nedostatkov tohto projektu nemohol už len z jednoduchého dôvodu, že dnešná koncepcia privatizácie, ktorá sa uskutočňuje, je daná a orámcovaná zákonmi, ako federálnymi tak republikovými, ktoré by v tomto prípade bolo nevyhnutné zmeniť. Už len to, a náklady, ktoré sa vynaložili na existujúcu koncepciu kupónovej privatizácie, by spôsobilo, že by to nebolo ani rýchlejšie ani lacnejšie. Nebudem tu diskutovať, o podrobnostiach, prebrali sme ich neraz aj s pánom Valom, ktorý je autorom tohto projektu, a skutočne to tak nie je. Keď napríklad pán poslanec Brňák hovoril o tom, že fondy sa stavajú do polohy socialistického vlastníctva, prosím vás, to tak nie je. To je len ako príklad na to, že skutočne sa často tieto veci interpretujú inak ako sú. Fondy existujú v každej trhovej ekonomike a majú úlohu investovať prostriedky drobných vkladateľov, ktorí nie sú schopní alebo ochotní investovať sami. Aj v našej kupónovej privatizácii fondy budú mať presne tú istú úlohu. Jediný rozdiel je v tom, že ľudia tam nebudú vkladať peniaze, ale kupóny.

Z toho dôvodu, že túto koncepciu sme už na našom ministerstve preberali, dokonca bola prediskutovaná aj s autormi kupónovej privatizácie, a bolo zdôvodnené, prečo, z akých dôvodov to nie je možné, neodporúčam prijatie návrhu pána poslanca Brňáka.

Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi ministrovi. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Diovčoš. Súčasne by som prosil vážených hostí na balkóne, aby nijakým spôsobom nekomentovali to, čo sa deje v pléne. Toto je posledné varovanie. Prosím, zdržte sa akýchkoľvek komentárov na balkóne. Prosím, pán poslanec.

Poslanec R. Diovčoš:

Vážení kolegovia,

vážená Slovenská národná rada,

vážená vláda,

pretože som členom národohospodárskeho a rozpočtového výboru, osobne si myslím, že návrh pána Brňáka by sme nemali odsudzovať, pokiaľ ho oficiálne v národohospodárskom výbore neprerokujeme. Mám na to jeden dôvod. Všetky ekonomické protinávrhy transformácie ekonomiky bez toho, aby boli prerokované, vnášajú medzi obyvateľstvo pocit, že tu je nejaká fantastická príležitosť, ako všetko zlepšiť, skvalitniť, bez toho, aby sa o tom hovorilo na tej pôde, kde by sa malo. Osobne som za to, aby sme to prijali, aby sa to vyargumentovalo, aby sa tento pocit v spoločnosti nešíril. Len toľko. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo ma pán poslanec Dobrovolný.

Poslanec J. Dobrovolný:

Vážený pán predsedajúci, vážené predsedníctvo, vážená vláda, vážené poslankyne a poslanci,

keďže som niekoľkokrát interpeloval vládu Slovenskej republiky a nedostalo sa mi adekvátnych odpovedi, svoje vystúpenie mienim začať, žiaľ, smutným konštatovaním, že slovenské uholné baníctvo stojí pred kolapsom. Je to spôsobené tým, že pri deľbe kompetencií a tvorbe rozpočtu na rok 1991 sa na slovenské uholné bane zabudlo s nevyhnutnou dotáciou,

ktorej výška je odvodená od rozdielnych bansko-geologických a polohových podmienok. Nedostatok týchto prostriedkov Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky v spolupráci s vládou v tomto roku ešte vždy nejako náhradne, oneskorene riedilo. Pre budúci rok však riedenie nejestvuje.

Dôvody tohto stavu sú v nekompetentných rozhodnutiach vlády Slovenskej republiky. Zákon č. 156 z 13. 12. 1989 o odvodoch do štátneho rozpočtu v § 7 o základe odvodu zo zisku v ods. 3 uvádza - citujem: "V organizáciách uholného priemyslu sa základ odvodu zo zisku znižuje o sumy prijaté v rámci znovurozdelenia prostriedkov v dôsledku rozdielnych prírodných a polohových podmienok. " Tento federálny zákon teda umožňuje prerozdeľovanie prostriedkov tzv. banskej renty.

Slovenskí predstavitelia ministerstiev hospodárstva a financií v marci tohto roku túto možnosť odmietli, čím sa zablokoval prísun finančných prostriedkov do Slovenskej republiky z federálneho prerozdelenia. Česká republika prerozdelenie - alebo ak chcete dotovanie - uskutočňuje. U nás sa rozhodlo zaradiť uhlie do vecne usmerňovaných cien. Vzhľadom na túto skutočnosť sú ceny slovenského uhlia celkove 2, 2 až 2, 5-krát vyššie ako v Českej republike. Preradenie uhlia zo slovenských uholných bani do kategórie vecne usmerňovaných cien považuje aj Federálne ministerstvo financií za vysoko problematický akt. To je citácia z listu prvého námestníka federálneho ministra financií pána Kočárnika prvému námestníkovi ministra financií Slovenskej republiky pánovi Bosakovi. Jeho realizáciou sa v podstate uhlie produkované v Slovenskej republike, za predpokladu dostatku uhlia dovážaného z Českej republiky, stalo nepredajným, a to až do doby, kým nebudú liberalizované prepravné náklady alebo prijatý iný model financovania uholného baníctva v rámci Českej a slovenskej Federatívnej Republiky. Pritom sú k dispozícii informácie, že len samotné prepravné náklady zo severných

Čiech pri takých prepravných poplatkoch, aké sú používané v ČSFR, pri preprave nákladov tranzitov cez naše územie by boli vyššie, ako je súčasná cena uhlia zo slovenských bani.

Vláda Slovenskej republiky sa tohto roku zaoberala problematikou ťažby uhlia. V marci prijala uznesenie č. 125, ktorým stanovila postupný útlm ťažby uhlia na Slovensku do roku 2005 na 60 % súčasného objemu. Ponechala priestor na postupnú zmenu technológie v Slovenskej republike, ktorá je vybudovaná na energetickú premenu hnedého uhlia. Na realizáciu tohto uznesenia však neboli vytvorené podmienky, a to tým, že sa z neho nesplnili viaceré úlohy. Napríklad nebola prijatá energetická koncepcia pre Slovenskú republiku, nebol spracovaný ekonomický model financovania ťažby uhlia v Slovenskej republike, slovenským uholným baniam neboli prisunuté finančné prostriedky na náhradné výroby, nebol spracovaný podnikateľský zámer pre slovenské uholné bane, nebol spracovaný program riešenia ekonomických a sociálnych problémov regiónu, kde je slovenské baníctvo. Termíny plnenia úloh prešli, za všetky úlohy zodpovedali konkrétni ministri.

V poslednom období sa v oficiálnych kruhoch Ministerstva financií Slovenskej republiky, ale aj Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky vzhľadom na špecifickosť riadenia bani, ale i nepoznanie problematiky, vyslovujú názory o úplnom zastavení ťažby uhlia na Slovensku, čo by znamenalo zvýšenie už teraz neúnosnej vysokej 86-percentnej závislosti Slovenskej republiky na dovoze primárnych palivovo-energetickych zdrojov až na 92-percentnú závislosť, pričom v hnedom uhli by to znamenalo nárast zo 65 % na 100 %.

Obraciam sa preto aj na predsedu vlády, aby zodpovedal, ako a dokedy chce tento problém riešiť. Zároveň apelujem na poslancov, aby si pri takejto príležitosti uvedomili, že absolútna závislosť republiky na dovoze energie je nielen strategicky neprijateľná, ale vytvára stav, ktorého riešenie

nákupom bude zaťažovať rozpočet podnikov Slovenskej republiky väčšími požiadavkami, ako keď v maximálnej miere budeme využívať vlastné zdroje, nehovoriac o tom, že ťažbou vlastných zdrojov sú vytvorené pracovné príležitosti pre viac ako 13 000 pracovníkov a ďalší dvojnásobok na nich nadväzujúcich. Sociálne napätie v slovenských uholných baniach pod vplyvom nekompetentného rozhodovania prudko vzrastá. Kto si zoberie na zodpovednosti všetky dôsledky z toho vyplývajúce?

Ďakujem za pozornosť. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo na pán poslanec Vladimír Ondruš, ktorý momentálne tu nie je, takže slovo má pán poslanec Miček.

Poslanec M. Miček:

Vážený pán predsedajúci, vážená vláda, kolegyne, kolegovia,

dovoľte mi, aby som v mene klubu hnutia Za demokratické Slovensko zaujal stanovisko k prednesenej správe Slovenskej republiky o stave ekonomiky.

Uplynulé dva mesiace realizácie ekonomickej reformy a skoro dva roky uplatňovanej reštriktívnej makroekonomickej politiky nastolujú potrebu vyhodnotiť danu etapu transformácie našej ekonomiky a pripraviť ďalšiu etapu. V zhode s predpokladanou a v ekonomickom scenári zakotvenou etapizáciou prechodu k trhovej ekonomike prešlo naše hospodárstvo etapou cenového nárazu a nachádza sa v etape nárazu nezamestnanosti a adaptácie ekonomických subjektov na trhové podmienky. Trh postupne vyraďuje neefektívne a nedostatočne

sa adaptujúce podniky, ekonomické subjekty. V rámci týchto etáp je česko-slovenská ekonomika poznačená určitým reťazcom opatrení, ktoré možno v chronologickom a systémovom postupe charakterizovať takto: trojrozmerná devalvácia vzťahu koruny a amerického dolára, nákladová inflácia, rast hladiny cien, zastavenie rastu miezd, pokles dopytu a nakoniec neočakávaný pokles výroby, ktorý vyvolal nežiadúcu recesiu našej ekonomiky. Toto všetko sa udialo v prostredí silnej reštriktívnej rozpočtovej makroekonomickej politiky pri liberalizácii cien a v prostredí relatívne pomalého procesu privatizácie a doteraz silného monopolného postavenia výrobcov, ale aj obchodu.

Zmyslom transformácie centrálnej plánovanej ekonomiky na trhovú je v podstate zmena v správaní sa ekonomických subjektov, počínajúc od vlády cez podniky až po naše domácnosti. Ak reformne kroky a makroekonomická politika nezmenia správanie sa ekonomických subjektov, sú zbytočné. Ak zmenia toto správanie nežiadúcim smerom, môžu byť najmä sociálne neprijateľné, resp. nebezpečné možnou degradáciou ekonomiky, a až takou deštrukciou sociálneho systému, ktorá nielen pri-

brzdí, ale znemožní kroky v ekonomickej reforme.

V zásade možno konštatovať, že ekonomická reforma sa realizuje v súlade so scenárom jej postupu tak, ako bol načrtnutý v roku 1990, nie však v súlade s vecným vývojom základných makroekonomických veličín tak, ako sa o ňom uvažovalo na začiatku uplatňovania krokov ekonomickej reformy. Realizácia krokov ekonomickej reformy pôsobí najmä v Slovenskej republike kombináciou s nereformnými krokmi na pokles reálneho produktu ekonomiky intenzívnejšie, ako sa očakávalo. Ide o taký stav recesie, ktorý je charakterizovaný najmä podstatne rýchlejším rastom nezamestnanosti v porovnaní s Českou republikou, ktorý je vyvolaný odbytovými ťažkosťami, z toho vyplývajúcou neschopnosťou platby a možným bankrotom väčšieho množstva podnikov, čo je spojené aj s regio-

nalnou diferenciáciou a koncentráciou, vysokou mierou inflácie - tá je vyššia ako v Českej republike - v oblasti spotrebiteľských, veľkoobchodných i nákupných cien.

Snaha o nájdenie súvislosti medzi ekonomickou reformou a nereformnými krokmi je motivovaná realitou prihliadať pri krokoch ekonomickej reformy na prostredie, ktoré je bezprostredne formované a závislé aj na nereformných faktoroch. Ide totiž o to, že tzv. nereformné faktory, ako je rozpad východných trhov, následky vojny v Perskom zálive, politická destabilizácia na Balkáne a v Sovietskom zväze, nevyhnutná potreba reštrukturalizácie priemyslu, najmä konverzie zbrojárskeho priemyslu a podobne, sú pravé také faktory, ktoré sa musia vziať bezpodmienečne do úvahy pri akomkoľvek, teda i reformnom zásahu do hospodárskej politiky.

Všetky tieto podmienky, za ktorých reforma prebieha, musia byt brané do úvahy, a podlá toho sa musí dávkovať i miera a intenzita reformných krokov. Oboje predsa vzájomne na seba nadväzuje. Reformný krok totiž môžeme úspešne uskutočňovať len vtedy, keď nám to okolnosti dovolia a unesie to realita, najmä z pohľadu sociálnych dopadov. Ťažko totiž možno oddeliť a izolovane posudzovať následky daných nereformných podmienok a osobitne následky reformných krokov. Okrem toho nemá to ani svoju funkčnosť z pohľadu posudzovania vlastných príčin súčasného recesného stavu našej ekonomiky. Z hľadiska posudzovania stavu a priebehu súčasných procesov v hospodárskej politike treba uviesť, že tzv. nereformné faktory sú na Slovensku v porovnaní s Českou republikou silnejšie. Prvý z nich je doterajšia orientácia slovenského hospodárstva prevažne na východné trhy. Vieme, že tieto trhy sa rozpadávajú. Odbytové problémy slovenských podnikov sú preto aj z toho hľadiska vážnejšie.

Vieme, že Česká a Slovenská Federatívna Republika v porovnaní so svetom vyrábala donedávna najväčší podiel zbro-

járskej výroby na hlavu obyvateľa a že Slovensko vyrábalo v rámci federácie viac ako 60 % tejto zbrojnej techniky. Ďalej za ťažšie ekonomické východisko je potrebne považovať aj horšiu bonitu pôdy na Slovensku, horšiu sociálnu infraštruktúru a podobne. Slovenská ekonomika žije v týchto podmienkach už niekoľko desaťročí. Sú to problémy, ktoré nevznikli následkom reformných krokov. Práve preto je nevyhnutné pri jednotlivých krokoch reformy ich brať do úvahy. Považujeme za nutné pri koncipovaní resp. aktualizácii našej makroekonomickej politiky rešpektovať východiskové podmienky ekonomických komplexov republík, ktoré nie sú rovnaké. Ich štruktúra sa budovala v podmienkach centrálneho direktívneho riadenia, formovala pod vplyvom naturálne-bilančných prístupov, bez rešpektovania racionality územných ekonomických väzieb a reálnych pohľadov na efektívnosť týchto komplexov. Pôjde predovšetkým o takú zmenu stratégie transformačného procesu, ktorá za cieľom dosiahnutia rovnováhy medzi dopytom a ponukou nemôže ďalej vytvárať podmienky pre vecnú deštrukciu ekonomiky, ale musí sa stať aj prostriedkom na oživovanie celého reprodukčného procesu.

Rovnako je nutné stanoviť a zabezpečovať rýchlejšiu realizáciu niektorých prvkov reformy, ako napríklad sociálnej siete, vzhľadom na vyšší rozsah nezamestnanosti, pričom zjavne nejde o narušenie jednotnosti ekonomickej reformy, ale skôr o jej funkčnosť. Ukazuje sa, že napríklad reštriktívna makroekonomická politika musí byť z toho pohľadu primeraná ako svojim dávkovaním, tak aj dobou, v ktorej sa uplatňuje. Preto je v súčasnosti nevyhnutné venovať mimoriadnu pozornosť procesu oživenia ekonomiky. Pritom sme si vedomí toho, že dosiahnuť oživenie ekonomiky len zmiernením makroekonomickej reštriktívnej politiky by bolo málo účinné, a okrem toho by predovšetkým ohrozilo našu platobnú bilanciu a oslabilo záujem podnikateľskej sféry o vyvoz a zosilnilo záujem o dovoz. Preto bude nevyhnutné realizovať zmeny v stratégii ďalších krokov transformačného procesu na plat-

forme celej hospodárskej politiky, a nielen jej jednotlivých časti.

Otázka úspešnosti uskutočnených reformných krokov a makroekonomickej politiky, otázka, do akej miery je česko-slovenská ekonomika už trhová, a otázka, čo všetko máme ešte urobiť v rámci transformačného procesu, sa dá zodpovedať iba vyhodnotením zmien v správaní sa ekonomických subjektov.

Hodnotenie vývoja reštrikcie vo vzťahu k obyvateľstvu vedie ku konštatovaniu jeho kritického stavu. Obyvateľstvo je zrejme blízko hranice neprijateľného poklesu spotreby. Pri malom raste príjmov vzniká odbytová bariéra, pretože obyvateľstvo nenakupuje a pri základnej reálnej úrokovej miere vkladov nesporí, a teda nevytvára predpoklady pre investície, rast kapitálu a rozširovanie súkromného sektoru. Práve v týchto súvislostiach sa negatívne prejavuje súčasne predávkovanie reštriktívnej politiky. Doterajší proces adaptácie podnikovej sféry a jeho prolongácia za predpokladu, že sa nepodarí dosiahnuť rozhodujúce zmeny v správaní podnikovej sféry v krátkom čase, bude mat ešte výrazné negatívne dôsledky na rozhodujúce makroekonomické veličiny - mieru rastu produkcie, mieru inflácie a mieru nezamestnanosti. Negatívne dôsledky na mieru rastu produkcie z krátkodobého hľadiska bude mať pokles ponuky podnikovej sféry ako reakcie na prudké zdraženie vstupov a pokles ponuky ako dôsledok prudkého poklesu kúpyschopného dopytu a nízkej elasticity vývozu. Zníženie ponuky podnikovej sféry sa už odrazilo na zníženom dopyte po vstupoch a prostredníctvom poklesu dopytu po práci na zníženej kúpyschopnosti obyvateľstva.

Na mieru inflácie majú negatívne účinky predovšetkým snahy podnikovej sféry nadsadzovať ceny. Umožňuje to nedostatočne súťaživé domáce trhové prostredie a nedostatočná súťaživosť dovozom. Evidujeme tiež prudký pokles ponuky pod-

níkovej sféry ako reakciu na zníženie kúpyschopného dopytu do takej miery, že sa začali eliminovať nožné pozitívne účinky poklesu kúpyschopného dopytu na pokles cien protichodným zvýšením nákladov na jednotku produkcie, a tým vlastne napriek poklesu dopytu ceny neklesajú, ako to býva zvykom v trhovej ekonomike, ale naďalej rastú.

Negatívne dôsledky na mieru nezamestnanosti ma predovšetkým prudký pokles investičného dopytu, ako aj počet a veľkosť postupne zatváraných podnikov. Ekonomické centrum musí v prvom rade svojou hospodárskou politikou zabrániť, aby pokles výkonu ekonomiky nepresiahol kritickú hodnotu. Ide o taký stav, keď už makroekonomické nástroje prestávajú strácať svoju účinnosť, kedy sa presiahol prah tolerancie obyvateľstva, a vzniklo by nebezpečenstvo takých jeho reakcii, ktoré by mohli v konečnom dôsledku ohroziť celý reformný proces. Tu musím zdôrazniť, že napriek závažnosti problémov ekonomická reforma a prechod k trhovému hospodárstvu nemá alternatívu, a dodržanie základných krokov reformy má pre úspech reformy nielen v Slovenskej republike, ale aj v celej federácii zásadný význam.

Ďakujem vám za pozornosť. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Mičekovi. Slovo má pán poslanec Andráš. Pripraví sa poslanec Miroslav Ondruš.

Poslanec A. Andráš:

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni,

hospodárska situácia na Slovensku núti nás všetkých spoločne - národnú radu, vládu i jej jednotlivých členov

hľadať riešenia na neodkladne zlepšenie. Dva roky po revolúcii a necelý rok po začatí ekonomickej reformy sme stále v horšom hospodárskom a sociálnom postavení. Ľudia, naši voliči, zatiaľ márne čakajú čo i len na náznak zlepšenia. Slovenskí katolícki biskupi tlmočia vôľu národa, vyslovujú znepokojenie. Hovoria za armádu slovenských nezamestnaných. Už je to takmer 300 tisíc ľudí, ktorí nemajú perspektívy. Asi sa zhodneme na tom, že treba dačo robiť, že nemožno čakať so založenými rukami, že raz, dakedy v budúcnosti, trh za nás všetko porieši. Trh je však slepý rovnako ako bol slepý štát, keď 40 rokov dirigoval ekonomiku, nehľadiac na prirodzené ekonomické súvislosti a potreby. Našou povinnosťou je trh regulovať. Štát je povinný najmä v časoch krízy a ochabnutia podnikateľských aktivít podnecovať podnikateľov, aby vytvárali nové podnikateľské príležitosti. To sú aj slová pápeža Jána Pavla II., ktorého nemožno obviňovať z ľavičiarstva. Podľa týchto slov náš štát, naše štátne centrum je povinné pomáhať utvárať priestor pre podnikanie, znižovať dane, znižovať úrokové sadzby, poskytovať vládne pôžičky, utvárať podmienky pre vstup zahraničného kapitálu a podobne.

Čo však vidíme u nás? Federálna i republiková vláda sa namiesto toho vkladajú do otázok štátoprávneho usporiadania, ktoré by sme mali riešiť my, poslanci, a parlament ako taký. Federálna vláda vysiela do sveta našich spoločných veľvyslancov a veľvyslankyne, ktoré nás ohovárajú a odrádzajú svet od investovania u nás. Väčšina členov slovenskej vlády je ochotná K akýmkoľvek politickým ústupkom presahujúcim mandát, ktorý dostali od nás, a to len preto, že nedokážu seriózne a jednoznačne evidovať skutočne rozpočtové zdroje vytvorené na území Slovenskej republiky, a potom sa nechajú tlačiť do rohu až neuveriteľným spôsobom. Reči o tzv. katastrofálnych dôsledkoch prípadného oddelenia na slovenskú ekonomiku sú nevieryhodné, nevyargumentovateľne a podobne. Napríklad pri dani z obratu bol v prvom polroku tohto roku podiel Slovenska na tvorbe dane z obratu 34, 2 % a nie

23, 5 %. Rovnako skutočný podiel Slovenska na odvodoch a daniach zo zisku bol 28 % a nie 23, 5 %. Len tieto rozdiely znamenajú sumu 20 mld korún, ktorá sa tvorí v Slovenskej republike, ale vykazuje sa v Českej republike. A čo už povedať.

o stanovisku vlády Českej republiky, ktorá nám brala ďalšie 1, 5 %?

Niekedy si až človek kladie otázku, či sú títo páni ministri kompetentnými odborníkmi na svojich miestach /potlesk/, vecí ich nepodložené závery a úvahy nevedú k ničomu inému, ako k maloverstvu a skepse. Podlá nich sú Slováci a občania Slovenska vôbec neschopní na seba zarobiť. Je čas, aby sme viacerým pánom ministrom začali konečne klásť nepríjemné otázky /potlesk/. Prečo je na Slovensku takmer trojnásobok nezamestnaných v porovnaní s Českou republikou? Prečo vláda zotrváva len a len pri reštriktívnej politike a nehľadá účinné možnosti ozdravenia a oživenia slovenskej ekonomiky? Ako chce slovenská vláda uplatňovať, svoju zodpovednosť za hospodársky a sociálny stav spoločnosti, keď sa zriekla a zrieka právomocí v ekonomike, konkrétne v daniach, emisnom systéme, v štáto-rozpočtovej politike i v colníctve? Sú to otázky pre pánov ministrov Vavru, Danču, Mikloša, Wolekovú, ale i ďalších. /Potlesk. /

Ľudová múdrosť hovorí, že bez peňazí sa darmo človek po svete pletie. Bez peňazí sa nedá podnikať, budovať výrobné

i nevýrobné kapacity, vodovody, kanalizácie, čističky odpadových vôd, autostrády, železnice, nič, čo by utváralo pracovné príležitosti a budúcu prosperitu Slovenska. Som presvedčený, že na to potrebuje Slovensko novú hospodársku politiku, som presvedčený, že nemožno ďalej čakať na akýsi zázrak, že svoje veci musíme vziať do svojich rúk. Áno, myslím v tejto chvíli na ekonomické kompetencie. Zmena hospodárskej politiky v záujme utvárania dôstojných podmienok pre život našich ľudí je taká naliehavá, že jej musíme podriadiť všetko ostatné naše konanie. Z tohto dôvodu, že zmena cha-

rakteru hospodárskej politiky je vecou právomoci a zodpovednosti slovenského štátneho centra za ekonomiku Slovenska, nemôžeme prijať návrhy na tzv. optimálne usporiadanie funkčnej federácie z Prahy, ani stanovisko slovenskej vlády ku kompetenciám. Práve naopak, musíme požiadať tých členov vlády, ktorí toto stanovisko presadili, aby ho urýchlene prehodnotili. Nik nám nepomôže, ak si nepomôžeme sami. Nik nevydá ani deravý peták v náš prospech, ak sa o to nepričiníme samí. Posledné rokovania federálnej vlády i Českej národnej rady boli jasným svedectvom.

Našou úlohou a úlohou našej vlády je uplatniť, princíp evidencie tvorby štáto-rozpočtových zdrojov na území republiky ako rozhodujúci princíp pre rozsah rozpočtových výdavkov. Nemôžeme veriť rôznym odhadom a dohadom, ktoré znamenajú degeneráciu našej ekonomickej a podnikateľskej schopnosti. My, poslanci, ako zástupcovia voličov sme povinní nielen rešpektovať ich potreby a vôľu, ale ich záujmy odvážne a čestne brániť a presadzovať.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Andrášovi. Slovo má pán poslanec Miroslav Ondruš.

Poslanec M. Ondruš:

Zriekam sa vystúpenia. Podpredseda SNR M. Zemko:

Zrieka sa. Pán poslanec Weiss.

Poslanec P. Weiss:

Vážená vláda, kolegyne a kolegovia,

som rád, že pán poslanec Andráš, popredný predstaviteľ hnutia, ktoré má predsedu vlády, dal za pravdu mnohým z tých pripomienok, ktoré Strana demokratickej ľavice vznášala v tomto parlamente k zvolenej stratégii transformácie hospodárstva /potlesk/, aj ku konkrétnym krokom hospodárskej politiky. Myslím si, že je to dobrý signál k tomu, aby sa tento parlament začal skutočne spájať pri riešení vecných problémov Slovenskej republiky.

Ak sa pozrieme na predloženú správu o výsledkoch hospodárstva za prvých 9 mesiacov, nikomu zrejme neurobí radosť. Niektoré pozitívne prvky, na ktoré poukazuje, je ešte predčasné pokladať za trvalejšie, napríklad export v treťom štvrťroku, zvýšenie miery úspor. Iné sú diskutabilné, napríklad udržanie kurzu pri zvyšovaní úverov na udržanie vnútornej konvertibility a za nepriaznivých súhrnných výsledkov v zahraničnom obchode, ktoré sa odrážajú na vysokom negatívnom salde obchodnej bilancie Slovenskej republiky. Niektoré tzv. pozitívne prvky sotva možno takto hodnotiť. Uveďme napríklad vyrovnanie dopytu a ponuky, ak sa dosiahli za neúmerne vysokú cenu, pri prudkom poklese národného dôchodku a zvlášť priemyselnej a stavebnej produkcie, pri hroziacom rozpade poľnohospodárstva, prudkom raste indexu životných nákladov a nezamestnanosti a nebezpečne sa zmenšujúcich prostriedkoch štátneho rozpočtu na sociálne výdavky.

Priebežne sme na zlé smerovanie hospodárstva Slovenskej republiky poukazovali. Pokúšali sme sa analyzovať jeho príčiny a navrhovať možné kroky a opatrenia na zastavenie znepokojujúcich trendov. Je prirodzené, že sme pritom kriticky prehodnocovali aj činnosť vlády Slovenskej republiky, usilu-

júc sa pritom objektívne rozlíšiť, za čo nesie a za čo nenesie zodpovednosť. Už viackrát sme upozorňovali na to, že od začiatku realizácie scenára prechodu na trhové hospodárstvo, a žiaľbohu, až podnes, vláda Slovenskej republiky nemala a nemá rozpracovanú tzv. federálnu politiku a nedisponovala zodpovedajúcimi mechanizmami na jej presadzovanie. Makroekonomické politika, ktorú realizovala vláda Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, neodrážala reálne východiskové pozície Českej republiky, a ešte v menšej miere hospodárstva Slovenskej republiky. Vlády Slovenskej republiky, počnúc vládou národného porozumenia, ale najmä vláda Slovenskej republiky pod vedením Vladimíra Mečiara a Jána Čarnogurského nedokázali presadiť na federálnej úrovni realistickejšiu a adekvátnejšiu stabilizačnú politiku, liberalizačnú politiku, politiku privatizácie atď. Kritizovali sme aj nízku koncepčnosť vlády Slovenskej republiky, nižšiu odbornosť a akcieschopnosť vládnych úradníkov v porovnaní s vládnymi úradníkmi Českej republiky, nedostatočnú koordinovanosť ministerstiev. Kritizovali sme zrušenie ministerstva pre hospodársku stratégiu, a potvrdili sa, žiaľ, naše obavy, že po tomto akte sa koncepčná činnosť vlády SIovenskej republiky ďalej zníži. Nemôžem sa vyhnúť upozorneniu, že toto konkrétne rozhodnutie, dnešné budovanie štruktúry vládnych Úradníkov, vyraďovanie odborníkov - teoretikov i praktikov z účasti na odbornej príprave vládnej hospodárskej politiky a podobne, sú rozhodnutia politicky motivované resp. majúce Ideologický podtext, a že ich dosah na hospodárstvo slovenskej republiky vláda hlboko podceňuje.

Nechcem vybočiť z kritickej, ale zároveň konštruktívnej analýzy predloženej správy o stave a perspektívach vývoja slovenskej ekonomiky a jej predkladateľov ani dnes. Správa analyzuje doterajšie výsledky hospodárstva Slovenskej republiky v roku 1991, ktoré súhrnne odrážajú okrem iného nízku výkonnosť nášho hospodárstva, nízku schopnosť adaptability podnikovej sféry, nízku konkurencieschopnosť našej produk-