rokov, boja Slovákov za svoju svojbytnosť. Je zarážajúce, že Mestské zastupiteľstvo v Modre žiada vedenie Múzea Ľudovíta Štúra, aby priestory múzea odovzdalo pre iné účely. Je to, žiaľ, šokujúca skutočnosť. Vytvorenie múzea svojho druhu, unikátneho na celom Slovensku, si vyžiadalo úsilie celých generácii historikov a nadšencov. Podávam preto interpeláciu na predsedu vlády Slovenskej republiky pána Čarnogurského a na ministra kultúry pána Snopku o urýchlené riešenie problému múzea, o možné zabezpečenie štatútu kultúrnej pamiatky a tak splatenie dlhu velikánovi slovenského národa Ľudovítovi Štúrovi.
Ďakujem za pozornosť. Podpredseda SNR L. Nagy:
Ďakujem pánovi poslancovi. Nemôžem zabrániť ministrovi Snopkovi, aby využil svoje právo vystúpiť podľa § 19.
Minister kultúry SR L. Snopko: Vážení poslanci,
chcem len informovať pána poslanca o tom, že tento problém riešime už niekoľko týždňov, ale jeho riešenie je jedine v zmene zákona o majetku štátnej správy a samosprávy, takže sme ho navrhli do Federálneho zhromaždenia. Teda pracujeme na tom.
Podpredseda SNR L. Nagy:
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
vzhľadom na neregulérnosť podmienok prerokúvania tohoto bodu, mám na mysli fakt, že nie sú prítomní členovia vlády
okrem dvoch, podpredsedu a ministra kultúry, prerušujem rokovanie o tomto bode nášho programu. Pokračujeme zajtra o 9. 00 hodine. Pokiaľ príde podpredseda vlády pán Vavro, budeme pokračovať rozpravou k bodu 20, pokiaľ nie, budeme pokračovat v interpeláciách.
Ďakujem. Dovidenia zajtra.
Siedmy deň rokovania 19. schôdze Slovenskej národnej rady 13. decembra 1991
Podpredseda SNR M. Zemko;
•
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
pokračujeme v rokovaní 19. schôdze Slovenskej národnej rady. V zmysle § 19 rokovacieho poriadku udeľujem slovo podpredsedovi Slovenskej národnej rady pánovi Nagyovi.
Podpredseda SNR L. Nagy:
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
pamätáte sa, včera som položil otázku pracovníkom televízie, čo sa týka ich práce na včerajšom zasadnutí. Podstata mojej otázky spočívala v tom, či existuje nejaký scenár alebo zámer v tom, že niektorých interpelujúcich poslancov snímali, niektorých nie. Po zasadnutí som hovoril s pracovníkmi televízie. Dostal som vysvetlenie, že v priebehu vysielania resp. natáčania došlo k technickému problému, kazeta, ktorá bola v kamere, sa naplnila a museli ju vymeniť. Preto nesnímali ďalších poslancov. Toľko na vysvetlenie.
Ďakujem vám pekne.
Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem pánovi podpredsedovi. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Kliman.
Poslanec L. Kliman;
Vo vystúpení pána podpredsedu mi chyba ospravedlnenie sa televízii.
Podpredseda SNR M. Zemko;
Vážené kolegyne, vážení kolegovia,
dnešný program začíname rozpravou k dvadsiatemu bodu programu, ktorým je Správa vlády Slovenskej republiky o stave a perspektívach vývoja slovenskej ekonomiky z hľadiska postupu ekonomickej reformy s osobitným zreteľom na transformáciu majetku. Otváram k tomuto bodu programu rozpravu. Do rozpravy sa zatiaľ písomne prihlásili títo páni poslanci: pán Brňák, pán Dobrovolný, pán Ondruš Vladimir, pán Miček, pán Andráš, pán Ondruš Miroslav a pán Weiss. Udeľujem slovo pánovi poslancovi Brňákovi. Pripraví sa pán poslanec Dobrovolný.
Poslanec P. Brňák:
Vážený predsedajúci, vážený parlament, vážená vláda, dámy a páni,
je dobré, že sa tu konečne hovorí na tému, ktorej zaradenie do programu nášho rokovania som inicioval na minulom zasadnutí parlamentu. Okrem iného bola daná požiadavka aj na ekonomických ministrov vlády, aby parlamentu predložili konkrétnu informáciu o plnení štátneho rozpočtu vo vzťahu k úverom a podnikovej zadĺženosti. Bolo už konštatované, že podniková zadĺženosť bola k 30. 9. 1991 v celej federácii 500 mld korún. Predpokladám, že minimálne jedna tretina tej-
to sumy, t. j. 170 mld, sa týka Slovenska. Z doplnku k správe vlády vyplýva, ako vláda použila v rámci riešenia finančných problémov podnikovej sféry 80 mld. Chýba mi však najmenej 90 mld, o ktorých vládna správa nehovorí. Preto sa pýtam, kde zapadlo týchto 90 mld, odkiaľ sa vzali a ako boli použité? A povie už niekto, aký je terajší stav zadĺženosti slovenských podnikov, napríklad celkový objem krátkodobých úverov a čo s tým budeme robiť? V predloženej správe vlády som sa o tomto nič nedočítal.
Spoločne konštatujeme vážny stav slovenskej ekonomiky. V Slovenskom národnodemokratickom hnutí sme spolu s teamom spolupracovníkov bod po bode tento stav analyzovali a snažili sa formulovať základné príčiny, ktoré nás do dnešného stavu priviedli. Došli sme k záveru, že popri celoplošne uplatnených univerzálnych opatreniach ekonomickej reformy, čo viedlo k ignorovaniu výrazných vzájomných odlišnosti slovenskej a českej ekonomiky, a popri predávkovaní reštriktívnej politiky, ktorá už takmer zlikvidovala náš domáci trh a jeho odbytové možnosti, je kardinálnou príčinou súčasného alarmujúceho stavu fakt, že ekonomická reforma hrubo podcenila transformáciu majetku podmieňujúcu vznik trhového prostredia a namiesto privatizácie začala liberalizáciou cien. Prečo je rýchla privatizácia taká dôležitá, prečo tvrdíme, že je kľúčovým bodom reformy? Pretože po privatizácii ma každý konkrétny majetok konkrétneho majiteľa, a ten sa skutočne správa ako majiteľ, ako podnikateľ, teda trhovo. Až po privatizácii začnú fungovať všetky páky a nástroje konformne s trhovou ekonomikou tak ako treba. Ich predčasné spustenie môže spôsobiť len chaos s nevyčísliteľnými škodami. A toho sme dnes svedkami.
Vráťme sa však k podstate. V podmienkach všeobecnej slobody, a teda aj slobody podnikania, kde každý môže hovoriť a konať slobodne, musí sám znášať aj dôsledky svojich rozhodnutí. Kto chce slobodne podnikať, s majetkom, môže pod-
nikať len so svojím majetkom. My sme však pripustili podnikať a zadarmo podnikať riaditeľom štátnych podnikov s cudzím, štátnym, teda našim spoločným majetkom. Ak by sa tento správca štátneho majetku správal aj skutočne rozumne trhovo a úspešne by zveľaďoval zverený majetok, čo by z toho mal? Hádam by stúpli jeho akcie, zväčšil by sa jeho majetok? Nie. Nie je skutočným majiteľom. Jeho motiváciou je iba jeho plat a príležitosť narábať s týmto majetkom vo svoj osobný prospech. Nie je dôkazom tohoto tvrdenia súčasný rozmah úplatkárskych a korupčných afér? Toto je tá kardinálna chyba, ktorú sme dopustili. Volá sa slobodné ceny v rukách správcov cudzieho majetku. Tým vznikol stav plných skladov, prebytku ponuky a na hlavu postavených vysokých cien. Dôsledkom tejto chyby je teda enormný nárast cien, plné sklady, prázdne peňaženky občanov a celkový hospodársky úpadok.
Vláda ako nositeľ systému - a teraz je jedno, či slovenská alebo federálna - totálne ignoruje mantinel slobodného konania a podnikania, princíp overený v trhových podmienkach, ktorý možno vyjadriť jednoducho - ak slobodne, tak za svoje. To je ten mantinel, hrádza, aby nevznikla ekonomická anarchia. Aplikácia tohoto tvrdenia na naše pomery musí znieť: najskôr rýchla a úplná transformácia majetku, t. j. individuálne vlastníctvo, a až potom zavedenie trhových praktik. Dôsledky meškania privatizácie sú obrovské. Nemožno nevidieť, že 500 miliardový dlh štátnych podnikov - môžem uviesť len údaj za celú federáciu, pretože zadĺženosť podnikov v Slovenskej republike som sa z vládnej správy nedozvedel - teda tento dlh znamenajúci rozpožičanie celého štátneho rozpočtu, to sú predsa reálne peniaze zo štátnych prostriedkov požičané podnikom na to, aby iluzórne naplnili štátny rozpočet, že zahraniční investori nemôžu priamo vstúpiť na náš trh, nie preto, že sa boja politickej nestability, ale preto, že nemôžu priamo rokovať a vlastníkmi, predáva i a kupovať ich tovar i samotný majetok. Riaditeľ štátneho podniku predsa nie je kompetentný rozhodovať o majetku, lebo
nie je jeho majiteľom, ani vládni úradníci nie sú majiteľmi tohto majetku, že topenie sa v úveroch, ktoré stále nezadržiteľne stúpajú a sú výsledkom už vyššie povedaného, teraz "zachraňujeme" oddlžovaním, pričom je nad slnko jasnejšie, že odpustenie dlhu nie je nič iné ako dotácia.
Aj samotný doteraz uplatňovaný spôsob privatizácie má chyby, ktoré spôsobujú, že cez malú privatizáciu si za grandiózne peniaze kupujú nastrčení kupci 10 až 100-miliónové podniky za koruny, ktoré vymenili v kurze l: 18 k nemeckej marke, pričom však kurz majetku je od l: l, maximálne l: 2, že pracovníci ministerstiev budú predávať naše podniky len na Slovensku v hodnote 100 mld korún cez priame zmluvy, pričom výška provízie môže byť vhodnou motiváciou pre úpravu ceny, veď nepredávajú vlastné. A to ani neargumentujem nezrozumiteľnosťou a komplikovanosťou schváleného vládneho algoritmu kupónovej privatizácie vedúcou občanov k nedôvere a k nezáujmu.
Dôraz treba klásť na rýchlosť a úplnosť privatizácie. Uvedomme si základné čísla - a tu musím opäť použiť údaje známe o celej federácii, pretože zodpovedajúce údaje za Slovensko vládna správa neuvádza. Teda z celej federácie je na privatizáciu určený štátny majetok v hodnote 3 000 mld korún. To je cieľ a budúca báza trhového priestoru, ale do prvej vlny je zaradený majetok v hodnote len 210 mld, na Slovensku 70 mld, čo je zhruba jedna pätnástina, a bude trvať celý jeden rok. Týmto tempom môžeme dôjsť k cieľu za 5 až 7 rokov. Počas celého tohto obdobia budú pretrvávať všetky vyššie vymenované dôsledky, bude pokračovať agónia štátnych podnikov zaradených do privatizácie a v konečnom dôsledku agónia celej našej ekonomiky a hospodárstva. Takýto postup nás môže priviesť len k hospodárskemu kolapsu. Dokedy bude štát dotovať účty štátnych podnikov peniazmi, aby vykázali plnenie rozpočtu? Dovtedy, kým nebudú sprivatizované, lebo musí platiť, ak slobodne, tak za svoje.
Vážené kolegyne a kolegovia,
nemienim byt len planým kritikom. Na minulej schôdzi som avizoval, že Slovenské národnodemokratické hnutie ponúka návrh rýchlej a úplnej transformácie majetku, preto dovoľte, aby som vám ho teraz v stručnosti vyložil. Upozorňujem, že v záujme úspory času som nútený v nasledujúcom texte pripustiť niektoré zjednodušenia.
Náš návrh vychádza z princípu, že štátny majetok určený na privatizáciu v objeme 3 tisíc mld Kčs v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike sa najskôr rozdelí pomerným dielom všetkým oprávneným občanom. Na jedného občana pripadá pomerný diel majetku v hodnote 260 tis. Kčs. Každý oprávnený občan dostane priamo na meno kupónový hárok obsahujúci okrem jeho identifikačných údajov 26 ústrižkov, každý v hodnote 10 tis. Kčs. Tieto ústrižky budú vlastne ceniny, priame platidlá za nákup akcii. Celková emisia týchto platidiel bude, samozrejme, viazaná na celkový objem privatizovaného majetku. Jeho objem v Slovenskej republike odhadujeme na tisíc mld Kčs. Vláda z poverenia parlamentu vydá emisiu akcií, každú v cene 10 tis. Kčs, v množstve zodpovedajúcom hodnote majetku republiky určeného na privatizáciu, zväčšenom o rezervu. Každý podnik si prevezme adekvátne množstvo akcii, vrátane zúčtovateľnej rezervy. Samozrejme, že v celkovom úhrne sa predá, vymení len toľko akcii, koľko bude vydaných kupónových ústrižkov. Technické detaily teraz vynechám. Od dátumu schváleného parlamentom si budú môcť občania vymieňať svoje desaťtisíckorunové ústrižky priamo za akcie.
Dôležitým momentom tohoto návrhu je, že bude pravidelne každý týždeň zverejňovaný stav nákupu akcií podľa podnikov. Na publikovanie možno využiť okresne denníky, ale aj iné bežné dostupné noviny. Občan bude mať možnosť jednoduchého
prístupu k priebežným informáciám, ktoré budú tvoriť podklad pre jeho rozhodnutie.
Samotné rozdelenie celého majetku navrhujeme vykonať v priebehu 3-4 mesiacov. Vylučujeme vlny, kolá, fázy, ich vyhodnocovanie, previsy, preceňovanie akcii, body a opakované vstupy podnikov do ponuky. Celý proces navrhujeme rozdeliť na dve etapy. Po prvé: prvý mesiac majú prednostne právo nákupu akcií podnikov ich zamestnanci. Je na nich, či toto právo využijú. Informácia uverejnená o stave nákupu akcii podniku jeho zamestnancami dá ostatným záujemcom dôležitý signál o dôvere zamestnancov vo vlastný podnik a jeho perspektívu. Dôležité tiež je, že súčasne sledujeme aj zámer umožniť občanom podnikať v tom, v čom sa odborne vyznajú a zároveň správať sa vo vlastnom podniku ako majitelia. Po druhé: zostávajúci čas, teda 2 až 3 mesiace, je určený na nákup akcii ostatnými záujemcami bez ohľadu na bydlisko či pracovisko. Po uplynutí tejto doby sa privatizácia uzavrie a suma vymenených resp. predaných akcii bude tvoriť novú precenenú hodnotu podnikov. Vzniknú normálne akciové či iné spoločnosti, ktoré už pokračujú bežným spôsobom. Na to by v časovo rýchlom slede nadviazal vznik burzovej sústavy, a tí, ktorí nebudú mať záujem o dividendy ani o podnikanie so získaným majetkom, budú mať možnosť svoje akcie predať napríklad zahraničným záujemcom priamo za finančnú protihodnotu, t. j. za trhovú cenu akcie. Až v takto vzniknutom trhovom prostredí bude možné uplatniť všetky známe štandardné metódy privatizácie.
Dámy a páni,
toto je v kocke náš návrh. Porovnajme teraz vládny a náš algorytmus. Po prvé: zrozumiteľnosť v priamom nákupe, výmena ústrižkov za akcie bez použitia bodov je evidentná. Po druhé: pravidelná a jednoducho dostupná informácia umožni občanovi zorientovať a rozhodnút sa podlá vlastnej rozumovej
úvahy. Nie je potrebné občana vháňať do náručia investičných privatizačných fondov. Tieto fondy v podstate potierajú individualitu a občana vodia za ruku, pričom ho opäť stavajú do polohy socialistického vlastníka typu "všetko patrí všetkým". Napriek tomu existenciu investičného privatizačného fondu nevylučujeme. Ich služby však občan nebude nútený vyhľadávať v takom rozsahu ako dnes. Po tretie: náklady na realizáciu nášho algorytmu predpokladáme podstatne nižšie, lebo nevyžadujú komplikovanú administratívu, keďže podstatnú časť celého procesu budú schopné podniky zabezpečiť vo vlastnej réžii. Preto odhadujeme, že cena tzv. vstupenky nepresiahne 100 Kčs a občan ju zaplatí priamo pri prevzatí kupónového hárku. Súčasne je tu reálny predpoklad, že pri nižšom vstupnom sa do privatizácie zapojí podstatne viac občanov. Po štvrté: tým, že na rozdiel od vládneho postupu umožňujeme predkupné právo zamestnancom podnikov, dosiahneme tieto efekty - podnikanie na svojom, s čím súvisí i zvýšenie motivácie majiteľa, kvalifikované podnikanie vo vlastnej profesii, získanie východiskovej informácie pre ostatných záujemcov objektívnym spôsobom. Po piate: najdôležitejším a ekonomicky najúčinejším argumentom proti súčasnému vládnemu postupu je rýchlosť, faktor času. Oproti 5 a 7 rokom sme schopní dosiahnuť, vznik bázy trhového prostredia, t. j. bázu individuálneho vlastníctva v priebehu niekoľkých mesiacov. Ak si s chladnou hlavou, racionálnou úvahou zrátate ako dnes rastie zadĺženosť štátnych podnikov, musíte dôjsť k záveru, že každý ušetrený deň má cenu viac ako 1 mld Kčs. Toto je hlavný argument nášho návrhu.
Súvislosti a výhody spojene s faktorom času ozrejmia jeho význam. Zabránime vzniku hybridného vlastníctva a korupciám medzi štátnymi podnikmi a súkromnými spoločnosťami, zabránime korupcii a lacnému výpredaju podnikov úradníkmi, ktorí nepredávajú svoje, odstránime naťahovanie času navrhovaním, predkladaním a schvaľovaním privatizačných a konkurenčných projektov, pretože nového majiteľa neviažu, neza-
ujímajú a podnikový zámer si aj tak urči sám, urýchlime náhradu, či posilnenie problematických sociálnych istôt istotami kapitalovými. Predpokladane výrazne pozitívny vplyv na paritu kúpnej sily koruny. Porovnajme: ak podľa vládneho postupu budeme ako doteraz predávať podniky po jednom, zahraničný záujemca ich vždy kúpi v kurze l: 18 k marke, ale ak podľa nášho návrhu odrazu ponúkneme majetok v akciách na trh, jeho kurz l: l síce o niečo klesne, ale spôsobí vysoký záujem o korunu ako menu a umožni podstatne zlepšiť jej kurz. Domnievame sa, že takto by sa kurz koruny mohol ustáliť v rozpätí l: 3 až l: 7. Najväčšiu výhodu časového faktoru vidíme v zásadnom skrátení obdobia agónie štátnych podnikov, a teda aj našej ekonomiky ako celku.
Dámy a páni,
toto je v kocke nás návrh. Nazdávame sa, že je hodný toho, aby ho prerokoval a posúdil aj Národohospodársky a rozpočtový výbor Slovenskej národnej rady. Návrh sa neprieči programu žiadnej strany, ktorá presadzuje docielenie trhového hospodárstva. Je univerzálny z územného hľadiska, môže byť uplatnený tak na Slovensku ako aj v celej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Univerzálny je i z časového hľadiska. Môže byť nasadený ihneď, ale aj po prvej vlne kupónovej privatizácie na celý zostávajúci majetok. Navrhujem vám preto prijať uznesenie, ktorým zaviažeme Národohospodársky a rozpočtový výbor Slovenskej národnej rady prednesený návrh prerokovať a predložiť svoje stanovisko Predsedníctvu slovenskej národnej rady.
Záverom si neodpustím jednu poznámku. Podpredseda ODÚ VPN pán Kučerák na nedávnom brífingu obvinil opozíciu, že sa snaží zakonzervovať, terajší stav v ekonomike a tak spomaliť, proces transformácie. Predložený návrh Slovenského národnodemokratického hnutia nech je dôkazom toho, že sa mýli. Pre-
to očakávame, že práve ODÚ VPN sa nášho návrhu na zrýchlenie procesu transformácie nezľakne.
Ďakujem. /Potlesk. /
Podpredseda SNR M. Zemko;
Ďakujem pánovi poslancovi. O slovo sa prihlásil pán podpredseda vlády, potom pán poslanec Sládek a potom pán minister Mikloš.
Podpredseda vlády SR A. Vavro:
Vážená Slovenská národná rada,
dovolil by som si niekoľko poznámok k tomu, 60 hovoril pán poslanec Brňák na začiatku svojho vystúpenia, k tej časti, kde hovoril o celkovej zadĺženosti podnikov, o tom, že v správe nie je zmienka, aká suma úverov je poskytnutá slovenským podnikom, aká je suma zadĺženosti slovenských podnikov a aký je vzťah medzi štátnym rozpočtom a celkovou sumou zadĺženosti. Tu si treba uvedomiť, že celý problém z hľadiska ekonomického vyzerá trochu inak. Treba totiž odlišovať medzi celkovou sumou zadĺženosti, to znamená celkovou sumou úverov, ktorá bola poskytnutá podnikom, a tým, čo sú z tejto sumy úvery, ktoré možno označiť ako úvery zlé, úvery choré, teda úvery, ktoré nie sú návratné. Samotná suma poskytnutých úverov sama osebe nehovorí nič.
Ďalej nie je priamy vzťah medzi sumou poskytnutých úverov a štátnym rozpočtom. Suma poskytnutých úverov je vymedzená disponibilnými zdrojmi, ktoré sú k dispozícii. Tých 600 mld a z toho približne jedna tretina na Slovensku je celková suma úverov, z ktorých sú kryté prevádzkové potreby podnikov, predovšetkým zásoby. Samozrejme, kvalita týchto
úverov je priamo závislá od toho, aké prostriedky podnikov sú z nich kryté. Ak vychádzame z predpokladu, že sú kryte dobré zásoby, táto suma len naznačuje jedno-jediné, s akou sumou úverov pracujú podniky a aká je skladba celkového krytia všetkých podnikových potrieb.
Ďalej suma úverov, ktorá je poskytnutá v národnom hospodárstve, je zaviala od zdrojov, ktoré majú banky k dispozícii. SO to zdroje pochádzajúce z uspor obyvateľstva, ďalej z tých hotovosti, ktoré má obyvateľstvo u seba, pretože aj celá suma hotovosti, ktorú má obyvateľstvo u seba, je zdrojom menového plánu, ďalej sú to zdroje zo zahraničia, volné zdroje podnikovej sféry a zdrojom na poskytovanie úverov sa stávajú tiež dočasne volne zdroje štátneho rozpočtu a naopak, keď je štátny rozpočet v takej situácii, že ma krátkodobo v priebehu roka vyššie výdavky ako zdroje, z úverového plánu sa poskytujú zdroje na krytie jeho výdavkov. To sú zhruba zdroje, ktoré vymedzujú celkovú sumu úverov, ktorú možno poskytnúť do národného hospodárstva.
Ak je dôvod hovoriť o zlej situácii, o nadmernej zadĺ- ženosti podnikov, možno o tom hovoriť iba z dvoch dôvodov. Na prvom nieste z dôvodu, o ktorom som hovoril, čo sa z týchto úverov kryje, aké potreby, aký obrat má kapitál, atď., a potom z hľadiska návratnosti, či sú úvery návratné. V akcii, ktorá sa urobila teraz, ktorá sa označuje ako oddĺženia podnikov, ide o odpis častí úverov, ktoré boli podnikom poskytnuté na nepoužiteľné zásoby. To je, myslím, hlavný dôvod. Ide o odpis úverov, ktoré sú choré a ktoré nie sú návratné. Samozrejme, práve preto, že musí jestvovať rovnováha v bilancii bánk, nie je možne tieto úvery jednoducho odpustiť tým, že by sa z bilancii banky vyškrtli, že by sa podnikom odpustili. Preto bolo treba hľadať riešenie. Riešenie, ktoré sa našlo, je riešenie mimoriadne, ktoré je umožnené iba tým, že prebieha proces privatizácie, z ktorého budú rezultovať isté príjmy a tieto príjmy z procesu privati-
žacie sa použijú na splatenie týchto úverov bankám. Čiže opäť sa bilancia vyrovná. Je to operácia, ktorá je z menového hľadiska vlastne jediná možná, žiadna iná neprichádza do úvahy. Z hľadiska teoretického ešte by prichádzala do úvahy operácia, pri ktorej by sa na odpis úverov použili úspory obyvateľstva ako jeden zo zdrojov, z ktorých sa úvery kryjú a poskytujú. Čiže to je dôležité si uvedomiť.
Ďalej je dôležité uvedomiť si, že vzťah medzi sumou zadĺženosti a štátnym rozpočtom v podstate nie je žiadny. Štátny rozpočet používa iné peniaze. Štátny rozpočet používa tie peniaze, ktoré sú v úverovej sústave iba krátkodobo, a môže ich používať vtedy, keď je rozpočtové hospodárenie schodkové, keď ročný rozpočet konči schodkom, vtedy jedným zo zdrojov alebo možných foriem vyrovnania štátneho rozpočtu je úver z bankovej sústavy. Ale to je iná situácia. V dokumente, ktorý máte k dispozícii, v ktorom sa hovorí o všetkých formách, ktorými štát zasahoval do ekonomiky, sa urobila jedna chyba, že sa zrátali všetky tieto formy. Na konci je uvedená celková suma 80 miliárd, pričom v tejto sume sú zrátané prostriedky, ktoré sa poskytli podnikom efektívne, a sú tam zrátané aj tie sumy, ktoré sa podnikom neposkytli a ktoré predstavujú iba záruky za úvery, kde sa teda žiadne peniaze neposkytli. Inak s tou sumou zadĺženosti to opäť nesúvisí.
Nie som si istý, či z môjho výkladu, ktorý je zjednodušujúci, ktorý zjednodušuje zložité problémy, je jasné, čo som chcel povedať. Chcel som zdôrazniť jednu dôležitú vec, že tých 600 miliárd samo osebe nehovorí nič, pretože to treba vzťahovať k rôznym veličinám. Snáď najdôležitejšie hľadisko je hľadisko návratnosti a použitia týchto úverov. Ak sú použité na užitočné veci, situácia je veľmi dobrá. Zlá situácia je vtedy, keď sú úvery viazane vo výrobných zásobách, v zásobách, ktoré majú pomalý obrat, keď sú viazané v hotových výrobkoch, ktoré nemajú odbyt, atď. Takže toľko k tomuto problému. Vláda teda nepoužila 80 miliárd, vláda
efektívne použila to, čo použila vo forme dotácii, to, čo je uvedené v tomto dokumente, So použila zo štátneho rozpočtu.
Ďalej vláda rozhodla o oddĺžení podnikov v celkovej sume približne 50 miliárd v meradle celej federácie, na odpis úverov a na posilnenie kapitálovej vybavenosti bánk, ale to je operácia, ktorá sa robí na ťarchu Fondu národného majetku a robí sa na ťarchu jeho budúcich príjmov. Čiže zatiaľ sa efektívne nepoužilo na tieto účely nič, pretože zatiaľ sa na tieto účely použijú obligácie, ktoré Fond národného majetku vydá. Tieto obligácie budú v bilanciách bánk nahrádzať pohľadávky, ktoré mali banky voči podnikom. Teraz tam bude pohľadávka voči Fondu národného majetku. Týmto sa bilancia vyrovná a umožni sa, že sa zlepší kapitálová vybavenosť bánk.
Snáď by bolo treba ešte povedať, že možno súhlasiť s tým, že úverová zadĺženosť, zaťaženosť našich podnikov je relatívne vysoká, ale táto nevznikla v prítomnosti, vznikla v minulosti. V minulosti vznikla preto, že sa preferovala politika vyrovnaného rozpočtu. Ako viete, podniky platili neúmerne vysoké dane po mnoho rokov. Celková suma daňového zaťaženia podnikov sa pohybovala okolo 90 %. To znamená, že podniky nemali vlastné zdroje na svoj vlastný rozvoj a tieto sa nahrádzali úverom. Plán rátal priamo s tým, že prevažná časť investičnej výstavby, v rade prípadov aj všetka investičná výstavba v podnikovej sfére, sa bude financovať z úveru. Tiež sa rozhodlo o tom, že sa podnikom zoberú ich obratové fondy, čo sa aj urobilo. Vo všetkých trhových ekonomikách sa vo veľkej miere časť obratových prostriedkov kryje z vlastných zdrojov. Tu sa tieto vlastné zdroje odčerpali do rozpočtu, aby bol vyrovnaný - išlo vlastne o prejedenie podstaty - a opäť sa to nahradilo úverom. To sú úvery na trvalé sa obracajúce zásoby, ktoré sa riešia teraz prostredníctvom Konsolidačnej banky.
Takže takáto je situácia. Väzby, o ktorých hovoril pán poslanec Brňák, reálne vyzerajú inak, a teda nešlo o zvýšenie zadĺženosti štátu alebo podnikovej sféry. Tu v uplynulom období jedného roka neprialo k žiadnym zmenám, proste suma 600 miliárd v meradle celej federácie sa v podstate nijako nezmenila.
Ďakujem pekne za pozornosť. Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem podpredsedovi vlády pánovi Vavrovi. Slovo má pán minister Mikloš.
Minister pre správu a privatizáciu národného majetku SR I. Mikloš:
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
pokúsim sa byť stručný. Návrh nejakej alternatívnej kupónovej privatizácie, ktorý tu predniesol pán poslanec Brňák, pre mňa nie je novinkou. Jeho autorom je pán Rastislav Valo, s ktorým som aj osobne rokoval, s ktorým rokovali aj moji spolupracovníci. Nebudem to rozvádzať, pretože nie je na to teraz čas, ani priestor. Ide o veľmi zložitú a komplexní) problematiku. Celý problém je v tom, že existuje spúšťa právnych, ekonomických, vecných a organizačných dôvodov, prečo tato koncepcia je nereálna. Nebudem diskutovať O ekonomických a organizačných veciach, dotknem sa len záveru vystúpenia pána poslanca Brňáka, kde hovoril o tých 4 alebo 5 bodoch, v čom by boli výhody tohoto programu.
Zásadnú výhodu vidí v tom, že celý proces by mohol prebehnúť rýchlejšie a lacnejšie. To je ilúzia. Nemohol. Odhliadnuc od všetkých ekonomických, organizačných a vecných