Pán minister musel odrážať útoky na týždenník vydávaný ministerstvom v Paríži pod názvom "Paralelle 50". Z každého jednotlivého čísla možno dokázať, že tento časopis za naše československé peniaze nepíše o veciach takých tak a toľko, ako by mal, ale píše o veciach cudzích. Z obsahu sa dozviete mnoho vecí o Maďarsku, Rakúsku, Rumunsku, Poľsku a Juhoslávii, ale o Slovensku sa tam píše veľmi málo.

Pán minister sa dotkol československého pomeru v oblasti informácií a vyhlásil, že by bol šťastný, keby sa vzťahy staly intenzívnejšie, vrelejšie a prestala izolovanosť. Doložil, že ešte nikdy hádam nebola oblasť česká a slovenská tak izolovaná, ako teraz. Pán minister zistil azda skutočnosť tak, ako ju on vidí. O príčinách sa zmienil veľmi nakrátko vyhlásiac, že sa Slováci stiahli do ulity a že povereníctvo neurobilo nič, aby ministerstvo mohlo na Slovensku vykonávať svoju pôsobnosť. Aby sme o týchto príčinách mohli vydať objektívny súd, museli by sme vypočuť obe strany, to je aj Povereníctvo informácií. Tak viem, že aj tam sú sťažnosti na spoluprácu, a to v mnohých oblastiach. Viem, že na Povereníctve informácií napríklad tvrdia, že vo filmovej oblasti predniesli niekoľko návrhov a usilovali sa dať dnešnému nejasnému, chaotickému stavu vo filme náhradu vo forme pevného právneho podkladu. Ministerstvo konzekventne tieto návrhy zamietalo. V oblasti rozhlasu bolo to ministerstvo - podľa mojich informácií - ktoré vyhlásilo, že nevidí možnosť za dnešného stavu v rokovaniach pokračovať. Vieme, že Ministerstvo informácií vydáva aj iné propagačné časopisy, ale ich slovenská časť je organizovaná bez povereníctva.

Aby som nemusel ja obviňovať, prosím pána ministra, keby predložil doklady o dohovoroch, ktoré uzavreli v Bratislave jeho splnomocnení úradníci vo veciach rozhlasových pre Slovákov v českom pohraničí a vo veci vysielania večerných zpráv československým rozhlasom. Bol by som veľmi rád, keby podal vysvetlenie, prečo sa tieto dohody nezachovávajú a kto to zavinil.

Do tejto smutnej kapitoly patrí otázka kultúrnych pridelencov. Po viac ako dvojročnom jestvovaní tejto funkcie je jediný Slovák kultúrnym pridelencom, a to v Bulharsku. Tak viem, že pred časom túto otázku rozoberala aj tlač, a vtedy vyšlo najavo, že Povereníctvo informácií porobilo svoje návrhy a nominovalo kandidátov. Z týchto, ako som spomenul, ministerstvo akceptovalo jediného, o ostatných nerozhodlo, alebo stavalo námietky, ktoré sa potom ukázaly nie na mieste. Ale stala sa ešte horšia vec. Ministerstvo úplne pominulo povereníctvo, obrátilo sa na niektoré kultúrne ustanovizne o nominovanie kandidátov, proti čomu sa povereníctvo muselo ohradiť. Toto nie je správny postup, keď sa príslušný rezort na Slovensku obíde a bez jeho vedomia sa žiada soznam kandidátov na miesta kultúrnych atašé.

V súvise s kultúrnou propagáciou v cudzine, prosím pána ministra, aby mi odpovedal na otázku: Ako sa účastní Povereníctvo informácií pri uzavieraní kultúrnych dohôd s inými štátmi a kde je daná možnosť v rámci týchto kultúrnych dohôd propagovať mimo Prahy aj slovenskú kultúru. Toto je nie podružná otázka, lebo slovenskí kultúrni pracovníci pri cestách v cudzine zistili, že mnohí kultúrni atašé aj inak zvučného mena o slovenskú složku kultúry nášho štátu neprejavujú záujem. Nikdy neoznačili, akého druhu materiál ten ktorý štát potrebuje, a tým sa stáva, že plody slovenskej kultúry sú nie dosť známe v cudzine. Trvám na tom, že kultúrny atašé je na to, aby zistil na mieste samom, aké naše kultúrne hodnoty by sa mohly v mieste jeho pôsobenia uplatniť, a žiadať v tomto smere materiál. Domáce ústredne nemôžu bez týchto informácií von nič posielať. Táto zásada platí rovnako pre všetky oblasti informácií, či už ide o výtvarné umenie, hudbu, alebo či ide o informácie v odbore rekonštrukcií, alebo aj o veci politické. Je isté, že sostavenie obrazov na výstavy a výber autorov bude rozdielny podľa toho, či výstava pôjde napr. do Sovietskeho sväzu, Juhoslávie alebo Francúzska. Tak isto propagačný materiál napríklad vo veci folkloru treba rozlišovať, podľa toho, kde je o to záujem. Ukazovať zničené cesty a mosty napríklad v Sovietskom sväze alebo v Juhoslávii, kde toho mali sto ráz viac ako u nás, je nosenie vody do mora, aj udalosti z odboja, z povstania, ak ich chceme správne uplatniť, musia byť starostlivo roztriedené.

Nie je teda otázka viny vo veci postavenia múru taká jednoznačná, ako ju nastolil pán minister. Že je to nie želateľný stav, je isté. Výčitiek na adresu ministerstva by sa našlo iste aj viac, len je otázka, či tieto práve tak, ako aj obvinenia vhodné na adresu povereníctva, veci pomžu. Tak viem, že v novembri 1946 došlo v Prahe k plenárnej schôdzke za účasti všetkých vedúcich úradníkov oboch úradov, kde sa maly riešiť sporné otázky. Vec stroskotala po sľubnom začiatku pre celkom neočakávanú príčinu, o ktorej sa nechcem zmieňovať. Tak viem, že na jar 1947, keď sa na Ministerstve informácií stala zmena v osobe prezidiálneho šéfa, povereníctvo sa pokúšalo znovu o pokračovanie v týchto rokovaniach, a napriek tomu, že pán prezidiálny šéf Ministerstva informácií Kuška vyslovil ochotu v rokovaniach pokračovať a prísť aj s celým svojím štábom do Bratislavy, dodnes sa tak nestalo.

Ako viem, takéto rokovania sú obvyklé aj medzi inými ministerstvami a povereníctvami a preto by mohly byť aj v tomto rezorte. Možno skúmať na základe tvrdenia oboch strán, prečo spolupráca v minulosti nebola dobrá, ale pokladal by som za užitočnejšie, keby sa súčasne prikročilo k plánovanej spolupráci pre budúcnosť aj v tomto smere; myslím, že by ministerstvo malo nastúpiť politiku pohovorov tam, kde oni prestali, aby sa spolupráca upravila. Nemyslím na nejaké dohovory, ktoré by prejudikovaly nejakému ústavnému rozhodnutiu v pomere Čechov a Slovákov, ale dohodu, ktorá by umožnila plodnú spoluprácu. (Potlesk.)

Místopředseda Hladký: Dalším řečníkem je pan posl. dr. Linczényi. Dávám mu slovo.

Posl. dr. Linczényi: Panie a páni!

V štátnom rozpočte na rok 1948 na sociálne potreby pre Slovensko máme toho dosť. Keď však uvážime, že jednako Slovensko v druhej svetovej vojne utrpelo nepomerne väčšie škody ako na majetkoch, tak na životoch ako české zeme, vyšeuvedený pomer nemožno považovať za priaznivý. Bude preto potrebné v budúcich štátnych rozpočtoch na sociálne potreby kvóty pre Slovensko zvyšovať, aby sa čím skôr odstránily všetky škody spôsobené vojnovými udalosťami.

Chcel by som teraz vzniesť niekoľko pripomienok v súvislosti s rozpočtom kapitoly sociálnej starostlivosti. V prvom rade bolo by treba venovať zvýšenú pozornosť slovenským robotníkom, pracujúcim v českých zemiach. Sme si všetci dobre vedomí, čo znamená s národohospodárskeho hľadiska výpomoc 250.000 slovenských robotníkov pre české zeme, najmä keď nábor pracovných síl z cudzích štátov nestretol sa s takým výsledkom, ako sa predpokladalo.

Preto by sa žiadalo, aby slovenským robotníkom v Čechách bola venovaná najväčšia možná starostlivosť po stránke sociálnej, ubytovania, stravovania a pod., lebo stále dochádzajú na Slovensko sťažnosti robotníkov, keď už aj v menšom počte ako doteraz, na nedostatky sociálnej starostlivosti najmä po stránke ubytovacej. Ako je mi známe, títo robotníci sú najímaní prostredníctvom okresných úradov ochrany práce, a to na smluvy, podľa ktorých má o týchto robotníkov byť postarané i po stránke sociálnej. Dochádzajú sťažnosti, že tieto smluvy nie sú dodržované. Revízia na tvári miesta sa doteraz neprevádzala, žiadame preto, aby Ministerstvo soc. starostlivosti venovalo tejto otázke zvýšenú pozornosť.

Na Povereníctve soc. starostlivosti mali by sme žiadať, aby sa postaralo náležitým spôsobom o utečencov z Poľska, Oravy a Spiša, a to najmä o zaradenie týchto utečencov do normálneho pracovného procesu, ak sa tak dosiaľ nestalo, keďže sa tu jedná o uvedomelých ľudí po stránke národnej.

Panie a páni, Orava a Spiš, tento pálčivý problém ako osie hniezdo, do ktorého sa nikomu nechce, kto povie kde a kedy skončí táto nemožná kalvária, kalvária posiata zavraždenými, ožobračenými bratmi, ktorým ani po dohode československo-poľskej nesvitlo trochu jasu. Dokedy budeme trpieť, aby Slovák nemal vlastné slovenské školy, svojho kňaza, aby nemohol spievať v kostole po slovensky? Dokedy sa budeme hanbiť za 30.000 roduverných bratov? Myslíte si, panie a páni, že je dobré nažívanie československo-poľské bez definitívneho riešenia otázok Oravy a Spiša? Bol si vedomý p. štátny tajomník závažnosti svojho prejavu v rozpočtovom výbore, podľa ktorého vláda nepomýšľa na pripojenie tohto územia k ČSR?

Panie a páni, nepopustíme, nevzdáme sa nádeje, aby sme nesklamali tých, ktorí životy kládli pri Mikuláši a v slovenskom národnom povstaní za Československú republiku, a to príslušníci Oravy a Spiša, teda príslušníci slovenského národa.

A tu musím s radosťou konštatovať ten fakt, že môj hlas nezostal hlasom volajúceho na púšti, že sa i v tomto slávnom parlamente našiel človek, ktorý si vzal k srdcu ťažké pomery týchto našich ubiedených bratov z Oravy a Spiša. Preto by som chcel zo srdca poďakovať p. dr. Uhlířovi, ktorý sa tuším prvý v tomto slávnom Národnom shromaždení s českej strany ozval za krajšiu budúcnosť Slovákov Spiša a Oravy. Ďakujem mu srdečne a dávam ho za príklad všetkým ostatným poslancom dobrej vôle.

Verte mi, panie a páni, vážení prítomní, to nie je len slovenská otázka, to je otázka československá, to je otázka dobrého spolunažívania československo-poľského, to je otázka našej vlastnej krvi, ktorej sa vzdať nikdy nesmieme, ak by sme nemali niesť na sebe biľag nevďačnosti.

Raz, panie a páni, aj tak budeme musieť povedať jasné slovo, budeme musieť povedať tak alebo onak, lebo nie je možné zavádzať týchto ľudí, nie je možné, aby rodiny boly rozbíjané, nie je možné, aby 6.000 robotníkov, ktorí pracujú na krajšej našej budúcnosti v celej Československej republike a ktorí túžia vrátiť sa do svojich malých slovenských goralských dedinôk, nevedelo, čo s nimi bude. Zatiaľ čakáme a pýtame sa, dokedy budeme napínať trpezlivosť týchto našich Slovákov z Oravy a Spiša. Nemyslíme, že aj ich pravda musí raz zvíťaziť? Panie a páni, ja verím, že sa tak stane. Áno, dá Boh, stane sa tak, že Orava a Spiš nebude viac ubiedená a Dunajec bude spievať o večnom priateľstve československo-poľskom. Ale to sa stane vtedy, keď toto územie bude zas navrátené vlastnému telu Československej republiky.

Panie a páni, v slovenskej čiastke štátneho rozpočtu na rok 1948 vôbec postrádame úvery v kapitole 21 pod titulom príspevky na školenie závodných rád a v titule 4, § 2 pôžičky novomanželom na zariadenie rodín. Naproti tomu v časti rozpočtu pre české zeme je na uvedených položkách preliminár, a to na školenie závodných rád 1 mil. Kčs a na pôžičky novomanželom 10 mil. Kčs. Prečo sa na uvedené ciele nepamätalo aj v slovenskej časti štátneho rozpočtu, neviem. Bolo by želateľné, aby sa vyhlo v budúcnosti takým neopodstatneným nesrovnalostiam. (Poslanec Cígler: Vy zase máte 10 mil. na učitele průmyslových škol a my jich nemáme.) Ja myslím, že máme jeden spoločný československý rozpočet a myslím, že sme to veľmi ľahko mohli dať na spoločnú platformu a mohli sme dať v českých zemiach učiteľom a na Slovensku sme mohli dať na školenie závodných rád a tak iste aj tým, ktorí z nich viac detí budú mať. Dúfam, že s tým súhlasíte.

Ako je známe, už dnes dochádzajú na Povereníctvo soc. starostlivosti stránky resp. dopyty, za akých podmienok budú sa novomanželom poskytovať pôžičky. Tieto rozpočtové rozdiele alebo nedostatky neprispievajú k utuženiu bratských stykov medzi našimi národmi. Preto som Ti tak odpovedal, nakoľko sa cítia príslušníci jedného národa právom ukrivdení voči príslušníkom druhého národa, keď sa im nedostáva rovnakých práv v tom istom štáte. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Petr.)

Podobný nepomer, nie však v takej miere, vidím i pri výdavkoch odmien zaslúžilým matkám; kým v českých zemiach činí preliminár na tieto odmeny 5 mil. Kčs, na Slovensku iba 400.000 Kčs, napriek tomu, že na Slovensku je nepomerne viac matiek s väčším počtom detí v relácií k českým zemiam. Chvalabohu, že tomu je tak.

Ďalej je treba vyzdvihnúť ešte veľký nepomer úveru na titule 7, § 3, kde pre Slovensko určený úver vo výške 11,830.000 Kčs vôbec nestačí na prevádzanie reemigračných akcií podľa § 5 zák. č. 158/45 Sb. Pre české zeme je pamätané na tento cieľ 300,290.000 Kčs.

Podľa citovaného zákona Povereníctvo sociálnej starostlivosti musí prevádzať starosť o prisťahovalcov zo všetkých štátov okrem Maďarska. Povinnosť uhradzovať tieto výdavky z rozpočtových prostriedkov Povereníctva sociálnej starostlivosti bola vyložená až po podaní návrhu rozpočtu na rok 1948. Pôvodne malo tieto výdavky hradiť Ministerstvo sociálnej starostlivosti, a síce podľa usnesenia vlády z 8. októbra 1947. Pokladáme za povinnosť upozorniť na tento nedostatok úveru s ohľadom na dôležitosť prevádzaných akcií.

Napokon treba sa zmieniť ešte o veľmi chúlostivej otázke, o stránke mzdovej. Ako je vám dobre známe, v českých zemiach existuje účelové imanie na podporovanie pri začleňovaní do práce podľa vládneho nariadenia čís. 250/43 Sb. Toto vládne nariadenie platí len v českých zemiach. Podotýkam, že sme v sociálne-politickom výbore na túto stránku veci už niekoľkokrát poukázali. Majetok tohto fondu činí asi 3 miliardy Kčs a je možnosť poskytovať z neho podpory robotníkom podľa voľnej úvahy. Túto možnosť na Slovensku nemáme. Ministerstvo sociálnej starostlivosti r. 1946 sľúbilo, že platnosť spomenutej normy sa jej novelou rozšíri od 1. januára 1947 i na Slovensko. Dosiaľ sa tak však nestalo. Bolo by preto žiadúce, aby sa tak stalo aspoň od 1. januára 1948, a to už i z toho dôvodu, že platnosť usnesenia Sboru povereníkov - intimát č. 149/47 úradu Sboru povereníkov -podľa ktorého sa na Slovensku prídavkom vypláca robotníkom odlučné, vzdialenostné a cestovné, prestáva dňom 31. decembra 1947. Zdôrazňuje sa, že keby sa i vyvolalo nové usnesenie Sboru povereníkov, nie je úhrada na tieto výdavky v rozpočte na rok 1948. Majúc preto na zreteli jedine správny cieľ, v tom istom štáte poskytnúť robotníkom tých istých výhod, žiadame, aby sa táto otázka vo vyššie uvedenom termíne normatívne upravila k uspokojeniu pracujúcich, a prosíme, aby sa tak stalo čím skôr, aby sme nehovorili o dvoch štátoch v jednej Československej republike.

Panie a pánovia, to som chcel povedať na margo rozpočtu sociálnej starostlivosti. Prosím Povereníctvo sociálnej starostlivosti i Ministerstvo sociálnej starostlivosti, aby sa v budúcom roku 1948 ešte viac staralo o tých, ktorí ich pomoci najviac potrebujú. (Potlesk.)

Místopředseda Petr: K této druhé, kulturní a sociální části podrobné rozpravy není již nikdo přihlášen ke slovu, rozprava o této části je skončena.

Přistoupíme proto ke třetí části podrobné rozpravy, to jest k části hospodářské, dopravní a finanční, která zahrnuje:

ze skupiny I, Vlastní státní správa: kap. 12, Ministerstvo zemědělství - Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, kap. 13, Ministerstvo výživy - Povereníctvo výživy a zásobovania, kap. 14, Ministerstvo průmyslu - Povereníctvo priemyslu a obchodu, kap. 15, Ministerstvo vnitřního obchodu, kap. 16, Ministerstvo zahraničního obchodu, kap. 17, Nejvyšší úřad cenový, kap. 18, Ministerstvo techniky - Povereníctvo techniky, kap. 19, Ministerstvo dopravy - Povereníctvo dopravy, kap. 20, Ministerstvo pošt - Povereníctvo pôšt, kap. 23, Odpočivné a zaopatřovací platy, kap. 24, Ministerstvo financí - Povereníctvo financií, kap. 25, Všeobecná pokladní zpráva, kap. 27, Nejvyšší účetní kontrolní úřad - Najvyšší kontrolný dvor;

ze skupiny II, Správa státních podniků: § 1, Tabáková režie, § 2, Štátna mincovňa v Kremnici, § 3, Státní loterie, § 4, Československá pošta, § 5, Československé státní dráhy, § 6, Československé aerolinie, § 7, Poštovní spořitelna, § 8, Státní lesy a statky, § 9, Státní pokusné statky výzkumných ústavů zemědělských, § 18, Štátne lesy, § 19, Štátne majetky, § 20, Štátne majetky hospodárskych škôl a výskumných ústavov poľnohospodárskych, § 23, Riaditeľstvo pre cestovný ruch;

skupinu III, Správa státního dluhu, a finanční zákon.

K této části rozpravy jsou přihlášeni tito řečníci: pp. posl. Smejkal, inž. dr. Ješ, Tomášek, Stopka, dr. Falťan, Šabršula, Ševčík Jos., Štambachr, Smrkovský, dr. Šoltész, Jungwirthová, Šulík, Desenský, dr. Bartuška, dr. Vojtěch Erban, Jirásek, Horák, Jura, Evžen Erban, Brukner, Juha, Cígler, inž. Herl, Weberová, inž. Janáček, Vlach, Matýsek, Machačová, Žáčková-Batková, dr. Chytil, Štěpán a inž. Synek.

Uděluji slovo prvnímu z přihlášených řečníků, kterým je pan posl. Smejkal.

Posl. Smejkal: Pane předsedo, paní a pánové!

Dovolte mi, abych u příležitosti projednávání rozpočtu ministerstva zemědělství řekl několik zásadních připomínek k naší zemědělské politice. Jedním z vážných nedostatků naší zemědělské politiky je její krátkodobé zaměření. Dlouholetý zemědělský plán, o který usilujeme, má řešit také řadu otázek politických a jedině on může přinést našemu zemědělství jasno o cílech státní zemědělské politiky a náležité uklidnění naší zemědělské výrobě, které tak potřebujeme.

Dovolte mi laskavě otázku. Můžeme mít vůbec v našich poměrech jasno o cílech zemědělské politiky? Vyložily naše politické strany jasně a bez postranních úmyslů, co v zemědělské politice, zejména v jejím dlouhodobém zaměření, chtějí? Odpověď na tuto otázku zní: Dlouhodobě zaměřená zemědělská politika bude ještě vážným problémem našeho politického života, a příliš málo slyšíme a budeme slyšet o jejích konečných cílech. Jsme si jako strana vědomi této situace a proto tím více naléháme na dlouhodobé zaměření naší zemědělské politiky. Vyložíme také jako strana cíle našeho návrhu na zemědělský plán aspoň v nejbližších deseti letech.