Ľutujem tiež, že doteraz nedošlo k utuženiu
našich stykov s Rumunskom, lebo tento štát, jak
pred druhou svetovou vojnou, tak i hneď po nej, podal nám
dôkazy svojho úprimného priateľstva,
za ktoré sme mu veľmi vďační.
Slová pána ministra o našich vzťahoch
k Vatikánu sú úprimné, ale len naznačujú
to, čo by bolo treba aj jasnejšie vysloviť. Je
samozrejmé, že vítame zpätné normalizovanie
vzťahov s Vatikánom, avšak nemôžeme
pri tom nepoukázať na skutočnosť, že
za tejto svetovej vojny sme nemali s ním nie našou
vinou diplomatických stykov, naproti tomu ale že vo
Vatikáne sedel zástupca tak zv. Slovenského
štátu, ba že tento i dnes sa ešte na pôde
Vatikánu zdržuje. Tento fakt nemálo pomohol
Tisovmu režimu v jeho skazonosnej práci a má
svoj nepriaznivý vliv i dnes. Očakávame preto
na Slovensku, že Vatikán nielen že prihliadne
k určitým závažným potrebám
nášho štátu, ale že zreviduje celú
svoju politiku voči Československej republike a
podá nám dôkazy svojho úprimného
záujmu o nás aj tým, že odstráni
niektorých vysokých funkcionárov cirkevných
s ich miest, tých, ktorí sa tak zkompromitovali
spoluprácou s diktátorským nacistickým
režimom. (Potlesk.)
V prejave pána ministra zahraničia postrádame
stať o Španielsku asi preto, že s týmto
štátom nateraz nemáme diplomatických
stykov. Nech mi je dovolené preto vyzdvihnúť
práve tento fakt, že s Francovým Španielskom
nemáme diplomatické styky a v súvise s ním
vysloviť naše uznanie vláde i pánu ministrovi
zahraničia za to, že Francovu ponuku o výmenu
diplomatických zástupcov zodpovedali jedine správnym
spôsobom, totiž že na ňu vôbec nedali
odpoveď. Veríme, že dni tejto poslednej fašistickej
vlády v Europe sú spočítané,
a je nám len ľúto, že západné
demokracie, ktorých reálny zákrok by bol
stačil už dávno k zlikvidovaniu tohoto pozostatku
barbarstva, sa obmezujú len na protesty a predlžujú
tak utrpenie slávneho španielskeho národa.
Pri tejto príležitosti treba však pripomenúť
aj to, že mnoho našich krajanov trpí ešte
pod vládou fašizmu v Argentíne a že i
s týmto problémom by sa mali vedúci našej
zahraničnej politiky podrobnejšie zaoberať.
A nakoniec tejto state nech mi je dovolené prehovoriť
ešte o našich stykoch s južným susedom Slovenska,
s Maďarskom; o vývine týchto je naša verejnosť
v poslednej dobe dostatočne informovaná.
V súvislosti s práve uzavretou dohodou o výmene
obyvateľstva s Maďarskom uviedol tuná pán
posl. Ducháček, že bola prijatá
so sklamaním vo verejnosti českej i slovenskej.
Je pravda, že táto dohoda neznamená vyriešenie
otázky maďarského obyvateľstva na Slovensku,
ako o tom ostatne jasne hovorí i protokol pripojený
k tejto dohode. Isteže by naša verejnosť bola uvítala,
keby otázka maďarskej menšiny bola bývala
vyriešená na tých istých základoch
a princípoch ako otázka menšiny nemeckej. Pán
posl. Ducháček však iste vie, že
Šrámkova vláda v zahraničí na
rozdiel od otázky nemeckej menšiny otázku vysťahovania
menšiny maďarskej vôbec nepostavila, respektive
neurobila potrebné kroky pre spracovanie najmä západnej
verejnej mienky a politických činiteľov, aby
títo prijali vo veci maďarskej menšiny princíp
transferu.
V dôsledku tohoto omeškania, keď sme chceli pristúpiť
po oslobodení Slovenska k vyriešeniu tejto otázky
odsunom aspoň tých najexponovanejších
Maďarov, boli sme vyrozumení vládou Spojených
štátov severoamerických, že táto
sa nestotožňuje s princípom kolektívnej
zodpovednosti maďarskej menšiny ani s opatreniami smerujúcimi
proti nej. Ako je známe, vláda Spojených
štátov o tomto svojom stanovisku informovala oficiálne
aj vládu maďarskú a jej stanovisko bolo uverejnené
v celej maďarskej tlači. Boly a sú tu však
okrem stanoviska západných veľmocí a
nepripravenosti riešenia otázky maďarskej menšiny
už v zahraničí aj iné príčiny,
pre ktoré postup volený pri vyriešení
otázky maďarského obyvateľstva na Slovensku
a nášho pomeru k Maďarsku vôbec bolo treba
zvoliť iné metódy než v prípade
Nemecka.
Práve uzavretá dohoda o repatriácii Slovákov
a Čechov z Maďarska a odsune Maďarov z Československa
je preto s našeho stanoviska historickým činom
a tiež mimoriadnym úspechom našej cieľavedomej
zahraničnej politiky a jej vedúcich. Očakávame
od nej, že bude nielen začiatkom riešenia maďarskej
menšinovej otázky a návratu našich roztratených
bratov, ale že bude znamenať aj začiatok lepších
susedských stykov s novorodiacou sa demokraciou Maďarska
a tým bude aj uholným kameňom nového
pevne založeného mieru v strednej Europe. Očakávam
však tiež, že Maďarsko si bude vedieť
oceniť tú skutočnosť, že hoci je
porazeným štátom, naši zástupcovia
v jednaní s ním usilovali sa byť veľkorysými
a veľkomyseľnými a snažili sa mu takto poskytnúť
príležitosť, aby lojálnou spoluprácou
a poctivým prevádzaním ujednaní napravilo
aspoň zlomok tých krívd, ktoré národ
maďarský spáchal na národe slovenskom.
Napriek týmto zlepšujúcim sa stykom medzi Československom
a Maďarskom držím za potrebné poukázať
aj na skutočnosť, že zarážajú
nás pokusy niektorých kruhov v Maďarsku, ktoré
by chcely doterajšiu katastrofálnu polititku tohoto
štátu zjednodušiť na odsúdenie Szalassyovho
režimu, zamlčujúc takto fakt, že Szalassyho
režim bol len logickým vyvrcholení, tej ideológie,
ktorú začal Kossuth a rozvíjali ďalej
Tiszo, Andrásy, Horthy a iní. Že nakoľko
neobstojí robenie takýchto rozdielov, jasne vysvitá
i z dokumentov norimberského procesu, ktoré dokazujú
napr. i to, že Horthy sám, bez nátlaku, sa
ponúkal Hitlerovi za nástroj agresie proti nám.
Už i preto dúfame, že bude vyhovené požiadavke
Juhoslávie a že vojnový zločinec Horthy
bude tejto vydaný k stíhaniu. Maďari však
nech si uvedomia, že na ceste k demokracii nestačí
zameniť zástavy, ale treba aj obrodiť ducha.
V súvislosti s v vyriešením presťahovania
Slovákov a Maďarov treba však venovať pozornosť
aj ostatným našim bratom, ktorí sú roztrúsení
po svete. Československo a menovite Slovensko má
teraz za svojimi hranicami dve veľmi rôznorodé
a rôznocenné emigrácie, a to tých,
ktorí pred druhou svetovou vojnou zo sociálnych
príčin hľadali možnosti obživy v
iných štátoch, a tých, ktorí
teraz z politických príčin opustili naše
územie. Našim záujmom je, aby obe tieto emigrácie
sa navrátily do svojej vlasti, i keď mienime ich tu
doma rôzne privítať.
Budovanie národného štátu Čechov
a Slovákov nemôže zaostať pri vysťahovaní
Nemcov a Maďarov, ale musí pokračovať
i ďalej. Československo musí sa starať
o to, aby všetkým svojim občanom, ktorí
sa nachádzajú v zahraničí, umožnilo
návrat do vlasti a slušnú sociálnu existenciu.
Preto je treba, aby vedúci našej zahraničnej
politiky pokračovali ďalej na započatej ceste
a aby cestou zastupiteľských úradov sa starali
o našich krajanov v cudzích zemiach, a to či
sa už títo domov vrátiť chcú, alebo
z rôznych dôvodov sa domov vrátiť nemôžu.
Máme tu na mysli predovšetkým našu veľkú
menšinu v Spojených štátoch severoamerických,
ktorá už po dva razy s veľkým vypätím
síl pomohla nášmu odboju a obetavo pomáhala
vždy v boji proti nepriateľom našich národov.
A treba tiež pripomenúť malú síce,
ale tým agilnejšiu našu menšinu v Kanade,
ktorej účasť na obetiach ľudských
a materiálnych spravila ju pre nás vzorom obetavosti
a pravej lásky k materskej zemi.
Bolo by falošné, keby sme o tieto naše menšiny
javili záujem len vtedy, keď od nich niečo
žiadame alebo potrebujeme, a neudržali s nimi ten najužší
kontakt i v dobách, keď sme na ich pomoc už nie
odkázaní. Mnohí z Čechov a Slovákov,
bývajúcich v Amerike, odišli tam ešte
v mladosti, alebo sa tam aj narodili. Je preto samozrejmé,
že ich vzťah k nám, ktorý vykonal tak
veľké činy, je väčšinou len
citový a nie je založený na dostatočnom
poznaní nášho terajšieho života a
na našich terajších túžbach. Myslíme
preto, že veľkou úlohou nášho zahraničného
zastupiteľstva musí byť tiež reálna
a správna propaganda nášho nového štátu
mezi krajanmi v cudzine, ich informovanie o skutočnom stave
nášho života. I keď títo naši
krajania azda z istej časti nemajú dnes správnu
predstavu o mnohých veciach, ktoré sa u nás
dejú, nemôže to byť ich vinou, ale je to
predovšetkým vina naša, že sa nestaráme
dostatočne o to, aby sme ich veľký záujem
o nás dostatočne nasýtili. Preto vítame
uistenie pána ministra zahraničia, že naše
zastupiteľské úrady budú doplnené
sociálnymi a kultúrnymi referentami, ktorých
úlohou zaiste bude nie v poslednom rade udržovanie
úzkeho kontaktu na poli sociálnom a kultúrnom
s našimi krajanmi v cudzine.
Avšak ako som spomenul, je tu ešte druhá emigrácia,
emigrácia politická, ktorá odišla od
nás po druhej svetovej vojne. Máme bezpečné
zprávy o tom, že táto emigrácia, ktorá
sa väčšinou zdržuje v oblastiach, ktoré
sú pod vojenskou správou západných
mocnosti, vyvíja politickú činnosť,
a že aká táto politická činnosť
je, to vyplýva už z dôvodu, prečo táto
emigrácia svoju vlasť opustila. Spoločným
znakom tejto nám nepriateľskej propagandy je, že
emigrácia pokúša sa nahovoriť západným
mocnostiam, že svoju vlasť opustila nie preto, že
by nesúhlasila s demokraciou a demokratickými poriadkami,
ale len zo strachu pred Červenou armádou. Pre nás
takéto výhovorky sú smiešne, lebo nám
je jasné, že strach pred Červenou armádou
je aj strachom pred demokraciou. Ale my vieme tiež, že
táto emigrácia do posledného dychu verne
slúžila nacistickému Nemecku, že osvojila
si jeho teórie a jeho prax a že naše územie
opustila len zo strachu pred spravodlivým trestom, ktorý
by ju doma očakával. Naša verejnosť je
presvedčená, že je našou povinnosťou
k nám samým, k našim národom, ale aj
k celému svetu, aby sme sa starali o to, aby táto
naša emigrácia bola nútene reevakuovaná
domov a tu postavená pred naše spravodlivé
ľudové súdy. Na tomto poli bude potrebná
tiež čo najúčinnejšia spolupráca
nášho zahraničia už i čo do správneho
informovania cudziny.
A teraz dovoľte mi, aby som prešiel na hodnotenie nášho
postavenia v medzinárodnom svete, ktoré nám
pán minister zahraničia tak výstižne
predniesol. Je i našim presvedčením, že
pevnosť našej pozície v medzinárodnom
svete je pre nás mimoriadne dôležitá,
už i preto, že malé národy môžu
si dobyť dobré postavenie len reálnou prácou.
Záleží nám na tom, aby sme v organizácii
Spojených národov zastali čestné miesto
a mohli na tomto fóru pozdvihnúť slovo, ktoré
by bolo vypočuté. Tu musíme s poďakovaním
kvitovať zprávu pána ministra a zistiť,
že je to zo značnej časti aj jeho osobnou zásluhou,
že dostáva sa nám v Organizácii Spojených
národov takéhoto miesta. Za veľké uznanie
našej statočnej práce a dobrej povesti možno
považovať ten fakt, že Československo bolo
zvolené najvyšším počtom hlasov
do hospodárskej rady Spojených národov, ako
aj to, že vyslanca Československa si vyvolil generálny
sekretár Spojených národov za svojho zástupcu
v právnom odbore. V týchto gestách medzinárodného
sveta však chceme vidieť ešte viacej, chceme vidieť
i to, že svet eskontuje tu náš hospodársky
a sociálny pokrok, ktorý u nás behom krátkej
doby od oslobodenia nastal, eskontuje našu snahu o vybudovanie
sociálne spravodlivého a socialistického
štátu. Je našou povinnosťou, aby sme sa
po tomto s najväčším úsilím
venovali i naďalej práci na medzinárodnom poli,
menovite však práci na sociálnej a hospodárskej
organizácii sveta.
Význam usporiadania svetového hospodárstva
je pre nás ako pre exportný štát mimoriadne
dôležitý, a preto je logické, že
sa vybudovaniu tohoto musíme venovať s vedomím
plnej závažnosti. Tu je správne upozornenie
na chystajúcu sa konferenciu pre hospodársky obchod,
ktorá má byť svolaná Hospodárskou
radou. Keďže iniciátormi tejto sú Spojené
štáty severoamerické, je pre nás potešiteľné,
že tieto nás považovaly za tak významného
činiteľa, že nás pozvaly aj na predporadu
pätnástych štátov. Tým viac je
však potrebné, aby už teraz bol venovaný
zvýšený záujem výberu vhodných
našich zástupcov v týchto konferenciach a aby
sa na nich zúčastnili len skutoční
odborníci a nie aj turisti. Je tiež treba vyvolať
záujem domácej verejnosti na všetky nové
funkčné medzinárodné organizácie,
ako sú napr. organizácie vzniklé na základe
brettonwoodských dohôd.
Je konečne potrebné, aby tieto medzinárodné
organizácie, ktoré sú výslednicou
nových teórií o medzinárodnej finančnej
spolupráci, boly aj doma sledované odbornými
kruhmi, ktoré po dlhú dobu nemaly možnosť
podrobne sa zaoberať novými svetovými hospodárskymi
prúdmi.
Toto všetko však nemá a nesmie znamenať
tiež, že by sme mali prijať bez hodnotenia a kritiky
všetky z medzinárodnej verejnosti nadhodené
námety. Je pravda, že hlavným znakom nášho
hospodárstva je, že sme exportným štátom,
nesmieme však zabúdať aj na to, že sme štátom,
ktorý poštátnil svoj veľký priemysel
a ktorý ho chce vybudovať a dobudovať plánovite.
Preto i v našich medzinárodných hospodárskych
vzťahoch musíme pokračovať plánovite.
Tu predovšetkým našou hlavnou starosťou
musí byť, aby sme od provizória v hospodárskych
vzťahoch k SSSR prešli k riadnym, plánovitým
vzťahom. Veď obe plánové hospodárstva
nájdu iste mnoho spoločných styčných
bodov a nájdu cestu k vhodnému doplňovaniu
sa. Vítali by sme preto srdečne, keby pri chystanej
ceste pána ministra zahraničného obchodu
dr Ripku do Moskvy došlo už k ujednaniu definitívnej
a podrobnej smluvy v tomto odbore.
Náš záujem na rozvinutí hospodárskych
stykov so Sväzom sovietskych soc. republík je tým
väčší, že oba štáty chcú
v budúcnosti používať v nebývalej
miere našu veľkú vodnú dopravnú
cestu, Dunaj. Slovensko, ktoré chceme v najbližšej
dobe priemyselne dobudovať a ktoré leží
na Dunaji, má preto na tomto rozvinutí eminentný
záujem, lebo vodná cesta je najvhodnejšia na
dováženie surovín, ktoré bude jeho priemysel
predovšetkým potrebovať.
A keďže hovoríme o našom záujme na
Dunaji, treba se zmieniť tiež o záujme, ktorý
máme na režime, ktorý na tejto rieke bude panovať.
Čudujeme sa niektorým zahraničným
hlasom, ktoré hovoria o akejsi internacionalizácii
Dunaja. Nechápeme tieto hlasy a sme nútení
stavať se k nim kriticky, lebo pre nás je samozrejmým
to, že exploitácia Dunaja patrí tým
štátom, ktoré s ním susedia. Čo
je potrebné, je to, aby sa podunajské štáty
a menovite SSSR, Juhoslávia, Bulharsko a my čo najskôr
dohodli o kooperácii a spoločnom využití
Dunaja.
Naša chystaná úzka kooperácia so Sovietskym
sväzom však nijako nemôže nám zmenšovať
možnosti nášho čulého hospodárskeho
styku s ostatnými zemiami. Veď bude len aktom dejinnej
spravodlivosti, keď Československu bude umožnené
zaujať aspoň časť toho trhu, ktorý
ovládalo predtým Nemecko. Tak napr. je našou
túhou, ale aj povinnosťou vytvoriť čo
najskôr najužší hospodársky kontakt
s balkánskymi zemami, s ktorými sa tak dobre doplňujeme.
Nie menej dôležité sú však pre nás
i hospodárske styky so Západom, veď mnohý
náš priemysel, ako napr. drevospracujúci nachádzal
už pred válkou, a dúfame, že aj teraz
po nej bude tam nachádzať svoje veľké
odbytište. Naše obchodné styky so Západom
mali by sme preto tiež čo najskôr rozvinúť,
avšak pri tom musíme vychádzať zo zásady,
že obchod je obchod, a preto musíme už vopred
čo najdôraznejšie odmietnuť junktimovanie
obchodných stykov s akýmikoľvek politickými
zárukami. Československá republika už
aj v minulosti bola známa tým, že vždy
poctive plnila svoje finačné záväzky,
ba plnila ich čiastočne aj v dobe okupácie,
a preto myslíme, že ani teraz nemusí mať
nikto obavy, že by nebola poctivým obchodným
partnerom. Týmto je dané aj naše stanovisko
na určité reakcie Západu na naše znárodnenie
priemyslu. Sme presvedčení, že náš
znárodnený priemysel, a tým náš
štát sám, dáva väčšiu
bezpečnosť pre obchodné styky, než ju
poskytovaly predošlé súkromnokapitalistické
naše firmy, a teda kto s nami bude obchodovať, bude
mať takto už tie najbezpečnejšie záruky.
Keď končím takto stať o našich medzinárodných
hospodárskych stykoch, chcel bych som spomenúť
ešte jednu otázku, nepriamo s nimi súvisiacu,
a to otázku reparácií. Tu by som chcel len
s uspokojením kvitovať úspech našich zástupcov
pri reparačných jednaniach, menovite veľký
úspech dosiahnutý pri reparačných
jednaniach v Paríži. Taktiež menovite Slovensko
vezme so zadosťučinením na vedomie zprávu,
že reparačná dohoda s Maďarskom má
byť v krátkom čase podpísaná,
už aj vzhľadom na veľké škody, ktoré
Slovensku z brutálnej agresie horthyovskej vznikly. Tu
však treba tiež zdôrazniť, že očakávame,
že naša vláda bude plne trvať na reštitúcii
majetkovej voči Maďarsku a že i v tomto smere
podnikne čo najskôr energické kroky. (Predsedníctvo
prevzal podpredseda Cvinček.)
A teraz v súhlase s výkladom pána ministra
zahraničia chcel by som prejsť tiež na otázku
úloh jeho ministerstva a ich plnenia. V tomto ohľade
pokladáme za veľmi správne jeho stanovisko,
že vyzdvihol povinnosti svojho ministerstva v úseku
zpravodajskom ako zvlášť významné.
Na illustráciu toho, nakoľko je tento úsek
dôležitý, dovoľte mi, aby som tu citoval
článok časopisu "Le Monde Illustré"
zo dňa 19. januára 1946, ktorý sa mi nedávno
dostal do ruky a ktorý znie:
"Ide o Slovensko, odkiaľ k nám prichádzajú
zlé zprávy. Z príležitosti Vianoc v
r. 1945 boli vraj kolaboranti a slovenskí SS-mani nielenže
vypustení z väzenia, ale boly im navrátené
aj tie movitosti, ktoré títo ukradli Židom
počas nemeckého obsadenia. Ako je známo,
z pôvodných 200.000 slovenských Židov
ostáva sotva 10.000, čo však nezabránilo
tomu, aby sa znovu nestali obeťami pogromov pod blahovoľným
okom polície. Slovom, nacistický duch údajne
sa obnovuje. Ale ostáva otázka, čo robí
slávny pohyb odporu a slovenského povstania? Stačí
si pripomenúť, že toto pozostávalo hlavne
z 3.000 Francúzov, ktorých viedol francúzsky
plukovník. Čo so týka Čechov, skutočných
protinacistov, je pravda, že títo nezakročujú
podľa istých zpráv len preto, lebo Slováci
sa vyhrážajú, že budú požadovať
ich pripojenie k Rusku?".
Celý obsah tejto zprávy je tak nesmyselný
a tak hrubo ignorantský, že nebolo by ho treba ani
dementovať ani sa s ním zaoberať, keby nepoukazoval
na jeden pre nás dôležitý fakt, a to,
že cudzina ani dnes nie je o nás dostatočne
informovaná. Nepredpokladáme totiž, žeby
podobné články menovite vo francúzskych
časopisoch vyplývaly zo zlomyseľnosti, ale
vidíme v nich len skutočnú neinformovanosť.
Táto neinformovanosť musí každého
z nás zarážať, veď tvrdíme
si stále, že rok 1938 so slávnym Chamberlainovým
výrokom se nemôže opakovať, že svet
o nás už tento raz vie a že je už správne
informovaný i o našom živote. Z horeuvedeného
článku súdiac však musíme konštatovať,
že svet o nás ani dnes nevie dosť a že treba
hladať príčiny, prečo je o nás
nesprávne informovaný. Jedna z príčin,
ktorá by azda ležala na dlani, by mohla byť v
tom, že naši zahraniční zástupcovia
ešte ani dnes nekonajú dostatočne svoje povinnosti
a neinformujú cudzinu dostatečne o nás. Ale
myslím, že toto konštatovanie by nevystihlo pravú
skutočnosť a že koreň takých zpráv
väzí hlbšie. Keď v poslednej dobe prichádza
k nám zo zahraničia mnoho diplomatov a novinárov,
ktorí na mieste samom sa presvedčujú o stave
vecí u nás, musíme pritom zistiť, že
i títo podávajú často skreslené
zprávy. Je isté, že tiež skreslenia si
nevymýšľajú, ale že mnohé
z nich pochádzajú od nás, od našich
ľudí. Zistili sme to už z príležitosti
študentského sjazdu v Prahe a zisťujeme to i
pri iných príležitostiach.

