Po oslobodení týchto území Červenou
armádou pokúsili sa Poliaci toto vziať do svojej
správy, ale narazili na taký živelný
odpor obyvateľstva, ktorý vyvrcholil v otvorený
boj na život a na smrť. Obyvateľstvo zvolilo si
národné výbory a na udržanie poriadku
vlastnú milíciu. V tej dobe, nikým neznásilňované,
malo možnosť prejaviť svoju vôľu národnej
a štátnej príslušnosti. Prejavu vôle
obyvateľstva boli svedkami aj zástupcovia IV. ukrajinskej
fronty, ktorí toto územie navštívili,
aby sa presvedčili o príčinách bojov,
které viedlo obyvateľstvo proti novým pokusom
Poliakov vziať toto územie do svojej správy.
V záujme dobrého susedského nažívania
medzi nami a Poľskom, rozhodla naša vláda obnoviť
predmníchovské hranice a do konečného
vyriešenia hraničných otázok medzi Československom
a Poľskom odovzdala toto územie dňa 20. mája
1945 do správy Poľsku. Hoci pri odovzdávaní
týchto území zástupcovia Poľska
sa zaviazali, že nebudú prenasledovať tamojšie
obyvateľstvo pre príslušnosť k slovenskej
národnosti, dohodu bohužiaľ Poliaci nedodržali
a začali tamojšie obyvateľstvo perzekvovať
pre otvorené priznávanie sa k slovenskej národnosti,
o čom konečne svedčí aj interpelácia
nedávno podaná v tomto parlamente.
Aj s iných strán dochádzajú takéto
hlasy. Tak napríklad Slováci v Spojených
štátoch severoamerických, menovite tí,
ktorí pochádzajú z týchto sporných
obcí a ktorí tam zanechali svojich príbuzných,
utvorili komitéty, cestou ktorých apelujú
na Slovenskú národnú radu a na československé
kompetentné úrady, primlúvajúc sa
za pripojenie týchto obcí do Československej
republiky. Aj tu stojí naše zahraničné
ministerstvo pred úlohou, ktorá spadá do
rámca jednaní československo-poľských.
Myslím, že by malo byť vzájomnou zásadou,
teda i poľskou, vytvárať medzi Poľskom a
Československom politiku priateľského ovzdušia
a dobrého susedstva, a že by teda aj poľskí
činitelia mali ísť tejto požiadavke s
pochopením v ústrety. Pána ministra zahraničných
vecí v tej súvislostí žiadame, aby dôkladne
sledoval, ako sa so Slovákmi v dotyčných
obciach zaobchodí, a aby - ak nájde v tomto
smere nedostatky - zjednal nápravu.
S potešením vzali sme iste všetci na vedomie,
že pán štátny tajomník dr Vlado
Clementis podpísal dňa 27. februára
t. r. s Maďarskom dohodu, podľa ktorej už započala
činnosť, spojená s čiastočnou
výmenou Maďarov z Československa a Slovákov
z Maďarska. Tým však ešte nepokladáme
otázku maďarskej menšiny za vybavenú.
Dohodou treba tento problém doriešiť tak, aby
aj zvyšujúci počet Maďarov mohol byť
z republiky pokojne odsunutý. S uspokojením preto
berieme na vedomie, že obe vlády prizvukovaly pri
jednaniach svoje rozhodnutie vyriešiť túto otázku
ďalšími dohodami. Nebude azda od veci, keď
v tejto súvislosti pripomenieme našim zahranične-politickým
činiteľom, že je naliehave potrebné uviesť
do poriadku tiež povinnosti Maďarska voči Československu,
pokiaľ ide o platenie reparácií.
Vychádzajúc z princípu, že zahraničná
politika má sledovať dobrý a priateľský
pomer so susedmi, radi sme počuli z úst pána
ministra, že republika obnovuje všetky dobré
predmníchovské styky s Rakúskom a že
ako člen slovanskej rodiny prirodzene pestuje naša
republika úzku a bratskú spoluprácu s ostatnými
slovanskými národmi a štátmi. Tak menovite
teda aj s Juhosláviou a s Bulharskom.
Nám, ktorí sa zúčastňujeme
tejto parlamentnej debaty, nie je zvlášť potrebné
pripomínať nároky republiky voči porazenému
Nemecku. Z reči pána ministra vysvitá, že
táto otázka je predmetom neprestajnej bdelosti a
starostlivosti správcov našej zahraničnej politiky.
Ako Slovák však musím pripomenúť,
že aj my na Slovensku máme menšinový problém
nemecký a musím žiadať pána ministra,
aby mal v náležitej patrnosti aj odsun Nemcov zo Slovenska.
Nesmieme zabúdať, že tak ako Nemci v Čechách
a na Morave ohrozili záujmy národa a republiky,
aj nemecká menšina na Slovensku - hoci bola ďaleko
v nepatrnejšom počte než v Čechách
- kalila naše vnútropolitické pomery a
dala sa do služieb nemeckého nacizmu. Karmazín
na Slovensku bol obdobou Henleina v Čechách.
Vo svojej úradnej činnosti za prvej republiky mal
som možnosť dokonale vidieť do rozvratnej činnosti
Nemcov na Slovensku. Budujeme národný štát
Čechov a Slovákov. Teda tak, ako očisťujeme
národný život od Nemcov v Čechách,
očisťujme ho aj na Slovensku. (Potlesk.)
Pán minister pochvalne sa vyjadril o medzinárodnom
význame banskobystrického povstania. My mu za to
srdečne ďakujeme. Nech mi je však dovolené
s tohoto miesta k jeho slovám pridať trochu viac.
Predovšetkým to nebolo povstanie len bystrické,
ale povstanie celého slovenského národa.
(Potlesk. - Predsedníctvo prevzala podpredsedníčka
Hodinová-Spurná.)
Na Slovensko a tým aj na Slovákov zvykli sa ľudia
dívať vonku v zahraničí až do povstania
s akousi nedôverou, zvlášť preto, že
často aj vo vlastných kruhoch našich československých
sa paušálne a nerozmyslene hovorilo: Slováci
zradili! Proti takýmto rečiam a príhanám
bolo sa vonku v zahraničí treba oháňať
nejednomu z nás. Takéto reči vyvolávaly
dojem, že kdesi-čosi sú akési snahy
stotožniť slovenský národ so zradou bratislavských
quislingovcov a plodily všetky možné kombinácie.
Ale tej pravde, ktorú sme sa snažili hájiť
aj v cudzine, že totiž slovenský národ
nezradil ako celok, prišlo na pomoc rozhodnutie národa
samého, keď sa odhodlal vziať na obranu svojej
slobody, demokracie a nezávislosti do rúk zbrane
a keď sa spontánne postavil na stranu spojencov, podávajúc
tak dôkaz, že je národom vyspelým, fašizmus
a nacizmus od kosti nenávidiacim a hodným svojej
slobody a nezávislosti. Všade v zahraničí
Slováci dvíhali vtedy povedome čelo. So slovenského
štítu spadla každá príhana, ktorú
naši neprajníci naň uvrhli. Slováci
tak, povedľa dôkazu o svojej národnej vyspelosti,
jasne prehovorili svetu, že chcú žiť jedine
v Československej republike v nerozlučnom a trvalom
spojení s bratmi Čechmi. (Potlesk.)
Skutočnosť táto mala pred medzinárodnou
verejnosťou nesmierny význam. Nielen pre Slovákov
samých, ale pre celú našu zahraničnú
politiku a akciu, lebo tak znova bolo podané svedectvo,
že Slováci nie zo svojej vôle sa odtrhli od
bratrov Čechov, ale násilím, proti ktorému
v povstaní pozdvihli svoje zbrane.
Nech mi pán minister zahraničných vecí
odpustí, že v súvislosti s týmto musím
poukázať na nedostatky, aké prejavila naša
zahraničná informačná služba
v Spojených štátoch amerických práve
v tej slávnej chvíli slovenského národného
povstania, keď mala byť táto služba v najväčšej
pohotovosti. Bola až príliš skúpa na zprávy
o povstaní, menovite pokiaľ ide o programovú
náplň povstania. V tom smere nechávala dlho
všetkých krajanov v Amerike v omyloch. Domnievam sa,
že nebolo účelné zatajovať ani
tú časť programového vyhlásenia
revolučnej Slovenskej národnej rady, v ktorej sa
hovorí o slovenskej národnej svojbytnosti. Ba naopak,
jej vyzdvihnutie mohlo len vzbudiť v zahraničí
dôveru k odboju a dôveru v tú skutočnosť,
že republika sa nebojí priamo pozrieť do očí
ani tým pálčivým otázkam, ktoré
voľakedy prinášaly disharmóniu medzi Slovákmi
a Čechmi. Bolo by bývalo teda žiadúce
a odboju v zahraničí prospešné, keby
v tomto smere bola bývala naša informačná
služba dokonalejšia a keby aj pred medzinárodnou
verejnosťou bola zhodnotila slovenské národné
povstanie tak, ako ono vskutku zasluhuje.
K slovenskému národnému povstaniu pojí
sa aj prvý medzinárodný priamy styk s územím
republiky a to jak s východným spojencom -
Sovietskym sväzom, tak aj so spojencami západnými
- Angliou a Amerikou. Na územie okupovanom povstalcami
dostávajú sa jak ruskí, tak aj americkí
vojenskí činitelia. Je našou povinnosťou,
aby sme si pri tejto príležitosti spomenuli na všetkých
tých hrdinov, ktorí prišli na pomoc našim
povstaleckým jednotkám ako z Ruska, tak aj z amerických
vojenských špeciálnych jednotiek, najmä
na americkú missiu, ktorej všetci členovia
svoju ochotnú pomoc zaplatili životmi pod vražednou
rukou germánskou. Večná im buď pamäť!
A ešte jedna vec pokiaľ ide o Slovensko v súvislosti
so zahraničným odbojom nesmie byť zabudnutá.
Faktom je, že cez Slovensko utekala do zahraničia
veľká časť českej politickej emigrácie.
Slováci pritom pomáhali vďačne, často
aj s nasadením životov. Mnohí z dnešných
vedúcich našich československých činiteľov
mohli by o tom podať pravdivé svedectvo. Aj s naším
zahraničným odbojom Slovensko zostalo v neustálom
kontakte, podávajúc mu cenné zprávy
nielen o pomeroch doma, ale aj významné zprávy
o činnosti nepriateľa. Tvorili sme teda jak náš
zahraničný, tak domáci odboj spoločne,
Česi a Slováci. A keď hovorím menom
demokratickej strany, nech mi je dovolené pritom konštatovať,
že hoci je ona stranou mladou, sdružuje v radoch svojich
iste mnoho tých odhodlaných československých
vlastencov, ktorí jak v domácej, tak v zahraničnej
odbojovej činnosti priniesli svoj dobrý podiel na
oslobodení našej vlasti.
Záverom vo svojich poznámkach chcem nadviazať
na slová pána ministra, ktoré - hovoriac
o tradícii našej zahraničnej politiky -
povedal takto:
"V medzinárodnom vývoji hľadeli sme sa
zapojiť vždy na stranu tých vlád a štátov,
ktoré usilovaly, hájily a bojovaly o právo,
spravodlivosť, demokraciu a o sociálny vzostup národov
ako celku a človeka ako jednotlivca."
To je tradícia masarykovská a tradícia, ktorá
stala sa vlastnou Slovákom a Čechom a ktorá
musí dominovať jak v našom vnútropolitickom,
tak v zahranične-politickom živote. Sme štát
malý; keď upustíme od zásad práva
a spravodlivosti, demokracie a sociálneho vzostupu, pôjdeme
do záhuby. Malé štáty nie fyzickou,
ale mravnou silou vybojovávajú svoju pravdu a svoje
právo.
Ešte viac! Na štíte našej politiky vnútornej
i zahraničnej musia sa skvieť zásady humanity.
Sme Slovania; to však nestačí, len byť
Slovanmi, a biť sa v prsia a dovolávať sa slovanskej
spolupatričnosti a rodiny. Byť Slovanom znamená
uvedomovať si všetky tie úlohy, ktoré
na nás v spoločnosti ostatných národov
čakajú. Chcem povedať, že Kollárovo
"Voláš-li Slovan, ať se ti ozve člověk"
musí preniknúť do celého nášho
bytia a žitia a musí priniesť svetu hlboké
mravné hodnoty.
Namiesto násilia - právo, namiesto krivdy
- spravodlivosť a namiesto diktatúry, proti ktorej
bojoval celý svet - demokracia.
Zásady, ktorými sa naša zahraničná
politika spravovala a má sa spravovať aj v budúcnosti,
ako ich pán minister vyslovil vo svojej reči, demokratická
strana schvaľuje, s expozé pána ministra sa
stotožňuje, bude hlasovať za jeho prijatie a
pánu ministrovi zahraničných vecí
vyslovuje plnú dôveru. (Potlesk.)
Místopředsedkyně Hodinová-Spurná
(zvoní): Dalším řečníkem
je pan posl. dr Ivan Horváth. Prosím, aby
se ujal slova.
Posl. dr Horváth: Dámy a pánovia!
Keď v mene komunistickej strany Slovenska mám prehovoriť
k expozé pána ministra zahraničia, dovoľte
mi predovšetkým, aby som vďačne spomenul
tie slová zhodnotenia, ktoré našiel pán
minister pre slovenské národné povstanie
a jeho význam v boji o znovunadobudnutie našej štátnej
samostatnosti. Z týchto vidieť, že bojový
rozmach slovenského národa bol udalosťou, ktorá
mala a bude mať vždy prvoradý význam nielen
pre našu vnútornú politiku, ale že jeho
význam pre našu zahraničnú politiku
a pre medzinárodné postavenie štátu
bol nie menší. Toto konštatovanie musíme
prijať s radosťou, lebo ono nám najvypuklejšie
dokazuje, že slovenský národ vedel včas
položiť svoje slovo na váhy dejín.
Z tejto príležitosti chcel by som zároveň
vyzdvihnúť, že tento význam nášho
národného povstania nebol náhodný,
ale len logicky vyplýval z celého smýšľania
národa a jeho podzemného vedenia, jeho jasnej linie
v domácej i zahraničnej politike. Najlepším
dôkazom tohoto je vianočné memorandum ilegálnej
Slovenskej národnej rady z r. 1943, zaslané pánu
prezidentovi republiky do Londýna, v ktorom sa hovorí:
1. Želáme si, aby národ slovenský a
český, ako najpríbuznejšie slovanské
národy utváraly ďalšie svoje osudy v novej
Československej republike, v spoločnom to štáte
Slovákov a Čechov na podklade princípu rovný
s rovným.
2. Želáme si úzku spoluprácu so všetkými
slovanskými štátmi a národmi, menovite
so Sovietskym sväzom, v ktorom vidíme záštitu
slobodného života a všestranného rozmachu
malých národov a slovanských zvlášť.
3. Budúca Československá republika má
viesť svoju zahraničnú politiku v duchu týchto
zásad a preto sama na poli zahranične-politickom
a vojenskom opre sa o Sovietsky sväz.
S radosťou konštatujeme, že jasná linia
Slovenskej národnej rady je šťastne vtelená
i do zásad československej zahraničnej politiky
a preto možno len súhlasiť so slovami pána
ministra, že náš spojenecký sväzok
so Sväzom sovietskych socialistických republík
je založený na úprimnej a pravej vôli
a láske oboch národov, ktoré tvoria Československú
republiku.
Preto i keď je zjavné, že hoci druhá svetová
vojna je už skoro rok za nami, predsa svet zmieta sa doteraz
v neistote a ani zďaleka sa nepriblížil ešte
k pomerom, ktoré by sme mohli nazvať normálnymi,
predsa s kľudom hľadíme na tento stav a pokojne
očakávame ďalší vývin, lebo
naše pevné o úprimné spojenectvo s najväčším
slovanským štátom dodáva pocit nebývalej
istoty a pevnosti.
Z tohoto zorného uhlu môžeme sa s rozvahou zapojovať
do medzinárodného denia, v ktorom dnes menovite
tri veľké demokracie usilujú sa o riešenie
ťažkých povojnových problémov.
Je pre nás tiež samozrejmé, že na tejto
práci sa chceme zúčastniť i my a niesť
tiež primeranú zodpovednosť za jej výsledky,
tým viacej, že vidíme, že v novej medzinárodnej
organizácii sú úprimne hájené
zásady práva a spravodlivosti. Veď svetové
porozumenie a mier môžu byť založené
len na spoločnej práci veľmocí i menších
štátov len tak, keď každému bude
umožnené, aby prispel svojím kladom.
Možnosť úspešnej práce na medzinárodnom
poli je však tiež podmienená dobrými vzťahmi
k jednotlivým štátom. V súhlase s expozé
p. ministra nech mi je dovolené prejsť na ich zhodnotenie.
Každý z nás musí so zadosťučinením
vziať na vedomie zistenie p. ministra, že naše
spojenectvo so Sväzom sov. soc. republík je podložené
opravdivou a hlbokou láskou všetkého nášho
ľudu k sovietskemu národu a tiež aj vďačnosťou
za to, že Červená armáda rozhodujúcim
spôsobom prispela k nášmu oslobodeniu. Som presvedčený,
že tieto slová kryjú sa s mienkou všetkých
našich politických strán. Verné spojenectvo
s SSSR a užšie somknutie sa so slovanskými štátmi
sú a musia byť imperatívnou liniou našej
zahraničnej politiky, lebo táto vyviera z priania
všetkého nášho ľudu. K tejto otázke
ináč zaujme komunistická strana Slovenska
ešte zvlášť stanovisko v tejto debate.
Súhlasíme však s pánom ministrom i v
tom, že táto zásada našej zahraničnej
politiky neznamená, že by sme chceli zanedbávať
naše tradičné dobré styky so západom,
ale naopak, našim úsilím musí byť
tieto nielen udržovať na predvojnovej výške,
ale i naďalej prehlbovať o rozvinúť ich
k pravému vzájomnému poznaniu a priateľstvu.
Tak menovite záleží nám predovšetkým
na priateľských vzťahoch k veľkej Británii
a Spojeným štátom severoamerickým, k
obom týmto veľkým demokraciam, ktorých
vojnové úsilie a obete boly tiež úsilím
a obeťami za naše oslobodenie. Práve tak záleží
nám na prehĺbení našich vzťahov
aj k iným štátom, ktorých pravé
priateľstvo sme spoznali za druhej svetovej vojny, ako je
napr. Kanada, ktorej okamžitá hospodárska pomoc
nášmu obnovenému štátu je prejavom
úprimného a nami zvlášť oceňovaného
priateľstva.
Slová p. ministra o Francii naznačujú, že
i v styku s touto veľkou republikou nachádzame znova
závažné momenty, ktoré nás sbližujú.
Naše úzke styky s Francúzskom boly založené
na dobrej tradícii. I keď vieme, že v medzinárodnej
politike tradícia neprichádza do úvahy, v
prvom rade sme predsa presvedčení, že naše
spoločné záujmy voči Nemecku a nie
v poslednom rade podobné složenie našich vlád,
ako aj totožné snahy týchto, sblížia
nás znovu k starému priateľstvu, tým
viacej, že aj Francia je viazaná spojeneckou smluvou
so Sväzom sovietskych socialistických republík
a tak sa zaraďuje tiež do koncepcie vyjadrenej touto
smluvou, do koncepcie, ktorá je tiež naša. Je
tiež samozrejmé, že úsilie oboch štátov,
Československa i Francie, smerovalo predovšetkým
k utúženiu kultúrnych, vedeckých a umeleckých
stykov, lebo na tomto poli sme niesli najťažšie
dočasné odlúčenie.
Naše styky so slovanskými štátmi chceme
rozvinúť v najbratskejšie, a s radosťou
môžeme konštatovať, že i na strane Titovej
Juhoslávie nachádzame podobnú snahu. Je len
poľutovaniahodné, že od nového demokratického
Poľska nás stále delia nevyriešené
otázky, napriek tomu, že vidieť, že našou
snahou bolo a je vytvoriť nielen dobrý susedský
pomer s ním, ale aj rozvinúť ho hlbšie.
Skutočne len slovom "poľutovaniahodné"
možno označiť tie neoficiálne zprávy,
ktoré prichádzajú k nám z Poľska
a hovoria o akýchsi teritoriálnych nárokoch
na Tešínsku, zprávy pre nás celkom nesrozumiteľné
a neprijateľné. Naproti tomu je škoda, že
poľská vláda neuvážila dostatočne
fakt, že plebiscit vykonaný v obciach Oravy a Spiša,
patriacich k Poľsku, plebiscit vykonaný pod dozorom
neutrálnej mocnosti, vyznel manifestačne v náš
prospech, a zarmucujú nás tiež zprávy,
ktoré z týchto krajov prichádzajú
a hovoria o trýznení, ba i vraždení
dobrého slovenského ľudu. Sme však presvedčení,
že udalosti na hornej Orave a Spiši sa dejú proti
intenciám poľskej vlády a že táto
otázka, ako aj všetky ostatné, budú
medzi nami vyriešené v duchu opravdového slovanského
bratstva.

