Ďalej z príčin, ktoré sú spojené s platobnou bilanciou, s jej nožným a oprávnene predpokladaným vývojom, možno rátať s tým, že by nebolo možné udržať vnútornú vymeniteľnosť česko-slovenskej koruny, že by bolo nevyhnutné od nej odstúpiť so všetkými následkami, ktoré by to malo. Tie následky sú zjavné. Okrem iného by to znamenalo stratu kontaktov s hodnotovými reláciami vo svete, a viedlo by to opäť k využívaniu takých nástrojov, ktoré sa využívali dlhé desaťročia, letore mali rôzne podoby a napokon mali formu vnútorného reprodukčného cenového vyrovnania, a týmto spôsobom, spolu so spôsobom povinného predaja a nákupu valút či devíz by bolo nevyhnutné tento problém riešiť. Možno opodstatnene predpokladať, že slovenskú korunu by bolo nevyhnutné devalvovať, že by sa zmenil jej výmenný pomer aj k českej korune, a samozrejme, iný vzťah by bol aj k ostatným vymeniteľným menám jednak kvantitatívne, a prirodzene, aj kvalitatívne.
Treba sa tiež zmieniť o tom, že oddelenie českej ekonomiky a slovenskej ekonomiky by zabránilo využívať princíp, ktorý sa v tomto roku použil pri zostavovaní štátneho rozpočtu, kde sa príjmy republík korigovali - úmyselne nehovorím o transformácii alebo transfere zdrojov, ale o opodstatnenej korekcii, a to sa umožnilo vďaka solidaristickému princípu, ktorý sa pri tvorbe rozpočtov využil.
Takže to sú činitele, ktoré možno zahrnúť do druhej skupiny, ktoré sú relatívne spoľahlivo kvantifikovateľné. V správe, ktorú máta k dispozícii, je aj pokus tieto činitele kvantifikovať a uviesť ich dôsledky pre slovenskú ekonomiku po jej oddelení od ekonomiky českej.
Napokon sa treba zmieniť o tretej skupine, do ktorej možno zaradiť faktory, ktoré majú charakter procedurálny. To sú všetky faktory a problémy, pripadne možné potenciálne konflikty, ktoré by boli spojené s rozdeľovaním majetku, práv a záväzkov. To je proces, ktorý veľmi tažko možno pred-
vidať, akým spôsobom by sa riešil. Isté je však jedno, že je to proces nesmierne zložitý, v ktorom by pravdepodobne bolo nožné predpokladať rad konfliktov, ktorým by bolo ťažko zabrániť.
To sú tie tri skupiny faktorov, ktoré predstavujú isté zhrnutie, zovšeobecnenie toho, čo je v správe zapísané.
Ešte by som sa zmienil o jednom. Je možná úvaha, že po oddelení Českej republiky a Slovenskej republiky by sa zachovala medzi týmito republikami menová únia. Treba sa spýtať, do akej miery je tento predpoklad opodstatnený, do akej miery nie. Snáď možno konštatovať, jedno, že ak by sa menová únia zachovala, čo prirodzene, možné je, aj keď obvykle menová únia býva nástrojom alebo etapou, ktorá predchádza inému procesu, procesu spojenia a nie procesu oddelenia, ale pripusťme, že by menová únia vznikla, jej existencia by si nevyhnutne žiadala rovnakú menovú politiku a rovnakú hospodársku politiku, čiže manévrovací priestor pre hospodársku politiku slovenskej vlády alebo Českej vlády by bol relatívne veľmi úzky. Existencia menovej únie by viedla nevyhnutne k veľmi podobným alebo úplne rovnakým princípom menovej politiky a hospodárskej politiky.
Takže toľko stručne na úvod k tejto správe. Správa sa snažila dokazovať iba to, čo je dokázateľné. Čísla, ktoré sú v nej obsiahnuté, možno dokázať rovnako ako vývody, ktoré v správe sú. Správa neobsahuje alebo sa snaží neobsahovať, žiadne závery, ktoré by sa pohybovali v polohe neodôvodnených predpokladov alebo neodôvodnených záverov.
Ďakujem pekne za pozornosť. /Potlesk. /
Podpredseda SNR J. Klepáč:
Ďakujem pánovi podpredsedovi vlády. Otváram k tomuto bodu programu rozpravu. Do rozpravy sa zatiaľ písomne prihlásili 6 poslanci, poslanec Filipp, poslanec Vladimír Ondruš, poslanec Weiss, poslanec Markotán, poslanec Plesník a poslanec Prokeš. Dávam slovo prvému z prihlásených pánovi poslancovi Filippovi. Pán poslanec Filipp nie je prítomný, stráca poradie. Ako ďalší je prihlásený pán poslanec Vladimir Ondruš. Pripraví sa pán poslanec Peter Weiss.
Poslanec V. Ondruš:
Vážená Slovenská národná rada, vážení členovia vlády, dámy a páni,
je príznačné, že dnes vystúpil v Slovenskej národnej rade práve pán poslanec Brňák ako bojovník za samostatné Slovensko v kostýme pokušiteľa /potlesk/, čerta, ktorý by mal spravovať, miesto pykania za viny na tejto zemi. Správa o ekonomických dôsledkoch rozpadu nášho štátu dokazuje, že obyvateľov samostatného Slovenska by skutočne nečakal raj, skôr opak. Predpokladám, že dnes rokujeme v Slovenskej národnej rade o správe, ktorú poslanci dostali v pondelok a o ktorej hovoril podpredseda vlády pán Vavro. V dnešnej Národnej obrode som sa totiž dočítal o vládnom materiáli, o ktorom vraj dnes rokujeme, ale obsah článku pána Tománka Dramatické scenáre je nemiestny, vyvoláva vo mne pochybnosť, že autor píše o totožnej správe. Privykli sme, že výklad slobody tlače u nás siaha od zámerných dezinformácii a klamstiev až po objektívne informácie, ktorých je pomenej, ale nečudujem sa zmäteniu obyvateľov, keď sa im poskytujú takéto tendenčné výklady ešte aj v pomerne serióznom denníku Národná obroda. Mám oprávnené pochybnosti, že v tejto správe vlády by našli toľko optimizmu, ako pán Tománek, aj páni po-
slanci Andel či Hrnko. Dúfam, že Národná obroda uverejni v plnom znení aspoň závery vládnej správy, ktoré sú v diametrálnom rozpore s článkom.
O čom teda v skutočnosti správa vlády hovorí? Jednoznačne o veľmi pochmúrnych vyhliadkach samostatného Slovenska a jeho obyvateľov, o raste cien okolo 20 %, o raste nezamestnanosti, o celkovom schodku rozpočtu vo výške 15 miliárd korún, o nevyrovnanej platobnej bilancii, o potrebe jednej miliardy korún na dávky na ďalší rast nezamestnanosti, o poklese kurzu meny a devalvácii slovenskej meny, o zhoršení vstupu zahraničného kapitálu, oddialení, prípadne zastavení procesu transformácie ekonomiky. Je zrejmé, že práve vo federatívnom spoločnom štáte má Slovensko možnosť rýchlejšie a menej bolestne prekonať sociálne a ekonomické ťažkosti transformácie spoločnosti. Je najvyšší čas, aby sa obyvatelia Slovenska dozvedeli, aká budúcnosť by ich čakala v samostatnom štáte, akú cenu by obyčajný človek, zaplatil za ambície niektorých politikov. Navrhujem, aby sa v prípade referenda hlasovalo menovite a prívrženci rozbitia, federácie by mali platiť aspoň 50-percentnú daň z príjmu, aby bolo z čoho financovať dôsledky ich vytúženého experimentu - rozpadu štátu.
Ak sú ekonomické dôsledky rozpadu federácie také hrozivé, prečo politici opäť a opäť navrhujú takéto nevýhodné riešenie štátoprávneho usporiadania? Poslanci opozície, ktorí odmietajú spoločný federatívny štát, vychádzajú, podľa môjho názoru, z dvoch chybných stanovísk. Po prvé tvrdia, že príčinou ťažkostí Slovenska, nenaplnenia svojbytnosti slovenského národa je federatívne štátoprávne usporiadanie. Zámerne alebo z nevedomosti zamieňajú formu štátoprávneho usporiadania za formu politického systému, lebo príčinou stavu predchádzajúcich desaťročí nebolo federatívne usporiadanie štátu, ale totalitná moc, ktorá vytvorila zo štátu
nástroj nepriateľský voči občanom v Českej republike i v Slovenskej republike.
Nedôvera k možnosti existencie federácie rovnoprávnych republík je nedôverou k možnostiam demokracie. Výhody väčších štátnych celkov sú známe a známe sú aj prípady jestvujúcich federatívnych štátov, či Spojených štátov amerických, Švajčiarska, Spolkovej republiky Nemecko a ďalších. V demokratickom politickom systéme nič nebráni vytvoriť federáciu rovnoprávnych republík, len nevedomosť, predsudky a osobné mocenské záujmy politikov. V opačnom prípade by Európa nesmerovala k integrácii a federalizácii, ale zvolila by opačný smer pohybu. Ale sme svedkami zrodu práve tej miestodržiteľskej Európy, ako ju pomenoval pán poslanec Hrnko.
Druhým chybným východiskom je predstava, že vrcholom snažení, vrcholom vývoja národa ja samostatný štát. delom každého spoločenstva je sloboda jednotlivca a jej prostredníctvom rozvoj celého spoločenstva. Tento rozvoj je možný v rôznych formách štátoprávneho usporiadania a samostatný štát nemusí byť zďaleka najvýhodnejším riešením. Nedávno som počul výklad poslanca HZDS pána Húsku. Podľa neho je faderácia odsúdená na zánik, lebo Každý národ má vrodený utláčaľský syndróm a väčší národ vždy bude krivdiť menšiemu. Neviem si predstaviť ani krátkodobú existenciu samostatného Slovenska takouto filozofiou, ktorá bezprostredne ohrozuje všetky národnostné menšiny žijúce na Slovensku.
Nepoznám žiaden racionálny argument pre vznik samostatného Slovenska a rozpad dnešného Česko-Slovenska. Rokovania o štátoprávnom usporiadaní sa však zauzlili na probléme kompetencii, ktorý úzko súvisí a ekonomickými problémami. Mnohí politici na Slovensku obhajujú názor, že spolunažívanie v spoločnom štáte bude tým menej konfliktné a tým rovnoprávnejšie, čím menej kompetencií postúpia republiky spoločným
orgánom. Spor o preloženie štátnych úradov z Prahy do Bratislavy sa predstavuje priam ako spor o národné bytie. Počet štátnych úradníkov Bratislavy sa stal meradlom národnej hrdosti. Lenže spor o kompetencie je do značnej miery sporom zbytočným a falošným alebo predstieraným. Je sporom falošným preto, lebo miera spoločných kompetencií je objektívne daná. Spoločný štát, keď má byť funkčný a byt skutočne spoločným štátom, musí mať kompetencie primerané spoločným záujmom. Nakoniec, rozsah spoločných kompetencii v jednotlivých federatívnych štátoch je ľahko porovnateľný. Pri určitej hranici dezintegrácie kompetentcií nemožno zaručiť existenciu spoločného štátu. Jasne treba stanoviť napríklad aj hranicu ekonomických kompetencií. Volanie po ekonomickej suverenite republík vylučuje spolužitie republík v spoločnom štáte.
Federácia predstavuje jednotný ekonomický celok, definovaný svojími vzťahmi k vonkajšiemu okoliu i vnútorným usporiadaniu ekonomických podmienok. Oddelenie emisného systému, prevedenie daňového systému do pôsobnosti republík a podobne neumožňuje nielen existenciu spoločného štátu, ani konfederácie, ale ani menovej únie samostatných štátov. Tieto štáty by museli uzavrieť dohody o jednotnej politike v danej oblasti, a to je nakoniec úloha spoločných federatívnych orgánov, ktoré túto jednotnú politiku koncipujú. Inak by sa spoločný štát rozpadol veľmi rýchlo, ako napríklad Juhoslávia, kde Slovinsko odmietlo znášať infláciu spôsobenú vydávaním nekrytých peňazí v Srbsku. V tejto súvislosti treba hovoriť iba ako o ilúzii, o predstavách, o akejsi mäkšej, sociálnejšej reforme na Slovensku, ktorá by mohla byť jedine konzervovaním doterajšieho predchádzajúceho stavu. Nie je možná nepostupovať, v hospodárskej politike v zásadách spoločne. Preto si myslím, že diskusia o štátoprávnom usporiadaní by sa mala konečne preniesť od podnecovania národných vášní do roviny racionálnych úvah a triezveho úsudku. Táto správa o ekonomických dôsledkoch rozpadu štátu je takouto príležitosťou, samozrejme, bez politikárčenia a klamania ve-
rejnosti, ale s vedomím zodpovednosti za budúcnosť občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Podpredseda SNR J. Klepáč:
Ďakujem pánovi poslancovi Ondrušovi. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Prokeš.
Poslanec J. Prokeš:
Vážený pán predsedajúci, mám otázku: Bavíme sa o štátoprávnom usporiadaní alebo o správe, ktorá tu bola predložená? A na pána poslanca Ondruša mám tiež otázku: Pozná národ, ktorý sa vzdáva svojej štátnosti alebo neusiluje o ňu, okrem Srbov, Čechov a VPN-károv? /Smiech v sále a potlesk. / Chcem upozorniť, že aj v Spojených štátoch amerických sú snahy niektorých štátov o osamostatnenie sa, a že federácie, ktoré spomínal, ako v Spojených štátoch tak í v Nemecku, sú jednonárodné federácie.
Podpredseda SNR J. Klepáč:
Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Peter Weiss. Pripraví sa pán poslanec Markotán.
Poslanec P. Weiss:
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážená vláda,
správa o ekonomických dôsledkoch prípadného rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorú vláda Slo-
venskej republiky po prerokovaní spolu so svojím stanoviskom predkladá Slovenskej národnej rade, je v podstate odpoveďou, aj Keď oneskorenou, na podobný materiál českej vlády, ktorý bol prijatý aj v Českej národnej rade. Vyjadrovať sa k tomuto materiálu alebo vziať ho ako podklad k postupu je veľmi obtiažne, pretože vychádza len z určitých predpokladov, ktoré sa v praxi môžu potvrdiť viac alebo menej odlišne. Katastrofický scenár, ako sa niekedy o tomto materiáli hovorí, nie je vlastne scenárom, podlá ktorého by sa dalo v prípade rozdelenia postupovať, ale je len súhrnom problémov, ktoré by pravdepodobne vznikli a ktoré by bolo potrebné riešiť za určitých podmienok. Pokúša sa aj o určitú kvantifikáciu, ta je však obmedzená len na dopady v jednotlivých oblastiach bez vzájomných väzieb a synergických efektov, čo veci príliš zjednodušuje. Správa, ako sa v nej aj uvádza, uvažuje aj o probléme v statickej polohe, a vychádza z premisy, že X rozdeleniu dôjde kultúrnym a racionálnym spôsobom. Z etického hľadiska je to správne, realita však vyžaduje zamýšľať sa aj nad inými možnosťami.
Domnievam sa, že od schválenia podobného českého scenára bolo dosť času na vypracovanie variantných modelových situácii v prípade rozpadu, ktoré by bolí podstatne exaktnejšie, reálnejšie a najmä by vyúsťovali do komplexnejších záverov použiteľných pre rozhodovanie. A prepáčte mi to, ale nie je dobré, že vláda stále nie je na zvládnutie týchto modelových situácií pripravená. V politike predsa nemožno vychádzať, vsádzať iba na optimálne riešenia, čo ako si ich všetci z celého srdca želáme. V správe tohto druhu preto nemali chýbať úvahy, ako sa budú riešiť kľúčové problémy tak pri tzv. kooperatívnom, ale aj nekooperatívnom eventuálnom rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Správa má charakter akéhosi mementa. Nemyslím si, že je to dobré, lebo to môže zavádzať. Nechcem však v tom vidieť zámer, veď, podlá mojej mienky, sa v tejto správe negatívne dopady rozdelenia v niektorých oblastiach skôr zľahčujú ako zveličujú.
Na strane 2 sa v nej uvádza - citujem: "Bez ohľadu na formu štátoprávneho usporiadania Českej republiky a Slovenskej republiky budú sa presadzovať trhové kritériá pre výber partnerov, podnikov, dodávateľov, založené na ekonomickej výhodnosti. Z toho možno vyvodiť, že často sa zbytočne dramatizujú okolnosti prerušenia rôznych dodávok surovín, produktov i medziproduktov, spojov, sieti. Svoju úlohu tu zohráva aj geografická blízkosť a nižšia ekonomická nákladovosť mnohých týchto väzieb. Bolo by ich treba iba previesť na normálne trhové väzby, tak ako a inými štátmi. " Koniec citátu.
To spomenuté prevedenie vzťahov medzi slovenskými a českými podnikmi na vzťahy rovnaké ako s podnikmi iných štátov, teda na vzťahy dôsledná uplatňujúce kritériá teraz už svetového, nie vnútorného trhu - to však táto správa zamlčuje - zásadne zmení podmienky styku českých a slovenských podnikov. Všetka produkcia sa medzi nimi začne predávať za svetové ceny, takže cena pre dovážajúci podnik bude v každom prípade svetová cena krát kurí slovenskej alebo českej koruny. Za takýchto okolnosti sa spravidla nižšia nákladovosť väzieb medzi podnikmi Českej republiky a Slovenskej republiky celkom stratí. Aj faktor geografickej blízkosti v mnohých prípadoch prestane fungovať. Napríklad rakúska hlinikáreň má do Čiech bližšie než Žiar nad Hronom. Pritom kvalita produkcie firiem, ktoré budú mat záujem na získaní nových trhov v Českej republike aj v Slovenskej republike, je obvykle vyššia než u našej produkcie. Proti uvedenému sa zvykne namietať, že spoločný ekonomický priestor medzi českými krajinami a Slovenskom sa predsa zachová.
Čo sa však dá chápať pod spoločným ekonomickým priestorom? Zrejme colná a menová únia. Menová únia je, prirodzene, nemysliteľná bez spoločných peňazí. Kat spoločné peniaze však neznamená mať len spoločnú menovú jednotku, ale tiež rovnaké spoločné využívanie a vykonávanie aktívnych funkcii peňazí, teda mať spoločnú peňažnú politiku. To zahrnuje aj
rovnaký vývoj cien, čo sa zase nedá zabezpečiť bez prinajmenej navzájom úzko koordinovanej rozpočtovo-daňovej a dôchodkovo-mzdovej politiky. Teda možno povedať, že spoločný ekonomický priestor - dalo by sa tiež povedať spoločný trh - je nemysliteľný bez aspoň ako-tak spoločnej hospodárskej, ale aj sociálnej politiky. To je realita, ktorú dobre chápu a vedome uskutočňujú EHS a ktorú treba brat aj u nás na vedomie, ak to myslíme s presadzovaniu národno-štátneho záujmu Slovenskej republiky vážne, a ak nechceme byť obvinení z diletantizmu alebo z demagógie.
Osobitným problémom by tu, prirodzene, zostal spôsob formovania spoločnej hospodárskej a sociálnej politiky, ktorý sa môže pohybovať od unitaristických až po konfederačný spôsob riešenia s rôznymi zmiešanými variantmi, pričom je zrejmé, že práve tu je jadro sporu. Pre Stranu demokratickej lavice nikdy nestála otázka tak, či spoločný štát, ale aký spoločný štát. Preto ma veľmi mrzí, že predložená správa sa vyjadruje iba o jednom, krajnom riešení, ktorým je jednostranná alebo obojstranná separácia Českej republiky a Slovenskej republiky. O druhej krajnosti, o presadení sa modelu unitarného Česko-Slovenska alebo aspoň o zacementovaní tohoto stavu pseudofederácie, ktorú sme zdedili po bývalom režime, čo predstavuje tiež reálnu možnosť, sa nedozvedáme nič, ale z hľadiska racionálneho rozhodovania nás, poslancov Slovenskej národnej rady, má tiež veľký význam. "Strašenie" možnými dôsledkami toho-ktorého rozhodnutia by malo byť predsa vyvážené, veď na Slovensku i v Českej republike sú sily, a nie zanedbateľné, v tom nesúhlasím so včerajším výrokom pána poslanca Tatára, ktoré sa usilujú o likvidáciu aj dnešnej unitárnej federácie. Majú silnú podporu verejnej mienky, o čom svedčí napríklad správa Výskumného ústavu verejnej mienky v Prahe zo 4. novembra tohto roku. Pripomínam, že 4O % občanov Čiech, teda nie Moravy a Sliezka, sa vyslovilo za unitárny štát a na slovenskú 16% občanov malo takúto predstavu.
Za všetky takého názory si pripomeňme aspoň známe vystúpenie pána poslanca Michala Malého na Václavskom námestí v onen pamätný deň, keď nedali prehovoriť, predsedovi Federálneho zhromaždenia. Pán Malý vtedy jednoznačne odmietol dvojfederáciu so všelijakými, podlá neho, nezmyselnými kompetenciami, a nezaznamenal som u našich slovenských zástancov spoločného štátu, až na výnimky, nejakú búrku protestov, a nebolo ani príliš veľa dementov alebo výhrad proti tomuto výroku pána poslanca Malého na českej politickej scéne. Obavami ma napĺňajú aj razantné prístupy federálnej vlády, ktorá jasne dáva najavo, že uvažuje nie v kategóriách zásadnej obnovy dnešnej podoby federácie, s ktorou pred voľbami všetky politické strany vyslovovali veľkú nespokojnosť, obnovy zdola tak, aby išlo o slobodný, na zmluve založený zväzok dvoch rovnoprávnych suverénnych republík, ale v kategóriách nátlaku výkonnej moci na moc zákonodarnú.
Jednotné právne a ekonomické pravidlá sa dajú centrálne stanoviť pomerne lanko. Vôbec z nich však nevyplývajú rovnaké podmienky pre podniky pôsobiace v odlišných podmienkach Českej republiky a Slovenskej republiky, a tým menej rovnaké podmienky pre realizáciu vyrobených tovarov. Ide tu, podľa mňa, o snahu ponechať si v centre nástroje ekonomickej regulácie, republikám však ponechať zodpovednosť za nepriaznivé dôsledky tejto regulácie.
Dámy a páni,
prerokúvanie dnešnej správy by sa malo využiť najmä na hľadanie skutočných príčin, ktoré vedu k úvahám o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Predsa nie je možné veci stavať tak, že tu ide o nejaké spiknutie eštebákov. Zrejme sú tu veľmi vecné a reálne problémy, a ktorými sa treba vysporiadať. Na prvom mieste týchto príčin je so všetkou pravdepodobnosťou samotná koncepcia a spôsob usku-
točňovania hospodárskej transformácie, ako aj malá aktivita slovenských orgánov v transformačnom procese na federálnej úrovni. Podrobne som o tom hovoril na minulej schôdzi Slovenskej národnej rady v rozprave, nechcem sa k tomu vracať. Obmedzím sa iba na konštatovanie, že podľa názoru Strany demokratickej ľavice slovenská politická koaličná reprezentácia na federálnej úrovni nedostatočne, na rozdiel od českej politickej reprezentácie, presadzuje národno-štátny záujem Slovenskej republiky.
Treba jasne povedať, že negatívne dopady terajšej ekonomickej reformy sú pre Slovensko natoľko bolestivé, že rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa pre mnohých odborníkov, politikov, ale aj pre obyčajných ľudí, môže zdať akýmsi východiskom. Preto aj v predloženej správe bolo potrebné dopady oboch možných postupov posúdiť z hľadiska kvantitatívneho aj kvalitatívneho, vzájomne porovnať ich ekonomické dopady na Slovensko, a z toho by sme mali vychádzať aj pri rozhodovaní. V záveroch správy sa uvádza, že rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky by znamenalo spomalenie resp. odsunutie reformy. Nehovorí sa však o možnosti pristúpiť na iný rozvojovo stabilizačný variant transformácie, ktorý by bol pre Slovenskú republiku prijateľný, ale tento variant je možné uskutočniť, ako sa ukazuje, len v prípade súhlasu dnes na českej politickej scéne dominantných politických strán a na slovenskej politickej scéne Občianskej demokratickej únie Verejnosti proti násiliu.
Zložité rokovania o rozpočtoch ukazujú na to, že rokovanie o spoločnom štáte neznamená, že ďalšie spolunažívanie bude bez problémov. Naopak, konflikty nielen pri zostavovaní rozpočtov, ale aj v iných oblastiach reštrukturalizácie, poľnohospodárstva atď. budú pokračovat spolu s negatívnymi dopadmi unitárne postavenej ekonomickej transformácie. A tu je rozhodujúci moment. Teda budeme žiť v trvalých problé-
moch, a preto niektorí ľudia uvažujú, či žiť takýmto spôsobom, alebo pristúpiť k radikálnemu riešeniu, ktoré prinesie iba jeden veľký problém, ktorý nebude v podstate väčší než kumulácia problémov, ak by sa udržala táto unitárna federácia. S týmto uvažovaním sa stretávame, a to by som chcel zdôrazniť, nielen na slovenskej politickej scéne, ale aj na českej politickej scéne. Tam sú separatistické tendencie, aj keď skryté, tiež zjavné.
Zo všetkých týchto dôvodov by som chcel urobiť záver, že materiál v tej podobe, v akej je predložený, nedáva nám, poslancom Slovenskej národnej rady, dostatočný priestor, aby sme sa mohli kompetentne rozhodovať, o možnom budúcom štátoprávnom usporiadaní, o usporiadaní vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou a o prípadných možných výhodách a nevýhodách toho-ktorého riešenia. /Potlesk. /
Podpredseda SNR J. Klepáč:
Ďakujem pánovi poslancovi Weissovi. S technickou poznámkou sa hlási pán poslanec Tatár.
Poslanec P. Tatár:
Vážení prítomní,
v krátkosti dve myšlienky. Bola tu spomínaná moja úvaha o vylúčenosti unitarného štátu, ale bola spomínaná deformovane. Včera som hovoril, že v súčasnom stave štátoprávnych rokovaní je vylúčený unitárny štát, nie že nemá žiadnych zástancov. To je prvá poznámka. Čiže je vylúčený. A druhá poznámka je k tomu demagogickému, že je unitárna ekonomická reforma. Komunizmus u nás bol unitárny, a nielen u nás, ale bol unitárny až po Vladivostok. Ekonomika je tiež iba jedna, a ak sa chceme zbaviť komunizmu a socializmu a rozbehnúť, na-
šu ekonomiku, základy ekonomiky musíme rešpektovať všade rovnako. To sú tie dve poznámky.
Podpredseda SNR J. Klepáč:
Ako ďalší vystúpi pán poslanec Markotán. Vidím, že nie je prítomný, stráca svoje poradie. Ďalší je pán poslanec Plesník. Pripraví sa pán poslanec Prokeš.
Poslanec J. Plesník:
Vážené kolegyne, kolegovia, vážená vláda,
dovoľte mi, prosím vás, v krátkosti upriamiť pozornosť na vecnú stránku predloženého dokumentu. Máme pred sebou materiál, ktorý načrtáva možné ekonomické dôsledky rozdelenia ČSFR na dve samostatné republiky. Štúdium faktov v ňom uvedených ma vedie k niekoľkým zamysleniam:
Po prvé - v predloženej správe ide o výrazný dualizmus rozporov. Na jednej strane ide určite o úprimnú snahu načrtnúť podlá možnosti objektívne predpoklady, dôsledky rozdelenia ČSFR, východiská a možnosti ekonomiky samostatnej Slovenskej republiky, pozitíva i negatíva vývoja. Súčasne upozorňuje na nutnosť prijatia radu nepopulárnych opatrení. V protiváhe k týmto údajom dokument zároveň zdôrazňuje, že odhad môže byť aj iný a dopad jednotlivých krokov nie je možno určujúco predvídať. Potom ale informačnú hodnotu materiálu nemôžem považovať za dostatočnú a neviem, či dáva parlamentu Slovenskej republiky dostatok podkladov, aby sa stal argumentačným zavážim pri posudzovaní ďalších krokov v oblasti štátoprávneho usporiadania.
Zamyslenie druhé - vzniká tu otázka, či správa, najmä ako uviedol môj predrečník, prináša pohľad len na statickú
dimenziu dopadov rozdelenia, je skutočne taká, aby mohla poskytnúť objektívne informácie. Z celej rozpornosti predložených údajov, najmä hodnotenia negatív, však akoby zaznieval skôr tón varovania resp. hrozby ako objektivity. Nabádajú ma k tomu i také state napríklad v sociálno-zamestnaneckej a zahranično-obchodnej oblasti, ako táto správa uvádza. Pre príklad uvádzam: vývoj zamestnanosti by mal v prípade rozdelenia štátu viesť k nezamestnanosti až do výšky 20 %. Podľa správy o budúcom vývoji ekonomiky predloženej Federálnemu zhromaždeniu pôjde v roku 1992 o 18 až 20-percentnú nezamestnanosť, čo by vlastne na Slovensku znamenalo tých 600 tisíc i viac nezamestnaných. V čom je ale potom rozdiel medzi scenárom vývoja v ČSFR a možným scenárom rozdelenia? A analogická situácia je i v oblasti vonkajších ekonomických vzťahov. Je zrejmé, že zahraničné pôžičky budú i naďalej nutné, ale zostáva potom otázka: Bude ich mať Slovenská republika iné ako samostatná republika, alebo v spoločnej republike, v spoločnom štáte? Toto opäť správa neuvádza.
Po tretie - hlavná výhrada je nasledovná: Bude scenár vývoja v Slovenskej republike v prípade rozdelenia úplne iný alebo rovnaký, ako keď zostane dnešná podoba federácie? V tejto súvislosti vidia skutočnú podstatu problému práve v tejto odpovedi. Vládny scenár ekonomickej reformy v takej podobe, ako je uskutočňovaná, ukázal, že je ďalej nepriechodný. Dokumentoval to i podpredseda Vavro práve pri uvádzaní predchádzajúceho dokumentu. Dôkazom toho je nakoniec i výsledok predvčerajšieho rokovania k rozpočtom. Fakticky dochádza k ústupu od podoby doteraz uplatňovanej tvrdej reštriktívnej politiky a prehodnocuje sa aj otázka vyrovnanosti štátneho rozpočtu. Znamená to, že sú nutné korekcie hospodárskej politiky. Sprava však nedáva kvalifikovanú odpoveď na otázku, či tieto korekcie spolu 10 synergickým efektom udržania spoločného štátu budú mať väčší efekt, ako by mal samostatný ekonomický vývoj každej republiky zvlášť.