ďarsku, nestály sa maďarskými štát. občanmi, lež zostaly čsl, resp. slovenskými štátnymi občanmi a v smysle vl. nar. č. 44/1939 Sb. z. a n. majú nárok na určenie novej domovskej obce na území ČSR, resp. po 14. marci 1939 na území Slovenského štátu.

Okrem tohto všetkého ešte í to sa stalo, že neskoršie, až pri rokovaní o ústavnom zákone o štátnom občianstve vyšlo na javo, že vláda Slovenskej republiky dohodu s Maďarskom neuznáva za platnú. (O ďalších dôsledkoch toho viď poznámky v dôvodovej zpráve k § 4.)

Nebude od veci pripomenúť i to, že títo duchovní pri tom všetkom, že tiež nepretržite účinkovali na území, ktoré bolo pod svrchovanosťou býv. ČSR. alebo Slov. štátu a i teraz stále účinkujú na území Slovenskej republiky tak, ako duchovní patriaci do kategórie uvedenej v § 2, dostali sa voči týmto duchovným — bez vlastnej viny — natoľko do horšieho a nepriaznivejšieho položenia, že kým duchovní uvedení v § 2. priznaním získajú slovenské štátne občianstvo odo dňa 14. marca 1939, dotiaľ oni udelením (naturalizáciou) sa stanú de facto slovenskými štátnymi občanmi len odo dňa složenia štátno-občianskej prísahy.

Keby sa rigorózne pokračovalo, dotiaľ, kým neboli slovenskými štátnymi občanmi, by vôbec nemali nároku na kongruu a po nadobudnutí slovenského štátneho občianstva mali by nárok len na začiatočnú konaniu bez započítania svojich predošlých služobných rokov. No takto by boli ťažko a bez viny poškodení a preto z uvedených príčin už aj s ľudského stanoviska urobila sa tu výnimka a postavili sa na roveň duchovným patriacim do kategórie v § 2, pravda s podmienkou, že sa stanú aj slov. štátnymi občanmi, najmä že sa im slovenské štátne občianstvo udelí.

Tu podobne ako u § 2, načim poznamenať, že udelenie štátneho občianstva je diskrecionálnym právom Ministerstva vnútra, ktoré zaiste udelí štátne občianstvo len osobám politicky celkom spoľahlivým, ktoré majú kladné stanovisko a pozitívne vzťahy k Slovenskému štátu a preto je tu dostatočná záruka, že táto výnimka sa bude aplikovať len u takýchto duchovných.

Ani štátne financie sa tu nijako nepoškodia, alebo novšie nezaťažia, lebo však títo duchovní dostávajú i teraz svoje kongruové požitky (pravda, teraz predbežne už len vo forme preddavku), ktoré sa po-

jaly aj do štátneho rozpočtu na rok 1939, ako aj na rok 1940.

Duchovní, ktorým sa neudelí štátne občianstvo podľa § 5 úst. zák. č. 255/1939 Sl. z., budú musieť kongruové platy (preddavky), čo dostávali, štátnej pokladnici vrátiť. V odôvodnených prípadoch, najmä duchovným štátu neprajným a nespoľahlivým môže sa zastaviť, ba sa aj hneď zastaví výplata kongruových požitkov (preddavkov) tým viacej, lebo veď duchovní, čo patria do tejto kategórie, do udelenia štátneho občianstva nemajú nijakého nároku na kongruu ani len vo forme preddavku.

K § 4.

Do tejto kategórie patria duchovní, ktorí boli pred 14. marcom 1939, alebo aspoň pred 10. X. 1938 čsl. štátnymi občanmi; započítavaly sa im predošlé služobné roky pri úprave kongruy podobne ako u duchovných v §§ l—2 alebo v odseku 2 § 3 spomenutých a nadobudli slov. štátneho občianstva podobným spôsobom ako títo duchovní (podľa § l alebo § 5 úst. zák. č. 255/1939 Sl. z.). Rozdiel je len v tom, že u týchto duchovných nie je splnená podmienka, že účinkovali nepretržite na území, ktoré bolo pod svrchovanosťou býv. ČSR, alebo slovenského štátu.

Ide tu teda o duchovných, ktorí pred bezprostredným odstúpením slovenského územia susedným štátom účinkovali na takom území Slovenska, ktoré pripadlo susednému štátu a zostali tam aj po pripojení tohto územia susednému štátu.

U takého duchovného, ak sa neskoršie vrátil na také slovenské územie, ktoré zostalo pod svrchovanosťou býv ČSR. alebo Slov. štátu, nastalo prerušenie služby, čo toľko znamená, že po novom nastúpení do služby na území býv. ČSR. alebo Slovenskej republiky má nárok len na začiatočnú kongruu, a i na ňu len vtedy, ak je tunajším štátnym občanom.

Je tu síc možnosť započítať služobný čas pred prerušením služby v smysle ods, 2, § 11 vl. nar. č. 124/1928 Sb. z. a n. v prípadoch, čo si zaslúžia osobitný zreteľ, podľa voľného uváženia (teda bez právneho nároku) v predpoklade, že je duchovný tunajším štátnym občanom, lenže môžu existovať aj také zvláštne, najmä politické momenty a zásluhy, ktoré plne odôvodňujú, aby takýto duchovný nestrácal ani ten služobný čas, ktorý v záujme a v hájení práv svojich slovenských veriacich strávil v službách susedného štátu na území tomu

istému štátu odstúpenom a prípadne práve preto musel opustiť obsadené územie (na pr. vykázali ho z Maďarska). Ani tu nejde o právny nárok, lež o milosť, pričom sa musia u duchovného splniť tieto podmienky: 1. Najskôr musí si nadobudnúť slovenského štátneho občianstva, o tom predložiť svedectvo, ako aj preukázať, že pred 14. marcom.1939 alebo aspoň pred 10, X. 1938 bol čsl, štátnym občanom a že naostatok účinkoval na slovenskom území odstúpenom susednému štátu a vlastne takto — odstúpením tohto územia — sa dostal do služieb susedného štátu a neodišiel dobrovoľne do služieb susedného štátu z takého územia (pôsobiska), ktoré po územnej zmene zostalo pod svrchovanosťou býv. ČSR., poť. Slovenského štátu, — 2. že sú uňho zvláštneho zreteľa hodné okolnosti najmä politického rázu, pre ktoré musel opustiť obsadené územie (vykázali ho), 3. že sa vrátil najneskôr do 31, augusta 1939; 4. že bol znova ustanovený na území býv. ČSR. alebo Slovenskej republiky vo verejnej duchovnej správe na mieste systemizovanom so súhlasom štátnej správy kultovej; 5. že toto ustanovenie sa nestalo, proti vôli štátnej správy kultovej. Tieto podmienky musia byť všetky bez výnimky splnené, lebo nesplnenie čo len jednej z nich možnosť použitia tohto § ab ovo vylučuje.

Potrebnosť ustanovenia tohto § najlepšie možno odôvodniť týmto praktickým príkladom:

Duchovný národnosti slovenskej od roku 1932 až do roku 1936 nepretržite účinkoval na území terajšieho Slovenska; od roku 1936 však účinkoval v Čani. Po odstúpení tejto obce Maďarsku zostal tam í naďalej. Bol a je i dnes dobrým národovcom-Slovákom, má k slovenskému štátu kladné stanovisko, prejavoval ho i na odstúpenom území, zastával tam práva slovenskej menšiny a práve preto bol z Maďarska koncom mesiaca marca 1939 vykázaný. Od 1. apríla 1939 bol znova ustanovený na území Slovenskej republiky,

Pred 14. marcom 1939, ba až do 14. marca 1939 bol čsl, štátnym občanom podľa ústavného zákona č. 236/1920 Sb. z. a n, ako aj podľa dohody s Maďarskom, no domovské právo mal a má i dnes v Košiciach, ktoré pripadly Maďarsku. Do 14. marca 1939 si zachoval svoju čsl. štátnu príslušnosť podľa článku druhého dohody, ktorú uzavrela býv. čsl. vláda s Maďarskom o úprave otázok štát. občianstva (uverejnenej pod č. 43/1939 Sb. z. a n.), lebo podľa čl. prvého tejto dohody len tí,

"z obyvateľov území pripojených k Maďarsku" nadobudli maďarskú štátnu príslušnosť s účinkom od 2. XI, 1938, ktorí — okrem, iných podmienok — mali na uvedenom území stále bydlisko od 2. novembra 1928 (do 1. marca 1939), kdežto spomenutý duchovný mal stále bydlisko na území pripojenom k Maďarsku len od roku 1937 do konca marca 1939 (predtým mal stále bydlisko na terajšom území slovenského štátu).

Teda podľa týchto uvedených okolností spomenutý duchovný bol do 14, marca 1939 bezpochybne čsl. štát. občanom, hoci mal domovské právo v Košiciach. Ale od 14. marca 1939 nestal sa slov, štát. občanom, lebo slovenská vláda pri rokovaní o ústavnom zákone o štátnom občianstve dohodu s Maďarskom neuznala za platnú. Ináč bol by sa stal slovenským štátnym občanom podľa ods. 2, § 13 úst. zák. č. 255/1939 Sl. z. Ale takto vzhľadom na to, že má domovské právo v Košiciach (teda mimo územia Slovenskej republiky), stal sa cudzím štátnym občanom, prípadne bezdomovcom, a keďže nie sú uňho splnené podmienky uvedené v ustanoveniach § l úst. zák. o štátnom občianstve, nič iné mu neostáva, ako si požiadať o udelenie slovenského štátneho občianstva, t. j. o naturalizáciu v smysle § 5 úst, zák. o št. občianstve. Načim tu poznamenať, že menovaný duchovný do 14. marca 1939, dokedy dohoda s Maďarskom bola platná a bolo platné aj vládne nariadenie č. 44/1939 Sb. z. a n., mal síce .nárok na určenie domovskej obce na území býv. ČSR. (bol by získal dom. právo na terajšom území Slovenskej republiky, kde mal predtým naposledy bydlisko), lenže preto, že do výšuvedeného dňa o to nepožiadal (nemohol vopred vedieť, že, 14. marca 1939 nastane štátoprávna zmena a preto sa musí ponáhľať), ani mu do tohto dňa neurčili domovskú obec na území terajšieho Slovenska, nemožno ho zaradiť ani do kategórie osôb, uvedených v § l, ods. 2. úst, zák. o štátnom občianstve.

Ak by mu bol býval platný úradný akt určil domovskú obec na terajšom území Slovenskej republiky ešte do 14. marca 1939, dokedy tak úmluva ako í vládne nariadenie č. 44/1939 Sb. z. a n. tvorily ešte platnú právnu normu, bolo by sa naňho vzťahovalo ustanovenie § l, ods. 2, úst. zák. o štátnom občianstve, lebo bol by mal teraz domovské právo, nadobudnuté platnou normou po 30. októbri 1918, na území slovenského štátu a len o priznanie štátneho občianstva by bol musel žiadať. Priznaním štátneho občianstva bol by sa stal slovenským štátnym občanom od 14. marca 1939, pokým udelením štátneho občianstva (§ 5 úst. zák.) sa stane slovenským štátnym občanom len odo dňa složenia štátno-občianskej prísahy. V prvom prípade bola by sa zachovala kontinuita v jeho štátnom občianstve, no v druhom prípade je pretrhnutá, čo má všelijaké neblahé právne následky (nemá teraz vlastne nijaký nárok na kongruu, ani len vo forme preddavku, a len od složenia št. občianskej prísahy by mal nárok na kongruu, aj vtedy len na začiatočnú, lebo má pretrhnutú službu).

Ani usnesenie vlády zo dňa 29. augusta 1939 (prípis Predsedníctva vlády č. 8351/1939), ktorým sa dalo zmocnenie Ministerstvu školstva a národnej osvety, aby samo rozhodovalo o žiadostiach o započítanie služobnej doby strávenej v službách susedného štátu po pripojení slovenského územia k tomu istému štátu, nemožno tu aplikovať, lebo u duchovného sa nesplňuje v usnesení vlády uvedená podmienka (b), že má poť. mal pred 3. novembrom 1938 domovské právo na terajšom území republiky Slovenskej, Ostatné prípady sú tiež podobné, lebo do tejto kategórie patriaci duchovní obyčajne nemali a ani nemajú domovské právo na terajšom území Slovenskej republiky, a tak nie sú ani slovenskými štátnymi občanmi a preto nie je tu vlastne predpoklad ani na započítanie služobných rokov. Darmo by sa im započítaly

služobné roky, keď nie sú slovenskými štátnymi občanmi a nemajú nárok na kongruu. Usnesenie vlády sa teraz nahradzuje ustanoveniami tohto paragrafu.

Ide tu teda o prípad, ktorý nastal nepredvídanými okolnosťami (územné zmeny, štátny prevrat atď) a preto je celkom odôvodnené, aby v tomto prípade a v prípadoch podobných sa dala možnosť napraviť tú nedobrú situáciu, do ktorej sa duchovný dostal a za ktorú vlastne nemôže.

Nejde tu o právny nárok, ale o milosť, a preto kompetentné úrady budú musieť o každom individuálnom prípade osobitne uvažovať a nebudú musieť priznať túto výhodu ani tým duchovným, ktorí prípadne sa stali slovenskými štátnymi občanmi podľa § l bodu a) úst, zák. o štátnom občianstve, tobôž tým, ktorí si najprv budú musieť zažiadať o priznanie alebo o udelenie štátneho občianstva, pri ktorej príležitosti budú mať tiež možnosť uvažovať, čí si patričný duchovný skutočne zaslúži, aby získal slovenské štátne občianstvo a tak prípadne aj túto výhodu.

Týchto prípadov je len niekoľko; štátna pokladnica sa veľmi nezaťaží, ináč pred udelením tejto výhody a výnimky bude sa musieť úhrada v štátnom rozpočte vždy zaistiť.

Náklady s vykonaním zákona spojené budú uhradené v rámci riadneho rozpočtu.

Po stránke formálnej vláda prejavila želanie, aby osnova bola pridelená výboru ústavno-právnemu.

Dr. Vojtech Tuka v, r.,

predseda vlády.

Jozef Sivák v. r.,

minister školstva a národnej osvety.