j/ pripraviť návrhy na personálne obsadenie veliteľov okresných správ polície a náčelníkov útvarov vyšetrovania.
Realizácia týchto zámerov na organizačné, legislatívne, personálne a obsahové zmeny ministerstva vnútra a policajného aparátu v Slovenskej republike bola rozdelená do troch etáp v časovom rozmedzí od júna 1990 do 30. 6. 1991.
Tento, aj keď len ohraničený prehľad zámerov a úloh bezpečnostného úseku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sme neurobili samoúčelné. Cez prizmu aj tohoto pohľadu na rezort chceme poukázať na činnosť, ktorá nie je merateľná žiadnymi kritériami pre samotný výkon policajtov v teréne, ktorá bola ale nevyhnutná pre zmeny, ktorými musel bezpečnostný úsek ministerstva vnútra prejsť, ak sme od tohto rezortu právom očakávali pozitívne riešenie verejno-bezpečnostnej situácie u nás.
V hodnotenom období sa pozornosť ministerstva vnútra sústredila na rozpracovanie Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky do vecného a časového postupu realizácie. Dňa 27. 7. 1990 sa k tomu uskutočnil aktív služobných a odborových funkcionárov ministerstva a Verejnej bezpečnosti. Po prerokovaní vo vláde v septembri 1990 boli úlohy vyplývajúce z tohoto vyhlásenia konkretizované na podmienky bezpečnostného úseku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a ním riadených útvarov v dokumente "Hlavné úlohy bezpečnostného úseku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Verejnej bezpečnosti /polície/ v Slovenskej republike na zabezpečenie realizácie Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky do roku 1992", ktorý stanovil i konkrétnu zodpovednosť náčelníkov a veliteľov za jeho realizáciu.
V auguste 1990 v nadväznosti na rokovanie troch vlád v Trenčianskych Tepliciach boli ministerstvom posúdené pri-
jaté zásady z hľadiska pripravovanej novej právnej úpravy vymedzenia pôsobnosti, bol vypracovaný návrh rezortnej pôsobnosti ministerstva vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti. V októbri 1990 boli začaté práce na návrhu bezpečnostnej doktríny a bol vypracovaný prvý pracovný návrh tejto doktríny na obdobie do roku 1992.
Do 3. novembra 1990 - termínu účinnosti zákona č. 384/1990 Zb. - boli realizované čiastkové zmeny organizačnej štruktúry a riadiacich vzťahov územných útvarov ZNB. Zrušením správ VB a niektorých riadiacich funkcií na okresných správach ZNB sa okolo 400 miest previedlo do priameho výkonu služby. Koncom októbra bol predložený Štatút Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
V oblasti legislatívy sa ministerstvo podieľalo na príprave realizácie zákona č. 194/1988 Zb. o pôsobnosti federálnych ústredných orgánov štátnej správy /zákon č. 297/1990 Zb. zo 17. júla 1990/, na prácach spojených s prípravou vymedzenia pôsobnosti ČSFR vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti /zákon č. 384/1990 Zb. prijatý 19. 9. 1990/ a na novelizácii zákona č. 143/1968 Zb. /ústavný zákon č. 556/1990 Zb. prijatý 12. decembra 1990/.
Týmito zákonnými normami sa vylúčila pôsobnosť Federálneho ministerstva vnútra vo vzťahu k útvarom ZNB riadeným republikovými ministerstvami vnútra, riadenie Verejnej bezpečnosti prešlo v plnom rozsahu do pôsobnosti republík a republikám boli zverené i úlohy na ďalších úsekoch. Do pôsobnosti republík sa dostalo i zriaďovanie vlastných ozbrojených bezpečnostných zborov a úprava ich postavenia, oprávnení a ďalších pomerov.
Pracovalo sa aj na tvorbe nového zákona o služobnom pomere príslušníkov polície Slovenskej republiky. V tomto období bolo na úseku vnútornej legislatívy vydaných 13 rozka-
zov ministra vnútra, ktorými sa prijali opatrenia na zvýšenie úrovne disciplíny príslušníkov ZNB. Boli vyhlásené dve bezpečnostné akcie a jedna mimoriadna bezpečnostná akcia a zriadené tri krízové štáby. V tomto období bolo vydaných 9 nariadení ministra vnútra. Týmito nariadeniami bolo upravené napríklad doplňovanie ZNB bývalými príslušníkmi ZNB zo zrušenej zložky ŠtB, bola ustanovená organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a zodpovednosť jeho útvarov, zriadenie služby pre objasňovanie mimoriadne závažnej kriminality, zmeny organizačnej štruktúry a riadiacich vzťahov územných útvarov ZNB.
Na úseku personálnej práce bol posilnený úsek vyšetrovania. Na tento úsek bolo preradených 250 starších inšpektorov poriadkovej služby, ktorí boli dočasne poverení funkciou vyšetrovateľov. Čiastočne sa vykonali zmeny vo funkciách náčelníkov útvarov a ich zástupcov.
Po zverení riadenia rezortných stredných škôl Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a zrušení Vysokej školy ZNB 31. 7. 1990 sa začali práce spojené s prípravou koncepcie ďalšieho rozvoja výchovno-vzdelávacej sústavy bezpečnostného úseku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Všetky spomínané úlohy a ich realizácia boli prerokované na kolégiu ministra 2. 10. 1990.
Osobitnú pozornosť bolo potrebné venovať zabezpečovaniu verejného poriadku v súvislosti s konaním mítingov a rôznych verejných zhromaždení. Verejná bezpečnosť v priemere zabezpečovala mesačne 6 až 7 takýchto akcií. V rámci obmedzených finančných možností sa začalo s modernizáciou techniky potrebnej pre výkon služby a pripravila sa úprava funkčných platov príslušníkov zaradených v priamom výkone služby.
Zabezpečovanie týchto úloh nebolo jednoduché, lebo aj v tomto sledovanom období boli mnohé aktivity politických
síl na Slovensku nasmerované k zámernej destabilizácii hospodárskeho, politického a spoločenského života. V tejto správe chceme upozorniť len na niektoré skutočnosti, ktoré mali bezprostredný dopad na činnosť, bezpečnostného úseku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, alebo sa výraznejšie v nich exponovali jednotliví funkcionári Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Treba s poľutovaním konštatovať, že aj na slovenskej politickej scéne už od januára 1990 v mocenskom boji zohrávali dôležitú úlohu odcudzené materiály z archívov ŠtB. Pre ilustráciu uvedieme aspoň príklady z Bratislavy a Trenčína. Archív ŠtB v Bratislave po rozpustení ŠtB a po nástupe pána Svěchotu do funkcie náčelníka XII. správy sa stal prístupným pre mnohých. Dnes už môžeme len konštatovať, že z archívu chýba viac ako 120 zväzkov, že aj z ostatných zväzkov boli skartované dôležité dokumenty na základe rozkazu gen. Lorenca, že jednotliví riadiaci dôstojníci ŠtB skartovali všetky živé zväzky svojich spolupracovníkov. Vyšetrovanie o skartácii archívu ŠtB v Trenčíne potvrdilo takmer rovnakú situáciu. Tu sa však zistilo, že skartácie sa robili aj po zrušení tohoto rozkazu a že niektoré zväzky vedené v súpise skartovaných sa našli nepoškodené, a naopak, že evidované zväzky v zozname odovzdaných do archívu sa stratili.
Tieto zistenia len potvrdzujú, že aj v súčasnosti môžu mnohí bývalí príslušníci ŠtB, ako aj politici, mať v rukách časť tejto dokumentácie. Podlá zistenia vieme, že medzi chýbajúcimi zväzkami sú aj tie, ktoré sa neskôr objavili v rukách pánov Ciklamíniho, Demikáta a Mečiara. Pán Ciklamíni mal zväzok pána Budaja už od 17. marca 1990. Je zaujímavé, že od tejto doby sa dostali do obehu kópie týchto materiálov.
Pokladáme za potrebné upozorniť na protiprávne konanie všetkých, ktorí protiprávne majú v držbe takéto materiály
tajného charakteru. V § 5 zákona č. 102/1971 Zb. sa hovorí: "Ak sa akokoľvek so štátnym tajomstvom oboznámi osoba, ktorá na styk s ním nebola určená /§ 9/, je povinná urobiť všetko, aby toto tajomstvo nebolo zneužité, najmä je povinná zachovať mlčanlivosť o tomto štátnom tajomstve, a ak ide o predmety obsahujúce štátne tajomstvo, odovzdať ich bez odkladu najbližšiemu útvaru, prípadne príslušníkovi ZNB alebo inému štátnemu orgánu. " Páni Ciklamíni, Demikát a Mečiar neboli osoby určené na styk s týmito materiálmi, publikovali ich, teda porušili povinnosť zachovať mlčanlivosť, a neodovzdali ich Federálnemu ministerstvu vnútra, o ktorom vedeli, že mu patria zo zákona, čím porušili citovaný zákon.
Vrátili sme sa k tejto záležitosti preto, lebo existencia takýchto materiálov mala po dôvernom rozhovore medzi pánom Andrášom a Mečiarom upevniť ich vzájomný vzťah, prípadne autoritu premiéra v očiach ministra. Pán Andráš pred Branno-bezpečnostným výborom Slovenskej národnej rady tvrdil, že pán Mečiar mu prezradil, že má ešte ďalšie zväzky na spolupracovníkov z radov kňazov, a dokonca zväzok aj na čelného funkcionára v cirkvi. Celý vývoj vzťahu medzi premiérom a ministrom vnútra však nasvedčuje opak. Pomerne dobrý vzťah medzi nimi trval len dovtedy, kým minister Andráš neprejavil vlastné názory a stanoviská na zotrvanie či nezotrvanie niektorých funkcionárov, ktorých menoval do funkcie pán Mečiar. Neúnosná bola situácia v tom, že pán Mečiar si vybudoval vlastný informačný systém a mnohé informácie z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mal k dispozícii skôr než minister. Pokladal to za svoju prednosť, a často na zasadaniach vlády prekvapoval ministra vnútra informáciami, ktoré on nepoznal.
Pri skúmaní oprávnenosti výhrad premiéra voči ministrovi musíme konštatovať, že sme nezistili vážnejšie dôvody pre to, aby ho musel premiér verejne vyzvať, aby z funkcie ministra odstúpil. Jednoznačne sa potvrdilo, že činnosť minis-
terstva bola zabezpečená na všetkých úsekoch, ale nepriaznivo sa odrážal otvorený postoj ministra Andráša k prepúšťaniu skompromitovaných osôb, osobitne tých, ktorí boli pod ochranou premiéra. Veľmi nepriaznivo sa prejavilo menovanie pána Svěchotu za prvého námestníka ministra vnútra, ktorý bol od 6. augusta rozkazom riaditeľa Úradu Federálneho ministerstva vnútra na ochranu ústavy a demokracie dočasne pozbavený výkonu služby. Nepriaznivo pôsobili aj premiérom umelo vyvolávané ohrozenia Slovenska najmä tajnými organizáciami bývalých príslušníkov ŠtB, ktoré sa nikdy nepotvrdili.
Nepravdivé bolo aj obviňovanie pána Andráša, že prekračuje svoje kompetencie pri zabezpečovaní hraníc so ZSSR pred očakávaným náporom emigrantov, lebo všetko v tejto záležitosti iniciatívne zabezpečoval prvý námestník ministra vnútra pán Svěchota, ktorý uvádza, že o všetkom prednostne informoval pána Mečiara.
Ako nepravdivé sa ukázalo tvrdenie, že pán Andráš sa v čase, keď bol práceneschopný a šiel aj napriek tomu premiéra informovať o bezpečnostnej situácii do Trenčianskych Teplíc, sa kúpal. Pravdou je, že pán Mečiar zvolal 15. 10. 1990 predsedov ONV na operatívnu poradu bez účasti ministra vnútra, na ktorej si nechal odobriť svoj postup voči ministrovi vnútra.
Vzájomný spor vyvrcholil 22. októbra 1990, kedy sa konali dve tlačové konferencie. Prvý pred novinárov predstúpil pán minister Andráš a po ňom predseda vlády pán Mečiar. Obaja uviedli dôvody, ktoré mali objasniť vzniknutú situáciu a objasniť podiel zodpovednosti za tento stav. Spor hrozil prerásť vo vládnu krízu a rozpad koalície, lebo postoje pána Andráša obhajovalo KDH a postoje pána Mečiara VPN a Demokratická strana.
Pán Mečiar vo svojom zámere zbaviť pána Andráša funkcie oznámil členom vlády na jej zasadaní 27. októbra, že došlo k rozdeleniu rezortu a od tohoto dňa budú bezpečnostný úsek ministerstva riadiť spolu pán Mečiar a pán Ján Čarnogurský. 28. októbra zvolal premiér poradu funkcionárov ministerstva vnútra na Úrad vlády Slovenskej republiky, ale bez účasti ministra.
Proti rozhodnutiu predsedu vlády rozdeliť rezort sa ohradili dvaja poslanci Slovenskej národnej rady, a to Ján Masarik a František Javorský. Poslanec Javorský vo svojej interpelácii na 8. schôdzi Slovenskej národnej rady upozornil na protiústavné konanie premiéra v tom, že protizákonne rozdelil riadenie rezortu a že vyslovil nedôveru členovi vlády, čo môže urobiť len Slovenská národná rada. Vzhľadom na spomínané ohrozenie stability koalície a bezvýhradnú podporu premiéra zo strany vedenia VPN, plénum ani predsedníctvo sa týmto protiústavným aktom nezaoberalo, ale naopak, pripravovalo sa odvolanie poslanca Javorského z funkcie predsedu Branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady.
Napätá situácia vo vedení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky poznamenala aj situáciu v čase prerokovávania zákona o slovenskom jazyku. Polícia pôsobila nefunkčné a svoju úlohu nezvládol ani veliteľ polície hlavného mesta Bratislavy. Snahou niektorých funkcionárov bolo doviesť ministra vnútra k tomu, aby v kritickej situácii dal príkaz polícii nastúpiť voči zhromaždeným pred budovou Slovenskej národnej rady.
Spor ukončil minister vnútra odstúpením z funkcie dňa 2. novembra 199O po tom, čo 3O. októbra premiér oznámil Slovenskej národnej rade svoju abdikáciu na predsedu vlády Slovenskej republiky. Na obdobie od 2. do 22. novembra 199O bol
riadením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky poverený podpredseda vlády Slovenskej republiky Dr. Ján Čarnogurský.
V období, keď vo vedení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol Ing. Anton Andráš, sa urobil podstatný kus práce pri prebudovávaní bezpečnostného úseku ministerstva, pri vypracovaní právnych noriem pre vytváranie jeho nových štruktúr, pre zabezpečenie výkonu zameraného na ochranu života a majetku občanov, dali sa základy pre reorganizáciu policajného školstva a v uplatňovaní nových zásad personálnej politiky. Dosiahnuté výsledky treba vysoko hodnotiť tým viac, lebo sa zabezpečovali v podmienkach nepriaznivej politickej situácie a v ovzduší sústavného napätia a sporov medzi jednotlivými funkcionármi ministerstva a medzi predsedom vlády a ministrom vnútra. Mnohé zámery pripravené v tomto období, ale ešte aj za pôsobenia pána Mečiara vo funkcii ministra vnútra, sa nezrealizovali práve z týchto dôvodov. V tomto období sa najdramatickejšie prejavil boj o ministerstvo vnútra. Bol to boj o uplatnenie rozdielnych pohľadov na poslanie tohoto rezortu, dvoch rozdielnych názorov na vysporiadanie sa s dedičstvom predchádzajúcich rokov a na uplatňovanie koaličnej politiky. Často osobné ambície prekryli pochopenie rizík s nepriaznivým politickým dopadom na ponovembrový vývoj v našej vlasti.
V. obdobie
Na základe koaličných dohovorov a po konkurze bol dňa 22. novembra 199O za ministra vnútra Slovenskej republiky vymenovaný Ing. Ladislav Pittner. Podlá slov pána Pittnera na tento post nastupoval so zámerom vybudovať takú organizáciu, ktorá by viedla k demokratizácii policajnej služby pri zabezpečovaní jej vysokej funkčnosti. Do funkcie nastúpil v čase rozpracovania mnohých programov a do prostredia, v ktorom zostali vo funkciách zástancovia oboch súperiacich skupín. Ujasnené koncepčné otázky, znalosť práce v policaj-
nom aparáte a nadstranícky prístup k ľuďom a k jednotlivým funkcionárom boli prvým predpokladom pre podchytenie všetkých, ktorí sa stotožnili s jeho zámermi.
Treba konštatovať, že aj v tomto období zostali niektorí funkcionári na postoch, na ktorých vzhľadom na svoje predošlé pôsobenie a vzťah k Štátnej bezpečnosti by tam už nemali pôsobiť. Preto minister urýchlil realizáciu organizačných zmien polície Slovenskej republiky, v rámci ktorej sa postupne riešia aj problematické personálne záležitosti. Už v decembri 199O minister predložil Branno-bezpečnostnému výboru Slovenskej národnej rady návrh organizačného usporiadania bezpečnostného úseku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, policajného aparátu a celkových početných stavov príslušníkov polície Slovenskej republiky.
Môžeme s uspokojením hodnotiť už doteraz dosahovanú účinnosť a efektívnosť práce policajného zboru, ktoré výrazne ovplyvnili predovšetkým vykonané zásadné zmeny organizačného usporiadania bezpečnostných orgánov v Slovenskej republike. V závere roka 199O boli zrušené obvodné správy ZNB v Bratislave, správy VB na krajských správach ZNB a nadbytočné miesta na úseku administratívy. Takto získané funkčné miesta boli prevedené do priameho výkonu služby.
Etapa postupného vytvárania organizačnej štruktúry bola zavŕšená zriadením Policajného zboru Slovenskej republiky dňom 1. 2. 1991. Zaniklo dovtedajšie neefektívne a ťažkopádne trojstujpňové riadenie na úrovni ministerstva, krajov a okresov. Vznikla dvojstupňová sústava riadenia tvorená Prezídiom Policajného zboru Slovenskej republiky a okresnými resp. mestskými veliteľstvami Policajného zboru Slovenskej republiky. Územným veliteľom bola zverená priama zodpovednosť za plnenie úloh i s príslušnými právomocami.
Súčasne so zmenami v organizačnej štruktúre boli vykonané personálne zmeny v rozhodujúcich riadiacich funkciách útvarov Policajného zboru Slovenskej republiky. Bez toho, aby sme to doložili štatistickými údajmi, môžeme potvrdiť, že tieto zásadné prístupy sú predpokladom pre zefektívnenie výkonu služby policajtov, že v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roku boli už zaznamenané niektoré pozitívne trendy.
V sumáre sa dá uviesť, že aj v tomto hodnotenom období sa organicky nadviazalo na budovanie moderného bezpečnostného zboru započatého po novembri 1989, ale za oveľa priaznivejších politických podmienok a pri koncepčnejšom a jednoznačnejšom riadení celého rezortu.
Záverečné zhodnotenie činnosti bezpečnostného úseku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky za obdobie od 17. novembra 1989 do 19. marca 1991:
Aj keď táto správa nemohla zohľadniť všetky poznatky, ktoré sme získali v priebehu vyšetrovania činnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v sledovanom období, dovoľuje nám vytvoriť plastický obraz o mocenskom boji zúčastnených politických síl a o postupnom prerode bezpečnostného zboru slúžiaceho totalitnej moci na policajný zbor slúžiaci občanom v demokratickom štáte. Tradované názory a predstavy o tom, že kto ovláda bezpečnosť, ovláda aj štát, ktoré mali svoju logiku a opodstatnenie pri revolučnom preberaní moci totalitnými stranami, v priebehu krátkej historickej doby akoby stratili na svojej opodstatnenosti.
Ako sme v správe dokumentovali, nie všetci aktéri, ktorí do pôsobnosti tohto rezortu zasahovali, mali takýto názor. Ešte v novembri a decembri v roku 1989 sa snažila komunistická strana zachrániť si svoje pozície v bezpečnosti, a jej stúpenci rozpracovali taktiku na postupné ovládnutie ministerstva vnútra cez novo sa tvoriace politické štruktú-
ry. Aj keď pozorujeme, že niektorí funkcionári ministerstva vnútra majú takéto tendencie, pod tlakom reálneho politického vývoja sa postupne stotožňujú s novým zameraním a poslaním polície. Uplatnenie hľadajú a aj nachádzajú najmä tí, ktorí majú ambície uplatniť svoju odbornosť v službe občanom a národu.
Prekonalo sa aj všemocné zasahovanie Štátnej bezpečnosti do činnosti Verejnej bezpečnosti aj napriek tomu, že zostali v rezorte jedinci, ktorí sa nechceli zmieriť s nastúpeným vývojom. Situáciu skomplikovali a zneprehladnili rehabilitovaní príslušníci ZNB, najmä tí, ktorí predtým slúžili v zložke Štátnej bezpečnosti, ktorí do bezpečnosti prichádzali s dosť jasnou predstavou o tom, ako tento rezort ovládnuť a jeho zložky podriadiť politickým zámerom najmä lavicovo orientovaných politikov zorganizovaných v Obrode alebo rozptýlených v iných politických subjektoch. Vzájomná rivalita, ale aj zistenia, že niektorí z nich v posledných desaťročiach spolupracovali s ŠtB, otupili ich priebojnosť. Mnohí sa zamerali len na vyrovnávanie osobných účtov, a preto sa snažili dostať k usvedčujúcim materiálom v archívoch ŠtB. Boli však jedinci, ako napríklad pán Ciklamíni, Svěchota, Demikát a ďalší, ktorí sa snažili aj pomocou nezákonne získaných dokumentov z archívov ŠtB zasahovať do politického diania a ovplyvňovať jeho smerovanie.
Najvýraznejšie sa v tom prejavoval pán Ciklamíni so svojimi priateľmi. Ukazuje sa, že protizákonne ako funkcionár Federálneho ministerstva vnútra ustanovil skupinu bývalých príslušníkov ŠtB pre činnosť v archíve ŠtB v Bratislave, a navrhoval alebo odporúčal obsadzovanie určitých postov nielen v bezpečnosti, ale aj v armáde. Najzávažnejší je jeho protiprávny zásah do činnosti Slovenskej národnej rady, a to tým, že začiatkom marca za pomoci pána Dubčeka cez predsedu slovenskej vlády pána Čiča zabránil zmene vo funkcii predsedu Slovenskej národnej rady pána Schustera. Pri tomto akte
bol prítomný aj vtedajší minister vnútra Slovenskej republiky pán Mečiar. Pán Ciklamíni sa podieľal na nezákonnom vybraní zväzkov spolupracovníkov ŠtB z archívu XII. správy v Bratislave a využíval ich v politickom boji.
Druhou najvýznamnejšou osobnosťou medzi reaktivovanými príslušníkmi ŠtB bol pán Jaroslav Svěchota, ktorý od 9. 2. až do 6. 8. 1990 pôsobil ako náčelník a neskôr ako riaditeľ Úradu na ochranu ústavy a demokracie v Bratislave a zneužil možnosť dostupnosti utajovaných dokumentov ŠtB k lustrovaniu iných osôb a k vykradnutiu väčšieho počtu registračných zväzkov. Máme dôvodné podozrenie, že práve tieto zásluhy mu zabezpečili post prvého námestníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré mu zabezpečil pán Mečiar.
Celkom reálne nádeje na uplatnenie svojich zámerov mali v období od 12. decembra 1989 do 11. januára 1990, kedy tento rezort bol bez priamej kontroly nových politických strán a hnutí.
Nástup pána Vladimíra Mečiara do funkcie ministra vnútra bol dlho prekvapením a záhadný bol aj jeho postup k tomuto postu. V súčastnosti sa vie, že jeho odporučenie do funkcie vzniklo u pána Vladimíra Krajčiho, bývalého vedúceho tajomníka OV KSS v Trenčíne a dobrého spolupracovníka a priateľa pána Alexandra Dubčeka. Jeho základné vedomosti o štruktúre bezpečnosti a o problémoch začiatkom roku 1990 získal po stretnutiach s nadporučíkom Viliamom Pavlíkom v Trenčíne. Pán Mečiar spolupracoval aj so spomínanými reaktivanými bývalými dôstojníkmi ŠtB. Ponechával v službe aj príslušníkov ŠtB, len im zmenil pôsobisko, alebo na dôležité posty si pozval svojich bývalých spolupracovníkov a funkcionárov v Socialistickom zväze mládeže, ako sú napríklad páni Vladimír Borodovčák, Miroslav Štern, Richard Kendický, Jaroslav Pilát a ďalší. Mnohí z nich po tom, ako boli v sedemdesiatych rokoch vylúčení z komunistickej strany, boli získaní
pre spoluprácu s ŠtB na sledovanie vnútorných nepriateľov pravicových oportunistov. Takí sa nachádzajú medzi rehabilitovanými príslušníkmi ZNB.
Viacerí z týchto funkcionárov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Federálneho ministerstva vnútra sa snažili zahladiť stopy svojej bývalej spolupráce s ŠtB, a to aj vykrádaním registračných zväzkov alebo poškodzovaním zápisov v registračných zväzkoch. Bolo zistené, že ku krádeži zväzkov spolupracovníkov ŠtB na Okresnej správe ŠtB v Trenčíne využil pán Mečiar inšpektora Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý protiprávne vnikol do objektu, ktorý patril Federálnemu ministerstvu vnútra, zobral odtiaľ dokumentáciu ŠtB a odovzdal ju pánovi Mečiarovi. Zatiaľ neznámy páchateľ vytrhol strany z archívnych a registračných zväzkov v archíve ŠtB v Bratislave, na ktorých boli zaevidovaní pán Štern, Svěchota a Mečiar, a z archívu odcudzil práve zväzky menovaných. Z tohoto archívu pochádzajú aj zväzky, ktorých kópie sa našli na stole v pracovni pána Mečiara hneď po jeho zvolení za predsedu vlády, ktorý ako právnik a predseda vlády nevedel, že zákon o ochrane štátneho tajomstva mu ukladá vrátiť utajované materiály majiteľovi, teda v tomto prípade Federálnemu ministerstvu vnútra. Tieto zväzky a d'alšie doklady o spolupracovníkoch z radov umelcov, novinárov a duchovných používal pri riešení niektorých personálnych problémov.
Po voľbách v júni 1990 na funkciu ministra vnútra nastúpil Ing. Anton Andráš na základe koaličnej dohody. Po niekoľkých týždňoch vznikli prvé nezhody a rozpory s predsedom vlády pánom Mečiarom najmä v otázkach prepúšťania zo služieb bezpečnosti bývalých príslušníkov ŠtB, funkcionárov komunistickej strany a tých, ktorých na ministerstvo povolal pán Mečiar. Pán Mečiar proti vôli ministra ustanovil do funkcie I. námestníka ministra vnútra pána Svěchotu a mal výhrady proti personálnym zmenám, ktoré minister Andráš uro-
bil vo svojom sekretariáte. Eskalácia sporov skončila odchodom pána Andráša z funkcie ministra vnútra Slovenskej republiky. Toto pán Mečiar dosiahol aj za cenu ohrozenia politickej stability, ktorá mohla nastať rozpadom koalície v čase, keď sa stupňovalo politické napätie v súvislosti s prerokovávaním zákona o slovenskom jazyku. Pritom porušil ústavný zákon č. 143/1968 Zb. a zákon Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb., a to tým, že ako predseda vlády vlastným rozhodnutím si vyhradil riadenie bezpečnostného úseku ministerstva vnútra, čím svoje rozhodnutie nadriadil nad rozhodnutie Slovenskej národnej rady, ktoré len jej prislúcha zo zákona.
Všetci, ktorí sa v tejto nestabilnej situácii cítili zodpovední za zabezpečovanie demokratického vývoja spoločnosti, dali prednosť porušeniu zákona pred zodpovednosťou pred zákonom. Najkonsolidovanejším je bezpečnostný úsek Ministerstva vnútra Slovenskej republiky až v poslednom období, keď celý rezort riadi pán Ing. Ladislav Pittner, ktorý so svojimi spolupracovníkmi dokázal zužitkovať všetko pozitívne z ponovembrového vývoja a položil základy novej polície nielen po stránke organizačnej, ale aj zmyslom a postavením policajného zboru v tvoriacej sa demokratickej spoločnosti.
Branno-bezpečnostný výbor Slovenskej národnej rady odporúča ministrovi vnútra Slovenskej republiky, aby všestranne zabezpečoval funkčnosť policajného zboru skvalitňovaním prípravy na túto službu, materiálno-technickým vybavovaním, ale najmä prezieravou, cieľavedomou a dôslednou personálnou politikou. Postupnou humanizáciou tejto činnosti treba ju povýšiť na službu občanovi, ktorá bude aspoň v najbližších rokoch dôležitá pri obrode každého jedinca i celého národa.
Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /
Keď dovolíte, skôr než začne prípadná diskusia k tejto druhej časti správy, chcel by som povedať o niektorých okolnostiach, ktoré predchádzali čítaniu tejto správy. Ako ste sa včera mali možnosť oboznámiť s článkom vo Východoslovenských novinách, v Slovenskom východe, poskytol som rozhovor redaktorom týchto novín, v ktorom som komentoval jednotlivé časti správy. Je podozrivé akurát to, že práve v pondelok, keď tieto noviny mali vyjsť, dokázateľne boli rotačky spustené s dvojhodinovým meškaním, že v šiestich okresoch Východoslovenského kraja sa tieto noviny dostali až okolo poludnia, dokonca v Revúcej len dnes. Máme dôvodné podozrenie, že jeden z vedúcich pracovníkov tlačiarne, agent Štátnej bezpečnosti, registračné číslo 10024 s krycím menom Erik má na tom podstatný podiel.
Ďalej by som chcel povedať, že prerokovávanie tejto správy malo aj pre mňa nepríjemný dôsledok v tom, že v noci zo včerajška na dnešok bolo urobené prepadnutie alebo vlúpanie sa do priestorov pracoviska Archeologického ústavu Slovenskej akadémie v Spišskej Novej Vsi, kde som vedúcim tohoto pracoviska, a násilne bol otvorený trezor, podlá všetkého so snahou získať tam predpokladanú písomnú dokumentáciu. O tejto záležitosti budeme vedieť viac, toho času záležitosť šetrí polícia.
Ešte raz ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /
Podpredseda SNR M. Zemko:
Ďakujem pánovi poslancovi Javorskému. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa zatiaľ písomne prihlásili títo poslanci: pán Vladimír Ondruš, pán Hofbauer, pán Bárány, pán Okres a pán Kerti. V zmysle § 19 dávam slovo pánovi poslancovi Sečánskemu.