V týchto diskusiách sa nevylúčilo, že podobným mechanizmom by mohla byť zabezpečená aj výkonná moc. Vychádza sa z myšlienky, že ak republiky nemajú mat pocit, že budujú federáciu, čo v tejto situácii nemajú, ako to vyplýva zo všetkých diskusií, federácia bude vlastne len umelo predlžovaná. Čiže hľadá sa model, ktorý by republiky urobil zainteresovanejšími, aj viac kompetentnejšími na federálnych orgánoch. To je zatiaľ smer, ktorým sa uberajú politické rokovania, ktoré vlastne už dlhší čas existujú, v tejto chvíli zaznamenali akýsi prelom, ku ktorým sme v Predsedníctve Slovenskej národnej rady zaujali stanovisko a očakávame, že ho prijmete resp. neprijmete.

Ak sú nejaké otázky, zodpoviem na ne. Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi predsedovi. Otváram rozpravu k tomuto bodu. Do rozpravy sa zatiaľ písomne prihlásili títo poslanci: pán Chmelo, pán Moravčík, slečna Mistríková, pán Bárány, pán Krajčovič a pán Haťapka. Dávam slovo prvému z prihlásených pánovi poslancovi Chmelovi.

Poslanec J. Chmelo:

Pán predsedajúci,

vážená Slovenská národná rada,

dámy a páni,

pán predseda Mikloško tu už hlbšie rozobral najmä dohovory z Kroměříža, ako aj tvorbu slovenskej ústavy. Dovoľte aj mne zaujať k tomuto stanovisko. Opakovanie je matkou múdrosti, hovorí prastaré príslovie. I mne dovoľte zopakovať politickú dohodu z Kroměříža zo 17. 6. 1991. Česká národná rada a Slovenská národná rada ako najvyššie orgány republík majú vypracovať zmluvu o zásadách štátoprávneho usporiada-

nia. Po jej schválení by ju mali odovzdať Federálnemu zhromaždeniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Zhoda sa dosiahla v tom, že federálna ústava bude s konečnou platnosťou schválená v národných radách. Za spoločný štát sa vyslovilo 35 z 37 účastníkov. Domnievam sa, že tu je základ, zhoda v tom, že chceme tvoriť jeden štát Čechov a Slovákov a ostatných národností. Teda ak máme spoločný ciel, myslím, že by sme mali mat i jednotný postup. Musíme postupovať tak, aby sme spoločný štát nerozbili, ale uchovali kontinuitu. A ten kto chce samostatný štát, ako vieme v Kroměříži to bola Slovenská národná strana, kto chce konfederáciu - Hnutie za demokratické Slovensko si vyžiadalo čas na definitívne špecifikovanie budúceho štátnoprávneho usporiadania do 30. júna, ten je proti spoločnému cieľu. Myslím si, že sa skôr pozerá do 19. storočia, ako do 21. storočia.

V histórii existovali v podstate štyri druhy zložených štátov, teda štátov, ktoré sa skladajú z dvoch alebo viacerých štátnych útvarov. Sú to federácia, konfederácia, únia personálna a reálna. Z týchto štyroch historicky jestvujúcich druhov sa dnes v podstate realizuje výlučne federácia. V poslednom čase čoraz viac slovenských politikov začína hovoriť o konfederácii, čo ale podmieňuje najprv vytvorenie samostatného štátu. Niektorí sa verbálne hlásia k federácii, ale fakticky smerujú ku konfederácii. Hovoria: Zoberme to najlepšie z federácie a konfederácie a vymyslime niečo, čo sa nám bude hodiť. Takéto prehlásenia sú pre mňa záhadou, ako napríklad aj slová predsedu Slovenskej národnej strany pána Sojku, keď v budúcnosti predpokladá situáciu - citujem: "Pre Slovensko" - rozumie sa samostatné - "bude potrebné spojiť sa s niektorým štátnym útvarom. Nemyslíme si, že by to mali byt len naši tradiční partneri. " /Smena 17. 6. 1991/. Pýtam sa: Je to smerovanie ku konfederácii? Keď vylúčim tradičných partnerov - Maďarskú republiku alebo Českú republiku, je ten partner Poľská republika, alebo snáď ZSSR?

Dúfam, že sa neuvažuje s nejakým iným štátom, ktorý so Slovenskom nesusedí, napríklad Bulharsko.

Ale vrátim sa ku konfederácii. V prvom rade treba povedat, že v súčasnosti neexistuje na svete fungujúca, ale ani nefungujúca konfederácia. Ako príklady sa uvádzajú USA a Švajčiarsko. Takto však tieto krajiny existovali len krátke časové obdobie, ako prvý integračný krok. Konfederácia je spolkom štátov, ktoré si vo všetkých oblastiach, vrátane zahraničnej politiky, obrany, zachovávajú svoju plnú suverenitu a sú subjektami medzinárodného práva. Konfederácie vznikli ako účelové spojenie/napríklad Spojené štáty sa spojili za účelom vojenskej obrany, ako prvý integračný krok, ktorý vyústil do federatívneho usporiadania. Pre konfederáciu je typické, že nemá spoločnú ústavu, a teda ani spoločnú vládu, spoločný parlament, nemá spoločné štátne občianstvo. Členovia nemajú spoločné súdnictvo, štáty si ponechávajú samostatnú armádu. Štáty v tomto spolku si pre výkon niektorých vecí, napríklad obrana, financovanie, ale aj zahraničná politika, vytvárajú spoločné orgány resp. spoločnú hlavu štátu. Rozhodnutia spoločného orgánu sú však pre konfederované štáty záväzné až vtedy, ak ich prijmú ich vlastné parlamenty. Inými slovami povedané konfederácia nemá vlastnú suverenitu. K uvedenému ešte treba dodať, že neexistuje v dejinách príklad, aby konfederácia vznikla z federatívneho alebo unitarného štátu. Vždy išlo o proces opačný, že konfederácia bola prvým krokom k spojeniu do federácie. My však hovoríme o spojení vo federácii. Federácia je z právneho hľadiska jeden štát, ktorý sa vnútorne člení na členské štáty. Vo federatívnom štáte je teda dvojaká suverenita - suverenita členov a suverenita federatívneho štátu, teda istú a podstatnú časť suverenity majú členské štáty a istú časť

vykonávajú spoločne.

Všeobecná schéma federácie má rôznu historickú a politickú náplň, ktorá súvisí s jej vznikom a politickým posla-

ním. Niektoré federácie vznikali spojením, postupným združovaním jednotlivých štátnych útvarov, napríklad Švajčiarsko a Spojené štáty americké, niektoré rozdelením pôvodne unitarného štátu - sem patrí napríklad Belgicko a Česko-Slovensko. Pre federáciu je typické, že navonok je subjektom medzinárodného práva, má suverenitu minimálne v oblasti meny, colného územia, zahraničnej politiky, obrany a hlavy štátu. Má vlastné ústavy a vlastné zákonodarné zbory, má štátne občianstvo republík a federácie.

Najčastejším strašiakom vo veci federácie je naša doterajšia federatívna skúsenosť. Federácia, ktorá existovala v Československej socialistickej republike, bola v dôsledku pôsobenia jednej politickej strany deformovaná a išlo o federáciu len podlá názvu. Ak sa výhrady voči federácii ako takej uvádzajú na základe týchto skúseností, je to, samozrejme, zavádzajúce a zjednodušenie problému. V programe Šanca pre Slovensko sme povedali, že federáciu chápame ako súčinnosť, ako navzájom prospešné spojenie síl združených spoločnými vnútropolitickými, zahraničnopoltickými, ekonomickými, kultúrnymi a ďalšími záujmami. Federácia musí prinášať osoh stranám a jej efektívnosť by mala byt väčšia než číry súčet českých a slovenských kapacít. V rozhovoroch politickej reprezentácie o budúcom novom štátoprávnom usporiadaní Kresťansko-demokratické hnutie navrhlo zmluvu o zásadách štátoprávneho usporiadania a Verejnosť proti násiliu navrhla, že federálna ústava bude podliehať ratifikácii národných rád. Ako hovoria posledné výsledky dohovorov z Kroměříža, tieto dva návrhy vytvorili schodnú cestu, ktorú prijali i české partneri a táto cesta udržala súvislosť, spoločný ciel.

Dovoľujem si upozorniť ešte na jeden dôležitý moment, na rozdelenie kompetencií. Šírka kompetencií federácie a republík môže byť rôzna. Môže sa pohybovať od centralistického štátu, ako to bolo napríklad v socialistických štátoch, keď

tieto federácie boli federáciami len podlá názvu, pretože politické rozhodnutia štátostrany predchádzali rozhodnutiam orgánov štátnej moci. Ako príklad môže slúžiť tajná zmluva o rozmiestnení atómových zbraní na našom území. Kompetencie sa však môžu rozvinúť aj v plnej šírke, teda rozdelenie kompetencií nie je dogmou, nesúvisí iba s politickým vývojom v krajine, ale čoraz viac bude súvisieť najmä s reálnymi potrebami členských štátov. Filozofia, ktorá je prijatá u nás a tiež v Belgicku, hovorí výlučne o delených kompetenciách, to znamená, že ústava federácie vytvára federálne kompetencie, ktoré jej zverili republiky, ktoré sa vykonávajú spoločne, a všetko ostatné sa ponecháva na členské štáty.

Začal som tým, že matka múdrosti je opakovanie. Preto si dovolím zopakovať Kroměříž. Prvým krokom bude zmluva medzi Českou národnou radou a Slovenskou národnou radou, ktorá vytvorí rámec pre tvorbu federálnej ústavy. Ďalším krokom bude prijatie federálnej ústavy, do ktorej sa zabuduje princíp ratifikácie tejto ústavy v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade, čím sa potvrdí prvé a posledné slovo nového usporiadania spoločného štátu a zároveň charakter celého procesu ako záväzného právneho aktu. Je to tá schodná cesta, ktorá uspokojuje slovenské a české záujmy. Dnes sa už javí táto cesta a na jej pozadí treba iné kroky chápať ako kroky nesmerujúce k cieľu, ktorým je skutočné dosiahnutie a účinné uchovanie spoločného dobra pre každého jednotlivca v spoločnom federatívnom štáte.

V prerokovávanom uznesení navrhujem vypustiť bod C odsek 4.

Ďakujem. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi Chmelovi. S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Huba. Pripraví sa pán poslanec Moravčík.

Poslanec M. Huba:

Vážené dámy, vážení páni,

v stanoviskách politických strán a hnutí, ktoré ste dostali, je aj stanovisko poslaneckého klubu Strany zelených, kde sa nedopatrením dostalo aj moje meno pod text, s ktorým sa nestotožňujem. Prosím, aby ste si ho vyčiarkli. Je to čiastočne zdôvodnené tým, že som nebol prítomný v Bratislave, keď sa toto stanovisko predkladalo.

Ďakujem pekne. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem poslancovi Hubovi. Ďalšiu faktickú poznámku má pán poslanec Ftáčnik.

Poslanec M. Ftáčnik;

Dovolil by som si pripomenúť pánovi poslancovi Chmelovi, ktorý hovoril o tom, že Verejnosť proti násiliu navrhla princíp ratifikácie. Áno, je to pravda, ale súčasne navrhla alebo tento princíp spojila s tým, že kompetencie budú dané vo federálnej ústave a národným republikám alebo národným ústavám ostane to, čo z federálnej ústavy nebude zverené federácii, a túto federálnu ústavu mali ratifikovať národné parlamenty. V tomto spojení navrhla Verejnosť proti násiliu

princíp ratifikácie. Čo sa týka Kresťansko-demokratického hnutia, nenavrhlo zmluvu o štátoprávnom usporiadaní, ale štátnu zmluvu, ktorá podlá dokumentov, ktoré boli zverejnené, mala úplne iný obsah. Takže prosím, keby sme uvádzali fakty tak, ako sú pravdivé.

/Potlesk. / Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem. Slovo má pán poslanec Moravčík. Poslanec J. Moravčík:

Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, dámy a páni,

na program Slovenskej národnej rady sa konečne dostáva riešenie problému, ktoré predstavuje jednu z hlavných úloh tohto zhromaždenia, keďže je ústavodarným zhromaždením. Aj keď sa tak malo stať už skôr, neplynul čas márne. Uskutočnili sa početné rokovania, vyjasnili sa stanoviská. To všetko nám môže pomôcť, nemôže nás však zaväzovať. Len naše vedomie a svedomie nás musí viest k rozhodnutiu, ktoré máme urobiť a ku ktorému nás poveril ľud tejto krajiny. Konajme tak, aby naše vedomie ostalo spokojné a svedomie čisté. Som presvedčený, že nájdeme dostatok vôle, rozvahy a odvahy postaviť veci tak, ako ich vidíme a cítime. Prichádzame z rôznych strán a hnutí, nech je to našou výhodou. Môže ňou byt však len vtedy, ak budeme mat dostatok ochoty a potrebnú mieru tolerancie vypočuť si názory iných a zamyslieť sa nad ich dôvodmi. Dovoľte mi teraz, aby som v stručnosti vyjadril stanovisko klubu poslancov za hnutie Za demokratické Slovensko.

Sme jednoznačne za súžitie s Českou republikou v spoločnom štátnom zväzku. Máme pre to celkom racionálne dôvody, ktoré - ako sa domnievame - nás budú aj v budúcnosti udržovať spolu v jednom zväzku. Naši predkovia správne vycítili, že v danej historickej chvíli, keď spoločný štát zakladali, sme sa potrebovali navzájom spojiť, aby sme sa presadili voči okoliu. Zanechali nám systémom medzinárodných dohôd garantované hranice, ktoré si aj naďalej môžeme najlepšie obhajovať spoločne. Ďalšími dôvodmi sú jednotná mena a spoločný trh. Mnohí môžu nájsť aj ďalšie argumenty. Spoločný štátny zväzok potrebujeme na to, aby sme uchovali uvedené hodnoty, pokiaľ nevytvoríme širšie zväzky, ktoré nám výhody spolužitia rozšíria.

Naši predkovia nám však okrem týchto hodnôt zanechali aj nevyriešený problém, keď osadili do unitarného štátu dve pospolitosti, ktoré sa dosť výrazne od seba odlišovali ekonomicky, kultúrne i politicky. Ako sa pravil tento problém, je nám dobre známe. Po uplynulých rokoch, keď nám išlo predovšetkým o uchovanie civilizačnej a kultúrnej spätosti s Európou, sa tento problém znovu vynára v celej šírke. Súc poučení históriou nemáme už právo jeho riešenie presúvať na našich potomkov.

Jednou z chýb z našej minulosti je skutočnosť, že sme sa v neprimeranom rozsahu vzdali svojej suverenity, alebo, že sme ju nedokázali v dostatočnej miere obhájiť, čo je vlastne to isté. Suverenita Slovenskej republiky vyplýva z prirodzeného práva na sebaurčenie, ktoré práve v období vzniku československého štátu výrazne presadzoval i prezident Spojených štátov Thomas Woodrow Wilson. Dnes je svetu celkom jasné, že bez rešpektovania tohoto práva štát nemôže byt demokratickým. V roku 1968, keď sme sa pokúšali obnoviť u nás demokraciu, sme v ústavnom zákone o federácii suverenitu republík výslovne potvrdili. Vážim si úprimnú snahu tých, ktorí podpísali návrh Deklarácie o zvrchovanosti Slo-

venskej republiky. Myslím si však, že Slovenská republika nemusí osobitne deklarovať to, čo už má. V rámci riešenia spomínaného dedičného problému musí však svoju suverenitu previesť v dostatočnej miere späť od orgánov federácie, ktorým bola v neprimeranom rozsahu odovzdaná. Keďže ctíme právny štát, musíme to urobiť ústavnou cestou, ktorou môže byt aj prijatie štátnej zmluvy. Iba ak naše úsilie nepovedie k cieľu, môžeme sa v duchu medzinárodných dohôd a faktov cítiť byt oprávnení k jednoznačnému uplatneniu svojich prirodzených práv.

Prečo potrebujeme viac suverenity? Potrebujeme ju najmä v ekonomickej oblasti, aby sme mohli ovplyvňovať rozhodovacie procesy v súlade so záujmami obyvateľov Slovenskej republiky. Nie preto, aby sme vytvorili akýsi osobitný slovenský typ hospodárstva. Ekonomika Slovenska musí byt založená na rovnakých princípoch, ktoré priviedli vyspelý svet k jeho prosperite. Ide o to, aby sme ekonomické nástroje využívali na osoh slovenskej ekonomiky, aby sme vytvorili vhodný priestor pre uplatnenie jej podnikov. Viac suverenity potrebujeme aj v medzinárodnej oblasti, aby sme mohli vytvárať primeranejšie podmienky pre vlastný rozvoj a bezprostrednejšie čerpať z inšpiračných zdrojov medzinárodnej spolupráce.

Váhame označiť zväzok štátov, ktorý máme na mysli, federáciou. Nevedie nás k tomu nijaká špekulácia, politická vypočítavosť, nechceme problémy zahmlievať, či sa vyhýbať ich riešeniu. Doterajšie rokovania a prezentácia stanovísk politických reprezentantov obidvoch republík nás uisťujú v tom, že každá strana myslí pod federáciou niečo iné. V takom prípade, ak sa strany aj dohodnú na federácii, nedohodnú sa vlastne na ničom. Meritórne sa riešenie veci iba odsúva. Preto sme toho názoru, že východiskom je vecné riešenie našich vzájomných vzťahov s Českou republikou, zodpovedanie otázky, akú časť suverenity odovzdáme spoločným orgánom, aby

ju i za nás vykonávali berúc do úvahy našu doterajšiu historickú skúsenosť, i budúce integračné procesy v Európe. Inak je federácia iba prázdnou zmenkou. Princíp konfederačný je princípom, ktorý spája Európu, ktorý má budúcnosť vytvoriť v Európe prijateľný domov pre všetky národy, ktoré v Európe žijú.

Z týchto dôvodov považujeme návrh uznesenia, ktoré nám Predsedníctvo Slovenskej národnej rady predložilo, za optimálne, za prijateľné s tým, že by sme odporúčali v bode C, v prvom odseku upraviť text tak, aby slovo "federácia" bolo nahradené širším termínom, napríklad "spoločný zväzok", tak, aby naša ďalšia diskusia v tomto pléne bola celkom otvorená, aby bolo možné predložiť všetky argumenty, ktoré by sa dali pre riešenie tejto otázky využiť.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi Moravčíkovi. Slovo má pani poslankyňa Mistríková. Pripraví sa pán poslanec Bárány.

Poslankyňa Z. Mistríková;

Vážená Slovenská národná rada,

dovoľte mi, aby som sa na chvíľu vrátila k faktu, že do tohto parlamentu bol predložený dokument - návrh Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska. Mám totiž pocit, že niektorí politici, či už v tomto parlamente alebo v slovenskom verejnom živote vôbec robia kroky k cieľu, ktorý dnes nenazývajú pravým menom, ale nezadržateľne sa k nemu blížia. V takom závažnom probléme, ako je budúcnosť nášho štátu, by sme mali

byt, podlá môjho názoru, otvorení. Politikárčenie považujem v tomto probléme za vrcholne nezodpovedné. Preto napriek tomu, že podrobné stanovisko Klubu VPN vám bolo predložené písomne, považujem za potrebné sa na moment vrátiť k nášmu zásadnému postoju.

Musím konštatovať, že s niektorými pojmami, závažnými pojmami právneho charakteru, narábame až trestuhodne svojvoľne. Pojmy suverenita štátu, zvrchovanosť zákona, či samostatnosť štátu majú v teórii štátu svoj presný význam. Znakmi samostatného štátu sú suverenita štátnej moci, jej existencia stelesnená v štátnom aparáte, vlastné územie, štátne občianstvo a vlastný finančný a daňový systém. Suverenitou štátnej moci rozumieme jej nezávislosť na akejkoľvek moci vo vnútri, aj mimo hraníc štátu. Z textu návrhu deklarácie vyplýva, že ide o vyhlásenie úplnej suverenity, teda suverenity týkajúcej sa všetkých oblastí - zahraničnej politiky, obrany, financií atď.

Ďalším znakom štátu je štátna moc. Štátnu moc predstavuje štátny aparát skladajúci sa zo sústavy štátnych orgánov a z ozbrojených a bezpečnostných síl. Existenciu samostatnej štátnej moci reprezentovanej štátnymi orgánmi, armádou a políciou, návrh deklarácie obsahuje.

Tretím znakom štátu je vlastné územie, na ktorom sa uskutočňuje suverenita štátu. Existenciu takéhoto územia zakotvuje článok 6 návrhu. Vraví sa tam: "Na území Slovenskej republiky platí zvrchovanosť jej zákonov. " Zvrchovanosťou zákona v teórii práva chápeme nadradenosť zákona v systéme prameňov práva. Zvrchovanosť zákona znamená, že všetky ostatné právne predpisy musia s ním byť v súlade a nesmú mu odporovať. Zvrchovanosť, zákona je odvodená od zvrchovanosti najvyššieho orgánu štátnej moci - parlamentu. Zákon je atribútom suverenity tak, ako je právo atribútom štátu. Preto rovnako ako nemožno hovoriť o práve bez štátu, nemožno ho-

voriť o zvrchovanosti zákona bez suverenity štátu. Zvrchovanosť zákonov Slovenskej národnej rady na území Slovenskej republiky znamená rozpor a zrušenie zvrchovanosti zákonov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na území Slovenskej republiky v rozsahu pôsobnosti dnes zverenej ČSFR. Všeobecná zvrchovanosť zákonov Slovenskej národnej rady na území Slovenskej republiky znamená teda vyhlásenie samostatného slovenského štátu.

Ďalším znakom štátu je štátne občianstvo. Návrh je v tejto súvislosti v rozpore s článkom 5 ústavného zákona o československej federácii, ktorý zakotvuje dvojité štátne občianstvo, t. j. štátne občianstvo Slovenskej republiky a súčasne štátne občianstvo Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Posledným zo znakov štátu je vlastný samostatný finančný a daňový systém. V čl. 5 návrhu deklarácie sa zakotvuje zriadenie finančného systému a daňovej a colnej správy.

Ak porovnáme obsah návrhu deklarácie so znakmi štátu, možno konštatovať, že ich obsahuje všetky, že jeho prijatie Slovenskou národnou radou by predstavovalo politický akt, ktorého obsahom je vyhlásenie samostatného slovenského štátu. Podlá čl. l medzinárodného paktu o občianskych a politických právach má každý národ právo na sebaurčenie, právo rozhodnúť slobodne o svojom politickom štatúte. Právo na národné sebaurčenie možno uskutočniť v rozličných formách, napríklad vo forme autonómie, federácie či samostatného štátu. Každý národ má teda prirodzené právo na sebaurčenie, má prirodzené právo rozhodnúť, v akej forme chce toto právo uskutočniť. Vynárajú sa tu však dve otázky: Kto je oprávnený za národ tento ciel vyjadriť, a aký je vzťah samostatného štátu a potrieb národa.

Samostatnosť môže vyhlásiť ten, kto je na danom území schopný výkonu štátnej moci, teda za určitých okolností aj diktátor. Ak má však ísť o právny štát, musí byt jeho vyhlásenie v súlade s požiadavkami legality a legitimity. Požiadavka legality znamená potrebu sformulovať a prijať ústavnú cestu možnosti zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a prísne dodržiavať takto určený postup. Požiadavka legitimity znamená prijať rozhodnutie o samostatnosti štátu ako vôľu celku, a tú možno zistiť len referendom.

Druhou otázkou v tejto súvislosti je, či účelom národnej existencie nie je vytvorenie optimálnych podmienok pre uskutočňovanie politických, ekonomických, kultúrnych a sociálnych potrieb národa. Je dnes najlepšou formou dosiahnutia takéhoto účelu v prípade slovenského národa slovenský štát? Nejde o mocenskú hru vabank s nedoziernymi rizikami? Kto má v Európe záujem na rozčleňovaní štátov východnej a strednej Európy? Kto bude môcť ťažiť z narastania rozporov medzi nimi? Kto má záujem na stabilite v tejto oblasti a kto má záujem, aby v konfliktoch mohol zohrávať úlohu arbitra či ochrancu? Vyhlásiť samostatný slovenský štát neústavným spôsobom, spôsobom nelegitímnym, opovrhujúcim vôľou ľudu bez akýchkoľvek možností medzinárodného uznania zo strany demokratických mocností, bez akejkoľvek ekonomickej prípravy, prípravy infraštruktúry, nemožno nazvať inak ako hazardom s osudom miliónov ľudí.

Ďakujem vám. /Potlesk/

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pani poslankyni Mistríkovej. Slovo má pán poslanec Bárány. Pripraví sa pán poslanec Krajčovič.

Poslanec E. Bárány:

Vážené dámy, vážení páni,

počas včerajšieho dňa sme dostali text veľmi závažného dokumentu - Návrhu uznesenia Slovenskej národnej rady o postupe riešenia ústavno-právneho postavenia Slovenskej republiky a príprave Ústavy Slovenskej republiky. Dostali sme ho takto pomerne krátko pred chvíľou, kedy sa k nemu máme vyjadriť, máme ho prerokovat a rozhodnúť o jeho úpravách alebo prijatí, zamietnutí. Dostávame ho priamo do pléna, kde viac ako 150 ľudí má rokovať o presnom znení textu, kde každé slovo je významné, kde nejde len o ten veľký politický zámer, ale aj o presnosť, detailnosť právnej formulácie. Spočíva v tom určité riziko, ktoré sme takýmto spôsobom prerokúvania na seba prijali včera pri schvaľovaní programu, včítane mňa. Keď sme ho však prijali, pokúsme sa o presnosť formulácií, o jasné a precízne vyjadrenie myšlienok, ktoré v ňom sú. Musíme pritom, pochopiteľne, vychádzať z tých veľkých politických zámerov, ktoré každá strana alebo hnutie zastúpené v Slovenskej národnej rade vyjadrili, azda prvýkrát v záväznej forme pre seba, vždy vo svojich volebných programoch.

Takisto Strana demokratickej lavice sa vo svojom volebnom programe prihlásila k federácii budovanej zdola, čiže k federácii, ktorá vzniká dobrovoľným spojením dvoch rovnoprávnych subjektov. V tomto zmysle sme sa teda už dávnejšie prihlásili k forme spolužitia s Českou republikou. Nazdávam sa, že pri prerokúvaní takéhoto závažného dokumentu, akým je uznesenie Slovenskej národnej rady, ktorým sa v tejto chvíli zaoberáme, by sme sa mali usilovať, pokiaľ sa dá, o dosiahnutie politického konsenzu. Nechcem tu argumentovať len, ba ani nie najmä, potrebou kvalifikovanej väčšiny k budúcemu schváleniu Ústavy Slovenskej republiky. Ide tu o čosi viac než o takúto parlamentnú aritmetiku. Preto sa domnievam, že

ak niekto vyhlasuje, že tí, ktorí nemajú v tejto chvíli väčšinu so svojím názorom, idú proti spoločnému cieľu, neviem či je to najvhodnejší postup, najvhodnejšia úvaha. Som presvedčený, že aj tí, ktorí majú odlišný názor na formu štátoprávneho usporiadania ako ja, presadzujú tento svoj názor v najlepšej viere s vôľou takisto prospieť Slovensku. Neupieram teda túto vôľu k dobru ani tým, ktorí si myslia, že forma štátoprávneho usporiadania by mala byt iná než federatívna, ku ktorej sa v plnej miere hlásim.

Vrátim sa však ku konkrétnemu textu, ktorým sa zaoberáme, a ktorým sa, myslím, všetci až príliš málo zaoberáme, a to na úkor všeobecných politických úvah, vyhlásení. Chcel by som sa dotknúť predovšetkým už spomínaného bodu c, i keď nielen bodu C/4. V bode C ods. 2 chcel by som pripomenúť jednu procesnú, ale aj obsahovo významnú otázku. V tomto bode sa hovorí, že komisia má predložiť výsledky svojej práce výborom Slovenskej národnej rady. Myslím, že aj tu by sme sa mali držať rokovacieho poriadku. Komisia, ktorá by mala byť komisiou predsedníctva, má výsledky svojej práce predložiť Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ktoré s ním ďalej naloží v súlade s rokovacím poriadkom. K už spomínanému bodu C/4 - osobne sa nazdávam, že by mal ostať v texte, ale okrem poslednej vety, ktorá je, myslím, zbytočne kontraverzná. Keď sa už raz plénum rozhodlo väčšinou hlasov, žiaľ, ani nerokovať o deklarácii, myslím, že túto vetu nie je potrebné dopĺňať.

Strana demokratickej lavice hlasovala za prerokúvanie deklarácie, to však neznamená, že by sme sa stotožňovali s každým slovom, s každou formuláciou, s každou myšlienkou, ktorá v tejto deklarácii je. Chceli sme, aby sa deklarácia prerokovala, najradšej najprv vo výboroch, až potom v pléne, a tam by sme boli uplatnili svoje pripomienky, pozmeňujúce návrhy. Mnoho vecí, a to aj tie, na ktoré upozorňovala slečna Mistríková, by bolo určite potrebné upraviť, prípadne vy-

pustiť, pozmeniť. Podlá výsledku týchto úprav by sme boli zaujali stanovisko hlasovaním už pri samotnom schvaľovaní alebo neschvaľovaní deklarácie. Tu sme sa však vyhli tomuto horúcemu zemiaku.

Bod C/6 - tu by som chcel upozorniť na jednu vec. Podlá predloženého návrhu vypracované návrhy týchto ústavných dokumentov majú byť určitým vodítkom pre slovenskú politickú reprezentáciu pri rokovaniach o budúcom štátoprávnom usporiadaní. Myslím, že je to správne. Chcel by som však upozorniť, že skôr ako sa takýmto vodítkom stanú, by mali byt prinajmenšom prerokované alebo predložené na informáciu všetkým orgánom Slovenskej národnej rady, aby sme nedávali tejto komisii alebo komisiám - ak by sme mysleli aj komisiu ekonomických expertov - určitý bianco šek, vypracovať dokumenty, a tieto dokumenty bez toho, že by sa s nimi ďalšie orgány Slovenskej národnej rady zaoberali, sa stanú do určitej miery záväzným vodítkom pre slovenskú politickú reprezentáciu pri ďalších rokovaniach. Preto myslím, že by bolo potrebné bod 6 patrične upraviť, napríklad na záver jeho prvého riadku doplniť vetu "po prerokovaní v orgánoch Slovenskej národnej rady". To znamená, že sa dá aspoň na informáciu do výborov, predsedníctva, snáď i pléna, kde sa o veci bude diskutovať. Samozrejme, nebude sa to schvaľovať alebo zamietať, ale predsa len poslanci budú mať možnosť už skôr, ako sa to stane relatívne záväzným vodítkom pre slovenskú politickú reprezentáciu, sa k veci vyjadriť.

Ďakujem vám za pozornosť. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi Bárányovi. Slovo má pán poslanec Krajčovič. S faktickou poznámkou sa ešte hlási pán poslanec Chmelo.