Čtvrtek 1. prosince 1927

Začátek schůze v 9 hod. 25 min. dopol.

Přítomni:

Předseda: Malypetr.

Místopředsedové: Horák, dr Buday, inž. Dostálek, Slavíček, Stivín, Zierhut.

Zapisovatelé: Ježek, dr Petersilka.

233 poslanců podle presenční listiny.

Zástupci vlády: ministři dr Hodža, Najman, dr Nosek, dr Peroutka, dr Spina, dr Srdínko, dr Šrámek, dr Tiso.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha.

Předseda (zvoní): Zahajuji 111. schůzi posl. sněmovny.

Počátkem schůze byla tiskem rozdána publikace Mezinárodní informační služby parlamentní "Z cizích parlamentů", roč. VIII, č. 10 až 12.

Výboru imunitnímu přikázal jsem žádost sedrie v Levoči ze dne 9. listopadu 1927, č. Nt 68/27/2, předloženou hlav. stát. zastupitelstvím v Košicích ze dne 28. listopadu 1927, č. 11409/27, za souhlas s trest. stíháním posl. Kreibicha pro přečin podle §u 14, č. 5 zákona na ochranu republiky (č. J 470-II).

Zápis o 105. schůzi byl ve sněmovní kanceláři po 48 hodin vyložen, a poněvadž nebyly proti němu podány písemné námitky, jest schválen podle §u 73 jedn. řádu, byl podle téhož paragrafu vytištěn a počátkem schůze tiskem rozdán.

Pan posl. Mondok před koncem své řeči ve včerejší 110. schůzi posl. sněmovny užil slov, jež obsahovaly projev ohrožující bezpečnost státu.

Sděluji, že předsednictvo se usneslo podle §u 9, lit. m) jedn. řádu projev tento vyloučiti z těsnopisecké zprávy.

Přistoupíme k projednávání pořadu, na němž jest:

Zpráva výboru rozpočtového o vládním návrhu (tisk 1224) státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1928 (tisk 1260) a rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném ve 102. schůzi posl. sněmovny dne 25. října t. r.

Budeme pokračovati v podrobné rozpravě, a to ve třetí části rozpravy podrobné, to jest části hospodářské a dopravní, započaté ve 110. schůzi sněmovny.

Ještě jsou přihlášeni tito řečníci: na straně "proti" pp. posl. Matzner, Füssy, Chlouba, Procházka, Grünzner, inž. Kallina, Brodecký, Karpíšková, Kříž, Bečko; na straně "pro" pp. posl. Hýbner, Kunz, Chlebounová, Sedláček, Molík, Petrovický, Krumpe, Wagner, Jos. Mayer, Kyncl, E. Vencl, Kvasnička, dr Feierfeil, Kaňourek, Haupt, Janovský, Pelíšek, Krejčí, dr Polyák.

Dávám slovo panu posl. Füssymu.

Posl. Füssy (maďarsky): Dámy a pánovia! Od doby trvania republiky prejednáva tak zvaný ústavný parlament už ôsmy štátny rozpočet a je cele prirodzené, že tejto vežmi dôležitej otázke musia zákonodarci najväčšiu pozornosť venovať, keďže medzi najprednejšie povinnosti parlamentu patrí kontrola hospodárenia prevádzaného v štátnej domácnosti, a to kontrola hlavne s hžadiska toho, či verejné bremená sú primerané únosnosti daňujúceho obecenstva a či tu nie je nebezpečie, že by nesprávne hospodárenie s verejnými peniazmi privodilo zničenie poplatníkov. So žiažom musíme konštatovať, že väčšina rozpočtového výboru poslaneckej snemovne nevykonala svoju prácu so žiaducnou svedomitosťou, lebo nevenovala dosť pozornosti tomu, či peniaze poplatníkov budú vynaložené na správne a dobré účele, nebrala v úvahu, ktoré položky by maly byť snížené a ktoré zvýšené v záujme štátu, ale všetko ponechala tak, ako to plánovala vláda, rešp. ako to preliminovala. K dokázaniu správnosti tejto vety kladiem vám otázku, dámy a pánovia, vyslovte sa podža vášho najlepšieho svedomia, čo je dôležitejším pre vežké massy štátnych obyvatežov, či chlieb alebo kanón? Ja myslím, a tu mi dáte za pravdu i vy, že musíme dať prednosť chlebu, lebo nadarmo máme milionovú armádu, nadarmo máme na stá a stá moderných kanónov, lietadiel a tankov, lebo i to najchrabrejšie a najlepšie vyzbrojené vojsko zluhá, ak nemá čo jesť, ak nemá chleba.

Moje obavy však netočia sa okolo otázky, či má vojsko čo jesť a či nie, avšak nemôžem ponechať bezo slova, že nasledujúc príklad starých rozpočtov, i v tomto rozpočte vojsko ztrávi najväčšiu časť verejných dôchodkov, kým vec školská a záujmy zemedelské zaostávajú vežmi pozadu za potrebami armády. Tento fakt je tým smutnejší, lebo toto neodôvodnené protežovanie vojska a jeho nastrkovanie dopredu deje sa v dobe, keď Spoločnosť a národov a celý tucet medzinárodných tvarov lámu si hlavu nad odzbrojením, keď pán minister zahraničia Beneš robí Locarná, krásne reční o pacifistických snahách republiky a celú Europu, ba celý svet chce učiniť účastným požehnania večného mieru. Krásne slová počujeme aj o tom, aby už raz prestaly sa robiť rozdiely medzi víťazmi a porazenými, všetko to však znamená len krásne reči, lebo veď šíritelia týchto myšlienok vyrábajú vo svojich štátoch na miesto pluhov nové a nové kanóny, ač zbrojenie bolo by naprosto zbytočné, jestliže by srdcia vedúcich štátnikov ovládané boly snahami po miere. Pravý mier možno vytvoriť len tak, jestliže sa zažehná nespokojnosť širokých vrstiev žudových a jestliže dáme chleba hladujúcim a prácu nezamestnaným. Predovšetkým má vláda väčšmi dbať o zemedelstvo, treba zmeliorovať neplodné územia a treba vydupať z úrodnej pôdy väčšie výnosy. Zdravá majetková politika je prostriedkom k mieru, naproti tomu pozemková reforma prevádzaná s hžadísk šovinistických je parenišťom nových nespokojností a tým aj nových nesvárov.

Ani dnes ešte nevidíme zmenu vo spôsobe prevádzania pozemkovej reformy a proti každej zvučnej propagande, rozširovanej v cudzozemsku, pribíjame, že pozemková reforma neposlúži ani záujmom národa českého, ale jedine záujmom českej agrárnej strany, lebo veď ešte i dnes sžubujú pôdu len tomu, kto vstúpi do agrárnej strany. (Posl. dr Slávik [maďarsky]: Obce Malý a Vežký Šárok hovoria ináč!) Obce Malý a Vežký Šárok konštatujú to samé, čo som povedal práve ja. Viem to vežmi dobre, lebo veď ja žijem medzi žudom, nevidím to cez bioskop, lež cítim božasti žudu, počujem a cítim jeho sťažnosti a s týmto žudom žijem. A toto deje sa v demokratickej republike, ktorá dala na papieri každému občanovi rovnaké právo, avšak len na papieri, lebo veď vo skutočnosti musíme rozlišovať občanov prvej, druhej, tretej a desiatej triedy a bohužiaž, my následkom určenia ťažkého osudu musíme patriť práve do tejto poslednej skupiny. Ako potom vyzerá ochrana menšín, garantovaná mierovými smluvami, o tom škoda by bolo ztratiť slova.

Ako možno srovnať so zásadou rovnosti, požadovanej demokraciou, fakt, že pôdu maďarského statkára, bydliaceho na vidieku číročiste maďarskom, prejíma štát za smiešny obnos, (Posl. dr Slávik: To vás bolí!) že 20- až 40jutrové reality, 100- až 120tisícové budovy daruje remeselníckym tovarišom, importovaným z českých a moravských krajov, ktorí ani bledého zdania nemajú o požnom hospodárstve, lebo veď celý svoj život ztrávili v dielni, továrni alebo bani. Či to možno menovať správnou pozemkovou reformou, či to možno pokladať za racionelnú prácu zemedelskú, keď pravé vzorné hospodárstva, intenzívne obhospodarované prevádzajú sa do rúk žudí, ktorí tomu nerozumejú, ktorí značnú časť pôdy nechávajú úhorom a neraz pestujú na pšeničnej pôde bodliačie, kým bývali zamestnanci vežkostatkov, ktorí tu dosiaž spokojne nažívali, môžu sa chopiť žobráckej palice, avšak nemôžu sa vysťahovať za more hžadať lepšiu vlasť, lebo i táto cesta je im zatvorená, avšak všetky špatné následky tejto neblahej politiky pociťuje tiež mestské občianstvo i robotníctvo, lebo veď zemedelská výroba je menšia a ceny potravín sa zvyšujú.

Jestliže tedy vy, dámy a pánovia, chcete tu v tomto štáte robiť správnu a spravodlivú politiku majetkovú, musíte zanechať šovinistickú politiku, utlačujúcu menšiny a zahájenú zvlášte proti Maďarom. Jestliže ešte ani dnes nechopíte sa našej blahovožnej rady, ktorá prichádza ešte vždy včas, vtedy pod vami samými podtínate strom, lebo veď úpadok kolonistov privedie tiež úpadok štátu. Dnes ešte nie je pozde, aby šovinisticky prevádzaná pozemková reforma bola zmenená v pozemkovú reformu spravodlivú a vyhovujúcu tiež zásadám verejného hospodárstva, ktorá správna reforma vylučuje každú národnostnú zášť a politickú predpojatosť. Táto pravá a správna pozemková reforma má jedinú tézu, a to je, že pozemky, ktoré majú byť rozdelené, treba dať tomu, kto ich dosiaž obrábal. (Posl. dr Slávik [maďarsky]: Vežkostatkárom, pravda?)

Vy húževnate popierate, že kolonizačná politika doznala bankrot. Prosím vás, pozrite sa príležitostne na koloniu, sriadenú na puste Millenium, kde za starodávna rodila pôda 16 až 18 metrických centov; dnes celá kolonia, ač pôdu dostala tak rečeno zdarma, je v stave produkovať práve len tožko, kožko stačí na výživu rodiny, avšak producent nemôže už platiť ani úroky z tej malej nákupnej ceny a nákupnú cenu samú nebudú môcť umoriť ani jeho pravnukovia. V tejto kolonii stalo sa minulého roku, že i požičané semeno na osenie bolo možno vydobyť iba exekúciou. (Posl. dr Slávik [maďarsky]: Ale, pane kolego, tomu ani sám neveríte!) Faktami to môžem dokázať, príďte a presvečte sa osobne. (Posl. Žalobin [maďarsky]: Nevedia orať a či čo?) Nerozumejú tomu. (Posl. Žalobin [maďarsky]: Zkrátka, majú sa vrátiť zasa grófom?) Tým nie, ale malým gazdom, ktorí tam bydlia, tým, prosím. Bezpočtukrát som už kžučkoval u vedúcich orgánov pozemkového úradu, aby pôda bola daná okolitým malým gazdom a zemedelcom, lebo len my rozumieme jej obrábaniu, avšak nám ju nedajú. (Posl. Žalobin [maďarsky]: Nehanbite sa to tu povedať?) Vy sa môžete hanbiť, a môžu sa hanbiť tí, ktorí to prevádzajú. (Výkřiky posl. Žalobina.)

Okrem politiky pozemkovej reformy zvláštnu pozornosť má venovať zemedelská vládna správa odvodňovaniu zabahnených území a meliorácii pôdy ležiacej úhorom. Čo do odvodňovania máme smutnú zkúsenosť, že príslušné spoločnosti sotva stačia udržovať v dobrom stave hrádze a prietoky, sriadené pred štátnym prevratom a o sriaďovaní nových nemôže byť ani reči. Bude snáď zbytočným vykladať, ako vežkým štátnym a nielen súkromným záujmom je zväčšovanie úrodnej pôdy, ktorá zaisťuje nové pramene daní pre štát a veža žavnejších plodín pre konzumentstvo. Avšak tá najmenšia starosť vlády je o veža väčšia než starosť o to, aby boly chránené vodami ohrožené priestory vo výmere veža desaťtisícov jutár alebo než by tou najnepatrnejšou obeťou prispela na pomoc vodoregulačným spoločnostiam. Avšak ako prepotrebná je táto práca, to dokazujú i posledné dva katastrofálne roky, v ktorých úroda celých okresov stala sa korisťou vody.

Ako macošsky zachádza vláda so záujmami požného hospodárstva, vychádza najavo i z toho, že Zemedelská rada na Slovensku je ustanovizňou, ktorá je snáď k niečomu dobrá, len k tomu nie, aby prospela zemedelstvu. Na istý dotaz kol. posl. Remeša odvetil pán minister zemedelstva, že Zemedelská rada v Bratislave dostane sedem milionov. S úctou tážeme sa, kožko dostanú z tohoto obnosu v fakticky zemedelské organizácie a kožko korifeovia strany agrárnej? Faktom je, že obecenstvo vôbec nepociťuje podpornú činnosť zemedelskej rady a najmenej pociťuje ju gazdovské obecenstvo maďarské, ktoré by malo byť podporované v prvom rade. Činnosť, alebo lepšie rečeno nečinnosť zemedelskej rady v Bratislave najlepšie charakterizuje tento prípad:

V lete poriadali sme v Komárne zemedelskú a priemyselnú výstavu a výstavu žudových krojov, ktorej hlavným účelom bolo, aby sa maďarský zemedelci poučili, ako nutno racionálne produkovať a čo je racionálne obrábanie pôdy. Vežký význam to má zvlášte v krajoch pšeničných, ktoré očakáva vežký úkol, aby produkovaly ten prebytok pšenice, ktorý musí Československá republika dnes ešte importovať. Smerodajný činitelia konštatovali, že republika produkuje zo všetkých zrnovitých plodín dostatok, len pšenica potrebuje dovozu. Racionálnym obrábaním pôdy mohol by byť i tento import naprosto eliminovaný. Z jari 1927 poriadala zemedelská rada za účasti najprednejšej autority štátu pšeničnú anketu, ktorá zabývala sa otázkou, ako by mohol byť dovoz pšenice zvýšenou produkciou zažehnaný, avšak pri tom vežkom anketovaní nepočuli sme ani slova o tom, že by bolo treba väčšiu pozornosť venovať pšeničnému územiu, obydlenému Maďarmi.

Príležitosť bola daná vo výstave v Komárne. Viac ako 40.000 maďarských hospodárov navštívilo túto výstavu, kde boly konané hlavne odborné prednášky o produkcii pšenice a kde sa poskytovaly vysvetlenia návštevníkom vystavenými diagramy, kdežto videli sme, že Zemedelská rada, ktorá by bola povolaná slúžiť záujmom zemedelským a dostáva na to ohromné sumy, na výstavu demonštratívne sa nedostavila, ani žiadaných odborníkov nevyslala, zkrátka celú akciu nevzala ani na vedomie. Naproti tomu s vďakou musím sa zmieniť na tomto mieste o Zemedelskej rade nemeckej, ktorá nášmu pozvaniu s najväčšou ochotou vyhovela a s opravdu vzácne krásnym a cenným výstavným materiálom a vežkými výlohami snažila sa pôsobiť k tomu, aby maďarských gazdov poučila a tým zemedelstvo zvežaďovala. Z tohoto faktu môžeme odvodiť vežmi cenné poučenie, ktoré ospravedlní tiež náš požiadavok smerujúci ku sriadeniu samostatnej Zemedelskej rady maďarskej. Na spôsob dvojakých rád zemí historických musí byť i na Slovensku sriadená Zemedelská rada maďarsko-nemecká, lebo čo je možné v Prahe, to musí byť možné tiež na Slovensku.

Nechceme byť macošskými deťmi Zemedelskej rady, tým menej, lebo v tých obrovských obnosoch, ktorými je dotovaná, sú aj naše krvavé berné haliere. My tedy neprosíme, ale požadujeme len svoje práva, keď chceme, aby osud maďarských požných hospodárov bol riadený maďarskou radou, aby sme neboli odkázaní čakať na to, či sa naša tvár pánom zo Zemedelskej rady zažúbi a či nie. Avšak požadujem tiež, aby Zemedelské rady boly položené na nové základy, požadujeme, aby vysielanie delegátov dialo sa tak, ako v zemiach historických, a hlavne aby rôzne zemedelské záujmové kruhy vysielali svojich vlastných odborníkov a nie tých demagogov politických strán župných zastupitežstiev, ktorí majú najväčšiu hubu.

Obzvlášte ťažko nesieme nedostatok vyššieho odborného zemedelského vyučovania maďarského, ako aj nedostatok zemedelských pokračovacích kurzov na žudových školách v okoliach maďarských. Sriaďovanie týchto kurzov bolo by hlavným úkolom maďarskej skupiny Zemedelskej rady, ktorá skupina vysielala by riadnych odborníkov a hlavne jednotlivcov reči znalých, ktorí by poučovali žud v jazyku žudu.

Nechcem sa podrobne rozširovať na okolnosti, ktoré znemožňujú zemedelskú produkciu; ťažké daňové bremená, ktoré boly reformou daňovou len zvýšené, už sami o sebe ochromujú požné hospodárstvo a zaslúžili by si zvláštnu kapitolu; avšak nemôžem nechať bezo slova bremená, ktorými sú požnohospodárske ustanovizne zvlášte postižené, a to sú zemedelské úrazové poistenie a poistenie sociálne. Pod týmito bremenami požné hospodárstvo už takmer upadáva, a už sme tam, že väčšina zemedelských závodov opúšťa intenzívne hospodárenie a prechádza na hospodárenie extenzívne len preto, aby nemusely najímať pracovné sily. Dnes 98% gazdov je toho názoru, že snaží sa produkovať len potrebu pre svoju domácnosť, lebo veď ak produkuje viac, pôjde to i tak na dane a iné verejné bremená.

Aké nebezpečie znamenajú tieto názory pre život verejnohospodársky, o tom nemusím sa zovrubnejšie rozširovať. Najťažším a najnesnesitežnejším bremenom je sociálne poistenie. Je stavom naprosto nemožným, aby zemedelský robotník, ktorý hygienicky žije medzi pomermi nesrovnatežne lepšími nežli robotník priemyselný, bol v rovnakej kategorii a u rovnakého ústavu poistený, ako robotník v priemyselný. Následkom toho zemedelskí robotníci pomáhajú vydržovať tiež nemocenské poistenie robotníkov priemyselných.

V zemiach historických je i po tejto stránke náležité rozčlenenie, a tu majú zemedelskí robotníci svoju zvláštnu poisťovňu. Zkúsenosti dokazujú, že tieto zvláštne poisťovne i pri nižších sadzbách zaisťujú zemedelským robotníkom väčšie výhody. Jestliže gazdovský čežadín na Slovensku onemocnie, musí cestovať z Medzibodrožia do ústredne v Bratislave, aby bol konečne prehlásený za zdravého. Lekárskej pomoci a liekov dostane sa zpomedzi 1000 nezdravým sotva jednému. Zasa tážeme sa, ak môže byť v zemiach historických zvláštne nemocenské poistenie zemedelské, prečo by nemohlo byť tiež na Slovensku? Toto ubohé, nešťastné Slovensko zostáva vždy niečím zvláštnym, s ktorým pražská vláda nakladá tak, ako s nejakou černošskou provinciou. Nemôžem s tohoto miesta dosť zdôrazňovať, do akej miery vyžaduje si zemedelstvo celého Slovenska radikálnej zmeny zákona o sociálnom poistení. Ak nenadíde táto zmena čo najskôr, poklesne zemedelská výroba naprosto, lebo dnešné bremená sú proste nesnesitežné, a z toho bude mať nesmiernu škodu zasa len štátne hospodárstvo.

Len bežne zmienim sa o tom, že vláda mala by mať väčšiu starosť o vybudovanie závodov pre zušžachťovanie semena, ako aj o to, aby každý záujemca mohol za žavnú cenu dostať semená zušžachťovaných plodín, vypestovaných podža klimatických pomerov jednotlivých vidiekov a aby toto semeno bolo k nemu za výhodné tarify dopravované. Totiež platí aj o chove dobytka, ktorý chov ocitá sa v pomeroch ešte smutnejších než zušžachťovanie plodín. Je naozaj ťažkým hriechom vlády tá nedbalosť, ktorú prejavuje voči chovu dobytka. Dôkazom toho len zkrátka zmienim sa o fakte, že nemôže zaokrývať z tuzemských koní ani minimálnu kvotu koní armády, lež dá kone kupovať koňskými kupci v súsedných štátoch. Je naozaj nepochopitežným, že najvyššie velenie vojska neobáva sa toho, že by kone vychované v maďarskom Dolnozemsku mohli robiť v českej armáde dajakú neplechu.

Konštatujem, že chov rožného dobytka nie je na veža vyššom stupni, než pred 800 až 900 rokov pred tým.

Musím dať výraz tiež dávnemu prianiu vinárov okolí piesčitých, aby bola docela odpustená daň z ich vína, ktoré je naozaj vežmi chatrnej kvality a má len niekožkoprocentný obsah alkoholový. Tento požiadavok je tým odôvodnenejší, lebo pôda týchto hospodárov je naprosto nespôsobilá ku akejkožvek inej produkcii. A jestliže zanechajú i produkciu vína - veď budú k tomu donútení daňou - zostanú nové územia úhorom.

Pozrime sa napokon ešte do záverečných účtov z r. 1926. Musíme vysloviť podivenie, že pri takýchto záverečných účtoch môže ešte zostať na svojom mieste pán minister financií, tento výtečný profesor vied verejnohospodárskych. Alebo či snáď je mu neznáma tá základná veta o štátnej domácnosti, že štátna domácnosť je dobrá len vtedy, jestliže príjmy rovnajú sa výdavkom a ďalej jestliže vyhovuje rozpočtu. Tážem sa: Na čo vôbec pojednávame o rozpočte, ktorým stanovíme na pr., aby niekto platil 100 Kč dane, keďže pán minister financií vyberie od neho 110 Kč alebo ešte viac. Tomu by som ešte rozumel, že svedomie pána ministra financií by snieslo porušenie finančného zákona, ktoré by bolo možno vyjadriť hoci miliardami, avšak jestliže ani veda verejného hospodára neprotestuje proti tomu, to už veru vežmi ťažko padá na váhu.

Keďže v štátnom rozpočte nepomýšža sa na zvežaďovanie požného hospodárstva a najmenej berie sa ohžad na požných hospodárov v okoliach Maďarmi obydlených, od ktorých síce štát dane vyberie, dať však nedá nič, preto v mene klubu i vo svojom mene prejavujem, že budeme hlasovať proti rozpočtu. (Potlesk poslanců maďarské strany národní.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. Hýbner. Dávám mu slovo.

Posl. Hýbner: Slavná sněmovno! Při projednávání rozpočtu ministerstva zemědělství nutno s potěšením konstatovati snahu p. ministra, informovati zákonodárné kruhy o všech podrobnostech ministerstva zemědělství, což dosud nikdy se nestalo. V zemědělském výboru objasnil p. ministr veškeré položky, naznačil směrnice, kterými má býti v budoucnosti postupováno, upozornil na nutné práce regulační, meliorační, elektrisaci venkova, pojednal o zemědělském školství a o všech bodech ministerstva zemědělství se týkajících.

V debatě uznány byly všemi přítomným snahy ministerstva, směřující k pokroku celého zemědělství a dobrá vůle páně ministrova zavésti do něho nového, pokrokového ducha. Chtěl bych však dnes upozorniti p. ministra a slavnou sněmovnu na důležitou složku našeho zemědělství a národohospodářství, která je, bohužel, přezírána, to je na naše zelinářství a s ním spojený obchod, který stojí na pokraji záhuby. Hlavní příčinou toho jest systematické přezírání této složky směrodatnými kruhy a přílišné její zdanění. Krajina všetatsko-dřísská, která jest zajisté panu ministru dr Srdínkovi dobře známa, neboť často tam dojíždí, a která zahrnuje v sobě na 200 obcí živících se pěstováním zeleniny, potřebuje podpory, aby povznesla se na bývalý svůj stupeň. Jsem přesvědčen, že pan ministr učiní vše, co ku její záchraně je potřebí.

Alespoň ku částečné informaci o vychvalovaném blahobytu této oblasti uvedu přesnou statistiku za poslední léta, z níž je zřejmý veliký pokles výnosu, hlavně vývozu.

Pěstění zeleniny v tomto kraji zavedeno asi před 150 lety, ve větším měřítku však vyvinulo se v letech 1866, kdy postavena byla dráha Praha-Turnov, a r. 1873 po postavení dráhy Vídeň-Děčín. Křižováním těchto tratí ve Všetatech tvoří se důležitý uzel železniční, který využit byl ku vývozu zeleniny do ciziny. V době předválečné vyváželo se ze stanice Všetaty a Dřísy ročně asi 500 vagonů okurek do Německa. Jelikož v době válečné a poválečné vývoz značně stoupal, rozšířilo se pěstování zeleniny po všech okolních obcích, takže r. 1924 pěstovala se již zelenina ve více než 100 obcích na výměře asi 1550 ha. Z toho připadá 600 ha na okurky, 550 ha na cibuli, 200 ha na zelí a 200 ha na různou jinou zeleninu. R. 1924 bylo sklizeno celkem 3768 vagonů zeleniny, z nichž do Německa a do Dánska vyvezeno 923 vagonů po 100 q v ceně 10 mil. Kč. R. 1925 vyvezeno bylo 954 vagonů v ceně 11 mil. Kč. R. 1926 vyvezeno 200 vagonů v ceně 812.000 Kč a r. 1927 pouze 198 vagonů v ceně 700.000 Kč.

V čem nutno hledati příčiny tohoto zhroucení vývozu do Německa v letech 1926 a 1927?

Až do 1. října 1925 vyvážely se okurky a zelenina vůbec beze cla, avšak od tohoto dne uvalila německá vláda na okurky clo ve výši Kč 40 za 1 q, čímž zasazena smrtící rána nejen vývozu, ale i pěstitelům samým. Vyhlášení cel se strany Německa nebylo ochranou pro německé zemědělství, nýbrž byl to akt odvety. U nás totiž r. 1925 byla úroda křenu jak v Čechách, tak i na Slovensku nepatrná a začal se k nám dovážeti bavorský křen, tehdy beze cla. V zahraničním oddělení ministerstva obchodu bylo však uvaleno na dovoz křenu clo ve výši 250 Kč za 1 q, v důsledku čehož Německo zavedlo ihned clo na okurky, zeleninu a ovoce.

V této době jest projednávána smlouva s Německem a proto žádáme Vás, pane ministře, jakož i celou vládu jménem všech pěstitelů zeleniny a všech obchodníků zeleninou, aby při projednávání této smlouvy bylo na stesky tyto pamatováno a cla na okurky zrušena neb aspoň zredukována na míru nejnižší, aby tak umožněna byla další existence všech pěstitelů a s nimi spojených obchodníků zeleninou v celé republice.

Rovněž nutno se zmíniti o nesprávném odhadování obchodníků zeleninou v oblasti kraje Všetaty-Dřísy finančními úřady, kterými tito pokládáni jsou vesměs za lidi velice zámožné. Před válkou a i ve válce vlastně tito lidé byli jen nakupovači, od nichž němečtí obchodníci, kteří sami do místa přijížděli, zboží přebírali a sami propláceli. Našemu obchodnictvu dostalo se pouze odměny za prostředkování, což činilo 20 až 40 Kč za vagon, vlastně tedy dělnická mzda, z níž přirozeně žádný zbohatnouti nemohl. Teprve po válce, kdy nebylo možno převážeti přes hranice větší peněžní obnosy, začali němečtí obchodníci nakupovati přímo prostřednictvím místních obchodníků. Jakých výsledků tito docílili, vidno nejlépe z toho, že r. 1921 při rapidním poklesu marky mnozí naši obchodníci prodělali nezaviněně celé své majetky. Prodali totiž za pevnou, určitou cenu a účty propláceny byly jim prostřednictvím peněžních ústavů, což bylo velmi zdlouhavé, takže se stalo, že účet vystaven byl v době, kdy valuta marky byla na 90 a proplácení stalo se při kursu 70, ba mnohdy ještě menším. Ztráty těchto obchodníků v tomto roce odhadují se více než na 1 mil. Kč. Avšak berní správa v Brandýse n. Lab. nebrala na tyto okolnosti ohledu a ač ztráty byly jasně prokázány, předpisovala jim daně převyšující několikanásobně jejich majetek. Z těchto důvodů se velká část těchto obchodníků raději obchodu vzdala a ti, kteří ještě obchodují, mají statisícové nedoplatky, které jsou na nich nyní všemi prostředky vymáhány. (Výkřiky posl. Náprstka.) K charakteristice uvádím jeden příklad.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP