Európsky dohovor totiž umožňuje, aby sa za ustanovených podmienok ktorákožvek fyzická osoba, nevládna organizácia alebo skupina jednotlivcov, ktorá sa považuje za obeť porušenia práv uznávaných týmto dohovorom, obrátila so sťažnosťou na Európsku komisiu žudských práv, a aby pri splnení určených procedurálnych predpokladov potom vo veci samej rozhodol Európsky súd žudských práv. Konanie pred týmto súdom sa môže začať tiež na návrh signatárskeho štátu, ktorého sa vec dotýka.

Predpokladá sa, že právna úprava ústavného súdnictva ČSFR vedža tzv. abstraktnej kontroly ústavnosti pripustí za určitých podmienok sťažnosť na Ústavný súd, dovolávajúcu sa ústavných práv, a pokiaž ide o žudské práva a základné slobody, tiež (vzhžadom k Čl. 5) medzinárodného práva, a to ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov, prípadne orgánov verejnej správy. Je lepšie (aj podža západoeurópskych expertov), aby najskôr čs. federálny súd aplikoval ustanovenia európskeho dohovoru, ako by sťažnosti pre ich porušenie mohli byť podávané len priamo Európskej komisii žudských práv.

Ako vyplýva z ustanovenia Čl. 5 ods. 1 záväznosť ústavného zákona sa nepriznáva medzinárodným zmluvám, týkajúcim sa práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych. Dôvodom je, že ustanovenia týchto zmlúv majú väčšinou charakter ciežov sociálnej politiky a medzi Európskou sociálnou chartou na jednej strane a Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach na strane druhej sú značné rozdiely vo formulácii a obsahu. Preto by aplikácia týchto zmlúv na úrovni ústavných zákonov mohla spôsobovať v praxi mnohé problémy a ťažkosti.

K hlave druhej - źudské práva a základné slobody

Hlava druhá sa vzťahuje na práva, ktoré sú v názve príslušného medzinárodného paktu označené ako "občianske a politické", v európskom dohovore ako "žudské práva a základné slobody". Pri rozčlenení tejto hlavy na dva oddiely bolo nutné voliť vhodný termín pre názov prvého oddielu. Termín "občianske práva" nie je z hžadiska našej právnickej tradície optimálny, lebo by mohol dávať podnet k dvojakým nedorozumeniam. Najskôr by tento názor mohol sa vykladať tak, ako by išlo v zásade o práva priznávané štátnym občanom ČSFR. Ďalej by tento termín mohol byť zamieňaný s termínom "občianskoprávny", a teda súkromnoprávny, hoci väčšinou tu ide o subjektívne práva verejnoprávneho charakteru. Tiež termín "osobné práva", často používaný v našej štátovedeckej doktríne, by mohol pripomínať určitú kategóriu práv občianskoprávnych. Preto bol ako názov prvého oddielu zvolený termín "základné žudské práva".

Platná ústava z roku 1960 upravuje uvedené práva spôsobom, ktorý ponecháva zákonodarnej moci vežmi široký priestor pre úvahu, čo sa týka medzí týchto práv. Obmedzenie je vyjadrené len všeobecne dikciou, že "práva, slobody a povinnosti občanov slúžia ... súčasne upevneniu a rozvoju spoločnosti (Čl. 19 ods. 1 platnej ústavy)." Pokiaž ide o slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania, platná ústava ich v Čl. 28 ods. 1 zaručuje občanom "v súlade so záujmami pracujúceho žudu". Pri neexistencii ústavného súdnictva znamenala táto úprava žubovožné uváženie legislatívy a exekutívy pri určovaní medzí práv a slobôd.

K oddielu prvému:

Základnými žudskými právami sú práva, ktorými je človek charakterizovaný ako žudská bytosť, a ktoré sú určujúce pre jeho miesto v prírode a spoločnosti. Nimi sú chránené základné hodnoty ako žudsky život, osobná sloboda, možnosť prisvojovania prostriedkov, žudská dôstojnosť a súkromie i sloboda presvedčenia. Práve pre základný význam, ktoré tieto práva majú, usiluje návrh ústavného zákona o to, aby ich úprava bola čo najurčitejšia, najmä aby boli pokiaž možno presne ustanovené ich medze, resp. podmienky ich obmedzenia zákonom.

Platná úprava týchto práv v ústave z roku 1960 neposkytovala možnosti ich zabezpečenia v šírke a spôsobom, ktoré musia byť vlastné demokratickému právnemu štátu.

Ustanovenie o spôsobilosti na práva (Čl. 6) je umiestnené hneď na začiatok, lebo sa netýka len súkromnoprávnej oblasti, ale aj základných žudských práv, ktorých úprava nasleduje. Je tým vyjadrené právo každého na uznanie jeho právnej osobnosti (Čl. 6 Všeobecnej deklarácie žudských práv). Toto právo nemôže byť obmedzené zákonom; je ovšem treba odlišovať od neho spôsobilosť na právne úkony, ktoré majú v plnom rozsahu iba plnoletí a svojprávni občania.

Právo na život a na zdravé podmienky života (Čl. 7) je elementárnym právom človeka, ktoré pojmovo nemožno obmedziť. Z toho dôvodu ústavný zákon výslovne vyjadril aj neprípustnosť trestu smrti. Dôvody vylučujúce protiprávnosť usmrtenia človeka musia vyplývať zo zákona. Ide najmä o prípady nutnej obrany a krajnej núdze uvedené v Trestnom zákone.

Nedotknutežnosťou osoby (Čl. 8) sa rozumie právo na integritu osoby. Obmedzenia nedotknutežnosti sú nevyhnutné pri niektorých lekárskych zákrokoch, prvej pomoci a pod.; ich prípustnosť však vždy musí vyplývať zo zákona. Zákazy uvedené v ods. 2 majú význam jednak preto, že ich porušenie musí byť v Trestnom zákone kvalifikované ako trestný čin, jednak sú aj základnou smernicou pre situácie, pri ktorých môže dôjsť k zásahom do tohto práva, ako sú napr. policajné zákroky pri zadržaní, zatknutí a iné.

Návrh obsahuje niekožko ustanovení o tom, za akých okolností možno jedine obmedziť osobnú slobodu (Čl. 9). Pokiaž ide o jej obmedzenie v trestnom konaní, vychádza zo zásady, že o zbavení či obmedzení osobnej slobody má aj v prípravnom konaní vždy rozhodnúť súd, lebo ide o závažné zásahy do tejto slobody. Doteraz platná ústava pripúšťa vzatie do väzby v prípravnom konaní na podklade rozhodnutia prokurátora, dĺžku väzby neobmedzuje a zadržanie vôbec neupravuje. Potreba reformovať úpravu prípravného trestného konania vyplýva zo skúseností z totalitného režimu. Zverenie právomoci v prípravnom trestnom konaní súdu, vzhžadom na jeho nezávislosť, zabezpečuje väčšiu objektivitu, ako keď rozhoduje prokuratúra, ktorá je organizovaná podža princípu prísnej subordinácie a plní tiež funkciu štátneho žalobcu. Novou úpravou sa v podstate obnoví úprava obsiahnutá v ústavnom zákone č. 293/1920 Zb. a v ústave z roku 1948. Úprava navrhnutá v čl. 9 ods. 4 a 5 bude vyžadovať zmenu Trestného poriadku. Úprava v Čl. 10 ods. 2 písm. c/ a d/ si vyžiada zmenu Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona o starostlivosti o zdravie žudu.

Tiež zákaz nútených prác alebo služieb v Čl. 10 je zabezpečením osobnej slobody; jej medze v tomto ohžade sú uvedené v ods. 2 a sú v súlade s medzinárodnými paktami.

Právo vlastniť majetok (Čl. 11) je zaradené medzi základné žudské práva z toho dôvodu, že návrh ho poníma ako právo na vlastníctvo, t. j. právo prisvojovať si hodnoty, ktoré podmieňujú žudskú existenciu a patrí k prirodzeným právam človeka. Z toho dôvodu sú však v tomto článku obsiahnuté iba tie zásady, ktoré pre úpravu vlastníckeho práva bezprostredne vyplývajú z tohto poňatia. K nim patrí predovšetkým zásada, že vlastníctvo je jednotný právny inštitút so zhodným obsahom a spôsobom ochrany bez ohžadu na to, kto je vlastníkom. Nemožno teda diferencovať osobitné druhy vlastníctva (napr. vlastníctvo štátne, družstevné, súkromné a pod.) s odlišnou úpravou (ods. 1). Ďalšou vyjadrenou zásadou sú medze vlastníckeho práva ustanovené v záujme spoločnosti (ods. 2), vrátane výslovných podmienok, za ktorých môže dôjsť k vyvlastneniu (ods. 4). Možnosť obmedziť právo cudzincov nadobúdať vlastníctvo vyplýva z Čl. 44 ods. 2. Výslovné ustanovenie o tom, že sa zaručuje dedenie je poňaté z dôvodov tradičných a preto, aby pri poňatí, z ktorého osnova vychádza, nebola táto zásada ani v najmenšom sporná (Čl. 11 ods. 1).

K ďalším základným právam patria práva spojené s žudskou osobnosťou a jej prejavmi (Čl. 12). Ich úprava v ústavnom zákone je relevantná pre obsah zákonodarstva. Bude vyžadovať okrem iného upraviť ochranu pred zneužívaním určitých údajov o osobe, vrátane databáz vytváraných pomocou výpočtovej techniky.

Úprava domovej slobody (Čl. 13) a listového tajomstva (Čl. 14) je v podstate návratom k úprave v ústavnom zákone č. 293/1920 Zb. a v ústave z roku 1948. V Čl. 13 ods. 3 sa domová prehliadka v trestnom konaní pripúšťa iba na základe rozhodnutia súdu z tých dôvodov, pre ktoré má v budúcnosti jedine súd zasahovať do osobnej slobody (zadržanie, väzba); prijatie tohto pravidla v ústavnom zákone si vyžiada zmenu ustanovení Trestného poriadku.

Nová úprava slobody pobytu, navrhnutá v čl. 15, je v plnom súlade s tým, ako má byť táto sloboda chápaná v demokratickej spoločnosti i s ustanoveniami medzinárodných paktov. Občan nemôže byť vyhostený. Zakázaným hromadným vyhosťovaním cudzincov sa rozumie také, ktoré sa nezakladá na dôvodoch, ktoré sa týkajú cudzincov ako jednotlivcov a musí sa zabezpečovať u každého z nich osobitne (ods. 5).

K základným žudským právam patrí aj sloboda zmýšžania, svedomia a vyznania (Čl. 16). Táto sloboda sa premieta aj do niektorých ďalších práv, ktoré ju ďalej rozvíjajú; ide najmä o slobodu prejavu (Čl. 18) a čiastočne aj o právo na vzdelanie (Čl. 34), slobodu vedeckého bádania a umenia (Čl. 35) a o právo slobodne prejavovať náboženstvo (Čl. 36). Vzhžadom na výrazné zhoršenie ekológie v globálnom meradle, možno medzi žudské práva zaradiť aj právo človeka na zdravé životné prostredie (Čl. 17). Podmienky pre jeho judikovanie však musí ustanoviť zákon.

K oddielu druhému:

Základným politickým právom je právo prejaviť slobodne svoj názor na ktorékožvek záležitosti (Čl. 18). Každý tak môže urobiť žubovožným spôsobom komunikácie medzi žuďmi (ods. 2).

Cenzúrne zásahy orgánov štátnej správy, resp. miestnej samosprávy do tohto práva sú zakázané (ods. 4).

V ods. 1 sa zakladá aj právo slobodne vyhžadávať informácie, prijímať a rozširovať ich, a to bez ohžadu na štátne hranice ktoréhokožvek štátu. Za zákonom ustanovených podmienok sa ukladá štátnym orgánom korešpondujúca povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti (ods. 5). O zákaze cenzúry a možnosti obmedzovať toto právo platí to isté, čo o slobode prejavu.

Petičné právo (Čl. 19) sa zaručuje jednotlivcom a skupinám jednotlivcov. Nejde o akékožvek sťažnosti, ale o politické právo; týka sa vecí verejného alebo iného spoločného záujmu a vykonáva sa voči štátnym orgánom, ako aj orgánom miestnej samosprávy (ods. 1).

Sloboda zhromažďovania (Čl. 20) zahŕňa aj právo zvolávať zhromaždenie (ods. 1). Na zhromaždenie ani na jeho zvolanie nie je treba povolenie orgánov štátnej správy či samosprávnych orgánov. Zákon môže toto právo obmedziť z ustanovených dôvodov, ak ide o zhromaždenie na verejných miestach, t. j. miestach verejne prístupných. Na iných miestach toto právo nemožno obmedziť (ods. 2).

Sloboda združovania (Čl. 21) je právo vytvárať ako združenia, ktoré majú povahu právnych subjektov, tak aj združenia neformálne, ktoré nemajú právnu subjektivitu. Druhá veta ods. 1 vyjadruje právo zakladať združenia, ktoré majú byť právnickými osobami. Obe práva je možné obmedziť zákonom iba z dôvodov v tomto článku (ods. 2) taxatívne uvedených. Právo zakladať politické strany a hnutia je uvedené v tretej vete ods. 1. V osobitnom článku 23 sa zdôrazňuje záujem na vytvorení spravodlivých podmienok pre súťaž politických strán v demokratickej spoločnosti.

Právo uvedené v Čl. 24 je novým prvkom vo vývoji ústavného práva na našom území. Je obmedzené iba na prípady, keď je ohrozený demokratický poriadok žudských práv a slobôd ako celok. Vylučuje sa v prípadoch jednotlivých porušení žudských práv alebo slobôd, keď demokratickému poriadku ako ústavnému systému nebezpečenstvo nehrozí.

Právo združovať sa s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov sa upravuje osobitne v Čl. 28, vzhžadom na potrebu zohžadniť osobitosti združení tohto druhu, najmä odborových organizácií.

Právo podiežať sa na správe verejných vecí (Čl. 22) je obmedzené na občanov ČSFR. Vychádza sa z toho, že iba občanom prináleží v suverénnom štáte zastávať funkcie, s ktorými je spojené rozhodovanie o verejných záležitostiach a že len občania sa môžu zúčastňovať na správe verejných vecí, či už priamo alebo zvolením svojich zástupcov.

Neobmedzitežnou požiadavkou v demokratickej spoločnosti je zabezpečenie pravidelnosti výkonu volebného práva. Musí teda byť ustanovené volebné obdobie do jednotlivých orgánov. Akékožvek predlžovanie alebo skracovanie tohto obdobia okrem prípadov, ktoré ústava predvída, je neprípustné (ods. 2).

Prístup občanov k voleným a iným funkciám za rovnakých podmienok znamená vytvorenie takých podmienok pre všetkých, ktorí spĺňajú predpoklady, vrátane odborných, ustanovené pre zastávanie týchto funkcií v právnom poriadku (ods. 4).

K hlave tretej - Národnostné práva

Potreba zahrnúť národnostné práva (Čl. 25 a 26) do úpravy základných práv a slobôd vyplýva najmä z existencie národnostných menšín v ČSFR. Pokiaž ide o práva menšinové, doteraz sú upravené ústavným zákonom č. 144/1968 Zb. Tento ústavný zákon je nevyhnutné v každom prípade zmeniť, ako vzhžadom na ideologizujúcu formuláciu Čl. 1 (viď Čl. 49 bod 2), a taktiež preto, že ustanovenie Čl. 2 (primerané zastúpenie menšín v zastupitežských zboroch) nemôže byť v demokratickom pluralitnom volebnom systéme garantované.

Úprava obsiahnutá v Čl. 26 sa čiastočne odchyžuje od platnej úpravy Čl. 3 úst. zák. č. 144/1968 Zb. Rozlišujú sa dva druhy menšín, teda národnostné a iné etnické skupiny. Práva rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v ich jazyku a spolčovať sa v národnostných združeniach sa garantujú občanom, ktorí sú príslušníkmi ktorejkožvek menšiny. Taxatívny výpočet národnostných menšín sa oproti úst. zák. č. 144/1968 Zb. vypúšťa.

K hlave štvrtej - Hospodárske, sociálne a kultúrne práva

Práva uvedené v tejto časti neboli v tomto rozsahu a kvalite v doterajších čs. ústavách obsiahnuté; v totalitnom režime boli fakticky alebo aj formálne potlačené.

Osobitná úprava aspektu osobnej slobody v Čl. 27, spočívajúca v slobode vožby povolania a prípravy na povolanie, je potrebná na formuláciu medzí vyjadrených v ods. 2 a 3. Ustanovenie ods. 3 si vyžiada najmä zmenu zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorý pripúšťa uloženie zákazu činnosti až na 6 mesiacov za určitý priestupok orgánom štátnej správy, i keď nie je takéto rozhodnutie preskúmatežné súdom.

Práva upravené v Čl. 28 sú špeciálnym ustanovením vo vzťahu k Čl. 21. Sú potrebné na vyjadrenie osobitosti združovania v odborových a podobných organizáciách v súlade s medzinárodnou úpravou. Ústavne sa zaručuje nezávislosť vzniku odborových organizácií na štáte, ktorý im môže zákonom uložiť povinnosť následnej registrácie po ich vytvorení. Znamená to vznik právnej subjektivity odborovej organizácie už jej založením a nie až okamžikom registrácie. V súvislosti s predpokladanou a čiastočne už aj realizovanou pluralitou odborových a podobných organizácií vyplýva z ods. 1 a 2 právo každého na slobodnú vožbu medzi nimi a súčasne sa zakazuje zvýhodňovať niektorú z nich. Podobnými organizáciami je pritom treba rozumieť organizácie, v ktorých sa žudia združujú na základe profesionálneho zamerania. V ods. 4 sa zaručuje za podmienok ustanovených zákonom právo na štrajk.

Článok 27 (ods. 3) vyjadruje v súlade s medzinárodnými dokumentami právo každého získavať prostriedky na svoje hmotné potreby prácou, a to bez obmedzenia a diskriminácie. Možnosť odlišnej úpravy pre cudzincov v Čl. 44 ods. 2 v druhej vete, je potrebné najmä preto, aby bolo možné obmedziť právo vstupovať do pracovných vzťahov utečencom (za predpokladu sociálneho zabezpečenia životných podmienok pre nich v utečeneckých táboroch).

Navrhuje sa teda upustiť od deklarácie práva na prácu, ktorá bola založená na tzv. sociálnej politike zamestnanosti, kedy požiadavky jednotlivých organizácií na počet pracovníkov vysoko prekračovali disponibilný počet pracovných síl, avšak pri vysokých stratách pracovného času a výrobe nekvalitných a často aj nepredajných výrobkov. Pri pôsobení trhového mechanizmu aj v oblasti pracovných síl nemožno v doterajšej podobe ústavné právo občana na prácu zakotvovať. Utváranie trhu práce je spojené s liberalizáciou, ktorá vylučuje tiež doterajšie ustanovenie povinnosti pracovať. Navrhovaná ústavná úprava si vyžiada okrem iného zrušenie Čl. 1 základných zásad Zákonníka práce.

Dôsledkom pôsobenia trhového mechanizmu bude zrejme určitá prevaha ponuky nad dopytom po pracovnej sile. Pre sociálnu istotu občanov je teda v odseku 3 pamätané na prípady, kedy občan nebude môcť získavať prostriedky na svoje životné potreby prácou; zaručuje sa mu primerané hmotné zabezpečenie.

Články 30 až 32 vyjadrujú práva, ktoré už náš právny poriadok zabezpečuje, t. j. osobitné práva žien, mladistvých, osôb so zmenenou pracovnou schopnosťou, zabezpečenie v starobe a ochrana zdravia.

Článok 31 ods. 2 je nový a vyjadruje jeden z princípov sociálneho štátu. V tomto štáte sa nemajú vyskytovať prípady, kedy by bol niekto bez svojej viny bez prostriedkov, v krajnej sociálnej núdzi, odkázaný na milodary či žobrotu. Ustanovenie pokrýva všetky prípady, kedy žudia nebudú sociálne zabezpečení na základe Čl. 31 ods. 1, Čl. 27 ods. 3, Čl. 29 písm. a/.

Článok 33 vyjadruje práva, ktoré sú už platným čs. právom zabezpečené. Ide o ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny, o starostlivosť o deti a o ich výchovu. Nové je ustanovenie o rovnakých právach detí narodených v manželstve i mimo neho.

Článok 34 vyjadruje právo všetkých na vzdelanie. Právo na bezplatné vzdelanie v štátnych školách sa zaručuje v rozsahu povinnej školskej dochádzky (ods. 2). Zmyslom tejto úpravy je nezamedziť, aby napr. mohlo byť predpísané školné na vysokých školách pre študentov, ktorí pre neprospech opakujú ročník alebo taxy pri opakovaní skúšky.

Odsek 3 nadväzuje na novelizáciu ústavy z roku 1990, ktorá už zrušila štátny monopol v tejto oblasti. Ustanovenia o podmienkach, ktoré zákon ustanoví, a o štátnom dozore nad neštátnymi školami je potrebné, ak má byť vysvedčenie z týchto škôl uznávané pri prechode na štátnu školu a pri prijímaní do štátnej služby.

Aj keď právo na vzdelanie je systematicky zaradené medzi kultúrne práva, upravuje ods. 4 právo sociálnej povahy.

Ide o právo podstatného významu umožňujúce prístup k vzdelaniu aj osobám sociálne slabším, pokiaž sú československými štátnymi občanmi, za podmienok ustanovených zákonom.

Slobode vedeckého bádania a umenia (Čl. 35) nie sú ustanovené žiadne medze. Šírenie výsledkov tvorivej duševnej činnosti bude totiž podliehať režimu uvedenému v Čl. 18. Súčasťou tejto slobody je, že právo užívať plody tvorivej duševnej činnosti je osobitne chránené autorským právom a vynálezeckým právom (ods. 2).

Článok 36 rozširuje ústavnú úpravu slobody prejavovať náboženstvo (ods. 1). Odsek 3 zaručujúci autonómne postavenie cirkví a náboženských spoločností na štáte má - rovnako ako Čl. 2 a 4 - zamedziť postupy, ktoré boli uplatňované totalitným režimom.

Novo je (v Čl. 37) zakotvená povinnosť, aby každý pri výkone svojich práv dbal, že neporuší životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky (s výnimkami, ktoré upravuje zákon).

K hlave piatej - Právo na súdnu ochranu

Práva na súdnu ochranu patria k základným komponentom právneho štátu; túto ochranu poskytuje orgán, ktorý je nezávislý a spôsobilý nestranne a objektívne posudzovať návrhy účastníkov konania. Vykonanie tejto hlavy sa bude musieť do zákonodarstva premietnúť rozšírením právomoci súdov i posilnením ich nezávislosti.

Článok 38 ods. 1 a 2 znamená podstatný posun uvedeným smerom. Odsek 2 znamená, že aj v prípadoch, kedy rozhodne alebo vydá opatrenie orgán verejnej správy, bude zákonnosť takéhoto rozhodnutia alebo opatrenia preskúmatežná súdom. Realizácia ods. 2 bude vyžadovať, aby bolo všeobecne zaručené správne súdnictvo. Z tohto dôvodu ustanovenie odkazuje na vykonávaciu zákonnú úpravu.

Ustanovenie ods. 2 však pripúšťa, aby zákon vyňal z preskúmavacej právomoci súdov určité správne rozhodnutia alebo opatrenia. Inak by totiž mohli byť súdy preťažené i početnou malichernou agendou (napr. rozhodnutia o vežmi nízkych pokutách). Je však nevyhnutné zamedziť, aby zákonom bolo možné zo súdneho preskúmavania vylúčiť správne rozhodnutia alebo opatrenia, súvisiace s ustanoveniami o právach a slobodách, uvedených v hlave druhej a tretej tohto ústavného zákona, pretože tieto ustanovenia budú priamo aplikovatežné najmä ústavným súdom. To sa ale netýka ustanovení hlavy štvrtej o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Právo na právnu pomoc (Čl. 39 ods. 2) je významnou súčasťou ochrany práv. Nezahŕňa len činnosť advokácie, ale aj ďalšie formy právnej pomoci. Ustanovenie, že právo na právnu pomoc môže byť vykonávané už od okamihu zadržania, zabezpečí možnosť už od tohto okamihu si vyžiadať pomoc advokáta.

Zásada vyjadrená v Čl. 40 ods. 1 je tradičným ústavným princípom, ktorý však v platnej ústave z roku 1960 chýba. Sleduje sa ním, aby bolo zabezpečené, že záležitosť prejedná sudca, ktorý je všeobecne určený procesnými a organizačnými predpismi, a nie sudca, ktorý by bol osobitne určený na prejednanie daného jednotlivého prípadu. Ide o zamedzenie tzv. kabinetnej justície, ktorá bola v totalitnom režime častokrát praktizovaná.

Ustanovenie Čl. 41 zamedzuje, aby prostriedky štátneho donútenia mohli byť upravované nielen v zákone, ale aj vo vykonávacom predpise.

V tejto hlave nie je obsiahnuté žiadne ustanovenie vzťahujúce sa na ústavné súdnictvo, lebo sa počíta s tým, že táto úprava bude obsiahnutá v osobitných ústavných zákonoch.

K hlave šiestej - Spoločné a záverečné ustanovenia

Vzťah zákonov Federálneho zhromaždenia a zákonov národných rád k tomuto ústavnému zákonu (Čl. 43) zámerne nie je vyjadrený obvyklým spôsobom, t. j. slovami "musí byť v súlade" alebo "nesmú odporovať". Umožňuje sa rozširovanie práv uvedených v tomto ústavnom zákone. Nevylučuje sa teda, aby budúca ústava jednej z oboch republík uzákonila ďalšie základné práva. Nesmú sa však obmedzovať práva upravené v tomto ústavnom zákone v rozpore s ním alebo ich rozšíriť spôsobom, ktorý by bol na újmu ostatných práv alebo ich ochrany.

Ústavný zákon tým, že používa vždy slovo "zákon" bez bližších označení, zámerne nerozlišuje zákony Federálneho zhromaždenia a zákony národných rád. Dôvodom je, že rozdelenie zákonodarnej právomoci medzi federáciu a republiky nie je predmetom úpravy v tomto ústavnom zákone, ale je upravené v iných ústavných zákonoch.

Návrh, na rozdiel od platnej ústavy, dôsledne objasňuje a rieši otázku postavenia cudzincov vo vzťahu k žudským právam a základným slobodám.

Všeobecne platnou zásadou je, že tieto práva a slobody prináležia aj cudzincom, pokiaž ich ústavný zákon výslovne nepriznáva štátnym občanom ČSFR (Čl. 44 ods. 2). Obmedzenia sú v súlade s medzinárodným právom.

Právo cudzincov na poskytnutie azylu (Čl. 45) sa formuluje rozdielnym spôsobom od platnej ústavy a upresňuje sa.

Zásada rovnosti sa formuluje v súlade s európskym dohovorom. Z toho vyplýva zákaz diferenciácie práv pri vykonávaní ústavného zákona podža hžadísk uvedených v tomto ustanovení.

Ustanovenie Čl. 46 v súlade s európskym dohovorom umožňuje ustanoviť také obmedzenia určitých politických a hospodárskych práv, ktoré majú zabezpečiť, aby štátna moc vždy plnila svoje funkcie, čo je osobitne dôležité v krízových situáciách. Zatiaž sú u nás obmedzené len práva vojakov v činnej službe a príslušníkov ZNB vo vzťahu k členstvu a činnosti v politických stranách. Z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že je nutné využiť všetky tieto možnosti obmedzenia zákonom. Bude však iste potrebné napr. obmedziť určitým kategóriám osôb činným v štátnom aparáte právo na štrajk.

V ústavnom zákone sa zavádza nový pojem "verejnej správy", ktorý je účelný vzhžadom na to, že zákony národných rád o obecnom zriadení odlišujú miestnu samosprávu a jej orgány od štátnej správy (Čl. 47).

Článok 48 celkove upravuje ústavnú matériu, týkajúcu sa štátneho občianstva. Obnovuje úpravu, ktorá bola obsiahnutá v pôvodnom znení ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii pred jeho centralizačnou novelizáciou ústavným zákonom č. 125/1970 Zb. Znamená to, že sa obnovuje prvotnosť štátneho občianstva republiky a druhotnosť štátneho občianstva ČSFR. Táto úprava plne zodpovedá zásadám obvykle uplatňovaným vo federáciách. Výslovne sa tu ustanoví, že nikomu nemôže byť bez jeho vôle odňaté štátne občianstvo.

V Čl. 49 bode 2 sa navrhuje úprava Čl. 1 ústavného zákona č. 144/1968 Zb. o postavení národností v Československej socialistickej republike. Úpravou sa sleduje vylúčiť dnes už prekonanú dikciu pôvodného ustanovenia a súčasne zvýrazniť možnosti všestranného rozvoja všetkých národnostných a iných etnických menšín, žijúcich v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.

Bratislava, november 1990

Predseda

Slovenskej národnej rady

Mikloško, v. r.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP