Středa 29. dubna 1936

Místopředseda Onderčo (zvoní): Slovo má ďalej pán posl. dr Mičura.

Posl. dr Mičura: Slávna snemovňa!

Je nesporné, že štát, ktorý zaručuje občanom životy a existenciu, má právo, aby k plneniu týchto úkolov mal aj dostatočné prostriedky. A uznáva-li sa nesporne jeho právo, aby od určitej čiastky obyvateľstva žiadať mohol i najväčšie a najvyššie obeti životy, nie je nijako krutým, keď žiada od svojich občanov osobné a vecné plnenie tak, ako je to v osnove zákona uvedené. S tohoto stanoviska treba posudzovať podanú osnovu o obrane štátu. Jestli má mať istotu o tom, že sa mu týchto osobných a vecných plnení, ktoré sú mu tak prepotrebné, v skutočnosti aj dostane, tak je treba každé ohroženie alebo porušenie toho plnenia dať pod trestné sankcie. Preto sú aj trestné sankcie, v osnovách uvedené, plne oprávnené. Toľkoto o právnom podklade predostretých osnov zákonov.

Konštatujem, že návrh o obrane štátu ani nezasahuje tak do práv občianskych, ako by sa na prvý pohľad zdálo. Svoje ustanovenia bere nový návrh vlastne už zo starších predpisov, ktoré shrnuje v jediný celok. Pokiaľ pridáva návrh predpisy nové, sú tieto dané len následkom zmien a vývoja hospodárskych a sociálnych pomerov, hlavne však technických vymožeností. A jestli uznávame, že ustanovenia návrhu sú neobyčajne dôležité, lebo od ich prevádzania závisí existencia, trvanie a celý chod života štátu, tak musíme uznať i to, že musí byť i také ustanovenie, ktoré by prevádzanie daných predpisov tiež v plnej miere zaručovalo. O snova na to myslí v § 4, ustanovujúcom odpovednosť vo veciach obrany štátu. Ale nebolo by škodilo toto ustanovenie trochu rozviesť. Zodpovednosť za včasné a účelné prípravy a zabezpečenie obrany štátu po čas mieru i vo válke ukladá tento paragraf vláde a v obore svojej pôsobnosti i jednotlivým členom vlády. Ale aké následky ohroženia alebo porušovania tejto zodpovednosti nastávajú, o tom osnova postráda ustanovenia.

Tento svoj názor opieram o tu tézu, že zodpovednosť vo veciach obrany štátu je tak veľká a dôležitá, že tu nestačí všeobecný zákon o zodpovednosti ministrov čo do obsahu tejto zodpovednosti a následkov jej ohroženia alebo porušenia.

Osnova má predpisy o obrane štátu jednak všeobecné, t. j. predpisy pre každý čas, a jednak zvláštne predpisy pre dobu brannej pohotovosti štátu. Sú to teda predpisy, ktoré sú dané jak pre dobu mimo brannej povinnosti štátu, tak aj za brannej povinnosti štátu. Zdá sa mi však, že niektoré predpisy, ktoré sú dané všeobecne, svojou ťažkopádnosťou nehodia sa pre dobu brannej povinnosti štátu, v ktorej veľmi často záleží na tom, aby jednané bolo ihneď, rychle a energicky.

Neviem, či je celkom správne to, že sa vkladajú všetky funkcie obrany štátu za doby brannej pohotovosti, menovite v dobe napadnutia štátu nepriateľom, do rúk trocha ťažkopádneho telesa, akým je podľa návrhu Najvyššia rada obrany štátu. Kto čítal Pamäti Joffrove zo svetovej války, dozvedel sa, ako mnohé prvé neúspechy francúzskej armády zapríčinila práve tá okolnosť, že najvyššie velenie nebolo vyzbrojené dostatočnou mocou, aby samo a nezávisle na rozhodnutí funkcionárov, ktorí ani neboli na bojišti, učinilo ihneď náležité opatrenie technicko-vojenské. Naproti tomu práve v tom spočívala výhoda prvých úspešných operácií nemeckého velenia, že totižto najvyššie vojenské velenie ihneď mohlo rozhodovať samostatne na mieste samom; a len jedno jediné obmedzenie stálo Nemcov stratu bitvy na Marne. A preto pre úkoly uložené Najvyššej rade obrany štátu bolo by treba rozoznávať dobu mimo brannej povinnosti a dobu za brannej povinnosti štátu. Nevidel by som v tom prekážky, aby sa pre dobu brannej povinnosti štátu úkoly Najvyššej rady obrany štátu vhodným spôsobom obmedzily čo do záležitostí technicko-vojenských v prospech najvyššieho velenia vojenského. Ostatne mám za to, že usnesenie a rozhodovanie rady obrany štátu, ako ho stanoví § 13 a následujúce paragrafy osnovy, sú trocha ťažkopádne a môžu byť jednotlivými rezortnými ministrami rušené, poťažne znemožňované. To všetko môže byť pre obranu štátu niekedy nebezpečné, hlavne však v dobe brannej pohotovosti. Nemal by som tedy nič proti tomu, aby sa po dobu brannej pohotovosti záležitosti technicko-vojenské z usnášania a rozhodovania Najvyššej rady obrany štátu vylúčily a ponechaly vrchnému veleniu, poťažne príslušným útvarom vojenským. Ustanovenie § 64 č. 10 ústavnej listiny o vrchnom veliteľstve prezidenta republiky zostáva síce podľa §u 4 čís. 3 nedotknuté a § 12 nezmieňuje sa výslovne o obore pôsobnosti Najvyššej rady obrany štátu, pokiaľ sa týka záležitostí technicko-vojenských. Keby neboly tie záležitosti po dobu brannej pohotovosti výslovne vyňaté z oboru pôsobnosti Najvyššej rady obrany štátu, mohly by nastať nebezpečné prieťahy v otázke kompetencie práve v tej dobe, v ktorej vojenská situácia vyžaduje jednania rychlého a energického.

V niektorých denných listoch ozvaly sa hlasy o ustanovení §u 19, dľa ktorého sa má zisťovať pri rozhodnutí o udelení oprávnenia, ktoré sa vzťahujú na prevádzanie podnikov, dôležitých pre obranu štátu, či osoba, ktorej má byť oprávnenie udelené, vyhovuje po stránke štátnej spoľahlivosti.

I po čas jednania vo výbore a komisiách bol vyslovený názor pro a contra. Isté je, že by bolo povážlivé, takéto oprávnenie udeliť osobe, ktorá by ho mohla zneužiť. Ide hlavne o to, či je volená správna forma v § 19, aké má byť toto oprávnenie a za akých podmienok.

Hľadíme-li k pojmu obrany štátu v § 1, dľa ktorého znamená to každé opatrenie, ktorým má sa čeliť akémukoľvek - či vonkajšiemu alebo vnútornemu - ohroženiu samostatnosti, jednotnosti, celistvosti a demokraticko-republikánskej formy alebo útoku na ňu, potom spoznáme, že pojem štátnej spoľahlivosti je pre všetky účely, ku ktorým smeruje obrana štátu, príliš úzky. Týkal by sa len tej obrany štátu, ktorá smeruje proti ohroženiu samostatnosti, po prípade celistvosti, alebo útoku na ňu. Pojem štátnej spoľahlivosti nestačí však pri ohrožení demokraticko-republikánskej formy a sotva stačí i pri ohrožení jednotnosti, nemá-li byť čiastka územia vôbec odtrhnutá, čo však je zahrnuté v celistvosti štátu. A jestliže je povážlivé a nebezpečné, udeľovať oprávnenie, ktoré sa vzťahuje k prevádzaniu podnikov, dôležitých pre obranu štátu, osobám štátne nespoľahlivým, je rovnako povážlivé a nebezpečné udeľovať toto oprávnenie osobám, ktoré sú podozrelé - hoci ináč štátne spoľahlivé - z nepriateľského smýšľania proti jednotnosti štátu alebo jeho demokraticko-republikánskej forme. Na pr. bude zaisté nebezpečné, jestli je ohrožená demokraticko-republikánska forma, udeľovať oprávnenie osobe, ktorá je zrejmým privržencom režimu diktátorského alebo takej formy vládnej, pri ktorej má byť istá čiastka obyvateľstva z vlády vylúčená a pod. Preto, aby boly odstránené všetky pochyby, bolo by nútno pojem štátnej spoľahlivosti v prevádzajúcom nariadení ešte ďalej rozšíriť na spoľahlivosť i ohľadne jednostnosti a demokraticko-republikánskej formy republiky.

Zisťovať štátnu nespoľahlivosť bez odsúdenia a pre nejaký čin proti republike, to bude vždy veľmi obťažné a chúlostivé, ba často subjektívne, nehľadiac k tomu, že také zisťovanie vyvolá medzi obyvateľstvom často nepokoj alebo nespokojnosť. Som toho názoru, že sa treba postaviť na prirodzený základ udeľovania tohoto oprávnenia. Nikto nemá práva na to, že mu štát toto oprávnenie udeliť musí. Štát udeľujúc oprávnenie vykonáva len svoje právo a oprávnenie udeliť môže, ale nemusí. Samým odopretím sa nezasahuje do sféry práv jednotlivca. Ovšem zasahuje osnova do práv jednotlivca ustanovením § § 20, 21, 22 a 23. Opakujem, že treba zisťovať nielen štátnu spoľahlivosť, ale aj spoľahlivosť zachovania ústavných zásad o jednotnosti, celistvosti a demokraticko-republikánskej formy. A len pre tieto prípady je treba prevádzať pokračovanie, ktore je uvedené v § 19 a ďalších paragrafoch. Bude treba tomu dať výraz v prevádzajúcom nariadení, aby orgány, ktoré tento zákon v tejto čiastke budú prevádzať, nepostupovaly ukvapene, ale aby pamätovaly na zásadu, že najlepšia verejná správa je tá, ktorá s čím najmenším naštrbením súkromných práv a občianskych záujmov prevádza svoje úkoly.

Chcem ešte hovoriť ku predlohe o stíhaní vyzvedačstva, v ktorej sa navrhuje, aby v senátoch civilných trestných súdov zasedal jeden auditor, ktorý by prvý votoval. Pripomenúť len chcem, že justíciu za války robili vlastne civilní sudcovia a advokáti ako záložní auditori. Veď akaktívnych auditorov bol nepatrný počet, ktorí sotva stačili obsadiť miesta vedúce, a skutočnú justíciu vykonávali záložní a domobraneckí auditori. Veď i proces dr Kramářa a spol. viedli civilní sudcovia, predseda, vlastne vedúci pojednávania dr Beutelschmied bol viedenský súdny inšpektor a žalobca dr Preninger bol štátnym zástupcom v Černoviciach. Podobne tak bolo i u ostatných vojenských súdov. Je tedy naprosto pochybná myšlienka, že by sa civilní trestní sudcovia mohli od vojenských auditorov niečomu naučiť, skôr naopak.

Ale ani praks vojenských súdov v Československej republike neodôvodňuje toto ustanovenie predlohy, lebo je všeobecne známa niekedy až smiešne mierna praks vojenských sudcov vo veciach špionáže. Keby si bolo ministerstvo spravedlivosti opatrilo štatistiku procesov vyzvedačských u vojenských súdov a trestov nimi uložených, sotva by bolo pristúpilo na kompromis.

Uvádzam len niektoré faktá, ktoré sú mi známe: Tuším v r. 1929 bol odsúdený pre špionáž dôstojník ministerstva nár. obrany Falout, ktorý prezradzoval Nemecku, na 19 rokov. Košický krajský súd odsúdil v r. 1928 Mikšu Weisera na 20 rokov a nepochybujem, že Faloutov prípad bol o mnoho vážnejší pre republiku než Weiserov a keby bol býval súdený civilne, doživotný žalár ho neminie.

Divizný súd v Brne odsúdil pred rokami nadporučíka Novakovského, ktorý bol pridelený do kancelárie pobočníka zemského vojenského veliteľa a ktorý v tomto svojom postavení mohol prezrádzať a aj prezrádzal veľmi, veľmi dôležité veci, na púhych 12 rokov.

(Předsednictví převzal místopředseda Mlčoch.) K tomu ešte nechali ho z väzenia prchnúť. Taký Ján Maďar, obyčajný mestský strážnik v Košiciach, dostal u krajského súdu 12 rokov a jeho spoločníci od 5 do 10 rokov.

V r. 1935 Koloman Ragyák z Maďarska bol na návšteve v Trebišove zatčený pre to, že prišiel pre vojenské zprávy ku svojmu synovcovi, aktívnemu slobodníkovi. Zaujimavé je, že civilný súd dal Ragyákovi 10 rokov káznice a divizný súd v Košiciach jeho spoločníkovi, aktívnemu vojakovi, vymeral púhych 18 mesiacov, neuznajúc pri tom ani špionáže, ale zločin podľa §u 12 zákona na ochranu republiky, čo bolo možné len násilným skonstruovaním skutkového stavu.

Z denných zpráv v tlači sú známe mnohé prípady rozsudkov divizných súdov, keď vojak prchne do cudziny a vráti sa a je potom súdený i pre dezerciu, i pre špionáž. Dostane za to 3 roky. Tie 3 roky musel dostať za špionáž, takže dezercia je mu súdom darovaná. Práve v posledných dňoch priniesly denné listy zprávu o rozsudku divizného súdu v Plzni, ktorý dvoch vojakov - zbehov odsúdil pre dezerciu a špionáž na 3 roky. Nám civilistom je úplne nepochopiteľné, ako môže dostať akktívny vojak pre špionáž menej než 5 rokov, lebo - prítomný kol. Schulcz by mi to potvrdil - považujeme samozrejme špionáž, spáchanú trebárs civilistom, ale bývalým vojakom čsl. armády, za okolnosť zvlášť priťažujúcu; tým viac to platí pre aktívneho vojaka, a preto má byť navrhovaná sadzba minimálne 5 až 10 rokov.

Naproti tomu môžem uviesť rad rozsudkov krajských súdov zo Slovenska, kde boly vynášané tresty ďaleko prísnejšie. Nechcem vypočítavať radu rozsudkov krajských súdov v Košiciach a Rimavskej Sobote; chcem len uviesť, že vo februári 1936 bol v Košiciach odsúdený Dezider Fülöp do káznice na 20 rokov, verejný žalobca sa neuspokojil a vrchný súd mu zvýšil trest na doživotne. Vo veci Fedáka a spoločníkov boly krajským súdom v Košiciach odsúdení dva hlavní obžalovaní po 15 rokov, ostatní dľa stupňa viny od 5 do 11 rokov. Vo veci Tornallyayovej a spol. krajský súd v Rimavskej Sobote uznal na 10 rokov káznice u dvoch obžalovaných. V januári 1936 ten istý súd vymeral pre špionáž 15 rokov Anne Asztalošovej. Spomínam posledného špionážneho prípadu pred pražským trestným súdom v prosinci 1935, kde rozsudok u hlavných viníkov znelna 15 rokov.

Ako sa súdi u civilných súdov v Košiciach, uvádzam 4 prípady, prejednávané 30. marca 1936, pri ktorých boly uložené tresty: Vojtechovi Illášovi 9 rokov, Ladislavovi Papopovi 7 rokov, Alexovi Hedvigovi 6 rokov, Jánu Tóthovi 5 rokov, a to všetko bez vojenských auditorov! Pochybujem, že by za daných okolností auditor bol ten, ktorý bude dodávať košickému senátu tón, leda že by tu bol celou našou vládou sledovaný cieľ, aby sa auditori vychovávali u civilných súdov. Myslím, že tento cieľ by bolo možné i iným spôsobom dosiahnuť. Mám štatistiku o tom, že od platnosti zákona na ochranu republiky, t. j. od 1. apríla 1923 až do 31. decembra 1935 v obvode košického vrchného súdu, poťažne u jeho 4 krajských súdov - v Košiciach, Rimavskej Sobote, Prešove a Levoči, o bratislavskom vrchnom súde nehovorím, lebo som tomu príliš blízko - bolo zatčené 524 osôb a odsúdené 359 osôb. U krajského súdu v Košiciach bolo v r. 1935 podané 68 obžalôb proti 81 osobám, v r. 1936 bolo do 30. brezna podané 30 obžalôb a 10 prípadov je už skončené; keď dojdú znalecké posudky, budú podané ďalšie žaloby. Naproti tomu v Košiciach u vojenského divizného súdu bolo, prosím, podané v r. 1935 11 žalôb, z toho vo dvoch prípadoch došlo k oslobodeniu a 4 osoby boly odsúdené na 8 rokov a 4 mesiace, v ktorých je už zahrnuté aj 18 mesiacov spoločníka Ragyáka.

Tieto data stačia snáď k posúdeniu toho, kto má väčšiu skúsenosť v súdení a trestaní špionáže, zda súdy vojenské či civilné, a kto má pre vážnosť týchto deliktov väčší smysel a pochopenie. Preto nerozumiem, že znova táto osnova dáva pod kuratelu civilný súd nejakej tretej osobe. Mám v tomto ohľade skúsenosti, keď sa jednalo v tomto váženom sbore aj vo výboroch o tom pridávať štátným orgánom osoby. Posledne sme boli svedkami toho pri jednaní o zemedelskom oddlžení a tu sa na to pritiahly súdy. Ale vyjadruje sa votum nedôvery tým súdom, že sa tam dosadí raz taký laik.

Pánovia, ja vypoviem vám jednu historku, ktorá sa stala pri lichevnom súde blahé pamäti v Levoči. Predseda zahájil s 4 prísediacimi pojednávanie, veľmi pekne, prvá vec týkala sa Jána Borovičku, dostal 2000 Kč pokúty, druhá vec týkala se Andreja Tichého, dostal 3 týždne väzenia. Hneď na to predseda senátu vyvoláva Jozefa Singra. Súdny sluha hľadá po chodbách, prijde zpät s tým, že ho tam nieť. Tu zvedne sa jeden z prísediacich a volá: "Pán predseda, ja som to!" (Veselost.)

Tak to vyzerá, pánovia, vo veci kurátorov, ktorých staviame na čelo našich súdov.

Čo sa týka trestu, snáď by niekto myslel, keď ja tu prednášam, že civilné súdy prísne trestajú, že vo mne je nejaká krvelačnosť, že by som žiadal, aby bol odsúdený, keď je vinný i nevinný, a to čím najväčším trestom. Pánovia, pokiaľ sa týka bezpečnosti, celistvosti štátu, tam žiaden trest nie je dosť veľký. Každý trest je odôvodnený. Súsedné štáty, či je to ktorýkoľvek, každý ďaleko prísnejšie trestá tieto delikty než my.

Ale dovolím si uviesť inú kuriozitu o tom, že Maďarsko má tiež svoj zákon na ochranu štátu. V tomto zákone, kde ani nebeží o tak ťažké delikty, ako v tejto predloženej osnove zákona o obrane štátu, tam sa začína trest s 10-ročným žalárom podľa stupnice a ide ďalej až po trest smrti. Ale čo je zaujímavé, vážení pánovia, že k týmto všetkým trestom prináleží tak zv. vedľajší trest, ktorý spočíva v tom, že súd môže ustanoviť satisfakciu štátnemu eráru, že zabaví majetok toho odsúdeného podľa svojej ľubovôle, ad libitum, v tom mu nik nemá čo rozkazozovať, a má len jedon limit, to je výška majetku odsúdeného. Tedy len ako vedľajší trest je tu konfiškácia toho majetku. Ďalší vedľajší trest podľa tohoto zákona je, že vláda môže i po čas mieru zakázať občanovi, aby v niektorej obci bydlel, i keď je to jeho domovská obec.

A ja som tieto veci uvádzal preto, lebo to držím za nejaké dehonestovanie civilných súdov a civilných sudcov, ktorí dossiaľ konali v tomto štáte svoju povinnosť vzorne a príkladne, tým, že sa znova dávajú štramákovi, schneidig-auditorovi pod kuratelu. (Veselost.)

Ku koncu nech je mi dovolené poznamenať, že v celkovom poňatí táto osnova o obrane štátu prinesie do výstavby našej národnej bezpečnosti a štátnej bezpečnosti mohútnu oporu a povedal by som, že právne tak tvrdú oporu, na ktorej stroskotá každá vnútorná neloyálnosť, každá intriga ako aj vonkajšia zločinná trúfalosť voči záujmom nášho štátu.

V dobe medzinárodnej neistoty, keď celková zahraničná situácia a neustále napnuté pomery dôrazne nás upozorňujú, aby sme boli dobre pripravení na všetky prípadne vážné možnosti, prichádza vláda s touto osnovou veľmi včas, veľmi správne, a my ju vítame. Vedie nás potreba, aby náš štát bol silný, pripravený a hlavne schopný s úspechom vzdorovať a čeliť všetkému, čo by náš záujem, vnútorný poriadok štátu, jeho silu a demokratické zriadenie mohlo podkopávať a ohrožovať.

V tomto smysle, vážení pánovia, za stranu, ktorú mám česť zastupovať a ktorá je sstranou pevnej kázne, bezpodmienečnej vernosti ku štátu a hlavne všetkých občianskych a mravných povinností, osnovu o obrane štátu prijímame a budeme za ňu hlasovať. Činím tak s pripomenutím si základného príkazu, že každý občan republike verný a oddaný budiž, a táto vernosť a oddanosť nech je nám základom k ďalšej svornej spolupráci za víťazné uhájenie diela našej samostatnosti a za zdar a blaho republiky. (Potlesk.)


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP