Středa 16. dubna 1919

Posl. Juriga: Slavné Národné Shromaždenie!

Náš básnik Sládkovič dáva nám taký príklad:

"Slovenský brat, objím si mať,

žúb verne objatú,

zem slovenská je tvoja mať

miluj zem tú svatú.

Zem tá je slavná, krásna časť

v sveta desatine,

ak dal trpeť, zhynúť nedá

Boh tožkej rodine".

Tak poukazuje, že matkou národa je skutočne zem, zo zeme sme sa zrodili, zem nás pleká životnou šťavou svojou, do zeme sa vrátime zpäť. Iste je zem našou matkou a milovať ju a túžiť za ňou je najšžachetnejšou túžbou. A zejména Slováci menujú zem krásnou. Krásna je im ona, je im slavná a je nádeja, že národ nezhynie, dokiaž má pustené korene do zeme a dokiaž ho niekdo nevylúpne zo zeme, není národ svetákom, není holotou, a na tej svätej dedovizni otcovskej že si stojí stále pevne jako múry hradné. A preto iste dobre to vystihlo Národné shromaždenie, čo je dôkazom, že terajšie složenie nášho shromaždenia je súhrnom žudí dobrých, ktorí porozumeli tej túžbe oprávnenej a je najväčšia zásluha, že dva svety, socialistický a individualistický, sa predsa vedely lebo musely vyrovnať, lebo sa bály prehrešiť sa proti prírode, ktorá sa znásilniť nedá. Musely sa vyrovnať smer centralistický, ktorý je vlastne universalismom a socialismom. Iste že neobstojí starý liberalismus, ktorý pochádza z individualismu, zo slobodného vlastníckeho práva, dža zásady ktorého každý človek tožko mal mať, kožko si nahrabal. Socialistický universalismus hovorí, že súkromný majetok je krádež, že nikdo nesmie mať nič, že všetko je spoločné.

Nič tak nedokazuje silu prírody i dobrotu tohoto Národného shromaždenia ako to, že žudia, o ktorých sa myslelo, že sa musia pre socialismus a individualismus škrtiť, poslúchli hlasu prírody. Slovenský brat, miluj si mať, veď tá zem je tak krásna a majú v nej svoju matku. Môžeš mať svoju mať, môžeš žiť a nechať sa plekať, svojou vlastnou ju menovať, lebo len vtedy je človek skutočne slobodný a plný blaženosti, jestliže má svoju matku. V žiadnom tom ústave, kde je spoločnou matkou nejaká nadučitežka, ako v sirotinci, pravej detinskej a materinskej lásky nenachodíme, nachádzame ju len, keď máme svoju mať. Ovšem, jestliže dakomu zomre matka, lebo nemôže dostatočne ho chovať, tenkrát môže byť i takzvaná socialisácia, družstevnické ovládanie zeme, účinkovanie spoločnými silami, ale pravá blaženosť, pravý prameň dokonalosti, krásy, sily, istoty, živnosti a slobody je predsa len, mať svoju mať. (Výborně!)

Tým nezapieram možnosti družstevníckej výroby, universálnej výroby a po istú mieru i socialisácie, ale je to dôkazom, že ani socialisácia, ani individualisácia nemôže riadiť svet, ale len spravedlivé vyrovnanie toho, že každému sa dá svoje a to je ten hospodársky federatismus, pravé vyrovnanie medzi egoismom a altruismom, medzi socialismom a individualismom. Ten pravý život je federatismus, vyrovnanie, kompromis, ako je ním tento návrh. A iste, že toto má nám dať náuku i pre budúcnosť. Sme-li my žudia dobrí, poctiví a počestní a nie sme-li si vlk vlku, teda sa vždy budeme vedeť vyrovnať a spraviť tú vec tak, aby sa i koza najedla i kapusta aby zostala. (Veselosť.) Tedy i socialisácia i individualisácia, ale nie nenávisť s ohromnými náruživosťami, krvavými boji jednoho s druhým.

Iste, že je to dokladom žudí dobrých, a práve tento návrh považuje sa za dôkaz, že členovia N. S., jak som to videl, vedia si vždycky porozumeť a vzájomne si uznať.

Najprv začali agrárnici. Začali ten extrémny boj, a teraz začali pomažučky požavovať; socialisti s počiatku nehovorili nikomu nič, ale potom pomažučky sa to vyrovnalo vzhžadom na slušnosť; a povedalo sa 150 alebo 250, a že možno zase isť i do 500, kde to vyžaduje zájem hospodárstva, jestli to ale požaduje zájem sociálny, môže sa isť i pod 150, až trebárs k nule. (Veselosť.) To je znakom iste žudí dobrých, ktorým záleží na pevnosti a stálosti našej republiky. A i keď tak ten výbor pozostával z rôzných žudí, z rôzných smerov, z najzarytejších socialistov a najprepiatejších agrárníkov, vedel sa vyrovnať, aby v tej našej republike riadne sa uplatnila zásada rovnoprávnosti stavov. Tu vlastne ide o rovnoprávnosť stavov, takže iste v budúcnosti nebudeme museť škrtiť brat brata, ale budeme všetci, jak tu stojíme, do posledného človeka prejavovať najväčšiu obetavosť za svoj štát.

V tomto návrhu vidíme ohromný postup sociálny lebo sa približujeme k rovnoprávnemu stavu; ten triedny rozdiel medzi vežkostatky a holotou bol ohromne vežký. Je to vlastne uskutočnenie zásad, aby každý mal svoje, čo mu patrí.

Jestliže my ten zákon prevedieme, nesmie byť zemedelského proletariátu, komu sa chce, nech pracuje individuálne, na základe práva vlastníckého, kdo necíti v sebe tožko samostatnosti, a kdo nemá tej odvážnosti a podnikavosti, aby samostatne ako vlastník pracoval na pôde, kdo nechce brať na seba zodpovednosť a necíti radosť vlastníka zeme, nech si pracuje družstevne. Ale nesmie byť tu nikdo neuspokojený, jetliže má byť zákon spravedlive a svedomite prevádzaný. Pre nás znamená zákon ten nielen vežký sociálny vývin, ale znamená oslobodenie z poroby. Oslobodenie vojskom je snadné. Pred bodákmi musí ustúpiť každý. Ale osvobodenie slovenského národa z jarma velkostatkárov, tých najväčších trýznitežov, znamená, že ako slávik pozdvihne sa slovenský národ vo svojej slobode, oddýchne si, keď nebude videť toho grófa pachtýra nadutého a vypaseného, ktorý nebude mu už nadávať, nebude videť svojho politického tyrana a otročiteža, svojho politického a národného ubijcu; ten ubíjal dosiaž každý ohlas, ozvenu tej duše slovenskej na krásnych nivách slobody a radšiej si zjedna cudzích, než aby doprial chleba Slovákom. Čo mal potom Slovák robiť? Aby sa obživil, musel zanechať svoju rodinku a dedinku a isť za more. Jeho dedinka je len tovarychárske hniezdočko, lebo tí páni v roku 1848 mu udelili pôdu, takže na zomrenie toho bolo mnoho, ale na živobytie málo. Večer musel doháňať vo svojej živnosti nádeníctvom a tak si to zariadili, aby mali istých nádenníkov. Keď sa žud rozmnožil, ani to tovarychárstvo mu nestačilo k živnosti, musel ísť svetom. Včul poznal, že je slobodný a tu odvalil sa vežký balvan s jeho duše. Bratia, ktorí so slzami v očiach zanechali svoju pôdu a tam v cudzine v potu tváre bezmernou sporivosťou nahospodárili si peniaze, prichodia ako lastovičky nazpät a hžadajú si každý svoje hniezdočko tam, odkiaž pochádza. A uvidíte, jak Slovák miluje svoju zem, že tam v cudzine zanechá farmy a továrne a vráti sa do toho hniezdočka a skropí slzami tú zem a bude ju objímať a okusovať či je dosiaž tak sladká a milá, jak ju bol zanechal. A preto, takto chápajúc túto vec, mame hžadieť k individualisácii. Neprotivíme sa socialisácii, družstevníckemu obrábaniu, no len individualisačný spôsob nedostačí. Není dosť osôb, ktoré chcejú pracovať individuálnym spôsobom. Musíme tomu žudu, ktorý chce naplniť a rozmnožiť sa, dať možnosť vývinu a rozšírenia na tých vežkostatkoch, aby nebol otrokom na tej zemi jeho potom kropenej, ale aby bol na nej pánom. A kým není pánom, dotiaž je márna československá republika, a vždycky bude tyranom ten cudzí pán.

Potom bysme mali náležitý zretež brať k tomu, že nutno vyvlastniť pôdu bez náhrady, aby tak Maďari a Nemci museli dať náhradu za všetky škody, ktoré nášmu národu učinili a za to, že nás tak dlho udržovali v potupe a otroctve, nás, ktorí sme bývali v tej zemi driev než oni tam prišli. Náš žud miloval tú pôdu a oni sa po ňom vozili, až konečne prišla Nemesis dejín a bezpríkladný pád, takže po tožkých rokoch konečne prišiel trest na tých, ktorí ubíjali národ náš, na tých rabunkošov, ktorí zabíjali za časov Svätopluka, Mojmíra a Rastislava našich dedov, ktorých nahádzali do Dunaja u Devína a nahádzali zverom za pokrm, ti si sadnú za stôl a povedia Maďarom: Ja som tu pánom! Nechcem povedať: väčším pánom, ale neškodilo by, keby sme väčšími pánmi boli, než oni.

Potrebovali by sme k tomu silného individuálneho slovenského národa a my musíme si tiež vychovať inteligenciu. Ovšem že českí bratia musia nám vypomáhať. Ja by som mal dokonca tú výčitku voči nim, že málo ich ide na Slovensko. Potrebujeme tam tisíce a tisíce kvalifikovaných Čechov, ale nielen vyškolených rožníkov, živnostníkov, obchodníkov a remeselníkov, my potrebujeme tam tiež kapitál (Hlas: Hlinka je nechce! Posl. Časný: Pošlete Hlinku sem a my půjdeme tam!) To sú samé maličkosti, také tresky - plesky. Niečo na tom je tresk, niečo je pravda, ale tak tragické to není, nezrobte z človeka viac než je, vy mu tým robíte len zbytočnú popularitu.

Ja tedy vravím: iste že kvalifikovaných žudí je nám na Slovensku treba, ale nestačí, abyste vy prišli nám vypomôcť, lebo by nastala újma u vás doma. My musíme sami sebe vychovať kvalifikovaných žudí, aby čo možné nejrýchlejšie mohli vás Čechov zastupovať. Ale môžeme vychovať žudí vyškolených lebo kvalifikovaných remeselníkov a robotníkov zo žobráka? Zo žobráka nič múdreho nevzijde. Ja ovšem nemienim len biedu, ja vážim si biedy, ale prezto považujem ich za skutočný pelech všetkých nedostatkov, za najväčšiu krivdu, poneváč nedovožuje človeku vyvinúť sa tak, aby volne a dôstojne mohol byť živý. My potrebujeme si preto vychovať kvalifikovaných živnostníkov, delníkov a remeselníkov, ktorí práve majú sa vyvinúť zo zdravého rolnického žudu. Preto, prosím, tá miera, ktorá sa zdala vežkou, i tá najvyššia miera není tak vežkou, jak by si niekdo myslel. Je naopak vežmi skrovná, vezmeme-li v úvahu dôstojnosť života, uvážíme-li, že človek není k tomu povolaný, aby sa po svete žebrotil a otročil, ale aby žil dôstojný život, a aby neplahočil se po zemi ako holota. Aj my povolaní sme k tomu, aby sme neblúdili svetom, ale aby sme vyriostli aspoň na vyšší stupeň dokonalosti. Z 30 až 50 ha nemôže zaiste nikdo dôstojne byť živý tak, aby neotročila tiež jeho žena a deti. My potrebujeme dôstojných rožníkov, my potrebujeme dokonalých delníkov, ktorí by mohli vyvinúť sa k nejdosažitežnejšiemu stupňu blahobytu. Preto tiež proti tej miere 150 až 200 ha, keby sa niekomu zdalo, že to je mnoho, tvrdím, že to je na Slovensko ešte málo. Prosil by som, aby sme o mieru jednotnú sa zasadili a aby sme ju aj odhlasovali a nedali jej využiť agitačným spôsobom. Aby niekdo chcel robiť sa pred žudom hezkým a demokratickejším, povie: Ber! Ale brať druhému môžeme len vtedy, keď mu nekrivdíme, len čo má on prebytočné a s čím neoprávnene vládne. Ale čo človek do svojej živnosti potrebuje, to brať mu nemá nikdo práva.

Mal by som pripomenúť ešte otázku, ktorá bola dosť pretriasaná, otázku náhrady. Vážení pánovia! Práve preto predrečník môj spomenul, že siahnúť musíme k tomu, že náhrada se nemá dať; je to vežmi nebezpečná vec. Keby som to považoval len za agitáciu, je to dobré, ale zodpovednosť za to vziať je ťažko. Lebo jestli vidíme, že druhý prevezme majetok, sú tam rôzne záväzky a povinnosti a preto není možno, aby sa mu nejaká náhrada nedala. (Hlas: Oni to ukradli!) To heslo vydať je jednoduché - bez náhrady - to sa môže riecť pred žuďmi nedostatočne orientovanými v tých spletitých pomeroch finančných v bankách a obchodoch, ovšem seknúť do toho mečom, je to zvučné slovo, zvučí to ako čepák, ale je to hospodársky nereálné, lebo reálnosť vyžaduje, aby všetky oprávnené a spravedlivé požiadavky byly vyplnené.

Naposledy menom Slovenského klubu dovožujeme si podať k paragrafu tretiemu premenu slova "Majetok urbarní, kuriální a obecné kompossessioráty", aby to bolo vypúšteno a na konec paragrafu aby prišlo: "O majetku urbárnom, obecných a kuriátnych kompossessiorátoch bude rozhodnuté osobitým zákonom." V krátkosti to odôvodním tým, že urbárnym majetkom rozumie sa na Slovensku majetok taký, ktorý mali bývalí sedliaci od panstva ako spoločný majetok. Ako spoločný majetok, ktorý patrí tým urbárnym obciam, nikdo by nezamýšžal ho vyvlastniť, poneváč je to majetok pracujúceho žudu. Mnohé obce urbárne majú pašienky, ktoré obsahujú 500-600 ha; ako by to vypadalo, keď by jedna obec urbárna bola niekdy rozorala tento spoločný majetok, a niekdo z tohoto spoločného majetku si kúpil horu, alebo vežké lúky. Tedy urbárny majetok sa stal súkromným a mohlo by sa stať, že urbárneho majetku má 300-400 ha a súkromného zase 300-400 ha. Aby nám neušiel, musíme naňho najsť nejaký lepší háček. Podobne tiež pri kompossessiorátoch je treba, aby zemanské kompossessioráty, ktoré sú spoločným majetkom malých zemedelcov, ktorí schudobneli a nie sú tými bývalými vežkými pány a sami vzdelávajú zem. Ale sú také kompossessioráty, kde niektoré rodiny aristokratické o 20-25 členoch vládnu nejakým majetkom, zvolia si seniora, ktorý to vedie. Jestli by sme to všeobecne vyriekli, že kompossessioráty by sa mohly vyvlastniť, je prirodzená vec, že žiadneho vykorisťovateža nemôžeme nechať, aby i na ďalej ostal na šiji nášho národa. Len vo chvatu stylisácie nenapadlo to všetkým, že je to nedostatočne zretežné. Prosili by sme, aby pán referent a všetci páni, ktorí majú do toho čo hovoriť, na to pristúpili, by sa to prijalo.

Ku koncu by som len to prosil, aby ste čo najrýchlejšie vykonali tento zákon. Neodkladajte to. A nie byrokraticky s touto reformou nakladať, nechať to ležať 3-4 mesiace, v novinách sa dať napádať, kedy sa budú vežkostatky deliť. źud na to čaká. Je to tak ako s tou vojnou. Pýtal som sa jednoho rožníka: "strýčko Martine, ako je to s tou vojnou?" - na to mi povedali: "Ja si to myslím, že pána za pána žahko dostaneme. Bude-li lepší, budeme bo chváliť, bude-li horší, budeme sa trápiť ako dosiaž, ale tá robota a placení nás neminie."

Tak to náš žud jednoducho chápe. On chce mať krajíc chleba z tej vojny, väčší blahobyt, viac sýtosti, viac dôstojnosti. Proto nepostačí premeniť len úrad a nechať žud robotiť a platiť jako dosiaž.

Čím driev začnete deliť tú zem a každému dáte krajíc, aby bol sytý, aby nehladovel, tým lepšie. Pri tom prosím, aby byrokratismus nezabil ten zákon, aby ste sa 8 týždňov nehádali o tom ústave, ktorý to bude mať v rukách. Čím skôr k činu, lebo toto je najideálnejší čin revolučný a vývojový pre celý národ, z ktorého aspoň pocíti, že tá vojna nebola nadarmo.

Mimo to však prosím, aby dža možnosti fysickej bolo to prevedené čo najdriev, ale na druhej strane musíme všetci v tom smeru pracovať, aby žud vedel byť trpelivým a vedel na kožko rokov má byť trpelivým.

Není radno žud huckať, potom by naša reforma bola marná. Nech v trpelivosti žud očakáva, ale v oprávnenej trpelivosti, ktorá je odôvodnená, že tí pánovia, ktorí majú povinnosť tú pôdu deliť, že tí pracujú svedomite. Preto maly by sa o pokročilosti tej práce vydávať zprávy, aby žud vedel, čo robíte. Bože uchovaj, aby zase spalo dlho zvŕšenie tejto reformy, lebo túžba žudu skutečne žiada, aby mala čo najskôr zem vo svojom majetku, aby sa uskutočnilo to na ňom, čo básnik povedal, aby mohol s ním spievať, že už má svoju matku, miluje svoju matku: slovenskú zem, tú krásnu slávnu časť sveta, a dal-li Boh tisíc rokov trpeť, predsa nedal zhynúť a nedá zhynúť slovenskému žudu, lebo má svoju zem a bude na tej svojej zemi pánom. (Výborně! Potlesk.)

Předseda (zvoní): Byl mi podán návrh pana kolegy Duly, o němž ostatně se zmínil předešlý pan řečník, který přečtu. (Čte):

"K paragrafu 3. navrhujeme tuto změnu: V odstavci b) buďtež škrtnuta slova: "Majetek urbární a kuriální obecné kompossessioráty."

Jako odstavec nový budiž připojeno: "O majetku urbariálných obcí a kuriálných kompossessiorátech bude rozhodnuto zvláštním zákonem."

Návrh jest dostatečně podepsán a jest předmětem jednání.

Uděluji slovo dalšímu řečníku, panu kolegovi Šollemu.

Posl. Šolle: Vážené shromáždění!

Po vývodech, podrobných vývodech pana zpravodaje a po prohlášení všech politických stran omezím se na stručné prohlášení strany vlastní. (Výborně!) Nemusím ani zdůrazňovati stanovisko této strany naší k otázce vyvlastnění velkostatků. Stačí pouze poukázati na usnesení svatodušního sjezdu strany v Brně dávno před tím, nežli se sešlo Národní toto shromáždění. Na sjezdu tom bylo jednomyslně přijato, aby velkostatky byly zákonem přidrženy k nucenému odprodeji polí za mírné ceny a na dlouhodobé splátky z toho důvodu, aby řady malorolnictva co nejvíce a co nejdříve posíleny byly. Toto usnesení stalo se na základě zásad sociálně-reformního programu. Zásady jeho jsou: Soukromé vlastnictví jakožto sociální instituce nespočívá ani na lidské smlouvě, ani na lidském zákonu, nýbrž na tomtéž přirozeném právu jako společnost sama, se kterou jest toto soukromé vlastnictví organicky spojeno. Užívání pak soukromého vlastnictví podléhá v zájmu všeobecného blaha omezení a to jak přirozeným tak i positivním zákonem.

Tento důvod všeobecného blaha pak opravňuje stát k regulaci privátního majetku, jmenovitě když dosáhne tento privátní majetek takového stavu, že na jedné straně nahromadí se v rukách jednotlivců majetku mnoho, kdežto na druhé straně postrádají široké vrstvy lidu pozemkového majetku vůbec, anebo jsou na něm existenčně pouze nedostatečně súčastněny. Z toho pak povstává právo nebo povinnost státu, aby patřičně rozdělil vlastnictví v zájmu všeobecného blaha a aby přihlížel k upevnění a posilnění zvláště malých a středních vrstev obyvatelstva, jmenovitě po tak obrovských katastrofách, jakou byla právě minulá světová válka.

Proto vítám osnovu zákona jako mluvčí československé lidové strany, zákona, který nesmírně zasáhne do vnitřního ústrojí republiky a který bude předmětem posudku zajisté všech kulturních států na celé zeměkouli. Zabrání velkého majetku pozemkového je problém takové důležitosti, že vtělení jeho do zákona předpokládá, aby formulace tohoto zákona byla pečlivě promyšlena, aby každé slovo bylo náležitě uváženo a aby také odůvodnění bylo zevrubně vypracováno. V tom směru se ovšem naše Národní shromáždění až dosud proslavilo smutně. Jestliže v prvních dobách a v těch prvních týdnech revolučního hnutí po převratu dala se omluviti nezbytná opatření chvatem, se kterým bylo nutno je uzákoniti, nelze omluviti po půlletním sněmování povrchnost, s jakou se namnoze sdělávají, odůvodňují a projednávají zákony, a nelze dosti kritisovati způsob, s jakým legislativní činnost Československé republiky se provádí. Jednotlivá slova zákona nejsou agitační hesla, nýbrž jsou právní výroky.

Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP