Pátek 4. července 2008

Ôsmy deň rokovania

24. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

4. júla 2008 o 9.03 hodine

 

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram ôsmy rokovací deň 24. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo poslanci: páni poslanci Horváth, Hradecký, Ivančo, Kubovič, Kuruc, Líška, Micheľ, Novotný, Pataky, Pásztor, Prokopovič a Veteška.

Budeme pokračovať rokovaním o prerušenom bode programu, ktorým je

Výročná správa o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2007 (tlač 604).

Poprosím predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa pána Ivana Petranského, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov. Spravodajcu z výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien pána Mikloška máme už na mieste pre spravodajcov.

Otváram preto rozpravu. Do rozpravy sa za klub SNS prihlásil pán poslanec Rafael Rafaj, ďalej do rozpravy je písomne prihlásená ešte pani poslankyňa Magda Vášáryová.

Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Rafajovi, po ňom bude vystupovať pani poslankyňa Vášáryová. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážení kolegovia, vážený pán predseda Správnej rady ÚPN, veľmi pozorne som si prečítal Výročnú správu Ústavu pamäti národa za rok 2007 možno aj preto, že síce hovorí o ostatnom roku, ale v tomto roku sa objavili isté medializácie a pochybnosti ohľadne fungovania tohto ústavu, a preto som si so záujmom pozrel, ako to vlastne bolo o rok predtým. Začnem možno netradične pozitívami.

Pozitívum je určite zriadenie sekcie vedeckého výskumu v marci 2007. Chýba však bližšie špecifikovanie alebo adresnosť výskumných projektov. Istým otáznikom môže byť skôr zameranie sa na formálnu ako na obsahovú a systémovú stránku. To znamená, možno by sa zreteľ a trend mal zamerať na metodiku hodnovernosti a definitívneho verifikovania výskumu. Pokiaľ hovoríme o výskume v plnom rozsahu a v hĺbke významu, tak výskum je nielen bádanie, ale aj overovanie a potvrdzovanie.

Ďalším pozitívom, ktorý môžem v úvode oceniť, je úloha a projekt Oral History s výpoveďami prenasledovaných osôb s cieľom, aby sa minulé krivdy na ľuďoch už nikdy neopakovali. Okrem nacistickej a komunistickej perzekúcie mi však chýbajú aj výpovede osôb, ktoré sa stali obeťami etnickej perzekúcie maďarského šovinizmu na okupovanom území Slovenska v rokoch 1939 - 1945. Pretože aj toto je, myslím, jedna z 20 rozpracovaných úloh aktualizovaných ústavom, ako som si to pozrel na internetovej stránke.

Čo nás však môže znepokojovať, to je pomerne nízky záujem verejnosti, relatívne malý počet osôb, ktorým boli vydané dokumenty. Na ilustráciu: rok 2006 - 361 osôb, 2007 - 479 osôb. Medziročne síce dochádza k nárastu, ale keď si uvedomíme toto číslo, jeho zlomok z verejnosti, tak namieste je otázka, do akej miery či už samotní občania majú záujem o vydávané dokumenty, či majú bezproblémový prístup a myslím tým aj finančné náležitosti. A podľa mojich znalostí by k problémom okrem niektorých finančných záležitostí mohli byť aj pomerne dlhé lehoty, ktoré máme schválené vstávajúcom zákone.

Rovnako nízky je podľa mňa aj záujem verejnosti v počte žiadostí o sprístupnenie dokumentov. V roku 2007 išlo o 706 osôb, predtým 490. Opäť je tu nejaký nárast, ale opäť to číslo je dosť mizivé. V trende mierneho nárastu pokračujú aj žiadosti NBÚ, SIS, VOS a ministerstva vnútra v rámci konaných previerok. Tam je ustálený počet 655.

Teraz by som rád otvoril problematiku archívnych vyšetrovacích spisov ŠtB, ktorých prepis bol zverejnený práve v lanskom roku, v decembri 2007. Vieme, že ide o evidenčné pomôcky, ale len z troch krajských správ, čiže chýba kompletne východné Slovensko. Moja otázka znie: Prečo v takejto výročnej správe, aj keď tento fakt je známy, prečo sme sa doteraz nedopracovali, prečo celé východné Slovensko, jeho archívne vyšetrovacie spisy sa stratili? Kedy a kde a kým?

Diskutabilné je podľa mňa systémové opatrenie, ktoré sa snaží postaviť na jednu rovinu vedeckých bádateľov a laickú verejnosť. A toto je diskutabilné z dôvodu času, ktorý by sme mohli nazvať utrieďovaním, systemizáciou a analyzovaním spisov. Inak povedané, robíme kolaudáciu, resp. umožnili sme bývanie bez kolaudácie ešte v čase stavby. Som presvedčený o tom, že takto závažné dokumenty a najmä ich obsah môže byť sprístupňovaný až po celej tejto línii vedeckého bádania v systéme utrieďovania, systemizácie, analyzovania a verifikovania spisu. Áno, potom by verejnosť mala mať právo nahliadnuť do týchto spisov a hodnotiť ich obsah.

Na strane 36 sa hovorí o jedinečnosti projektu zverejnenia archívnych fondov archívu ÚPN. Táto eufória však podľa mňa nemôže ospravedlniť prípadné narušenie práv a slobôd dotknutých osôb, najmä ak ide o analytické pomôcky ŠtB, ktorá okrem iného, ako vieme, pracovala s dezinformáciami a systémom fabulácie v rámci manipulačných a donucovacích techník.

Na ilustráciu môžem uviesť vyjadrenie, myslím, že už bývalého pracovníka, lebo postúpil na iný vyšší post Ústavu pamäti národa v minulom roku, v kauze, nazvime to, informovania o údajnej minulosti arcibiskupa Sokola, kde tento pracovník bohorovne pred médiami tvrdil, že všetko, čo vytvorila a zaznamenala ŠtB, je na úrovni matematickej pravdy. Takže to je ďalšia poznámka.

Na strane 33 je správa o dokončení troch z piatich úloh projektu Násilie štátu voči civilnému obyvateľstvu, medzi nimi aj klasifikačná schéma archívnych fondov. Čiže zdá sa, že archívne fondy sú v súčasnosti alfou a omegou práce Ústavu pamäti národa. Mám však pocit, že ide len o štrukturálnu analýzu zatrieďovania a opäť mi tam chýba istý stupeň verifikácie hodnovernosti a predovšetkým systém opatrení, keďže hovoríme o archívnych fondoch a pravdepodobne ústav a jeho archív už pracuje s paralelným zákonom, nie zákonom o zriadení Ústavu pamäti národa, ale zákonom č. 395 o archívoch a ten je v úplne inom režime než tento zákon zriadený sui generis.

Ďalej by som poprosil o otázky možno nadštandardného záujmu o chod ústavu zo strany Veľvyslanectva Spojených štátov amerických. Píše sa tam o istých dohodách, resp. rozhovoroch, na základe ktorých došlo k nejakým dohodám, ale bližšie sme sa v správe nedozvedeli o charaktere týchto dohôd a o spolupráci medzi Spojeným štátnymi a ÚPN, čiže kto je na strane Spojených štátov tou spolupracujúcou organizáciou - alebo je to veľvyslanectvo, alebo samotná vláda Spojených štátov amerických, alebo je to nejaký iný ústav?

Ďalej zaujímavé by bolo, keby sa v správe podrobnejšie rozpracovali výsledky z novembrovej konferencie vo Frankfurte, ktorá bola zameraná aj teda na úlohu médií v procese vyrovnávania sa s minulosťou. Tento rok práve dominuje táto problematika. Vzťah médií pri informovaní alebo, neviem, či to nazvať informovanie o tom, čo je alebo môže byť v archívoch ÚPN. Čiže či táto medzinárodná konferencia rozoberala túto citlivú otázku hraníc slobody slova a ochrany súkromia a ochrany osobných údajov.

Ďalej sekcia 1.3 správy sa venuje špeciálne tlači a médiám, takže myslím si, že aj pracovníci ústavu pochopili dôležitosť médií vo vzťahu k verejnosti, pretože ústav je verejnoprávna inštitúcia a médiá sú prirodzeným prostredníkom informovania. Chcem sa teda opýtať, či ústav disponuje okrem kvantitatívnej analýzy, ktorú máme, aj kvalitatívnou obsahovou analýzou mediálnych výstupov, kde figuruje priamo ÚPN. A ak áno, aký je podiel negatívnych a pozitívnych správ v štandardnom systéme vyhodnocovania kvalitatívnej obsahovej analýzy? A aký je tam podiel skupiny verejne činných osôb? O tomto sa hovorí presne na strane 10, je tam len konštatácia, ale nič viac podrobnejšie, zaradených podľa možno aj koaličnej a opozičnej príslušnosti. Môže ústav vylúčiť, že by sprostredkovane napríklad cez selektívny prístup niektorých bádateľov, keď mám použiť oficiálny termín, a ľudí z médií nebol prostredníkom informačného rozpracovávania alebo politického zápasu, či nevyváženého tlaku na verejnú mienku, či na niektorých ľudí a zdrojom pre účelové formovanie verejnej mienky? Mediálne výstupy pracovníka, o ktorom som hovoril, boli práve takýmto otáznikom, do akej miery sa zohľadňujú aj iné princípy, ktoré sú rovnocenné v rámci klasifikácie základných ľudských práv a slobôd.

Ďalej kapitola agendy súdnych sporov má len 22 riadkov. Hovorím len 22 riadkov, ale vystihuje a vyčerpáva problematiku verejného záujmu a ochranu práv osôb, dotknutých osôb a predovšetkým ochrany osobných údajov?

Ďalej sa dotknem prierezovo financovania. Až 82 % verejných zdrojov, ktoré plynú do ústavu zo 42-miliónového rozpočtu, ide na mzdy, odvody a odmeny zamestnancov a členov Správnej rady.

Pán predseda, viem, že tento stav je daný a zadefinovaný našimi predchodcami v zákone. A vy si nemôžete dovoliť váš subjektívny hodnotiaci úsudok, ale tu môžete, pretože sa vás poslanec opýta: Ako hodnotíte pomer týchto finančných prostriedkov v členoch Správnej a Dozornej rady na vyplatených prostriedkoch, ktorý je až 33 %? Myslíte si, že do budúcna je udržateľné takéto tretinové odčerpávanie len pre členov Dozornej a Správnej rady a či teda ich výkon funkcie je takým prínosom okrem tých odborných zložiek pracovníkov ústavu? Pretože tých keby sme vydelili tým číslom, tak asi dostaneme tiež nejaký priemerný plat, ktorý pravdepodobne bude ale možno podstatne nižší, než sú títo ľudia, ktorí tam sú len v úlohe členov Správnej rady a Dozornej rady, možno raz za mesiac prídu na poradu.

Ďalej analyzoval ústav príčiny neprevzatia vyžiadaných dokumentov? Sú opodstatnené obavy, ako ja mám informácie starších ľudí, ktorí boli dokonca dotknutými osobami. To boli prenasledované osoby, ktoré si chceli vyžiadať svoj spis. O tom, kto ich a prečo monitoroval, bonzoval, prenasledoval, ale práve z finančných dôvodov, myslím, 2 koruny za jednu fotokópiu a poštovné. A, samozrejme, aj tá trojmesačná lehota na rozdiel od bádateľov, ktorí v podstate on-line okamžite navštívi archív na Miletičovej ulici a príde k údajom úplne cudzích osôb. Či chcete tento stav nejakým spôsobom riešiť a pomôcť týmto ľuďom, ktorí sú častokrát v teréne na strednom, na východnom Slovensku. Ide naozaj už o starších ľudí a chcú sa dozvedieť pravdu o minulosti.

Na druhej strane môžem oceniť rovnako snahu verifikovať dokumenty, avšak ide len o verifikovanie výsledkov lustrácií v nových evidenciách. Teda sa opýtam, prečo a z akej opory zo zákona sa tak deje alebo, naopak, sa nedeje, keďže ide o citlivý zásah? Môže ústav vylúčiť aj iné zásahy než len skutočne v tom procese verifikovania? A akým spôsobom sú zaznamenávané tieto zásahy a prípadný balast, ktorý sa dostane von? Kde sa nachádza a ako je zdokumentovaný? Čo bolo pridané v rámci rekonštrukcie a čo bolo, naopak, odstránené ako pochybnosť? Čiže tá ďalšia podotázka by bola, akým spôsobom sú vedené zásahy v rámci doplňovania a opravovania údajov v záznamoch z registrov zväzkov Krajskej správy ŠtB Banská Bystrica, ktorá, myslím, v minulom roku a zrejme ešte v tomto roku stále ten projekt reparácie beží.

Ešte malá činnosť publikačnej činnosti a osvetovej vôbec, čo je záslužná činnosť Ústavu pamäti národa, ale mám pocit, že prednášková činnosť na školách je príliš koncentrovaná len na niektoré školy. Filozofická fakulta desaťkrát, niektoré konkrétne gymnázia v Bratislave majú - Grösslingová trikrát, Metodova štyrikrát, Einsteinova dvakrát. Čiže z tých 44 miest alebo škôl je až 32 v Bratislave a z toho som spomenul, že ešte tam sú niektoré koncentračné sídla.

V publikačnej činnosti v sekcii BDF, čiže v domácich nekalendovaných časopisoch, mám pocit, že je z 26 až nevysvetliteľne nadštandardný výskyt príspevkov v časopise Domino efekt. Či by ste vedeli vysvetliť, prečo je to tak. Či z iných médií nie je záujem alebo či - proste ten dôvod.

Teraz sa už na záver dotknem v krátkosti len bádateľov, keďže by som ocenil, keby v budúcej správe mohla byť aj štruktúra bádateľov a najmä výsledky z ich bádania, pretože zo zákona vyplýva priamo, že bádateľ, a ten rozsah bádateľa je naozaj široký, nielen vekovo od 18 rokov a nie je podmienený ani nejakými odbornými znalosťami, takže hovoríme aj o istom laickom prístupe, a preto by sa možno žiadalo, keďže sa pracuje s citlivými osobnými údajmi, aká je štruktúra týchto bádateľov.

Ďalej aké sú analýzy výsledkov bádaní, keďže v čl. 7 ods. 1 a 2 Bádateľského poriadku je stanovená oznamovacia povinnosť bádateľa o práci pri tvorbe, v ktorej čerpal z archívnych dokumentov uložených v ústave. Kde sa nachádzajú a aký je podiel takýchto výstupov bádateľov, ktorí ústav navštívili, a ako ďalej ústav pracuje s týmito výsledkami bádaní?

Myslím si, že v štatistike tu chýba ešte prípadná strata a nálezy dokumentov, pretože mám informácie, že z jednotlivých spisov ľudia, ktorí tam boli, medziročne sa sem-tam nejaká strana stratí s tým, že stalo sa. Či je takáto evidencia a či sa vie alebo ide spätne a báda sa, zisťuje, pri koho návšteve mohlo dôjsť k takémuto odcudzeniu časti spisu.

Ďalej mi chýba informácia o systéme povoľovania a štatistika prípadného zamietnutia. Či sa vôbec také prípady objavili, pretože môže byť áno aj nie.

A taktiež vôbec chýba v správe mechanizmus ústavu pri dodržiavaní iných zákonov, nielen zákona sui generis o ÚPN. Čiže akým spôsobom a či teda pravidelne a vôbec, nie že pravidelne, či vždy došlo k znečitateľneniu osobných údajov pri vyžiadaní si spisu cudzou osobou. A ak nie, akým spôsobom potom ústav môže konať a či, naopak, je nejaká spätná väzba verejnosti voči ústavu za prípadné takéto porušenie tých osobných správ.

Vcelku ďakujem za túto pomerne obsiahlu správu, ale myslím si, že kvalita v tomto prípade ešte nedosahuje úroveň kvantity.

Ďakujem pekne.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Rafaela Rafaja nie sú. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Vášáryová, nech sa páči.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem, pani predsedajúca. Pán riaditeľ - pán predkladateľ, vážené dámy, vážení páni, trochu som prekvapená, že pán Rafaj kládol také veľmi podrobné otázky. Mala som pocit, že by sa tieto otázky mohol svojho nominanta v tomto kresle spýtať aj na straníckej pôde. (Ruch v sále.)

Ale na svojom blogu som 4. septembra 2007, teda približne v čase, keď sa riaditeľom Ústavu pamäti národa stal z vôle SNS a tejto vlády Ivan Petranský a po tom, čo ma upozornili moji poľskí priatelia na jeho šokujúce vystúpenie na konferencii poľského Instytutu Pameci Narodowej 24. mája 2006, napísala (je to na mojom blogu už zavesené vyše roka, môžete si prečítať): Ak chcete vedieť, čo si niekto skutočne myslí, počúvajte, čo hovorí v zahraničí. Pán Petranský informoval zdúpnených poľských historikov - a pár citácií: "Pražská vláda dokonala vojenský prevrat na Slovensku 9. marca 1939 s tichým zvolením Nemecka."

Podľa pána Petranského zohrala v SNP rozhodujúcu úlohu "Československá armáda, ktorá spôsobila, že boje trvali až do konca a znamenali pre obyvateľov Slovenska straty na životoch zo strany partizánov, nemeckých vojakov a vojakov Červenej armády" - v tomto poradí.

Alebo: "Slovenské orgány neboli informované o skutočnom osude deportovaných" - a to je jediná veta, ktorú povedal k osudu 70-tisíc židovských spoluobčanov.

Venoval sa vypuknutiu Povstania 29. augusta 1944, o ktorom sa Nemci rozhodli preto, citujem, "lebo na Slovensku vzrástlo ohrozenie partizánskymi akciami už v lete 1944". A v poznámke č. 18 uvádza: "Povstanie známe je tiež pod názvom SNP. Tento propagandistický a kontroverzný termín bol vymyslený až po vojne a v komunistickom režime bol jediným prípustným označením tejto historickej udalosti." Končím citáciu. Upozorňuje, citujem: "Treba si uvedomiť, že počas Povstania sa prvýkrát zmocnila vlády na Slovensku extrémna Komunistická strana (spolu s Občianskym blokom). Týmto spôsobom sa tu vytvoril zárodok totalitárneho komunistického systému, ktorý vznikol po 2. svetovej vojne." Ja som si myslela, že Sovietska armáda sem priniesla časť komunistického systému.

Pre mojich poľských priateľov, ktorí mi telefonovali okamžite, nebolo šokujúce, že takéto názory sa na Slovensku vyskytujú, poznali ich už spred 60 rokov aj medzi slovenskou emigráciou, či už v USA, alebo v Taliansku, si ich vypočuli veľakrát. Zaujalo ich na tom to, že tieto názory prezentuje tak mladý človek. "Znamená to, že vaša historiografia sa bude vyvíjať od steny k stene?" - spýtal sa ma riaditeľ Instytutu Pameci Narodowej vo Varšave. Nedokázala som im na to odpovedať.

Hovorím tento krátky úvod preto, aby som dala najavo, že rozhodne nie som obhajcom tohto vedenia Ústavu pamäti národa a považujem ho za nevhodné, a to tak dovnútra nášho štátu, ako aj smerom pre spoluprácu so zahraničím. Ale bolo dosadené touto koalíciou, ktorá dnes na toto vedenie útočí. Je to paradoxné, ale príznačné. Aj preto považujem moje vystúpenie za dôležité aj pre mňa osobne, a preto chcem povedať pár slov, budem oveľa kratšia ako môj kolega, o situácii v ÚPN a okolo ÚPN.

ÚPN existuje a musíme si na to zvyknúť a pomaly, ale isto začína plniť úlohy dokumentačného centra, ktoré zhromažďuje informácie a archívy z mnohých rokov neslávneho 20. storočia a dvoch totalitných režimov, ktoré nám bolo načim prežiť na tomto území. Nejde len o snahu a potrebu vyspelého národa a štátu pozrieť sa zblízka a čo najobjektívnejšie na to, ako sme sa správali počas trvania totalitných praktík. Podobný inštitút - a zrejme tiež vedeli prečo - si založili ako prví Poliaci, po dvoch cestách pána Langoša do Varšavy, ktoré som organizovala ako veľvyslankyňa, sme založili ÚPN aj my, pod naším vplyvom určite Česi v Prahe a podobný inštitút majú aj Maďari v Budapešti.

Okrem našej individuálnej pamäte, ktorá definitívne mizne spolu s našou existenciou, poznáme všetci rôzne príbehy a rozprávky skôr ako ilustrácie a podobenstvá, než popisy skutočných udalostí, ktoré si prinášame väčšinou z rodinného prostredia alebo čítaním historických čítaniek v školách. Jan Assman, jeden z najmodernejších kulturológov dneška, dnes dokazuje, že: "Ale pamäť je dnes aj niečím iným. Je substanciou kultúry a je určite dlhšia ako pamäť odovzdávaná jednoducho z pokolenia na pokolenie." Hannah Arendt je presvedčená vo svojom The Human Condition: "Len politicky zjednotené spoločenstvo umožňuje zachovanie a kultivovanie spoločnej pamäte. Len politické spoločenstvo je toho schopné."

A tak si musíme ako politické spoločenstvo dať otázku, ako budeme zachovávať a kultivovať túto pamäť? Čo znamená, ako ju chrániť pred chuťou neustále ju vymazávať a zjednodušovať. Čo chceme zanechať budúcim generáciám z našej skúsenosti? Ako ju zachránime pre tieto budúce generácie? Vymazali sme z našej historickej pamäte už príliš veľa, aby sme si dovolili urobiť niečo podobného aj s 20. storočím, ktorého minimálne druhú polovicu si aj ja osobne pamätám. Je to zároveň aj odpoveď na otázku, čo odovzdáme Európe z tejto našej pamäte, z našich skúseností?

Registrujúc tie priehľadné útoky a snahy zatrieť stopy, sa musíme pokúšať udržať debatu, debatu na Slovensku na veľmi dôležitú tému. Na tému porozumenia, ktoré by malo byť prezentované ako zabúdanie. Dúfam, že súhlasíte, pán navrhovateľ, s tým. Porozumenia nesprávne mysleného ako výzvu: "Zabudnime, veď sme si všetci svoji a odpustime si utrpenia, ktoré sme si vzájomne uštedrili. Veď čo už, raz sme takí." Zdá sa, že sme si ale tieto inštitúty v krajinách strednej Európy vytvorili aj preto, aby sme si trochu pomohli aj vzájomne sa zbaviť tradície vytvárať neustále tú idealizovanú a neznesiteľne schematickú históriu spojenú s nevyberanými útokmi na akékoľvek kritické myslenie, ktoré je kvalifikované okamžite ako protinárodné. Oveľa ľahšie sa iste sníva o heroickej minulosti, prípadne o mesianistickej úlohe národa, aby to bolo čo najnekonkrétnejšie.

Pamäť, samozrejme, bola a vždy bude predmetom záujmu moci a kto si myslí opak, je naivný. Naša spoločnosť je predsa stále rozdelená aj podľa toho, na ktorej strane bojovali naši dedovia a z čoho mali prospech staré mamy, či skončili v ešte teplých židovských perinách, či ich obrali o majetok až v 50. rokoch, alebo im dali tituly doktorov práv za dva roky štúdia koncom 50. rokov.

ÚPN teda potrebujeme tak, ako potrebujeme aj ďalšie nezávislé historické ústavy a ich časopisy, v ktorých publikujú historici, či už zo SAV-ky, alebo z iných akademických kruhov. Preto treba zdôrazniť, že ÚPN je len jedným zo žriediel faktov a analýz, na základe ktorých by si mal občan Slovenska utvárať svoj názor a ktoré by mali byť potom systematicky spracovávané do učebníc po veľkej debate. Takáto cesta je modernejšia a európskejšia, ako keby sme vracali do učebníc politickými rozhodnutiami staré vypáchnuté mýty a kŕmili deti predsudkami.

A preto je dôležité, aby aj iní historici - a na inom mlieku kŕmení ako pán Petranský - pracovali v archívoch ÚPN a sprostredkovávali nám svoj pohľad tentoraz aj iný ako neoľudácky. Hranicou demokracie, ktorú by sme nikdy nemali prekračovať, je vedomie, že klamstvo a využitie mocenského násilia proti tým, ktorí s nami nesúhlasia, je neprípustné. Zároveň nemôžeme nikoho z tohto procesu spomínania a hodnotenia vyhodiť podľa našich predstáv, čo je trošku v paradoxe s tým, čo som povedala predtým, ale je to tento paradox. Tým, samozrejme, si zakladáme aj možnosť blamáží a zneužitia, ale to je cena verejných debát o pamäti. Treba, aby sme si uvedomili tu, v parlamente, teda parlament, ktorý stvoril ÚPN, že v demokracii pluralistických informácií si nemožno silou presadiť ani pravdu, ani lož. Lebo uverejnenie faktov slúži na ochranu pred tyraniou presne tak, ako to robí naša ústava alebo charta ľudských práv.

Začiatkom roku 2007 ale Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vypovedalo ÚPN zmluvu o prenájme, ktorá bola v roku 2006 podpísaná na päť rokov. Teraz minister Harabin pripravuje polročné dohody o predĺžení nájmu. Ako to môžeme vnímať inak, ako formu nátlaku a zneisťovania ústavu? Ako snahu pomaly, ale isto zaplombovať archívy ÚPN? Zároveň sa musíme všetkými prostriedkami brániť aj tomu, aby sa inštitúcie ako ÚPN na prianie politikov zmenili na expozitúry tesného nacionalizmu, keď si ich učitelia už vyskúšali v minulosti úlohy obrancov internacionalizmu, pre istotu. Okrem toho historici v demokracii nemôžu byť jedinými kustódmi pamäte.

Národná rada Slovenskej republiky svojím hlasovaním zriadila ÚPN, a preto by sa mala aspoň chvíľu venovať tejto správe, ktorú tu máme odsúhlasiť. Stojí za to prečítať si v tej správe aj takéto vety: "Ústav je legitimovaný v sporoch ako vlastník dokumentov a ten, ktorý zverejnil prepis registrov zväzkov, ale nie ako právny nástupca ich pôvodcu. Doteraz ani jedno rozhodnutie súdu neurčilo, že ústav má vymazať údaje, ani neurčilo povinnosť ospravedlniť sa v prípade uznania neoprávnenosti evidencie." A tu si musíme položiť otázku, či zákon o ÚPN je skutočne taký, aby historici, ktorí pracujú s archívmi, nemuseli chodiť na súdy. Porozmýšľajme o tom, aké legislatívne kroky by sme mali pripraviť, aby ÚPN nestrácal energiu, peniaze a čas na riešenie sporu - a v tomto súhlasím s mojím predrečníkom pánom Rafajom.

Vždy som bola proti tomu, keď som videla, že Instytut Pameci Narodowej vo Varšave, teda prvý inštitút, ktorý bol takto zriadený, má aj svojich prokurátorov. Zdalo sa mi, že sú to funkcie, ktoré historickému dokumentačnému, a teda vedeckému pracovisku neprináležia. Ale idea jedného súdu, ktorý by so znalosťou riešil žaloby občanov za to, že protestujú, že boli zverejnení na zoznamoch alebo boli zapísaní do registrov, by snáď stála za našu úvahu.

Ďalší problém, citujem: "Budeme musieť integrovať údaje z digitalizovaného archívneho systému do európskeho digitálneho archívu." Ale ÚPN je rozhodnutím slovenskej vlády vylúčený podľa zverejneného manuálu Operačného programu informatizácie spoločnosti v časti Rozvoj pamäťových a fondových inštitúcií ako oprávnený žiadateľ peňazí zo štrukturálnych fondov Európskej únie. A to je, vážení priatelia, nelogické. A to sú len dva problémy, ktoré mi napadli pri čítaní vašej správy, pán riaditeľ.

Najnebezpečnejšie pre spoločnosť je, ak sa moc snaží ovládnuť pamäť a manipuláciou s ňou spoločnosť. Tým spoločnosť ale rozdeľuje a nespája. Takáto moc necháva spoločnosť v stave rozpadu. Čím je teda? Prečo by bolo dôležité ukončenie sporov? Čo by potrebovalo ukončenie sporov? Vymazanie navždy z pamäti, kto bol v ŠtB a kto nie, kto v POHG a kto nie a podobne? Lebo to, či bol niekto v KGB, alebo nie, to sa tak ľahko nedozvieme.

Kulturologička Marianna Hirsch dokazuje, že "sa nič nedá vymazať, lebo existuje niečo ako postpamäť". Ide o termín na opísanie situácie, kde pamäť je mocensky potlačená, ale ako trauma sa presúva na budúce generácie. - Peknú budúcnosť by sme im pripravili.

ÚPN a iné vedecké inštitúcie majú možnosť analyzovať chyby, ktoré sme ako občania, teda tí, čo boli pred nami, i národ urobili tak, aby sme nemali pocit, že patríme k detinským a vystrašeným obyvateľom, ktorí neznesú, aby zobrali na seba zodpovednosť aj za chyby predošlých generácií a dokázali sa vyrovnať aj s ich zločinmi.

Pamäť a možnosť o nej hovoriť a skúmať ju zo všetkých strán je prejavom slobody. Možno budeme v budúcnosti schopní vytvoriť si aj nášho vlastného Monty Pythona.

Ďakujem vám za vašu pozornosť.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne Vášáryovej nie sú, ba, pardon, pán poslanec Rafaj, Záhumenský. Ešte niekto s faktickými poznámkami? Ďakujem. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Slovo má pán poslanec Rafaj.

R. Rafaj, poslanec: Pani poslankyňa, vy ste nás tu naozaj všetkých šokovali svojím nomenklatúrno-ideologicko-mentorským hodnotením. Začali ste s pánom Petranským, ktorý je, ak to neviete, nominantom Historického ústavu Matice slovenskej, a keďže sme v systéme navrhovania v parlamente, tak niekto ho musel navrhnúť. Vám asi ide o to, keď hovoríte o vedení, neviem, koho myslíte? Či myslíte to vedenie, ktoré tam teraz je a ktoré sa nominovalo za vašej vlády? Chcete všetky uznesenia vlády? Koľko ľudí ste tam a koho nominovali a kedy? A viete vylúčiť, či tam nie je náhodou zamestnaný aj blízky rodinný príslušník nášho kolegu v tomto parlamente?

Tak si najskôr overte, prosím vás, veci a nerozprávajte tu svoje nejaké hovorcovské pocity z Ústavu pamäti národa v Poľskej republike. Ja rovnako môžem citovať názov českého Ústavu pre dokumentovanie zločinov komunizmu. Takže máme tu viaceré skúsenosti a nemusíme sa odvolávať len na poľské zdroje.

Skutočne ma šokovalo, akým spôsobom vy ste sa snažili vytlačiť údajne istú skupinu historikov, prevažne teda mladých historikov, a zrejme si ju opäť nejakým spôsobom ideologicky podriadiť. Naozaj mi tam chýbalo, vo vašom vystúpení, prierezové hodnotenie. Až na záver ste spomenuli v dvoch vetách dva rôzne prípady a skôr ste sa venovali tlmočeniu názorov o pamäti, čo pamäť je a ako by sme ju nemali stratiť. Ale skôr mám pocit, že tá pamäť, o ktorej ste hovorili, je niekde inde zavesená.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Záhumenský.

M. Záhumenský, poslanec: Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Vášáryová, národ, ktorý si nepamätá svoju históriu, nemá žiadnu perspektívu a budúcnosť. Je veľmi dojímavé počúvať ale starostlivosť o pamäť národa od človeka, ktorý podpisuje Antichartu. Takýto človek vyzerá dosť nedôveryhodne a myslím si, že aj neúprimne. A myslím si, že vnímajú to takto aj ľudia a pamätáme si aj to, že kto všetko podpisoval Antichartu a nemal by na to národ zabúdať. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Vášáryová, chcete reagovať na faktické poznámky? Nech sa páči.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne. Najprv k tomu poslednému vystúpeniu. Iste k vám sa zrejme nedostal materiál, ktorý som poslala vašim poslancom, lebo vy prvýkrát ste ma takto napadli, kde som im to poslala priamo vytlačené, že moje meno tam nie je, ale vy ma môžete ďalej obviňovať, samozrejme, máte imunitu, môžete si to dovoliť, ale svedčí to o vašej úrovni.

Viete, pán Rafaj, ja nemám vo zvyku analyzovať, kde, kto je zamestnaný, aký má rodinný vzťah s kým, to prenechávam eštebákom a udavačom. Ja som chcela povedať jednu vec, že nerozumiem útokom na ÚPN a považujem kroky pána ministra spravodlivosti za zneisťovanie práce ľudí, ktorí sú v ÚPN. To je prvá vec, ktorú som povedala.

Druhá vec, ktorú ste si nevšimli, čo som povedala, že zrejme z tejto správy vyplýva, že ÚPN by potrebovala niektoré legislatívne dotiahnutia, nakoniec vy tiež ste ich spomínali. A nesmieme proste túto správu len tak nechať prejsť a ako legislatívci si toto nevšimnúť. To bola druhá vec, ktorú som povedala.

A tretia vec, som povedala, že ja obhajujem existenciu ÚPN pred útokmi niektorých členov tejto vlády, ktorá dnes vládne, pretože si myslím, že ÚPN potrebujeme. A hovorila som o pánovi Petranskom v tomto zmysle pravdu, lebo je to na mojom blogu už rok a nikto sa proti tomu nepostavil, len preto, aby ste si nemysleli, že snáď obhajujem toto vedenie ÚPN.

To bolo všetko.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem. Vyčerpali sme vystúpenia písomne prihlásených rečníkov. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Ústne sa do rozpravy neprihlásil nikto. Končím možnosť podania ústnych prihlášok do rozpravy.

O slovo ešte pred ukončením rozpravy požiadal spravodajca. Nech sa páči, pán Mikloško, máte slovo.

F. Mikloško, poslanec: Vystúpenie pani poslankyne Vášáryovej a potom reakcia pána poslanca Záhumenského ma inšpirovala k tomu, aby som povedal tri slová, obrazne povedané.

Ja si myslím, že pamäť skutočne bude kľúčová téma, ktorou sa budeme musieť popasovať v najbližšom období, pretože krajina, ktorá už sa začína materiálne stavať na nohy, bude potrebovať duchovne nejakým spôsobom ožiť a bude potrebovať, aby do nej bola vdýchnutá jej duša. A to bude pamäť. Pamäť bude kľúčové slovo a kľúčová brána, ktorou sa bude vchádzať k tomu, ako Slovensko bude v ďalších rokoch existovať.

Ale pán poslanec Záhumenský vystúpil a začal tu pripomínať, že kto podpísal Antichartu. Nuž tomu sa hovorí selektívna pamäť, pretože ak hovorím o tom, že kto podpísal Antichartu, tak vzápätí musím hovoriť o tom, že kto všetko vytváral celú tú zúfalú, absurdnú atmosféru Anticharty, tej hystérie, do ktorej nútil ľudí, najzraniteľnejších umelcov, ktorí potrebujú istú slobodu na to, aby sa mohli prejavovať, toto už pán poslanec Záhumenský nepovie. Nepovie o celej ten absurdnej atmosfére a všetkých tých ľuďoch, ktorí ju reprezentovali a ktorí nakoniec dneska takisto ešte existujú.

Čiže nie selektívna pamäť, ale pamäť, by som povedal, ako celok na to, aby sme sa vedeli uchopiť našej histórie. Z tohto dôvodu aj my sme ešte niektoré veci predchádzajúce otvorili, pretože zabúdanie je dneska najväčším pokušením tejto doby.

Ďakujem. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Mikloška nie sú. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Pán poslanec Mikloško bol posledný, ktorý vystúpil ešte v rámci rozpravy. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Chcem sa opýtať pána navrhovateľa, či chce zaujať stanovisko. Nech sa páči, pán predseda, máte slovo.

I. Petranský, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa: Ďakujem pekne. Chcel by som sa možno stručne vyjadriť k pánovi poslancovi Rafajovi, keďže ma priamo vyzval, aby som mu odpovedal na jeho otázky. Je jasné, že správa, ktorú som predložil, nemôže zďaleka vyčerpávajúco hovoriť o všetkých aktivitách, o celom komplexe úloh a pracovných výkonoch, ktoré sa uskutočňujú v Ústave pamäte národa, preto možno odpoveď na niektoré svoje otázky ste tam nenašli. Ale stručne o niektorých tých bodoch, ktoré považujem za dôležité, by som sa zmienil.

Som rád, že ste ocenili pozitíva v podobe vzniku sekcie vedeckého výskumu a takisto referát Oral History, kde ste teda podotkli, že sa neskúmajú obete etnickej perzekúcie, čo nie je celkom tak. Robia sa nahrávky aj s pamätníkmi týchto perzekúcií, predovšetkým v poslednom období.

No, pokiaľ ide o pokles žiadostí o sprístupňovanie dokumentov Štátnej bezpečnosti, tak ten je celkom prirodzený, ten veľký boom nastal, keď boli zverejnené registračné protokoly, kedy sa veľká časť obyvateľov, ktorí sa objavili, buď oni, alebo ich príbuzní, v týchto registračných protokoloch, obrátili na Ústav pamäti národa a je celkom zrejmé, že toto postupne bude klesať, aj počet týchto ľudí, ktorí sa budú o toto zaujímať.

Pokiaľ ide o ľudí, ktorých ste spomínali, že sú možno starí, chorí, že nemajú prostriedky prísť do Bratislavy, skúmať to alebo že musia platiť dve koruny, my vychádzame v ústrety aj týmto ľuďom, robíme aj výjazdy za ľuďmi, ktorí nie sú schopní prísť do Bratislavy. A keď ste to dali do nejakého protikladu s tými, ktorí prídu do archívu a môžu tam bádať bezprostredne, tak archív je otvorený všetkým bádateľom, čiže ktokoľvek príde, tak v zmysle archívneho zákona môže v archíve bezplatne bádať.

Tu ste takisto dali dôraz na taký istý problém, že Ústav pamäti národa funguje na báze dvoch zákonov, nielen na základe zákona o pamäti národa, ale aj na základe zákona o archívoch a registratúrach. Tento stav nastal už pred viacerými rokmi, kedy archív Ústavu pamäti národa bol z rozhodnutia ministerstva vnútra zaradený do siete verejných archívov v Slovenskej republike. V archívoch Ústavu pamäti národa nie sú žiadne tajné spisy, čiže pri poskytovaní týchto materiálov bádateľom na výskum sa náš archív môže plne pridržať zákona o archívoch a registratúrach.

Ten nadštandardný záujem o stretnutia s predstaviteľmi Spojených štátov amerických, to je podľa mňa trošku prehnané, my sa stretávame s veľvyslancami viacerých krajín. V podstate ktorýkoľvek veľvyslanec má záujem sa s nami stretnúť, tak my sme absolútne ochotní s ním komunikovať. Pokiaľ ide o vzťahy s Veľvyslanectvom USA, tak tie sú založené predovšetkým na tom, že Ústav pamäti národa má už niekoľko rokov podpísanú dohodu National Holocaust Museum vo Washingtone, čo je americká inštitúcia, a naša spolupráca medzi týmito inštitúciami smeruje k výmene informácií o židovských obyvateľoch, ktorí boli prenasledovaní v období 2. svetovej vojny, takže to je ten základný styčný bod.

Pokiaľ ide o agendu súdnych sporov, ktorá je naozaj nie podrobne popísaná v našej výročnej správe, je to tak preto, že väčšina tých súdnych sporov, ktoré Ústav pamäti národa vedie, nie sú ukončené a my v tejto chvíli by sme neradi nejako podrobne o týchto súdnych sporoch hovorili.

No a tak, ako ste povedali, asi mi celkom neprislúcha hodnotiť, či zákon, resp. ustanovenie zákona o pamäti národa, ktoré hovoria o mzdách, resp. odmenách pre členov Správnej a Dozornej rady, sú primerané alebo nie sú primerané, toto naozaj by mal zhodnotiť parlament, Národná rada Slovenskej republiky.

Spolupráca s časopisom Domino efekt vznikla v priebehu minulého roku, keď Ústav pamäti národa intenzívne hľadal nejaké periodikum, ktoré by bolo ochotné pravidelne s týždennou periodicitou uverejňovať odborné články, popularizačné odborné články pracovníkov Ústavu pamäti národa a propagovať tak aj činnosť Ústavu pamäti národa. Napokon sme sa dohodli s časopisom Domino efekt, ktorý na toto pristúpil. Tá dohoda bola taká, že my tam tie články poskytneme, oni nebudú nijako zasahovať do obsahu toho článku, čiže táto dohoda bola pre nás prijateľná a my sme ju akceptovali, tak preto Domino efekt. Mimochodom, ten časopis už dnes neexistuje.

No ak hovoríme o spisoch, ktoré sa stratili alebo ktoré sa v súčasnosti nenachádzajú v archívoch Ústavu pamäti národa, to je záležitosť roku 2006. Tie prípady boli medializované, neviem, či máte informáciu, ale neviem o tom, že by od môjho nástupu do funkcie došlo k nejakým takýmto problémom pri miznutí materiálov zo spisov a zo zväzkov Ústavu pamäti národa.

Ja myslím, že je to všetko, pokiaľ ide o pána poslanca Rafaja.

Pani poslankyňa Vášáryová, myslím, že nie je prítomná, no každopádne ja by som sa naozaj chcel vyjadriť k jej vyjadreniam z blogu, ktorý uverejnila minulý rok. Hovorí, že sa nikto nepostavil proti jej slovám. Nemám vo zvyku reagovať na rozličné blogy a informácie, ktoré sa objavujú na internete, preto som nereagoval ani na tento blog, ktorý považujem za úplne nekompetentný. Pani Vášáryová pravdepodobne ako nehistorička vôbec nepochopila obsah mojej štúdie, vytrhávala vety, ktoré som napísal, z kontextu, prekrúcala slová, ktoré som ja povedal, niekedy im dávala úplne opačný význam, než tam v skutočnosti boli. Ja predpokladám, že to nebolo jej úmyslom, ale že išlo výlučne o jej možno neskúsenosť v oblasti histórie. Takže myslím, že nie je dôvod ani, aby som to nejako bližšie rozoberal. Každopádne pôvodný text mojej štúdie veľmi rád poskytnem pani Vášáryovej aj komukoľvek, aby si každý mohol urobiť obraz o interpretačných schopnostiach pani poslankyne Vášáryovej.

Ďakujem pekne.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán spravodajca, žiadate si záverečné slovo? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Ďalším bodom programu je

návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka na prijatie Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o demografickej budúcnosti Slovenska.

Tento návrh ste dostali ako tlač 634 a spoločnú správu výborov máte ako tlač 634a.

Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Vladimírovi Palkovi, aby návrh uviedol. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP