Čtvrtek 7. února 2008

Siedmy deň rokovania

19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

7. februára 2008 o 9.00 hodine

 

M. Hort, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, vážení kolegovia, príjemné predpoludnie. Otváram 7. rokovací deň 19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovaní požiadali poslanci Národnej rady Slovenskej republiky: pán poslanec Maroš Kondrót, pani poslankyňa Viera Mazúrová a pán poslanec Ľuboš Micheľ.

Srdečne vítam pána ministra kultúry, pána Maďariča. Taktiež poprosím pána spravodajcu, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.

A budeme pokračovať v prerušenom rokovaní, v prerušenej rozprave v prvom čítaní o

vládnom návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Je to tlačový zákon pod č. 526. Budú ďalej vystupovať v rozprave poslanci, ktorí boli prihlásení písomne v poradí - pán poslanec Slafkovský, pán poslanec Rydlo, pán poslanec Palko a pán poslanec Senko. Po ich vystúpeniach a po dobehnutí faktických poznámok sa bude možnosť prihlásiť do rozpravy ústne.

Dávam teraz slovo pánovi poslancovi Alexandrovi Slafkovskému, aby sa ujal slova. Nech sa páči.

A. Slafkovský, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené dámy a páni, milí kolegovia, aj keď nás je tu ešte ako obvykle o 9.00 hodine relatívne poredšie, chcem povedať toľko, že aj ja, aj my ako opozícia vcelku vítame diskusiu k návrhu tlačového zákona. Totiž 42-ročný zákon s 9 novelami je síce ďaleko svojím vekom za francúzskym, ktorý platí už od roku 1881, ten ale platil súvislo v demokratickej krajine, okrem krátkej periódy v II. svetovej vojne a Petainovej republiky. Preto, aj keď upravený, ale predsa len realitou socializmu, náš starý zákon je zrelý na zmenu, ale zmenu prijatú v širšom konsenze.

Diskusia o novom tlačovom zákone je testom demokratického zmýšľania, testom schopnosti byť veľkorysý a vidieť ďalej ako na špičku svojho nosa. Tento predložený návrh by nevyvolal takú masívnu a odhodlanú protiofenzívu z našej strany, keby z neho netrčala na mnohých miestach snaha o získanie prevahy politikov nad novinármi. To už ale nie je o rovnovážnych vzťahoch v demokracii, je to pokus o ohrozenie demokracie s cieľom zabetónovať sa pri moci cestou umlčania tlače, a to ešte nevieme, čo je nachystané na elektronické médiá. Preto sa netreba čudovať, že sme vyslali jasný signál, čo je dôležitejšie, či sloboda a demokracia alebo mastný chleba natretý sadlom eurofondov.

Presne pred 60. rokmi vtedajšie povojnové Československo podľahlo propagande o ľahko získanom krajci mastného chleba. Čo z neho nakoniec bolo, nemusíme si pripomínať. Všetci to dobre vieme. Väčšina z nás má svoje skúsenosti so silou médií. Keď sme si mysleli, že pravda bola na našej strane, aj keď nebola, siedma veľmoc je siedma veľmoc, aj keď nemusí byť vždy na našej strane, musí mať priestor pre slobodné fungovanie. Bez nej by totižto nebolo demokracie. Mnohé tu už bolo povedané, ale mám ešte niekoľko postrehov k predloženému návrhu zákona.

Prvé, čo som si podčiarkol, bolo, že tento zákon sa nemá dotýkať periodickej tlači určenej pre prevádzkové potreby právnickej osoby, ak nie je distribuovaná verejnosti alebo je určená na jej vlastnú propagáciu. Vari sa rovnako nemôže cítiť dotknutým aj občan, zamestnanec, nebude aj on mať právo na ochranu osobnosti? Prečo ho teda už v § 1 vylučujeme z tohto zákona? Ako budeme potom reagovať na rôzne mesačníky vydávané napríklad samosprávami? Budeme ich radiť medzi bežné periodiká alebo periodiká určené pre právnickú osobu?

V zákone sa objavuje ustanovenie o ochrane zdroja informácií. Myslím si, že je to vcelku pozitívnym prvkom v zákone. Prečo ale v § 4 je novozavedená ochrana zdroja informácií definovaná podľa dôvodovej správy tak, že len trestné činy stíhateľné podľa § 123 Trestného zákona a ťažšie, teda to sú tie trestné činy, kde je maximálna, kde je maximálna trestná sadzba 10 rokov, len tieto sú mimo ochrany imunizačného paragrafu. Prečo by nemal byť známy ten, kto vedome klame? Prečo by nemal byť potrestaný, ak súd rozhodol, že bol spáchaný trestný čin napríklad ohovárania? Myslím si, že všetci poznáte efekt čiernej kávy na svadobnej košeli. Keď vás ako ženícha oblejú kávou, darmo sa pôjdete umývať, zostanete mokrý a hnedý fľak tam bude. Čiže tá moc a dopad ohovárania a nepravdy je vždy oveľa silnejší ako schopnosť dosiahnuť určitú opravu alebo nápravu, lebo tie množiny sa nikdy neprekrývajú. Vždy je tam množina tých, ktorí počuli obvinenie, iná a nie je úplne totožná s množinou tých, ktorí potom počuli alebo si prečítali ospravedlnenie. Prečo by sme mali dávať právo nejakému zlomyseľníkovi alebo provokatérovi, aby sa schoval za ochranu tohto paragrafu len preto, že je takzvaný zdroj informácií? To, myslím si, že treba naozaj vo výbore a pred eventuálnym tretím čítaním prediskutovať.

K § 6, ktorý hovorí o tom, čo periodická tlač a agentúrne spravodajstvo nesmú obsahovať a o následných sankciách už toho bolo povedané dosť, pomerne veľa. Ja len toľko k tomu. Návrh zákona dáva žalobcu aj do polohy sudcu, to znamená, že kladivo na čarodejnice v podobe pokút je dané do rúk ministerstva kultúry. Je to tak správne?

Totižto glotové rukávy súdu dokážu veľa a pri trochu fantázie si viem predstaviť, že mnohé bulvárne časopisy by dostali 200-tisícovú pokutu aj za jedno vydanie v jednom čísle. Pri práve na opravu ma zarazila skutočnosť, že vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť opravu, ak môžu dokázať pravdivosť skutkového tvrdenia, o ktorého opravu sa žiada. V tomto prípade by som nestaval vydavateľa alebo agentúru do silnejšej polohy, ako je poloha sťažovateľa. Vydavatelia totiž budú takmer vždy tvrdiť, že majú pravdu, len aby nemuseli uverejniť opravu. Ak opravu neuverejnia, tak nech potom v spore rozhodne súd.

Pri práve na odpoveď je to ale naopak. Tu je zase postavený do absolútne výhodnejšej pozície sťažovateľ ako vydavateľ alebo agentúra. A nie je nič jednoduchšie ako deklarovať, že sa mňa ako osoby alebo inštitúcie niečo dotklo. O vágnosti ustanovenia o primeranosti rozsahu odpovede už tiež bolo povedané veľa, ale nebolo spomenuté, že nezaniká právo na odpoveď tomu, kto žiada aj o opravu. Teda v jednom čísle bude možno aj oprava, aj odpoveď.

Ako demokratický bonbónik návrh zákona zakazuje uverejniť vydavateľovi alebo agentúre akýkoľvek hodnotiaci text, o ktorom by sa dalo povedať, že má vzťah k odpovedi a to ani v príslušnom vydaní alebo v niektorom z nasledujúcich. Ináč povedané, odpovedajúci dostane týmto právo na indiánske "howg". Koniec, basta, dohovoril som. Už sa nikto k tej téme nemôže vyjadriť. To si nemyslím, že je demokratické ustanovenie. Nuž, teda, "vot kak bystro nebudet diskusia".

Vítam právo na dočasné oznámenie, ale prečo nie je umožnené uverejniť žiadny súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok pri, ani po zverejnení dodatočného oznámenia. Dodatočné oznámenie si myslím, že je dobrá inštitúcia, ale zasa nedávame právo vydavateľovi ako pri práve na odpoveď vyjadriť sa, zaujať stanovisko, proste sme sa rozhodli, že ukončíme demokraciu. A zakazovať novinárom hodnotiace úsudky je predsa to isté, ako im zakázať písať. A to hádam, nie je cieľom tohto zákona. Je jeho cieľom zakázať písať a rozprávať? Alebo dosiahnuť rovnováhu medzi právami a povinnosťami vydavateľov a agentúr?

Návrh zákona pamätá na to, čo ak vydavateľ alebo tlačová agentúra neuverejní opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie. Vtedy je cesta k súdu otvorená. Podľa toho, ako som rozumel textu, nie je jasné, čo ak vydavateľ alebo agentúra všetko zverejní načas, ale pretože najbližšie vydanie je až o týždeň a poplašná správa sa už vykľula na svetlo sveta, spôsobila majetkovú škodu alebo ovplyvnila voľby. Čo teraz? Kde sa domáhať pravdy? Je aj tu možnosť občianskoprávnej súdnej dohry? Preto súhlasím a pripájam sa k návrhom, ktoré žiadali podľa rokovacieho poriadku vrátiť návrh predmetného zákona na dopracovanie predkladateľovi. Nerobím si však veľké ilúzie o tom, že by tento môj návrh prešiel.

Vyhlasujem preto už teraz, že tento zákon podporím v treťom čítaní, len ak bude upravený v zmysle vyváženia demokratických práv. Ak je úmysel predkladateľov úprimný, tak sa budú snažiť dosiahnuť v pléne zhodu, oveľa širšiu, prijateľnú pre predkladateľa, pre OBSE, ktorého mimochodom zástupca by dnes mal byť osobne prítomný v Bratislave a myslím, že na 18.00 hodinu je vyhlásená aj tlačovka na ministerstve kultúry, ako som si včera všimol na internetovej stránke OBSE. Máme snáď ambíciu prijať dobrý zákon, či nie? Dobrý, ktorý bude platný možno tak dlho ako francúzsky. Totiž aj v politike platí, raz si dole, raz si hore. Francúzsky je taký, aký vyhovuje Francúzsku. Vyhovuje mu už takmer 130 rokov a... (Prerušenie vystupujúceho predsedajúcim.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Pán Senko, poprosím vás, ak chcete, prihláste sa vo faktickej poznámke. Dobre? Skúsme dodržiavať nejakú úroveň diskusie. Pán Senko, vo faktickej poprosím. Dobre?

A. Slafkovský, poslanec: ... 130 rokov platný zákon. A niektoré zákony v demokratických krajinách sú platné aj dlhšie ako 130 rokov. To znamená, že to niečo svedčí o kvalite spracovaného návrhu a jeho predloženia a o dobrom úmysle predkladateľa dosiahnuť alebo prijať normu, ktorá bude naozaj demokratická a v demokratickej spoločnosti prijateľná. Pred zákonom by sme mali mať všetci rovnaké šance, lebo všetci to dobre poznáme. V politike je človek raz hore, raz dole a taká vec ako tlačový zákon aj preto nebol novelizovaný novým zákonom po revolúcii, pretože to nie je také jednoduché, čo uznávam.

Preto hovorím, že v prípade, ak nepríde k dohode, ktorá bude na európskej úrovni prijateľná, teda že nebude v treťom čítaní schválený text chrániaci demokraciu namiesto jej búrania, nebudem hlasovať za prijatie Lisabonskej zmluvy. Nechcem, aby sme sa zaradili medzi nedemokratické krajiny, ktoré nemajú miesto v Európskej únii. Občania Slovenskej republiky si to nezaslúžia po tom všetkom, čo už od roku 1989 zažili.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk).

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne za vystúpenie v rozprave.

S faktickými poznámkami sa prihlásil pán poslanec Ján Senko. Ja vás, pani kolegyňa, vidím, áno, aj pani poslankyňa Katarína Tóthová. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.

Slovo má pán poslanec Senko, nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Musel som reagovať aj v priebehu vystúpenia pána poslanca, pretože jednoducho jeho vystúpenie svedčí o tom, že nepozná ani to, o čom hovoril. Nepozná obsah ani francúzskeho zákona a práva na odpoveď, ani nemeckého. Jednoducho to z toho bolo vidieť. Takže, pán poslanec, jednoducho musím povedať jedno. Vaše vystúpenie ešte raz svedčí o tom, že predložený návrh zákona nemáte naštudovaný. A tie indiánčiny, čo ste hovorili, aj so snahou ironizácie v ruskom jazyku, svedčia o tom, že ste nehovorili k veci. Na to chcem len upozorniť. Ešte raz, bohužiaľ, nezvládli ste obsah predloženého zákona, nepoznáte jeho obsah, vaše vystúpenie o tom ešte raz svedčilo. Nemám k tomu už viacej čo dodať.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej sa s faktickou poznámkou prihlásila pani poslankyňa Katarína Tóthová. Nech sa páči.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec, tiež mám obdobný pocit, ako pred chvíľou kolega uvádzal. Ale nielen z vášho vystúpenia, aj z vystúpenia viacerých. Vy ste si nahrali tému ohrozená demokracia, ale bez argumentu, ako tá demokracia vyzerá v súčasnosti v Európe v tlačových zákonoch a ako vyzerala aj niekedy v minulosti, kde skutočne bola vyvinutá tá demokracia. Nepovažujem prvé čítanie za to miesto, kde vám budeme jasne čítať znenia iných zákonov a formulovanie v iných zákonoch. Myslím si, že to je téma pre druhé čítanie. Veľmi sa dočkáte. Napríklad som si rýchlo pozrela poľský tlačový zákon a neviem to, čo tu bolo čítané včera kolegyňou - poslankyňou, vôbec som nenašla v tlačovom zákone. A chcem povedať jedno k tomu, čo ste povedali, že občania nášho štátu si to nezaslúžia. Ja by som povedala takto, vaše chovanie si občania Európy nezaslúžia. Pretože vy musíte vedieť, že v každom, teda vo viacerých európskych štátoch sú určité skupinky, pre ktoré ste tu dali takú mustru, že aj takto možno vydierať a práve to je veľké nebezpečie, ktoré cítia aj príslušní funkcionári Európskej únie a Rady Európy, že takéto vydieračské metódy môžu nastať aj v iných republikách a budú sa tváriť, že veď takto to ide aj inde. Takže, to je otázka, ktorá... (Vystúpenie prerušené časomierou.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pýtam sa pána Slafkovského, áno, chce reagovať. Nech sa páči.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne. Pre pána kolegu Senka. Pán kolega, ja som Le Monde a Le Figaro čítal možno toľkokrát ako SME. A nájsť tam uplatnenie práva na odpoveď tak, ako je napísané u nás v našom zákone, pritom francúzsky zákon je pomerne liberálny a je postavený na stranu toho, kto chce reagovať, tak tam je veľmi zriedkavá možnosť nájsť to uplatnené právo na opravu. To znamená, že oni si to riešia niekde inde, nie na stránkach tlače. A pokiaľ je tam skutočne ten problém, že došlo k ohováraniu alebo poškodeniu dobrého mena, tak si to uplatnia potom na súde, aby bolo rozhodnutie jasné a rozhodnutím súdu aj aplikovateľné.

No a čo sa týka pani kolegyni Tóthovej, ona prišla na záver môjho vystúpenia, tak ma nepočúvala od začiatku. Ale chcem len pripomenúť toľko, že tie príklady o tom, že Európska únia ako-taká si uvedomuje, že nie je inštitúciou alebo územím, kde každý, kto už raz vojde, odtiaľ nemôže vyjsť a nemôže byť žiadna sankcia voči nemu uplatnená. Sankcie už boli, čo sa týka eurofondov uplatnené aj voči Maďarsku, aj voči Rakúsku v prípade je to, keď bol Heider vo vláde, tak nehovorme si o tom, že by Európska únia nedávala na takéto veci pozor. A my sme tu aj preto, aby sme jej to povedali, že sa tu chystá alebo chystala nejaká podlosť na demokracii. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Ďalším písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Jozef Rydlo. Nech sa páči, pán poslanec, máte priestor na vystúpenie v rozprave.

J. Rydlo, poslanec: Ctený pán podpredseda, predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, slávna snemovňa, kto sa zaoberal politickými dejinami Slovákov za minulých sto rokov, stále má pred očami množstvo "žiadostí", "prosbopisov", memoránd a iných podobných dokumentov, ktoré naši predkovia podávali na cudzie úradné miesta v Budapešti, v Prahe, v Moskve. Mnohé delegácie slovenských mužov, ponížene, žmoliac klobúk v rukách, neraz vyčkávali v predizbách vicišpánov, ministrov, panovníkov či prezidentov, pápežov ba i diktátorov, kedy tomu alebo onomu cudziemu politickému činiteľovi alebo vladárovi uráči blahosklonne vypočuť ich úctivú prosbu o rešpektovanie prirodzených a iných národných práv. Memorandá sa prečítali, delegácie sa vypočuli a vypoklonkovali a všetko zostalo po starom.

Podmienky, za ktorých sa Slováci v Strednej Európe duchovne vyvíjali, možno výstižne nazvať kultúrnym feudalizmom. Je to onen stav duchovnej neslobody, ktorý vyplýva z neslobody politickej. Javí sa dvojakým spôsobom: ako nesloboda tvoriť a ako nesloboda vytvorenými hodnotami voľne narábať.

Reč ani duch sa nebrúsia a nerastú v zatuchnutých pomeroch cudzích režimov, pod cudzou cenzúrou, ale jedine na voľnom priestranstve politickej slobody. Kým sa jazyk nevyslobodí z kuchyne a neprenikne do živého styku ľudí: na trh, na ulicu, do škôl všetkých stupňov, do novín, do hospodárskeho života, do parlamentu, dovtedy národ nemá všetky predpoklady duchovnej slobody. Plameň literárneho, umeleckého a vedeckého tvorenia a bádania musí len sliepňať v pološere, kým prívody slobodného uvažovania a skúmania sú cudzími režimami uzavreté, prípadne kontrolované. Pod cudzím režimom básnici či novinári, ba aj vedci, môžu písať len "do priečinkov" v nádeji, že po rokoch, niekedy po ich smrti, niekto natrafí na ich rukopis a ho zverejní. Toto však nie je kultúrny život! To je živorenie z milosti držiteľov cudzej štátnej moci. Zaiste by bolo zaujímavé pouvažovať nad tým, čo by slovenský génius bol vytvoril, keby náš národ bol mohol svojsky myslieť, keby bol mal od začiatku národného života svoje školy, svoje národné a politické inštitúcie.

Žiadosti slovenského národa sú národnorevolučný program Slovákov vyhlásený 10. mája 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši, adresovaný uhorskej vláde a snemu (riešenie národnostnej, jazykovej, školskej otázky, zrušenie poddanstva, ktoré by sa týkalo všetkých kategórií roľníkov, zavedenie všeobecného volebného práva a iné). V dôsledku odporu maďarských vládnych kruhov neboli splnené. V tomto historickom dokumente nájdeme ako v poradí desiatu žiadosť túto požiadavku:

...Žiadame: 10. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií, zakladanie tlačiarní a kameňopisární...; ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa k poradám verejným o veciach obecných...

Požiadavka akoby ušitá pre dnešnú rozpravu o vládnom návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, alias tlačový zákon.

O tom, že za komunistickej totality - napokon ako v ktoromkoľvek totalitnom štáte, či červenom, šedom, čiernom alebo kaki - si Slovensko "užilo" obmedzovanie slobody tlače až-až, môžem celkom opodstatnene povedať každý, kto zažil komunistickú éru - zažili sme obmedzovanie slobody prejavu, médiá boli úplne podriadené totalitnej štátnej moci, ktorá Slovákov naučila správať sa podľa povestnej skúsenosti: keď myslíš, nepíš, keď píšeš, nepodpíš, keď podpíšeš, tak sa nečuduj...

Podľa gréckokatolíckeho teológa Ľubomíra Petríka slobodu tlače, slobodu mediálneho prejavu, preto vnímame ako jednu z podstatných súčastí demokracie a sme na ňu citliví. Sme šťastní a hrdí na to, že dnes v slovenskej spoločnosti je táto sloboda nespochybniteľná.

Skúsme si však nastoliť otázku, či sloboda médií môže existovať bez akýchkoľvek hraníc a obmedzení.

V blahej pamäti pápež Ján Pavol II. svojho času povedal: "La verità non si misura all´opinione della maggioranza" (Pravda sa nemeria, pravdu nemožno merať mienkou väčšiny). Vo svojom príhovore na Velehrade 22. apríla 1990 povedal: "Falošné chápanie slobody nevyhnutne vedie do chaosu, plodí mravné zlo a utrpenie. Ale človek bol povolaný k ozajstnej, zodpovednej slobode, ktorej vzor ukázal Kristus".

Skutočná sloboda sa spája so zodpovednosťou. Rovnako to platí aj o mediálnej slobode. Ak sa neriadi zodpovednosťou voči jednotlivcovi a voči spoločnému dobru, môže spôsobiť veľa škody. Nie je to vonkoncom nič nové, veď Pavol z Tarzu čajsi pred dvoma tisícročiami vo svojom prvom liste Cirkvi v Korinte napísal: "Slobodno všetko, ale nie všetko osoží. Slobodno všetko, ale nie všetko buduje. Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného" (10,23-24). Pavol tieto slová vysvetľuje preto, lebo ide pravdepodobne o jeho výrok, ktorý však korintskí hlásatelia absolútnej slobody mravov prekrútili.

Aj dnes mnohí prezentujú absolútnu slobodu a aplikujúc ju na médiá tvrdia, že je možné uverejniť, publikovať všetko. Keď sa však dnes spomenie akékoľvek ohraničenie mediálnej slobody, hneď sa začne poukazovať na totalitné praktiky, na cenzúru totalitného režimu. Ide však o veľké nepochopenie. Za totality išlo evidentne o nespravodlivú cenzúru, o nespravodlivé ohraničenie slobody, ako je to vo všetkých totalitných režimoch a štátoch.

Kresťanstvo, ku ktorému sa stále hlási drvivá väčšina obyvateľov Slovenska - napokon aj väčšinu politického spektra tohto parlamentu tvoria politické sily odvolávajúce sa aspoň pro forma na kresťanský svetonázor - jasne proklamuje svoj odmietavý postoj voči akejkoľvek forme nespravodlivej cenzúry, pretože sa protiví dôstojnosti človeka a jeho slobode, ktorú mu dáva Boh. Na potvrdenie tohto tvrdenia by bolo možné citovať mnohé cirkevné dokumenty a najmä poukázať na konkrétne postoje cirkvi.

Druhý vatikánsky koncil, vari najvýznamnejšie fórum ľudstva, ktorý venoval do tých čias nevídanú a dodnes neprekonanú pozornosť dôstojnosti Človeka (s veľkým Č) v súčasnom svete, venoval mimoriadnu pozornosť aj problematike spoločenských komunikatívnych prostriedkov - výsledkom tohto záujmu je dekrét Communio et progressio (Spoločenstvo a rozvoj).

Katolícka cirkev vo svojom dokumente Etika v spoločenskej komunikácii učí, že: "Vždy treba vystupovať v záujme slobody vyjadrovania názorov. Z morálneho hľadiska však tento predpoklad nie je absolútnou, nedotknuteľnou normou. Celkom evidentne jestvujú prípady, kde nemožno hovoriť o práve na komunikáciu; patrí k nim osočovanie a poškodzovanie dobrého mena, správy, ktoré sa pokúšajú roznecovať nenávisť a konflikty medzi ľuďmi, obscénne a pornografické programy, chorobné opisovanie násilia. Aj slobodné vyslovovanie názorov by malo dodržiavať zásady pravdivosti, korektnosti a úcty pred súkromím".

Kresťan si má byť teda vedomý, že sloboda médií v sebe zahŕňa etický rozmer. "Tí, čo sú zodpovední za tlač, majú pri šírení informácií už z titulu svojho povolania povinnosť slúžiť pravde a nenarúšať lásku. S rovnakou starostlivosťou sa majú snažiť rešpektovať povahu faktov a hranice kritického úsudku o osobách. Majú sa vyvarovať tomu, aby podľahli pokušeniu osočovať." Je nutné zachovať úctu voči ľudskej osobe a pamätať na dobro vlastného národa, ako aj na dobro ostatných národov. Štátne zákony majú v médiách chrániť dôstojnosť jednotlivca i spoločenských skupín, ako aj kultúrne hodnoty a náboženskú slobodu. Je evidentné, že kresťanovi ide o vyváženosť medzi slobodou a etikou.

Poľský profesor Tadeusz Zasępa, ktorý je odborníkom v otázke masmédií, v jednom televíznom rozhovore na otázku, čo je to sloboda a etika pre žurnalistu, odpovedal týmito slovami: "Jedno i druhé má isté pevne vymedzené hranice. Sloboda je jasná, pretože je pre človeka daná od Boha... Nemôžeme však s tou slobodou napredovať donekonečna, pretože je tu aj druhá hranica - etika, dobro človeka. A práve pre toto dobro človeka existujú určité hranice. Nie je možné všetko, ... nemôže sa zájsť priďaleko. Hranicu tvorí vnútro človeka, jeho svedomie. To sú tie hranice."

Aj v Etickom kódexe Slovenského syndikátu novinárov je napísané: "Novinár nesmie propagovať... politickú, občiansku, rasovú, nacionálnu, náboženskú a inú neznášanlivosť. Preukazuje primeranú úctu iným štátom, národom, ich demokratickým tradíciám a inštitúciám, kultúre a morálke." Kresťan, či v politike, či v médiách má chrániť aj vieru, aj mravy. Čím viac v dnešnej dobe narastá sloboda bez akýchkoľvek ohraničení, čo zjavne neostáva bez následkov, tým viac sa z kompetentných miest začína jasne hovoriť o etike v médiách. Hľadajú sa vhodné ohraničenia, aby sa nesprávne chápaná sloboda v konečnom dôsledku nestala rafinovaným nástrojom proti človeku. Adresátom médií je človek, preto je potrebné robiť všetko pre človeka, nie proti nemu.

Známy slovenský právnik, jeden z najlepších právnikov mladej generácie, ktorý sa venuje médiám, Peter Kerecman na otázku: Obmedzujú zásady novinárskej etiky slobodu prejavu novinára? odpovedá takto, budem z neho dlhšie citovať:

"Ak v právnickom texte nerozumiete nejakému slovu, preskočte ho. Text aj tak dáva zmysel. A ak bez tohto slova zmysel nedáva, potom by ho nedával ani s ním", dočítame sa v jednom z Murphyho zákonov o právnikoch. Sú normy zložitejšie a sú normy jednoduchšie, normy, ktorým chceme rozumieť a naopak, také, ktorým porozumieť nechceme. A sú normy, ktoré vyjadrujú to, čo považujeme za správne a možno sú i také, ktoré podľa nášho názoru správne nie sú. Kódex novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov obsahujúci základné zásady novinárskej etiky, nie je rozsiahly, je jednoducho formulovaný, vyjadruje to, čo považujú za správne hádam všetci novinári. Ostáva iba odpoveď na otázku, či týmto normám chceme porozumieť.

Základnou povinnosťou novinára podľa Kódexu je povinnosť urobiť všetko potrebné, aby verejnosti podával informácie pravdivé, overené a odborne fundované, pričom pravdivosť informácií predpokladá, že fakty ako ich základ sa podávajú čo najobjektívnejšie, v pravom kontexte, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí a s primeraným uplatnením tvorivých schopností novinára, ktorý rešpektuje vždy mieru vkusu a primeranosť výrazových prostriedkov. Novinár preberá zodpovednosť za všetko, čo uverejní. Nielen preto, že i táto norma je súčasťou kódexu.

Nad dodržiavaním ustanovení Kódexu je povinná bdieť Tlačová rada Slovenskej republiky zriadená Asociáciou na ochranu novinárskej etiky, teda SSN a Združením vydavateľov periodickej tlače. Je to tá Rada, ktorá sa stala terčom kritiky vlády, keď nezaujala konkrétne stanovisko k podaniu vyslovujúcemu podozrenia z porušovania etických zásad novinárskej práce v prípadoch poskytovania neoprávnených peňažných a nepeňažných výhod novinárom súkromnými obchodnými spoločnosťami a k novinárskym praktikám zasahujúcim do domovej slobody jedného z ministrov vlády a to len pre tú malichernosť, že zo sťažnosti nezistila ani len základné údaje o tom, kto a ako takto mal postupovať. Je to tá Rada, o ktorej sa čitatelia jedného týždenníka mohli dozvedieť, aká je nekompetentná, keď sa odvážila rozhodnúť o porušení novinárskej etiky týmto týždenníkom. A je to tá istá Rada, ktorej členovia vykonávajú svoju činnosť bez nároku na akýkoľvek honorár vo svojom voľnom čase. A je to tá istá Rada, ktorá... Ozaj, viete vôbec o jej existencii? Poznáte jej rozhodnutia, v ktorých sa snaží vykladať normy Kódexu tak, aby ste v nich nenašli slová, ktoré musíte preskočiť?

Sloboda prejavu novinára je skutočne obmedzená normami. Tými právnymi aj tými etickými. Právne normy vytvoril štát a pod hrozbou štátneho donútenia prostredníctvom súdov vynucuje ich plnenie. Etické normy sú v nás a dodržiavame ich z vlastnej vôle, pretože vieme, že každá naša činnosť musí mať nejaké hranice už v záujme slobody iných. Štát ich dodržiavanie vo vzťahu k novinárom a k ich slobode prejavu nevynucuje, zatiaľ. Tlačová rada neukladá sankcie, iba upozorňuje na porušenie Kódexu novinárskej etiky v záujme toho, aby sa neopakovalo. V záujme toho, aby sa čitatelia dozvedeli z periodickej tlače informácie skutočne pravdivé, odborne fundované, objektívne, poskytnuté s potrebnou mierou vkusu a primeranými výrazovými prostriedkami. Čas ukáže, či sa štát uspokojí s týmto stavom, či bude považovať za "žiaduce", aby aj nad dodržiavaním etických noriem bdel predsa len štátny orgán "obdarený" dostatočnou právomocou, ktorého zloženie určí ten, komu takúto právomoc zverí (možno už nový tlačový) zákon.

Slobodu prejavu novinára obmedzujú aj normy etické. Ale akosi samozrejme. Nie preto, že za nimi stojí sankcia, ale možno preto, že sami cítime ich autoritu. A tak je to správne. V etických normách zásad novinárskej práce niet slov, ktoré možno preskočiť. Ani preto, že im nechceme rozumieť." Potiaľto Peter Kerecman.

Osobná skúsenosť mi hovorí, že by bolo najlepšie na Slovensku mať francúzsky tlačový zákon, taliansky zákon o komore novinárov a nemecký zákon alebo zákony na podporu tlače. - V predlohe, o ktorej diskutujeme, mi chýba napríklad čo i len letmá zmienka o podpore štátu médiám, akoby všetko mohol a mal vyriešiť iba trh, veď regionálne médiá, kultúrne časopisy v trhovej džungli sú odsúdené na zánik a povinnosťou štátu i kapitálotvornej vrstvy je napomáhať pluralitu a rôznorodosť... Nie sme vo Francúzsku či v Taliansku alebo v Nemecku, sme na Slovensku, kde história "úradovala" inakšie, potrebujeme našim potrebám, tradíciám a zvyklostiam zodpovedajúce zákonodarstvo, a teda aj nový zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve.

Žiadny zákon z ľudských rúk nie je dokonalý, pretože je dielom človeka a človek nie je dokonalá bytosť. Dokonalých ľudí poznajú len príručky hagiografie, tak ako dokonalé politické systémy jestvujú len v príručkách filozofov a teoretikov štátu a práva.

Mojím želaním je, aby na Slovensku v médiách začali prevládať mravné kritériá, aby médiá šírili informácie a nie dezinformácie, aby namiesto manipulačných ohováraní, ba osočovaní, ktoré sú vlastné niektorým médiám, ktorých pracovnou rečou je síce slovenčina, ale ktoré ruinujú nielen mravnú, ale aj fyzickú integritu jednotlivcov, rodín, ustanovizní, ba národa a štátu. Som presvedčený, že aj slovenskí žurnalisti sú schopní urobiť noviny, ako je dnes parížsky Le Monde či ženevský Le Courrier - jeden z najpoctivejších denníkov na svete... Alebo pôvodné Slobodné Slovensko, ktoré vzniklo po II. svetovej vojne v Mníchove. Verím, že i novinári časom aj na Slovensku raz pochopia, že nemajú slúžiť mamone, lež pravde, právu, spravodlivosti, spoločnému dobru, že aj pre nich platí Kuzmányho verš zo Slávy šľachetným: "Koho dar nezvedie, hrozba neskloní..."

Som zástancom zodpovednej slobody médií, veď sám som pred rokmi písaval do slovenskej krajanskej i emigrantskej tlače, či to boli Hlasy z Ríma, Horizont, Slovák v Amerike, Jednota, Kanadský Slovák, Most, Slobodné Slovensko, Bulletin Svetového kongresu Slovákov a iné, ktoré boli na Slovensku prohibitnou literatúrou. Písal som aj do najstarších po francúzsky vychádzajúcich novín na svete, ktorým je Feuille d´avis de Neuchâtel. Ako niekdajší exulant a dnešný navrátilec sediaci v poslaneckých laviciach, viem veľmi dobre, čo je to sloboda tlače a sloboda šíriť informácie. Z nás skoršie narodených každý dobre poznal BBC, Hlas Ameriky, Vatikánsky rozhlas, Slobodnú Európu, Radio Nacional de Espaňa, taliansku RAI, Parížsky rozhlas, Deutschewelle, Deutschlandfunk, Radio Stephanus či Trans World Radio z Monte Carla, rakúsku Viedeň alebo švajčiarsky Bern, ale aj Moskovský rozhlas, Radio Tirana, ba aj Čínsky rozhlas z Pekingu - mám v živej pamäti moju starú mamu, ktorá nielen večer, čo večer, ale každé ráno za "oných čias" počúvala zahraničné vysielanie v piatich či šiestich rečiach a naučila ma ešte ako chlapca naladiť si tú-ktorú slobodnú stanicu a vytvárať si obraz o svete, do ktorého som sa narodil.

Na záver mám jednu konkrétnu pripomienku terminologického rázu k navrhovanej predlohe, ktorá sa ani jej autorom, ani predkladateľovi páčiť nebude, ale ako knihomoľ a profesionálny bibliograf ju nemôžem nevyjadriť.

Vládny návrh zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, alias tlačový zákon, ktorý schválila vláda 9. januára 2008, sa vracia k pojmu periodická tlač, ktorý je už dávno prekonaný aj časom, aj vývojom, pretože nevystihuje súčasnú modernú elektronickú dobu. Vymedzením oblasti pôsobnosti, na ktorú sa má zákon vzťahovať, sa tak vôbec neodlišuje od starého tlačového zákona č. 81/1966 Zb. a znamená, podľa mňa, krok späť a návrat o viac ako 40 rokov. Navrhujem preto zmeniť príslušné paragrafy a rozšíriť chápanie periodickej tlače tak, aby tento pojem zahŕňal okrem tlačených publikácií aj ďalšie dokumenty, a to jednak elektronické verzie tlačených časopisov, ale predovšetkým elektronické časopisy, ktoré sa sprístupňujú výhradne on-line prostredníctvom internetu alebo boli vydané na pevnom fyzickom nosiči CD-ROM a neexistujú v nijakej inej podobe, opakujem: neexistujú v nijakej inej podobe.

Elektronické publikácie sú v súčasnosti čoraz viac využívané najmä v rôznych oblastiach akademického, vedeckého, politického, kultúrneho či spoločenského diania a nezakotvenie ich existencie zákonom bude spôsobovať problémy jednak autorom publikujúcim výhradne na internete, jednak knižniciam pri získavaní, ochrane a sprístupňovaní periodických publikácií publikovaných na iných nosičoch, ako je papier. Vývoj ide pomaly, ale isto dopredu aj v tejto oblasti a elektronické publikovanie na Slovensku je v posledných rokoch už bežným javom. Kým pred niekoľkými rokmi sa publikovali väčšinou elektronické verzie tlačených časopisov, v súčasnosti už začínajú prevažovať originálne elektronické časopisy, publikované výhradne on-line, buď prostredníctvom internetu alebo na CD-ROM, nad plnotextovými elektronickými verziami, a to vzhľadom na nižšie náklady autorov a vydavateľov, dokonalejšie techniky spracovania a tiež mnohoraké možnosti zobrazovania a sprístupňovania vrátane interaktívneho kontaktu s čitateľmi. Na Slovensku už dnes existujú elektronické časopisy rôznorodého charakteru od spravodajských, populárno-náučných, odborných až po vedecké časopisy, ktoré sa publikujú výhradne v elektronickej podobe. Národná agentúra ISSN Slovenskej republiky, ktorá v zmysle pravidiel medzinárodného systému ISSN registruje tieto publikácie, zaznamenala v poslednom období zvýšený záujem o ich registráciu. V súčasnosti sa ich počet pohybuje okolo 230 publikácií, ktoré existujú výhradne v elektronickej forme (v zahraničí je zaužívaný aj výraz "digital born") a necelých 200 elektronických verzií tlačených časopisov.

Pôsobnosť zákona je nevyhnutné rozšíriť, pretože predkladaný návrh zaostáva za chápaním periodických publikácií (seriálových publikácií) v celosvetovom meradle. Za periodickú publikáciu sa v zahraničí považujú aj publikácie na iných médiách, než sú tlačené periodiká, vrátane publikácií šírených prostredníctvom internetu (napríklad v Nemecku platný Mediengesetz zahŕňa aj všetky elektronické periodiká). Všade vo svete sú elektronické publikácie rovnocenné s tlačenými. Internet je rovnako nosič informácií ako tlač, rozdiel je len v type nosiča. Toto chápanie zrejme podporuje aj Syndikát slovenských novinárov, nakoľko v jeho pripomienkach sa objavila potreba rozšíriť pôsobnosť zákona aj na internetové noviny.

Prijatie zákona v navrhovanom znení by viedlo k nesúladu s platným zákonom o povinných výtlačkoch (č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch...), ktorý v § 3 definuje povinnosť vydavateľa periodickej publikácie odovzdávať povinný výtlačok aj v elektronickej alebo inej forme, ak bol v niektorej z nich pôvodne vydaný. Napriek tomu, že zákon odovzdávanie týchto publikácií bližšie neupravuje, pozitívum spočíva v tom, že aspoň čiastočne naznačuje ich existenciu.

Kým pôvodný návrh tlačového zákona z júna 2007 obsahoval aspoň elektronické verzie tlačených publikácií (v návrhu nazývané elektronické mutácie), v návrhu zákona schváleného vládou už neexistuje ani tento čiastočný pokrok, ktorý by zabezpečil aspoň súlad s existujúcim zákonom o povinnom výtlačku. Nesúlad týchto dvoch zákonov a neakceptovanie elektronických publikácií môže mať za následok problémy s odovzdávaním elektronických publikácií, ktoré vyplýva zo zákona o povinnom výtlačku č. 212/1997 Z. z. v znení zákona č. 535/2003 Z. z., pretože nový návrh tlačového zákona nepozná existenciu iných typov publikácií, len tlačených, avšak oba zákony úzko súvisia a povinnosť odovzdávať povinný výtlačok sa vzťahuje na periodické publikácie zahrnuté a zadefinované v tlačovom zákone tak, aby zahŕňal okrem tlačených publikácií aj ďalšie dokumenty, predovšetkým elektronické verzie tlačených časopisov a elektronické časopisy, ktoré sa sprístupňujú výhradne on-line prostredníctvom internetu alebo boli vydané len na pevnom fyzickom nosiči (CD-ROM) a neexistujú v nijakej inej podobe, opakujem znova, neexistujú v nijakej inej podobe.

Ďalším nezanedbateľným dôvodom na rozšírenie pôsobnosti zákona na elektronické publikácie je súčasný trend na Slovensku, ktorým je nahrádzanie tlačených publikácií elektronickými, t. j. časopisy prestávajú vychádzať v tlačenej podobe a existujú ďalej len v podobe elektronickej. Ide často o vedecké a odborné niekedy veľmi úzko špecializované časopisy, ktorých vydavatelia uprednostnili z dôvodu nižších finančných nákladov vydávanie v elektronickej on-line či off-line podobe, ale aj mienkotvorné tituly z oblasti spoločenského a politického života, ktoré vďaka elektronickej forme dosahujú okamžitú distribúciu, globálnu penetráciu a bezprostrednú spätnú väzbu verejnosti.

Ďalším argumentom na zadefinovanie týchto typov elektronických publikácii v novelizovanom tlačovom zákone je skutočnosť, že v prípade prijatia zákona v navrhovanej podobe by sa ani novozavedené inštitúty práva na zverejnenie opravy a odpovede a dodatočného oznámenia nevzťahovali na elektronické časopisy, publikované v elektronickej forme, nevzťahovala by sa na ne tiež zodpovednosť vydavateľa za obsahy šírené prostredníctvom internetu.

Ako ďalší argument v tejto súvislosti dávam do pozornosti Smernicu Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 13/2005-R z 31. augusta 2005 o bibliografickej registrácii a kategorizácii publikačnej činnosti. V čl. 7 bod (6) sa uvádza, že práce zverejnené na internete, ktoré majú všetky popisné údaje (názov a pôvodcu dokumentu, miesto vydania, vydavateľa, dátum vydania, ISBN, resp. ISSN) a uchovávajú sa v digitálnych knižniciach a archívoch na internete alebo vyšli na hmotnom elektronickom médiu (napríklad CD-ROM), sa zaraďujú do rovnakých kategórií ako tlačené dokumenty. Smernica teda nie je orientovaná len na elektronické verzie tlačených časopisov, ale na všetky elektronické publikácie, ktoré spĺňajú určité podmienky. Podmienky zaradenia do medzinárodného systému ISSN sú podobné. Publikácie, ktorým sa prideľuje ISSN, obsahujú originálne plnotextové články, publikácia má jednoznačný názov a uvádza vydavateľské údaje (ekvivalent tiráže tlačenej publikácie), a to: názov publikácie, ročník, rok, číslo, periodicitu alebo údaj o aktualizácii a intervaly doplňovania elektronickej publikácie, názov a adresu vydavateľa, jeho elektronickú adresu, prípadne mená redaktorov, prispievateľov a podobne.

Okrem rozšírenia definície na pokrytie ďalších typov periodických publikácií, ktoré už u nás v súčasnosti existujú a ich počet sa bude stále zvyšovať, navrhujem tieto publikácie tiež evidovať ako samostatné dokumenty - vydania. Navrhujem evidovať (registrovať) všetky periodické publikácie nezávisle od fyzického nosiča (nie iba publikácie na hmotných fyzických nosičoch) a tiež všetky prípadné ďalšie jednotlivé vydania - regionálne, jazykové a iné. Namiesto pojmu verzie navrhujem uviesť pojem vydania, ktorý je výstižnejší.

Starostlivosť o tieto typy publikácií, ktoré sú už bežným javom aj na Slovensku, by však nemala ostať len pri definovaní a evidencii. S evidenciou úzko súvisí uchovávanie týchto typov publikácií, ktoré je úzko prepojené s odovzdávaním povinných výtlačkov. Zmeny v tlačovom zákone by sa mali teda odraziť aj v zákone o povinných výtlačkoch (periodických publikácií). Najširší záber, ktorý zodpovedá súčasnej európskej praxi, by zabezpečilo odovzdávanie povinných výtlačkov nezávisle od nosiča, na ktorom alebo prostredníctvom ktorého je periodická publikácia vydaná alebo sprístupňovaná. Takýto zákon by bol stabilným základom starostlivosti o dlhodobé uchovávanie týchto typov publikácií. Najviac ohrozené sú publikácie sprístupňované na internete a publikované výhradne on-line. Ak nie sú uchované v stabilnom zabezpečenom archíve, hrozí im nenávratné zmiznutie v prípade ukončenia ich publikovania. Elektronická periodická publikácia bez zákonom ošetrenej archivácie je navyše veľmi krehkým a nestabilným dôkazným materiálom pre prípad vyžadovania nápravy či v iných kauzách. Vo viacerých krajinách si túto skutočnosť už uvedomili a v posledných rokoch vstúpilo do platnosti viacero zákonov o povinných výtlačkoch, ktoré zahŕňajú všetky typy elektronických dokumentov vrátane on-line, prípadne aj archivácie www (Dánsko, Estónsko, Francúzsko, Island, Juhoafrická republika, Nemecko, Nový Zéland, Slovinsko, Švédsko, Veľká Británia).

Vzorom na vypracovanie pravidiel na odovzdávanie elektronických dokumentov by mala byť Medzinárodná deklarácia na odovzdávanie elektronických dokumentov do konzervačného fondu (International declaration on the deposit of electronic publications), vypracovaná Konferenciou európskych národných knihovníkov (CENL) a Federáciou európskych vydavateľov (FEP) z roku 2000. V zmysle tejto deklarácie (bod 2. Medium of publication - nosič dokumentu) by sa mal rozšíriť povinný výtlačok u určených depozitných knižníc na povinný výtlačok netlačených dokumentov vo všetkých elektronických formách (on-line, off-line). Účelom konzervačného uchovania on-line dokumentov je zabezpečenie dlhodobejšieho uchovania než po dobu ich komerčného života. Univerzitná knižnica v Bratislave je jednou z depozitných knižníc Slovenskej republiky.

Svoje konkrétne, paragrafové znenie pripomienok predložím v druhom čítaní tohto návrhu zákona, ktorého prijatie odporúčam.

Vďačím vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám - čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne.

Ďakujem.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP