Pátek 26. října 2007

Ôsmy deň rokovania

14. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

26. októbra 2007 o 9.00 hodine

 

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram ôsmy rokovací deň 14. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo poslanci: pán poslanec Urbáni, pani poslankyňa Vaľová a pán poslanec Veteška.

Podľa schváleného programu pristúpime teraz k druhému čítaniu o

návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Slotu, Anny Belousovovej, Rafaela Rafaja a Rudolfa Pučíka na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.

Návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 396 a spoločnú správu výborov máte ako tlač 396a.

Teraz dávam slovo poslancovi Rafaelovi Rafajovi, aby návrh zákona odôvodnil.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Dámy a páni, kolegovia, ctení hostia, sme v druhom čítaní k návrhu zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný národ a o Slovenskú republiku. Ten zákon, ktorý bol predložený, už nie je v takom rozsahu, ako bol, ale stále zostáva v rovnakom obsahu, cieli, podstate a jeho zmysle.

Ide o to, že Slovákom chýba sebavedomie a aj národné vedomie, sebaistota a národná hrdosť. Aj preto sú potrebné takéto zásluhové zákony, aby sme vedeli oceniť tých, ktorí sa o našu minulosť zaslúžili, a nepochybne Hlinka pomáhal odstraňovať údajnú bezdejinnosť Slovákov alebo, ak chcete, môžeme to aj pozitívne zobrať, pomáhal budovať a tvoriť dejinnosť a aktívneho činiteľa dejín slovenského národa. Bezdejinný subjekt totiž nemôže byť národom, teda ak nie je subjekt na sebaurčenie, ak si nevie uplatniť svoje právo, nemôže byť ani majeť, nemôžeme mať ani republiku. Čiže nebola by tu ani forma štátnosti a vlastný štát. To je jednoducho aj logika veci, ale aj logika politiky.

Je mi veľmi ľúto, že najmä v médiách dali priestor rôznym dezinformáciám, čo sa týka osobnosti Andreja Hlinku, a tak toto čítanie pred schválením zákona bude pravdepodobne o tom, prečo práve Andrej Hlinka si zaslúži tento zákon, prečo je taká významná osobnosť slovenských dejín a prečo by sme si ho mali uctiť ďalším v rade zásluhových zákonov.

Vieme, že Andrej Hlinka sa po 60 rokoch, po roku 1989, opäť vrátil na ulice, na námestia. Bohužiaľ, už menej sa vrátil do kníhkupectiev, pretože naši historici akosi pozabudli po roku 1989 prehodiť výhybku, čo sa týka ich dovtedajšieho smerovania. A paradoxne až politici zobudili aj historikov, aby sa začali venovať prioritnejšie našim vlastným dejateľom, medzi ktorých nepochybne patril Andrej Hlinka.

To, čo robili oponenti, pretože nemôžeme sa nevyhnúť tomu, čo zaznelo a čo ste si častokrát prečítali, je veľmi jednoduchá a, povedal by som, najjednoduchšia manipulačná technika, ktorú by sme mohli nazvať metódou pars pro toto (časť za celok). Vytrhnutú časť z celku nejakého neovereného citátu podložíte ako celok osobnosti. Je to veľmi účinné. Aj za minulej totality veľmi účinne s tým vedeli pracovať a dúfam, že naši poslanci sú natoľko sebavedomí a psychicky odolní ľudia, aby takejto manipulačnej technike nepodľahli.

Možno vám poviem jeden príklad, aj my tu máme taký fenomén El Niňo, pretože som si pozrel jeden dokument, kde spoluobčania niektorej juhoamerickej krajiny išli lynčovať svojho suseda El Niňa a len preto, že v televízii stále pozerali, ako nejaký El Niňo je zodpovedný za globálne otepľovanie, za to, že sa dvíhajú moria, že sa topia ľadovce, za to, že oni majú sucho a nemôžu si dopestovať kukuricu, tak išli lynčovať svojho suseda El Niňa. A s podobným prístupom sme aj my tu na Slovensku, že prišli tiež takíto zamieňači El Niňov s Andrejom Hlinkom a pomaličky už by otec národa mal byť zodpovedný za celú dejinnú udalosť medzi 1. a 2. svetovou vojnou.

Teraz by som prešiel k tomu pozitívnemu, prečo navrhovatelia sa rozhodli navrhnúť tento zákon zásluhový. Nuž, pretože Hlinka mal prozreteľnosť, pre jeho trvalú prácu pre národ, pre jeho odvahu, pre jeho bojovnícku tvrdosť a nekompromisnosť tam, kde sa už nedalo ustupovať a kde mnohí sa otočili a zutekali, on zostal a vytrval, pre zjednocujúce výzvy Hlinku a opakované pokusy aj dokument právneho charakteru alebo, ak chcete, charakteru záväzných politických a programových dokumentov, ale aj symbolickými aktmi, medzi ktoré nepochybne patril akt, ktorý sme si nedávno pripomenuli - 75. výročie Zvolenského manifestu, a nielen symbolické podanie si rúk medzi evanjelikmi a katolíkmi, ale aj medzi dvomi najsilnejšími lídrami vtedajšej politickej scény za spoločný cieľ pre Slovensko a Slovákov. To by mohlo byť vzorom aj možno pre nás.

Teda mali by sme sa zamýšľať aj nad zmyslom zákona, ktorým je všeobecné nastolenie spravodlivosti. A ako hovorí klasik, zákony prichádzajú na pomoc bdelým, nie spiacim. Navrhovatelia dúfajú, že v tejto sále sa nájde viac bdelých ako spiacich a že tento zákon podporia. Pretože ak je spravodlivosť naozaj kráľovnou všetkých cností, potom sa naozaj ukáže, aj koľko cnostných a spravodlivých Slovákov máme v tomto parlamente. Zopakujem, že to, čo je podstatné v tomto zákone, je naozaj jeho zmysel. A úprimne by sme si mali odpovedať, kto akým pričinením prispel k objasneniu jeho zmyslu.

Keď sa hovorí o autorite, alebo v tom negatívnom slova autoritárstve, tak si treba uvedomiť, že podľa katechizmu Svätej cirkvi, keďže Hlinka bol nielen politik, ale bol predovšetkým aj kňaz, sa o autorite hovorí, že oprávnene sa vykonáva vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti. Nepochybne Andrej Hlinka sa usiloval o nastolenie takéhoto dobra pre slovenský národ, a to na veľmi ťažkom trasovisku na politickej rovine. Ak nespochybniteľným znakom dobra stálosť a spravodlivosť poriadku, potom trvalé úsilie o slovenskú štátnosť, zvrchovanú suverenitu, samobytnosť či svojbytnosť, je potvrdením aj správnosti Hlinkovho konania a zásluhový zákon je teda vyjadrením spravodlivosti poriadku alebo systémového aj morálneho konania, ktoré od nás spoločnosť očakáva. Hlinkov poriadok mal základ v národnej aj v právnej pravde a oživoval ho tým, čo nám naozaj veľmi chýba, a to je úprimná láska k národu.

Treba zdôrazniť, že Hlinka sa staral aj o sociálne dobro národa a z tohto pohľadu bol výnimočne vyrovnanou osobnosťou, pretože mal podiel a rozvíjal nielen solidaritu ako sociálnu kresťanskú cnosť, ale aj duchovné dobrá pre národ, ktoré častokrát prežijú tie dobrá hmotné. O tom sa nemusíme presviedčať po 17 rokoch.

Na margo jeho prispenia, významného prispenia pre slovenskú politickú scénu a štátotvornosť národa spomeňme opäť citovaný Zvolenský manifest a dovolím si pre skrátenie času len jeho 11. bod z tých 14: "Úspornejšie štátne hospodárenie. Znížiť verejné ťarchy a bremená, ako sú dane, dávky, poplatky, lacný úver pre roľníkov a živnostníkov, revíziu pozemkovej reformy, odpolitizovať hospodárske inštitúcie", a žiadali, Hlinka s Rázusom, "aby bezohľadnými exekúciami neboli ničené existencie občanov." Nepoznám výstižnejší a lepší sociálny prístup, pokiaľ hovoríme o 30. rokoch minulého storočia.

Aj keď sme ešte nedokázali, vážení kolegovia, integrovať celý rozmer Hlinkových zásluh, je načase, aby sme po 7 rokoch po prijatí zásluhového zákona pre Milana Rastislava Štefánika prijali aj tento druhý slovenský zásluhový zákon pre Andreja Hlinku.

Aj tu sa ukazuje a Hlinka ukazoval a od nás, čo sa očakáva, je, že spoločná národná identita by mala stierať individuálne rozdiely, ktoré každý z nás má. Máme rôzne vierovyznania, rôzne svetonázory, rôzne politické smerovanie k príslušným stranám, ale to, čo je pre nás podstatné a čo by malo byť v Národnej rade Slovenskej republiky, je, že nás spája národná identita, pre niektorých aj lojálnosť k štátu a podstata.

Hlinka bol pre slovenský národ zjednotiteľ v tom, že používal nielen formálnu, ale aj neformálnu autoritu, čo dokazuje, že nie on si vybral miesto, ale osud a národ si ho vybrali za lídra. Na rozdiel od iných podobných, pretože to, čo chýbalo kritikom, je, že nezohľadňovali kontext doby. Hlinka, a na Slovensku v čase jeho pôsobenia nikdy neboli tendencie o násilnom zvrhnutí demokratickej moci, po nejakom dvíhaní zo zeme alebo pouličnej demokracii, nikdy tu nebol pokus o nastolenie vojenského režimu. Aj za to sme vďační Hlinkovi ako demokratovi, ako poslancovi, ktorý svoj boj zvádzal predovšetkým legálnymi, legitímnymi prostriedkami na pôde parlamentu a formami na to určenými, ako boli zákony, žiadosti, prosbopisy, memorandá, rezolúcie.

Spomeňme si na rok 1925 a na Trnavský manifest, ktorý obsahuje 8 požiadaviek, z ktorých 6 bolo sociálnoreformného rázu. Čo môžeme vytýkať takej požiadavke, ako je, aby "slovenský jazyk bol úradným jazykom a aj vyučovacím na školách na Slovensku"? Čo môžeme vytýkať požiadavke na "úplnú samostatnosť v rámci samosprávy"?

Slovutní páni poslanci, mali by sme preto pamätať aj konať v intenciách Hlinkovej svornosti pri hlasovaní o zásluhovom zákone, nech už sme teda akejkoľvek konfesie, sociálnych názorov či iných rozdielov, pretože podstata je vždy skrytá vo vnútri.

Dovolil som si povedať niečo o identite a vyzdvihnúť Hlinkovu zásluhovosť najvýstižnejšie práve týmto slovom, pretože práve za toto vďačíme Hlinkovi, za identitu. Človek bez identity, to je vietor. Kam vietor, tam plášť, a stratí sa a nevie kam. Identita to je aj zhoda, súhra, súlad, harmónia, súzvuk, jednota, totožnosť, jednomyseľnosť, svornosť, po ktorej voláme už od čias Svätopluka.

Ak teda hovoríme o takýchto hodnotách, hovoríme súčasne aj o zásluhovom zákone. Pretože zásluhový zákon je špeciálny. Hovorí predovšetkým o morálnom konaní, o politickom konaní v prospech spoločnosti. Tým sa odlišuje od zákonov, ktorými my chceme len prispieť pre blaho spoločnosti.

Práve preto navrhovatelia zdôraznili v návrhu zákona zásluhy Hlinku o štátotvorný národ. Pretože národ je aj z medzinárodnoprávneho hľadiska tým kľúčovým a práve preto navrhovatelia aj po prvom čítaní navrhli v rámci jednoty alebo očakávanej politickej zhody na tomto zásluhovom zákone viaceré ústretové kroky alebo ústupky, ak chcete. A tak v zákone už nie je zmienka o tom, že sa Andrej Hlinka zaslúžil aj o vznik Slovenskej republiky v roku 1993, čiže vypadla tam táto kontinuita. Pre tých, ktorí by si to nevšimli, tak ukážem vyčiernené pasáže z toho, čo bolo z ústretového hľadiska aj, a možno aj preto, že niektorí ešte nedokázali za ten krátky čas integrovať do seba Andreja Hlinku v tej podstate, v akej je, pretože každý má isté bariéry, isté hranice, o ktorých som hovoril, a možno tá krátkosť času a to, že historici zanedbali Andreja Hlinku a nepodali nám jeho osobnosť po roku 1989, keď bývalý režim všetkých historikov, ktorí len začali písať o Andrejovi Hlinkovi, preradil do kategórie múzejníkov a tým pádom skončili. Tých príkladov je strašne veľa.

Mali by sme si, prosím, uvedomiť zložitosť doby, v akej Hlinka pôsobil. Ak chceme byť takí prísni a vyťahovať tú smietku, prípadnú, z jeho oka, keď druhým okolitým národom a štátom naozaj biblicky trčali tie brvná, brvná z očí. Pôsobil v dvoch multinárodných štátoch, kde Slováci v jednom boli systémovo utláčaní a v druhom nerešpektovaní. V oboch sa prejavili tendencie po potláčaní práv Slovákov presadzovaním idey umelého politického národa, čiže s konečnou fázou likvidácie našej vlastnej identity a práv na slovenskú štátnosť. "Pretože bez národa niet štátu." To nehovoríme my, to povedal štátovedec Baxa.

Preto ak chceme objektívne hodnotiť Hlinku, musíme ho zhodnotiť pod množstvom rôznych uhlov pohľadu. Najmä zo zorného uhla v reáli tej-ktorej doby, v ktorej pôsobil a v akej politicko-spoločenskej situácii pôsobil. Čo je veľmi náročné aj na sumár informácií, nielen na náš subjektívny faktor posudzovania.

Pôsobil v troch politických subjektoch, čo dokazuje, že to bola osobnosť, ktorá sa vyvíjala, ale ktorá mala jeden jediný cieľ - vždy to najlepšie pre slovenský národ. Keď to nenašiel v Ľudovej strane, začal pôsobiť v Slovenskej národnej strane, v najstaršej strane, ktorá jedine vtedy bola slovenská a existovala, a potom založil Slovenskú ľudovú stranu, ktorá ovplyvnila najvýznamnejšie medzivojnové obdobie a kreovanie slovenskej samobytnosti.

Uvedomme si, čo sa stalo len za času Hlinkovho pôsobenia na prospech slovenskej otázky v Európe. Rozpadla sa stáročná habsburská monarchia, padol žalár národov, vznikli nové národné štáty, ako Poľsko, Československo, Rumunsko, Juhoslávia. Prišla ruská revolúcia, nastúpili zločinecké totalitné ideológie. Najskôr boľševická na východe, potom fašistická na juhu a nacistická na západe. Prvá svetová vojna, Veľká hospodárska kríza, ktorá triasla svetom, vysťahovalectvo. Tretina Slovákov sa vysťahovala von z tejto krajiny. Intervencie, občianske vojny, ozbrojené robotnícke povstania, prevraty, kominterny, republiky rád, vojenské diktatúry. A v našom priamom dosahu systém krutej asimilačnej politiky. Môžeme teda hovoriť o celkovej civilizačnej kríze, v ktorej Hlinka pôsobil a bol poslaný, tak ako Peter do Ríma, keď ho Kristus nechcel mať v Palestíne, ale poslal ho do Ríma. (Reakcia z pléna.) Paľko, buď, prosím ťa, ticho, dobre?

Vojenské diktatúry alebo totalitné režimy vrátane fašizmu sa presadili alebo sa pokúsili presadiť v týchto štátoch, dámy a páni, Maďarsko a Taliansko ako prvé - 1922, Bulharsko - 1923 - 1931 a potom opäť 1934, Rumunsko od roku 1938, Nemecko od roku 1933, Španielsko od roku 1923 do roku 1930 a potom od roku 1936 opäť, Portugalsko - 1926, Poľsko - 1926, Rakúsko - 1934, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, čiže Juhoslávia, 1925 - 1935, Grécko od roku 1925 do roku 1926 a potom od roku 1935, Litva - 1931, Lotyšsko - 1934, Estónsko - 1934. Slovensko tam nevidím! O akom fašizme tu rozprávali tí insitní historici a mediátori?

Mali sme tu boj s Rothemeridiádom, známym magnátom, ktorý paradoxne, čudujme sa svete, bojoval proti Slovákom v 30. rokoch, ale súčasne podporoval britských fašistov - British moovmont of fascist. Nejaká výčitka, nič som nepočul, nijaké zobjektivizovanie a porovnanie týchto faktov. Ako keby Slovensko bolo naozaj nejakým samostatným ostrovom a boli by sme postihnutí hodnotením prísnejšie ako samotný pápež.

Ako sa píše v istej učebnici histórie, ktorú som si pozrel, o čom sa tam vlastne hovorí, o čom sa učia naše deti, kde je napísané: "Ľudská pamäť je zradná. Prejde niekoľko rokov a ľudia si mnohé veci vybavujú úplne inak, než sa odohrali, alebo inak, než ich vtedy prežívali." Áno, musíme súhlasiť s touto interpretáciou historika, pretože len nedávno minulú dobu si ešte pamätáme, aké zmeny priniesla a ako sa zmenili samotní ľudia. Koľkokrát pretočili svoje kabáty. Andrej Hlinka ani raz. Títo ľudia sa nikdy pravdepodobne nedožijú zásluhových zákonov, ale práve stabilita, stabilita v konaní, stabilnosť v cieľoch, stabilnosť odhodlaní bojovať za posvätnosť vecí a cieľa, a to legitímnymi prostriedkami, áno, to si zaslúži odmenu a zásluhu, ak chcete.

Hlinka áno, bol rečník, ale nebol akademický intelektuál. Áno, mal aj vyhranené presvedčenie, ale pokorne zaň prinášal obete. Tri a pol roka väzenia, trikrát väznený. Bol bojovník, ale zápasil čestne. Bil sa za štátnosť, ale nebol byrokrat. Mal vieru, ale nebol fanatik, bol líder, ale nezneužil nikdy svoje postavenie. Bol populárny, ale nebol populista. Mal moc, ale vždy konal len v rámci demokracie a práva, a o tom je množstvo dôkazov a samotných prejavov v Národnom zhromaždení v Prahe. Takže nemusíme citovať.

Bol vždy lojálnym politikom voči tomu zriadeniu, kde bol. To znamená, ak hovoríme o tom kľúčovom období 1918 - 1938, lojálny v Československej republike až takmer do konca pred jej rozpadom. Čo mnohí iní neboli a nekonali tak. Hlinka bol líder a mal jasný program a cieľ, ktorý, samozrejme, nebol v súlade s vtedajšou štátnou mocou, preto bol v opozícii. Preto mocenskými prostriedkami centralisti, ale aj opozícia útočili práve na Hlinku, v tomto ich spoločný cieľ spája.

Pri našom komplexnom hodnotení osobnosti a prínosu Hlinku by sme preto mali primárne hodnotiť jeho prínos o slovenskú štátnosť ako prostriedok emancipačných snáh a nescudziteľného práva na sebaurčenie. A musíme túto osobnosť alebo mali by sme ju hodnotiť, samozrejme, aj s nadhľadom a súčasne z hľadiska možnosti tej doby, o ktorej som hovoril, ale ktorá bola súčasne na to dobrá, aby národ žil a prežil.

Preto, dámy a páni, myslím, že už ste mali dostatok informácií na to, aby som odôvodnil tento zákon a na záver povedal, že túto podobu po prvom čítaní a tých zmenách, o ktorých bude hovoriť pán spravodajca, bol výsledkom istého kompromisu istých politických rokovaní s tými, ktorí mali záujem rokovať a ktorí aj dávali svoje pripomienky. Každý text zákona sa tvorí zložito, to dobre viete. Spomeňte si na niektoré, len na deklaráciu o Kosove. Takže zhrniem to tak, že tento zákon je na 80 %, pokiaľ si aj pozrieme vertikálnu štruktúru textu a jeho členenie, úplne kompatibilný so zásluhovým zákonom Milanovi Rastislavovi Štefánikovi vrátane tohto § 3, kde sa hovorí o mauzóleu ako o pietnom mieste.

Ja preto verím, dámy a páni, že táto zhoda, ktorá sa premietla aj vo výboroch, aj ústretovosť predkladateľov nájde čo najširšiu podporu naprieč politickým spektrom a že budeme v tejto dôležitej diskusii hovoriť predovšetkým pozitívne, vecne a čestne, za čo vám už teraz ďakujem. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem.

Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi, predsedovi výboru pre kultúru a médiá, pánovi poslancovi Pavlovi Minárikovi, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru. Nech sa páči, pán poslanec.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Pani predsedajúca, vážené dámy a páni kolegovia, chcem vás oboznámiť so spoločnou správou výborov Národnej rady k prerokovávanému návrhu zákona, ktorý predložili kolegovia pán Slota, pani Belousovová, pán Rafaj, pán Pučík, tlač 396, spoločná správa 396a.

Táto Národná rada pridelila tento návrh svojím uznesením č. 511 výborom: ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výboru pre kultúru a médiá, ktorý určila za gestorský. Poslanci, ktorí nie sú členmi týchto výborov, v určenom čase nedoručili gestorskému výboru žiadne návrhy.

Prerokovanie vo výboroch: Tri výbory, a to výbor pre financie, rozpočet a menu, výbor pre verejnú správu a výbor pre kultúru a médiá, prijali k tomuto návrhu platné uznesenia. Ústavnoprávny výbor takéto uznesenie neprijal, pretože za návrh uznesenia nehlasovala potrebná nadpolovičná väčšina.

V časti IV sú avizované, predkladateľom avizované zmeny, za ktoré by som sa mu chcel poďakovať. Tie zmeny boli avizované už v prvom čítaní. Vypadáva to najkontroverznejšie: § 5 aj veľmi diskutovaný § 2 podľa návrhu zo spoločnej správy. A sú tam aj ďalšie úpravy, ktoré sa týkajú formulácie § 1 a 3.

Výbor ma poveril, aby som vás oboznámil s touto správou a aby som postupoval v súlade s § 80, 83, 84 a 86 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku. Teda mám aj právomoci, aby som odporúčal postúpiť návrh zákona do tretieho čítania ihneď.

Z mojej strany, pani predsedajúca, všetko, pretože niekedy je menej slov viac. A myslím si, že je vo veľkom záujme tejto snemovne, aby obidve veci, ktoré dneska máme prerokovať a ktoré sa viažu k 100. výročiu Černovej, ktorého oslavy budú zajtra, ktoré na zajtra pripadajú, aby sme prerokovali dnes a aby sme ich aj dnes odhlasovali.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán spravodajca.

Otváram rozpravu. Do rozpravy som dostala nasledujúce písomné prihlášky. Písomne sa prihlásil za klub KDH pán poslanec Palko, ďalej sa písomne prihlásili páni poslanci: pán poslanec Rydlo, pán poslanec Liška, pani poslankyňa Kramplová, pán poslanec Šaško, pán poslanec Lipšic a pán poslanec Hrušovský.

Takže ako prvý vystúpi za klub KDH pán poslanec Palko, nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, prejednávame v druhom čítaní zákon o zásluhách Andreja Hlinku. Predkladateľmi sú poslanci za Slovenskú národnú stranu. Je to udalosť, ktorá je významná. Neznamená to, že nemôžeme začať odľahčenejším tónom.

Začnem preto otázkou, či by Andrej Hlinka, ak by dnes žil, či by mohol byť členom Slovenskej národnej strany, ktorá predkladá zákon o jeho zásluhách? Samozrejme, že nie. Andrej Hlinka kedysi spolupracoval s Maďarmi. Bol s nimi v jednej strane, Icsiho Ľudovej strane, až neskôr založil Slovenskú ľudovú stranu. To by mu dneska členstvo v SNS mohlo skomplikovať.

Ale práve z úcty k Hlinkovi by som chcel teda kritickým okom pozrieť na to, kriticky, ale nekonfrontačne pozrieť na to, ako predkladatelia pristupovali k zákonu o Hlinkovi. Pripomeňme si, že v prvom čítaní boli zákony dva, jeden KDH a ten druhý po ňom SNS.

Zákon KDH hovoril veľmi jednoducho: Andrej Hlinka sa zaslúžil o Slovenskú republiku. To nie je vec názoru, zaslúžil sa, to je proste fakt. Od národa, ktorý bol v podstate bez politickej reprezentácie, k samostatnému štátu tohto národa ubehlo zhruba nejakých 85 rokov. Z toho 30 rokov patrilo Andrejovi Hlinkovi v tomto zápase.

Slovenská národná strana sa snažila odlíšiť sa od KDH a dala po nás svoj návrh a odlíšila sa tak, že tú jednoduchú formuláciu o zásluhách Hlinku doplnila, prizdobila množstvom rôznych ornamentov a archaizmov. Vážené dámy a páni zo Slovenskej národnej strany, v dobrom, ale tým ste Andrejovi Hlinkovi nepomohli, tým ste mu poškodili. Formulácia o otcovi národa, ktorú ste tam dali, aby ste sa odlíšili, sa stala v médiách hlavným argumentom proti zákonu. Časom tá formulácia o otcovi národa sa začala vydávať za podstatu zákona. To nebola pravda, pretože zákon, jeho podstata hovorí o tom, že sa o niečo Andrej Hlinka zaslúžil. Popularitu nezískali ani ustanovenia o postihoch za negatívne výroky o Hlinkovi. Robili sa prieskumy verejnej mienky a tie hovorili, že občania si neželajú, aby v zákone bol takýto titul "otec národa". A tento nesúhlas sa potom vydával za nesúhlas so zákonom o Andrejovi Hlinkovi.

Tieto zbrane ste dali do rúk tých, čo zákon o Hlinkovi nechcú, vy, pani poslankyne a poslanci zo Slovenskej národnej strany, len preto, aby ste nemuseli hlasovať za zákon KDH. Zdá sa však, že za zákon KDH hlasovať budete. Kam totiž dospela diskusia po dvoch mesiacoch? Zdá sa, že sa presadzuje rozum a poslanci, ktorí v prvom čítaní dali prednosť zákonu SNS pred zákonom KDH, budú hlasovať za pozmeňujúce návrhy, ktoré vynechávajú formulácie, ktorými sa SNS chcela odlíšiť od KDH. Všetko nasvedčuje tomu, že pozmeňujúce návrhy urobia z návrhu SNS návrh KDH. To ma teší, pochopiteľne.

Isté problémy s tým môže mať predseda Slovenskej národnej strany pán Slota. Pán Slota povedal, že radšej si dá ruku odťať, ako by hlasoval za návrh KDH. Pán predseda, keď tak pozerám na tie pozmeňováky, tak aby ste si chystali klátik a sekierku. Ale nemusíte si odtínať ruku, stačí, keď si nabudúce trošku zahryznete do jazyka.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, ale na Slovensku prebehla aj vážna diskusia o Hlinkovi a tá si zaslúži isté zhodnotenie. A v tom sa aj zhodnem s predkladateľom s pánom Rafajom. Žijeme v dobe dekonštrukcie. Dekonštrukcie historickej minulosti, historických osobností a udalostí. Dekonštrukcia znamená, že skupina ideológov, ideológov sa vrhne na historickú osobnosť dopredu stanoveným cieľom ničiť ju, zničiť jej povesť. Metóda, ktorá sa používa, ignorancia zásadných základných a určujúcich faktov a, naopak, bezbrehé zveličovanie úplne nepodstatných detailov, prípadne otvorené šírenie dezinformácií.

Kto bol Andrej Hlinka politicky? Andrej Hlinka bol ten, ktorý urobil z politiky na Slovensku politiku slovenskú. V jeho čase tu bolo veľa politických strán, iných ako jeho, agrárnici, komunisti, sociálni demokrati, politici menšín atď., ale títo všetci okrem Hlinku, keď formulovali svoju politiku, tak sa ohliadali na iné politické centrá, ktoré boli mimo Slovenska. Autonómnu slovenskú politiku robil iba Hlinka.

Keď sledujem snahu dekonštruovať Hlinku, tak vidím, že je tu naprostá devalvácia slov, ako je nacista, fašista, autoritár atď. Obzvlášť primitívne sú argumenty, ktoré nazývam argumentácia ad Hitlerum, keď sa z každého neľavicového katolíckeho politika robí nejaký fašista.

Áno, je pravda, že jeho strana pár rokov po jeho smrti pod brutálnym tlakom zvonka skolabovala do pozície, či už pasívnej, či aktívnej, Hitlerovho spojenca. Ale medzi jeho nástupcami boli takí, ktorí sa pred Hitlerom nesklonili. Takým bol napríklad Karol Sidor, ktorý odmietol Hitlerov nátlak na vyhlásenie slovenského štátu. Zaplatil za to svojím politickým a definitívnym politickým pádom.

Neschválenie zákona o Andrejovi Hlinkovi by sa odrazilo na sebavedomí slovenskej politiky, pretože bez práce, odvahy a zanietenia Hlinku by sme dnes nesedeli v tomto parlamente. Tento parlament sa tu neobjavil v nejakom vzduchoprázdne. Nie je možné ísť do zápasu o tvár Slovenska v Európe bez hrdosti na minulosť, bez vedomia kontinuity s tými, čo nás predchádzali. Nie je možné robiť politiku bez koreňov. Európu budú úspešne formovať len tí, ktorí majú a cítia korene.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, preto vás prosím, aby ste schválili rozumné pozmeňujúce návrhy a potom i celý zákon o zásluhách Andreja Hlinku.

A skončím trošku tiež odľahčene. Keby dnes Hlinka žil, mohol by byť členom KDH? Samozrejme, že tiež nie, po 2. svetovej vojne už kňazi nemôžu byť v politických stranách. Ale to je jediná prekážka jeho členstva v KDH.

Ďakujem vám.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Palka nie sú. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. A slovo má pán poslanec Rydlo.

J. Rydlo, poslanec: Ctená pani predsedajúca, ctené panie poslankyne, ctení páni poslanci, slávna snemovňa, nedávno som šiel električkou na Zlaté piesky, chtiac-nechtiac počúval som rozhovor dvoch vysokoškolákov. Téma? Euro. Jeden vraví: "Vôbec ma neprekvapí, ak Ficova vláda prehrá budúce voľby, všetko príšerne zdražia ako v iných eurokrajinách a chudobní voliči to koalícii zrátajú s úrokmi." Druhý: "Mne je to jedno, aspoň ten židožrút zmizne z litra." Súc prvšie narodený, z reči do reči som sa dozvedel, čo je to "liter" i to, kto je to ten "židožrút".

To, že dnešná slovenská spoločnosť vďaka mediálnej totalite už je taká domotaná, že nevie, kde je sever, je rovnica o viacerých neznámych. Dnešný piatak vraj vie viac ako dospeláci - Markíza dixit. Z médií, nezáleží, či elektronických, alebo printových, sa dozvedá človek toľko vecí raniacich ľudskú dôstojnosť - a hovorím aj z vlastnej skúsenosti -, že sa niet čo diviť, ak "audimat" klesá a verejnosť odmieta poplatky aj za rozhlas, aj za televíziu.

Neviem však, ako môže vzdelaný človek spraviť z Andreja Hlinku židožrúta, apostrofovať ho takýmto odióznym novotvarom, veď zomrel pred 2. svetovou vojnou, ktorá splodila najväčšiu tragédiu ľudstva, lebo splodila šoah. Bol katolíckym kňazom, striktne sa pridržiavajúcim učenia katolíckej cirkvi, a pápežov demokratickým politikom.

Už sme si zvykli, vlastne donútili nás, aby sme si zvykli, že zo slovenskej národnej minulosti môžeme bezúhonne spomínať iba to, čo je politically correct - len to, čo sa nosí. Nič viac. Maďarský prváčik vie od prvej triedy, čo je to Trianon, slovenskí deviataci nevedia, kto je to Bernolák, Štúr, Hurban, Štefánik, tobôž Tiso či Dubček, alebo Mečiar. A ak pani učiteľka s prváčikmi náhodou spieva slovenské ľudovky, tak si ju zmýlenou globalizáciou posadnutá riaditeľka predvolá na koberec kvôli nacionalizmu a "demokraticky" jej nepredĺži zmluvu. A rovnako je to aj v iných sférach a odvetviach našej súčasnej spoločnosti, kde hrdosť na našu minulosť, dôstojnosť ľudskej osoby a láska ku svojeti, donedávna také vlastné každej Slovenke, každému Slovákovi, ocitli sa na periférii spoločenského záujmu.

Nečudo teda, že tí neskôr narodení poznajú Andreja Hlinku až z "litra", z tisíckorunáčky.

Slávna snemovňa, návrh Slovenskej národnej strany prijať zákon o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku vzbudil v slovenskej spoločnosti nebývalý rozruch.

Vzhľadom na to, že štvrtá, nekontrolovaná moc v našom štáte, médiá, len výberovo rešpektuje deontológiu, ktorá v pluralitnej demokratickej spoločnosti má byť samozrejmosťou jej profesionality, rozhodol som sa Národnú radu Slovenskej republiky oboznámiť so znením Stanoviska slovenských historikov k osobnosti Andreja Hlinku, s ktorým sa stotožňujem, ktorému však ani tlač, ani rozhlasové či televízne stanice nevenovali prakticky nijakú pozornosť a ho neuverejnili, hoci ho podpísalo 36 profesionálnych historikov, z toho 8 renomovaných univerzitných profesorov a 5 univerzitných docentov pôsobiacich na našich vysokých školách.

Zo stanoviska týchto profesionálnych slovenských historikov k osobnosti Andreja Hlinku vyberám: "V posledných dňoch sme svedkami cielenej mediálnej kampane namierenej nielen voči historickej postave Andreja Hlinku, ale aj k všetkým, ktorí sú presvedčení o jeho prevažujúcom kladnom význame v našich národných dejinách. Sme si vedomí, že Hlinka - podobne ako ďalší politici - nebol zďaleka ideálnym typom a počas svojej 40-ročnej politickej činnosti sa dopustil aj viacerých chýb a omylov. Tie vyplývali napr. z jeho osobnej vznetlivej povahy, nediplomatického až nevyberaného slovníka, či niektorých chybných politických kalkulácií.

Z hľadiska objektívneho historického zhodnotenia sa však domnievame, že jeho celkový pozitívny prínos pre slovenskú politiku a predovšetkým národnouvedomovací proces slovenského národa jasne prevažujú. Ak by nebolo Hlinku a ďalších osobností národného hnutia, ktorí udržovali plamienok národného života v časoch najtvrdšej maďarizácie, je diskutabilné, v akej podobe - a či vôbec - by sme ako národ toto obdobie prežili.

Prijatie zákona o zásluhách Andreja Hlinku preto nemožno chápať ako vnucovanie názoru všetkým obyvateľom krajiny. Ide skôr o ocenenie zásluh, ktoré príslušníci slovenského národa prostredníctvom svojich volených zástupcov vyjadria formou zákona.

Hlinka bol symbolom národného prebudenia značnej časti Slovákov na prelome 19. a 20. storočia, v čase vrcholiacej maďarizácie. Vďaka nemu a ďalším národovcom sa podarilo zapojiť širšie masy do politiky a dať jej demokratické smerovanie v podobe požiadavky všeobecného volebného práva. Hlinkov neochvejný postoj, ktorého sa pridržiaval celý život, vyjadrujú slová adresované uhorským súdom počas procesu "za poburovanie" v roku 1906: "Mňa vy nezmeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal." Treba si uvedomiť, v akej háklivej a nebezpečnej dobe tieto slová ružomberský farár vyslovil. Slovenská inteligencia bola z väčšej časti pomaďarčená, v lepšom prípade mlčiaca. Každý verejný prejav v prospech práv Slovákov hrozil perzekúciami a väznením. Hlinka presadzoval česko-slovenskú orientáciu slovenskej politiky a zaslúžil sa o vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov. V roku 1907 podnikol prednáškové turné, kde česká verejnosť sa dozvedela o skutočnom postavení Slovákov v Uhorsku. Vďaka postoju Hlinku sa na jar 1918 opäť zaktivizovala slovenská politika a s ňou aj jej česko-slovenská orientácia.

Hlinka je aj vzorom vlastenectva v rámci katolíckej cirkvi, ktorej hierarchia bola pred rokom 1918 úplne pomaďarčená. To sa ukázalo aj po založení ČSR, keď sa okrem jedného všetci katolícki biskupi sídliaci na území Slovenska postavili proti republike. Hlinkova politická obratnosť a predvídavosť sa ukázala aj v tejto dobe. V novembri 1918 totiž spolu s ďalšími založil Kňazskú radu, ktorá v hektickej dobe združila všetkých národne cítiacich katolíckych kňazov a zaslúžila sa o konsolidáciu pomerov a získanie lojality kňazov k novému Česko-Slovensku.

Hlinka by svojím neochvejným národno-politickým presvedčením počas rozdielnych politických režimov mohol byť vzorom aj pre niektorých spoluobčanov, ktorí sa proti nemu síce dnes hlasne ozývajú, no pred rokom 1989 mlčali alebo s režimom kolaborovali. Rovnako tým, ktorí sa dnes k vlastnej slovenskej národnej identite nehlásia z konjukturalistických alebo iných dôvodov.

Dovoľte mi niekoľko slov o vzťahoch Andreja Hlinku k Židom a o obvineniach jeho osoby z antisemitizmu. Ide o jedno z najťažších, no súčasne najrozšírenejších obvinení. Ak by Hlinka skutočne "antisemitom" bol, iste by to zaregistrovali v prvom rade vtedajšie židovské kruhy. Nielenže sa tak nestalo, ale naopak, tieto ho krátko po smrti hodnotili pozitívne. Konkrétne Židovské noviny vychádzajúce v Bratislave ho označili za "vynikajúcu postavu". Dôveru k Židom mal - na rozdiel od niektorých vtedajších čelných predstaviteľov Slovenskej národnej strany - už v časoch Uhorska. Okázalo ju dal najavo i tým, keď si pri procese roku 1906 zvolil dvoch židovských obhajcov - Dr. Bihellera a Dr. Hillera. Dôveru mu opätovali aj Židia. Na podpisovej listine so žiadosťou o prepustenie Hlinku, adresovanej panovníkovi v roku 1909, boli podpisy všetkých ružomberských Židov.

Rozvážne sa Hlinka zachoval aj v búrlivých prevratových časoch, keď v novembri 1918 v celej krajine zúrili tzv. rabovačky ľudových más podnecované navrátilcami z frontu. Tieto sa obracali najmä proti židovským obchodom. No Ružomberok a okolie na zásahy farára Hlinku ostali pokojnými.

Najmä od druhej polovice 30. rokov sa nepochybne aj v rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany objavovali rôzne fašizujúce, ale i protižidovské názory. Tieto však Hlinkovi ako predsedovi strany neboli po vôli. V auguste 1936, teda viac než tri roky po nástupe Hitlera k moci, sa k nim jednoznačne vyjadril v rozhovore s podpredsedom Židovskej strany Dr. Matejom Weinerom, citujem: "Nie som nepriateľom Židov, politická strana, ktorej som vodcom, nie je antisemitská. Antisemitizmus nie je naším programom. Ako katolícky kňaz plne si uvedomujem veľký morálny, náboženský a dejinný význam židovstva pre celé civilizované ľudstvo, obzvlášť pre kresťanstvo." Tieto jeho slová citovala aj zahraničná tlač. Naopak, Hlinkovi nepriateľská tlač ho často obviňovala, že "paktuje so Židmi".

Hádam by sa, by som povedal, bolo oplatilo niečo povedať aj o vzťahoch Andreja Hlinku k evanjelikom. V prvom rade si treba uvedomiť, že obdobie prvej polovice 20. storočia sa ešte nieslo v starom, tzv. predkoncilovom duchu, keď ekumenické snahy neboli rozvíjané a podporované tak ako dnes. To platilo nielen pre Hlinku, ale aj pre katolícku evanjelickú cirkev ako celok. Napriek tomu nebol jeho vzťah k evanjelikom negatívny. Ak sa o nich niekedy vyslovil kriticky, vyplývalo to nie z konfesionálnych, ale skôr politických príčin. Ako je totiž známe, v medzivojnovom období sa významná časť slovenského evanjelictva prikláňala k centralistickým vládnym stranám. Práve tieto, niekedy až čechoslovakisticky zamerané strany, v ktorých mali dôležité postavenie aj evanjelickí Slováci, boli najväčšími odporcami autonomistických snáh. Často väčšími ako samotné pražské centrum. Aj Hlinka v nich preto videl svojich najväčších protivníkov, čo sa odrážalo aj v ich vyjadreniach.

Mohol by som hovoriť aj o postoji Andreja Hlinku k parlamentnej demokracii a voči autoritatívnym a totalitným režimom. Chcem iba jedno povedať, že Hlinkova slovenská ľudová strana svojimi požiadavkami na autonómiu až do jesene 1938, teda doby zániku prvého Česko-Slovenska a rámec Česko-slovenskej republiky nikdy neprekročila. Talianskym fašizmom inšpirovaná frakcia strany tvorila nepodstatnú menšinu, vedenie držalo pevne v rukách konzervatívne krídlo, ktoré sa pri usporiadaní štátu a politických cieľov riadilo pápežskými encyklikami "Rerum novarum" Leva XIII. a "Quadragesimo anno" Pia XI., ktoré odporúčali katolíkom v politike usilovať sa o stavovské zriadenie.

Tieto fakty treba mať na zreteli, a to aj napriek niektorým verejne či súkromne vyslovovaným sympatiám k autoritatívnym režimom tej doby, ktoré Hlinkovi imponovali najmä klerikálnym nádychom.

Nazdávame sa, že Andrej Hlinka patril do slovenských dejín so všetkými svojimi kladmi i zápormi. Právom ho možno označiť za spolutvorcu modernej slovenskej politiky a obhajcu existencie svojbytného slovenského národa.

Dovoľte mi, aby som na tomto fóre uviedol mená tých profesionálnych slovenských historikov, ktorí spomínané stanovisko svojím podpisom podporili: prof. Emília Hrabovec, prof. Matúš Kučera, prof. Richard Marsina, prof. Vincent Sedlák, prof. Karol Fremal, prof. Július Bartl, prof. Róbert Letz, prof. Marián Stolárik, doc. Marta Dobrotková, doc. František Bielik, doc. Ivan Chalupecký, doc. Peter Zubko, doc. Martin Homza; historici Ladislav Deák, Alena Bartlová, Ivan Mrva, Peter Mulík, Anna Magdolenová, Beáta Katrebová-Blehová, Martin Pekár, Michal Šmigeľ, Vladimír Rábik, Tomáš Klubert, Martin Lacko, Peter Ivanič, Ľuboslav Hromják, Branislav Krasnovský, Miloš Marek, Ivan Petranský, Miroslav Klobučník, Peter Sokolovič, Martin Maňák, Pavol Jakubčin, Peter Jašek, Andrej Bolerázsky, Vojtech Karpaty.

Ctená snemovňa, celoživotné dielo, prínos a význam otca národa Andreja Hlinku pre Slovákov je výnimočné - presahuje konfesijný rozmer, ukazuje stálu aktuálnosť integrácie národných, sociálnych a kresťanských hodnôt. V tomto svetle vyrastá Andrej Hlinka ako jedna z najskvelejších osobností nášho slovenského národa: jasnozrivo načrtol slovenské záujmy a ciele, prispel k vytváraniu slovenského sebavedomia, ktoré po jeho smrti dvakrát vyústilo do štátnosti. Dočasnej v roku 1939, trvalej v roku 1993. Prízvukovať jeho ďalšie atribúty na tomto fóre nie je potrebné, veď ich vrelými slovami uznania pri nedávnom odhaľovaní jeho busty v bratislavskom Ružinove vyslovili najvyšší ústavní činitelia nášho demokratického štátu: prezident republiky Ivan Gašparovič, podpredsedníčka Národnej rady Anna Belousovová a minister kultúry Marek Maďarič.

Slávna snemovňa, na záver mi dovoľte jeden dôvetok, ktorý odporúčam na zamyslenie všetkým kresťanstvom inšpirovaným obyvateľom Slovenska i Európy, žijúcim dnes vo svete vyhrotených duchovno-morálnych konfliktov a čeliacim hrozbe stretu civilizácií.

Nad Európou sa už zbiehali mraky druhej svetovej vojny. Na jar 1938 navštívil Andreja Hlinku jeden z popredných talianskych publicistov Dr. Giuseppe Solari Bozzi. Keď potom po vojne tento taliansky žurnalista navštívil v Paríži básnika, spisovateľa a politického komentátora francúzskeho denníka Le Figaro Françoisa Mauriaca, svoj článok o tomto rozhovore zakončil touto spomienkou uverejnenou 6. februára 1947 v talianskom mienkotvornom denníku celoštátneho významu Giornale d´Italia, z ktorého citujem: "Na moju otázku, či napriek všetkému nieto nádeje na záchranu od božích bičov, ktorými vtedy hrozil Taliansku a Európe víťazný boľševizmus, Mauriac rozostrel ramená a zdvihol oči k nebu. Nebolo to gesto straty odvahy, ale skôr takmer volanie o pomoc Prozreteľnosti. Kým som ho tak pozoroval, v duchu sa mi znova objavil dokonale ten istý spôsob, ktorým mi na podobnú otázku pred rokmi, ešte pred vojnou, odpovedal monsignor Hlinka, na Slovensku. "Pozrite," hovoril, "veľmi vážne je to, že katolícka cirkev, ktorá by mala v tomto čase rozvinúť všetku možnú najenergickejšiu činnosť, ukazuje sa slabá, unavená, vyčerpaná vo svojich kádroch. Naše pravice? Lepšie o nich nehovoriť." Po krátkej pauze pokračoval: "Nuž vidíte: celým svetom lomcuje akýsi trýznivý a trápny nepokoj. Bolo by treba", pričom svojimi dlhými prstami urobil akési nejasné gesto vo vzduchu, "bolo by naozaj treba prekonať všetky úbohé zápolenia a všetci kresťania zajedno bojovať za víťazstvo kresťanskej demokracie."

Úctivo prosím každú členku, každého člena tejto snemovne, bez ohľadu na politickú príslušnosť, vierovyznanie či svetonázor, každú poslankyňu, každého poslanca, ktorým záleží na dobrobyte slovenského národa, obyvateľov nášho štátu, aby podporili prijatie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. Drvivá väčšina národa to od nás očakáva.

Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne. Ďakujem. (Potlesk.)


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP