Úterý 18. září 2007

M. Hort, podpredseda NR SR: Na vystúpenie nechce reagovať nikto. S faktickou poznámkou ja iba pre poriadok uvádzam, že o tom, kto sa tu zabáva, alebo nezabáva, rozhoduje predsedajúci. Pani Klára Sárközy bola oslovená kolegom poslancom a v ten moment, ako bola oslovená, tak odišla z tejto sály, aby vec, ktorá bola zrejme predmetom ich diskusie, bola prediskutovaná mimo tejto sály. To uvádzam iba pre poriadok. V opačnom prípade by som bol prvý, ktorý by upozornil na správanie, ktoré je v rozpore s rokovacím poriadkom.

Teraz chcete ísť do rozpravy, pani kolegyňa? Áno, tak musíte ísť do rozpravy. Nech sa páči. Opäť sa hlási do rozpravy pani podpredsedníčka.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ja nebudem reagovať na rozpravu, pretože tá sa ešte len rozbieha. Ale chcem, vážený pán predsedajúci, pán podpredseda Hort, vám jednoznačne zložiť poklonu za to, že váš sluch je taký dobrý, aby ste počuli tam, kde sedíte o tom, čo sa rozprávajú dvaja poslanci zo Strany maďarskej koalície. Ja som napomenula pani poslankyňu, aby sa tu nezabávala pri tom, keď rozprávame o takejto posvätnej téme pre slovenský národ, aby sa tu nesmiala a nevybavovala si svoje veci. Neviem, čo jej bolo také smiešne, ale myslím si, že ak o tom rozhodujete vy, mali ste si plniť svoje povinnosti, to je po prvé, a potom ešte raz vzdávam hold vašim dobrým ušiam. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou na toto vystúpenie sa prihlásili pán poslanec Mikloško, pani poslankyňa Sárközy a pán poslanec Bugár.

Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka Belousovová, celé toto rokovanie o zákone o Andrejovi Hlinkovi sa začalo vežmi dôstojne zo strany jedného aj druhého predkladateža a v takomto duchu malo nádej sa niesť. Buďte taká láskavá a nedehonestujte celý tento zákon aj Andreja Hlinku vaším neprístojným správaním tu, áno. Prosím vás o to. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Klára Sárközy s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

K. Sárközy, poslankyňa: Ďakujem za slovo. No, ja som sa do tejto situácie dostala úplne nevinne, pretože s pánom poslancom Frešom predkladáme ústavný zákon o druhom dôchodkovom pilieri, ktorý príde na rokovanie dnes alebo zajtra. Bavili sme sa o tom vychádzajúc zo sály Národnej rady, takže, keď si niekto myslí, že vystupuje a okrem toho, keď predkladá, teda citujem vás, takýto dôležitý zákon, mal by sa správať dôstojne.

Ale ešte raz, pani podpredsedníčka, nie sme v škole, kde napomínate poslancov. Ja som tu nič iné okrem toho, že som vychádzala a pousmiala sa na poslanca, s ktorým som sa rozprávala, myslím si, že to aj v Národnej rade Slovenskej republiky je prípustné. Zatiaž som si to aspoň tak myslela.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Béla Bugár s faktickou poznámkou.

B. Bugár, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Pani podpredsedníčka, ja som tu už raz povedal, že, samozrejme, ak vediete rokovanie, máte obrovskú právomoc, ktorú, keď neporušíte zákon, môžete využívať. A mali by ste využívať. Ale vy ste vystupovali a namiesto toho, aby ste sa venovali téme, venovali ste sa poslancom, aj tam ste sa mýlili - maďarskej koalície, lebo jeden z tých dvoch poslancov bol poslancom za SDKÚ.

Ale znovu vám musím pripomínať, aby ste nepoučovali poslancov. Toto nie je vaša úloha. Vašou úlohou je sa správať vždy ako podpredsedníčka parlamentu.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán Bugár bol posledný, ktorý vystúpil vo faktickej poznámke. Ďalej sa hlási v rámci...

Pani podpredsedníčka chce reagovať na faktické poznámky. Nech sa páči. Zapnite, prosím vás, mikrofón pani podpredsedníčke Národnej rady.

Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Chcem reagovať na faktickú poznámku pána Mikloška.

Pán Mikloško, ja si myslím, že pamiatku Andreja Hlinku dehonestuje ten, kto prijíma vyznamenanie Esterházyho, vidí svojím politickým strategickým partnerom naďalej Stranu maďarskej koalície. A myslím si, že nie ste vy ten, ktorý by ste mali v tejto chvíli poučovať. Mali by ste sa správať trošku ináč.

Takisto som vežmi dobre videla, že pani poslankyňa sa zabávala so svojím susedom pánom poslancom Csákym. Takže v tomto prípade si myslím, že ste aj klamali, samozrejme. (Reakcie z pléna.) A tie vaše narážky na učitežské povolanie myslím, že nie sú adekvátne, pretože najprv ste tu dokrvavili osem rokov školstvo a teraz niekomu nadávate do učitežov pri každej príležitosti, keď si neviete inú tému nájsť. Myslím si, že je to značná časť tých, ktorí sa cítite ako nejaká intelektuálna elita tohto národa. Ale v skutočnosti vás národ vo vožbách jednoznačne odmietol. Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Skončili sme seriál faktických poznámok. No a v tejto chvíli neviem čo.

A poprosím teraz pána Hrušovského, ktorý je ďalším písomne prihláseným za poslanecký klub KDH. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

P. Hrušovský, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia poslanci, naozaj by som bol rád, keby sme sa pokúsili dať primeranú vážnosť a autoritu prerokovávanému návrhu zákona, lebo Andrej Hlinka si ju zaslúži. Naozaj si ju Andrej Hlinka zaslúži a ja by som chcel poprosiť všetkých, aby sme sa zdržali prípadných invektív alebo hovorili len k téme preto, lebo znovu opakujem, Andrej Hlinka si to, kolegyne, kolegovia, skutočne zaslúži.

Ako vieme z jeho životopisu, vstúpil do verejnej činnosti v roku 1894 ako 30-ročný kňaz a od dvoch rokov farár v troch Sliačoch. Jeho prvý článok uverejnený v Kollárových katolíckych novinách už svojím nadpisom vyjadroval jeho hlavný životný ciež - ako zachováme žud slovenský.

Zanietený mladý kňaz pochopil, že materiálna bieda slovenského žudu, do ktorej sa dostáva nielen pre ekonomické krízy v uhorskom štáte, ale aj chronickým vykorisťovaním, úžerou a alkoholizovaním zo strany nesvedomitých krčmárov degraduje jeho stav pod úroveň elementárneho životného minima.

A v takýchto podmienkach človek stráca aj záujem, aj možnosť povzniesť sa k duchovným hodnotám. Preto Andrej Hlinka začal organizovať svojpomocné družstvá a potravné školy. Už v roku 1895 vydal vlastným nákladom u Karola Salbu v Ružomberku brožúru Ako založíme gazdovsko-potravný a úverový spolok.

Ciežom týchto spolkov malo byť priúčať dedinský žud gazdovlivosti, zachrániť ho pred úžerou, poskytnúť mu lacnejšie potravné články, a pritom nejaký osoh docieliť.

Druhým impulzom k verejnej činnosti Andreja Hlinku bola proticirkevná, ba protináboženská a protislovenská politika vtedajších liberálov, ktorá vyvolala v celom Uhorsku hnutie za organizovanie katolíckych kruhov.

Keď sa 11. februára 1894 v Ružomberku zišlo 130 občanov, aby si založili katolícky kruh, nechýbal tam ani Hlinka, ktorého hneď zvolili za druhého tajomníka organizácie.

Pápež Lev XIII. dňa 6. marca 1895 osobitným listom grófovi Ferdinandovi Zichymu požehnal túto iniciatívu katolíkov Uhorska. Už aj v tomto novom otvorene politickom rámci Andreja Hlinku, pokiaž Andrej Hlinka pokračoval vo svojej sociálno-osvecujúcej činnosti, ktorá mu získavala stále širšie sympatie slovenského žudu.

Už pred vožbami v roku 1896 národný hlásnik písal, že, citujem: "V Liptove by najradšej boli, keby ako kandidát vystúpil miláčik žudu Andrej Hlinka." Hlinka však nekandidoval. Ako dobrý pozorovatež asi predvídal neúspech Zichyho žudovej strany, ktorej vedenie sa dokazovalo stále viac v službách vládneho nacionalizmu na úkor inonárodných občanov Uhorska. A vedel aj to, ako sa v Uhorsku manipulovali vožby všetkými legálnymi a nelegálnymi postupmi. Zakúsil to, vážené poslankyne a poslanci, i sám o dva roky neskôr, keď prijal kandidatúru, ale jeho protikandidát dostal o 150 hlasov viac a on vožby prehral.

Vo svojom ďakovnom prejave po prehratej vožbe Hlinka však verejne vyhlásil. "Sloboda a blaho môjho žudu, z ktorého pochádzam a pyšný som, že z neho pochádzam, bude mi celým mojím životom sprievodnou hviezdou. Ona ma povedie i v tých najťažších časoch života, aby som pracoval na jeho telesnom i duševnom povznesení. Ona mi dá silu a nadšenie boriť sa za časné i večné poklady jeho duše. Za kresťanskú osvetu i drahú našu materinskú reč."

Toto programové vyhlásenie už desaťročnou verejnou činnosťou zoceleného kňaza, ktorého služba oltára a láska k jeho zverenému žudu priviedli až ku kandidatúre za politického hovorcu v uhorskom parlamente, pokladám ja osobne za vežmi dôležitý dokument na pochopenie najhlbšej motivácie celej životnej činnosti Andreja Hlinku.

Panie poslankyne, páni poslanci, mal som pripravené dlhšie vystúpenie. Keďže však predo mnou vystupovala pani podpredsedníčka parlamentu a naša kolegyňa poslankyňa a povedala vlastne z neho takmer všetko preto, lebo čerpala myšlienky z náčrtu môjho prejavu, ktorý som predniesol ako predseda Národnej rady na oslavách černovskej tragédie v roku 2004, nebudem pokračovať ďalej, aby som neopakoval to isté. Ale s obsahom, ktorý povedala pani podpredsedníčka, samozrejme, a mojimi myšlienkami sa stotožňujem.

Chcem preto na záver môjho vystúpenia povedať, že podporím návrh na ocenenie Andreja Hlinku formou prijatia zákona Národnej rady Slovenskej republiky. Po dohode, ktorá vzišla z rokovania s predkladatežmi obidvoch skupín navrhovatežov, Kresťanskodemokratické hnutie, a teraz chcem hovoriť za skupinu navrhovatežov za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia, je pripravené použiť procesnú možnosť stiahnuť, pán predkladatež, pán kolega Rafaj v druhom čítaní návrh zákona o zásluhách Andreja Hlinku za predpokladu, že Národná rada vami predložený návrh, ktorý vzišiel po dohode rokovania mňa s vami a ďalšími zainteresovanými, ktorí odsúhlasili tento text, sú pripravení navrhovatelia tento návrh zákona stiahnuť.

Preto vás, panie poslankyne a páni poslanci, chcem požiadať, aby sme boli vežkorysí nielen voči sebe navzájom, ale aby sme boli naozaj vežkorysí voči velikánovi slovenských dejín a slovenskej histórie, ktorý sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku, Andrejovi Hlinkovi a zachovali sa vežkoryso aj pri hlasovaní o postúpení týchto návrhov do druhého čítania.

Chcem za Kresťanskodemokratické hnutie naozaj sžúbiť, že ak bude preto, lebo v tejto veci nemôžeme viesť politický spor, Andrej Hlinka presahuje politiky jednotlivých politických strán, to by sme si mali uvedomiť, čo on pre slovenský národ v histórii znamenal, tento návrh zákona odsúhlasiť, a preto mi ide o jedno. Viesť naozaj pokojnú, zodpovednú a dôstojnú diskusiu s jedným hlavným posolstvom a výsledkom návrh zákona aj v treťom čítaní schváliť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne Pavlovi Hrušovskému, ktorý vystúpil ako písomne prihlásený za poslanecký klub KDH.

Ďalším, ktorý sa prihlásil do rozpravy písomne je pán poslanec Jozef Rydlo. Nech sa páči, pán kolega, máte priestor na vaše vystúpenie v rozprave.

J. Rydlo, poslanec: Ctený pán predsedajúci, ctená pani podpredsedníčka, vážený pán navrhovatež, vážený pán predseda kultúrneho výboru, slávna snemovňa, Ružomberčan, rodák z Černovej, katolícky kňaz, otec národa Andrej Hlinka je osobnosť, ktorá usmernila dejiny nášho slovenského národa.

Slovenský národ sa môže chváliť slávnou históriou v prvých storočiach svojej existencie. Keď sa v srdci Európy medzi 8. a 11. storočím tvorili národné spoločenstvá, k tomu podstatne prispievali dva základné faktory: vlastná štátnosť a vlastná cirkevná organizácia. Práve v tomto národotvornom procese vtedajší naši predkovia tvorili priekupnícku špičku. Ich iste oveža staršie Nitrianske kniežatstvo franské historické pramene zaznamenali už v roku 827, keď bavorský arcibiskup Adalrám z ďalekého Salzburgu sa unúval prísť do Nitry, aby tam vysvätil murovaný kostol kniežaťa Pribinu. Niečo podobného dosiahli vtedajšie české kmene až o dobré polstoročie neskôr, Poliaci až o viac než celé storočie neskôr a Maďari až na samom konci 10. storočia.

Podobne to bolo aj s vlastnou cirkevnou organizáciou. Misijným arcibiskupom vtedajších Slovákov sa stal sv. Metod v roku 869 a ich sídelným arcibiskupom-metropolitom v meste Morava (asi dnešné Staré Mesto) v roku 880. Na porovnanie stačí poukázať na to, že Praha dostala biskupstvo, aj to iba podriadené nemeckému arcibiskupovi v Mainzi, v roku 973 a na vlastné arcibiskupstvo muselo čakať až do roku 1344. Aj Poliaci dostali arcibiskupstvo okolo roku 1000, teda súčasne alebo iba niekožko rokov po Maďaroch. Kresťanská a kultúrna misia svätých bratov Konštantína Cyrila a Metoda, ktorú si vyžiadalo naše knieža Rastic alebo Rastislav v roku 863, znamenala začiatok novej historickej epochy nielen pre Slovákov, ale aj pre značnú časť európskych národov.

Strata štátnej samostatnosti v 11. - 12. storočí zastavila onen sžubný vývoj a dala celkom iný smer našim národným dejinám. Iba kresťanská viera, už pevne zakorenená v slovenskej spoločnosti, pomohla nám zachovať aj našu národnú identitu. Tá však zákonito "krívala" ako chôdza človeka, ktorý stratil jednu nohu. Až pod vplyvom európskeho hnutia "oživenia národov" v 19. storočí naši poprední muži obnovili proces rastu národného povedomia a pripravili cestu k opätovnému získaniu vlastnej štátnej organizácie.

Jedným z najdôležitejších a najúspešnejších verejných činitežov obnovy slovenskej štátnosti v 20. storočí bol katolícky kňaz, ružomberský farár, od roku 1924 pápežský komorník a od roku 1927 infulovaný pápežský protonotár - týmto zriedkavým čestným titulom ho vyznamenal pápež Pius XI. , keď pražská vláda nepripustila jeho vymenovanie za biskupa. Popri týchto cirkevných hodnostiach bol aj predsedom Slovenskej žudovej strany, poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, dlhoročným predsedom Spolku sv. Vojtecha a zastával celý rad iných verejných funkcií.

Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej, jednej z povestných "štyroch ulíc" Ružomberka, zhodou okolností môjho rodiska. Pochádzal z chudobnej rodiny. Poznal ťažkú sociálnu a kultúrnu situáciu nášho žudu, a preto sa ako kňaz venoval jeho povzneseniu. To mu však vynieslo najprv nepochopenie, neskôr aj prenasledovanie cirkevnými trestmi zo strany jeho neslovenského biskupa, ktorým vtedy bol gróf Sándor Párvy de Kiskonya. No Hlinka mal nevšednú odvahu dovolať sa spravodlivosti až v Ríme, kde pápež sv. Pius X. uznal jeho nevinnosť a oslobodil ho od cirkevného trestu. Stal sa vedúcou osobnosťou slovenského boja za uznanie osobitnosti Slovákov ako plnoprávneho, štátoprávneho národa, aj keď iba krátko pred smrťou uvidel záblesk realizácie týchto národných túžob. Zomrel totiž 16. augusta 1938. Hlinku si ctil a miloval nielen slovenský národ, ale aj najväčšia časť obyvatežov Slovenska a ešte väčšia časť Slovákov roztrúsených po šírom svete, najmä v Amerike, ako otca národa. Poznali a obdivovali ho aj významní európski štátnici a komentátori medzinárodného politického diania.

Rakúsky univerzitný profesor a diplomat Otto Forst de Battaglia krátko po Hlinkovej smrti publikoval v katolíckom časopise La Revue Catholique des Idées et des Faits, ktorý vychádzal v Bruseli, obsiahly nekrológ, ktorý sa začínal slovami:

"Kňaz Andrej Hlinka, tak ako Mojžiš, odišiel do večnosti práve v čase, keď národ, ktorého bol ucteným vodcom, sa chystá zmocniť prisžúbenej zeme".

Na vyše troch stranách vežkého formátu predstavil stručný životopis Andreja Hlinku, ktorý zakončil hodnotením.

"Z jeho ducha išla tá obdivuhodná spoločenská a politická organizácia, ktorú animuje źudová strana. Hlinkovi treba ďakovať za nezmerný mravný pokrok, ktorý Slováci urobili v poslednom polstoročí. Jemu, ktorý nebol žiadnym umelcom ani spisovatežom patrí vďaka ako najhlbšiemu pôvodcovi za ten obdivuhodný rozvoj slovenskej poézie a prózy, ktorý vytvorili spisovatelia hlinkovského charakteru, ako Hlbina, Gašpar alebo Milo Urban. ... Trúchliaci národ oplakáva v Andrejovi Hlinkovi vodcu, ktorý ho vyslobodil z otroctva a doviedol do zasžúbenej zeme v mene Pánovom."

Aj bratislavské Židovské noviny 19. augusta 1938 napísali: "Slovenský národ má vežkého mŕtveho. Oplakáva svojho syna, ktorý hlboko zaryl svoje meno do slovenských dejín. ... Ani my Židia nemôžeme ostať stranou. Jeho verejná činnosť zasiahla i do našich radov a zavdala nám príčinu určiť svoj postoj k nemu. Roky svojej mladosti strávil v Ružomberku v ovzduší, ktoré vzdor rôznemu politickému rozvrstveniu spojil spoločensky všetkých žudí dobrej vôle, kresťanov i Židov. Styk bol medzi ním a Židmi úprimný a srdečný. Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Jeho bystrý zrak spoznal duševné hodnoty ružomberskej židovskej inteligencie, s ktorou sa rád stýkal. Svoju dôveru okázalo dal najavo, keď v pamätnom procese ružomberskom roku 1906 za svojich obhajcov si zvolil židovských advokátov Dr. Izidora Bihellera a Dr. Bernáta Hillera. A keď roku 1909 Ružomberčania poslali panovníkovi žiadosť, aby v Segedíne uväznený Hlinka bol oslobodený - na žiadosti boli i podpisy všetkých ružomberských Židov. ... Keď sa skloníme i my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa na smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému zmýšžaniu, ktoré voči nám preukázal." Potiažto Židovské noviny.

Málokto si už pamätá - a kto to aj vie, tak dnes z obáv pred mediálnym terorizmom "politicky korektne" mlčí -, že prvým návrhom zákona, ktorý na prvé zasadnutie autonómneho Snemu Slovenskej krajiny v januári 1939 predložil poslanec Július Stano a spoločníci, bol návrh "na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku". Keď Česko-Slovensko zaniklo a Slovensko 14. marca 1939 dosiahlo štátnu samostatnosť a stalo sa subjektom medzinárodného práva, Slovenský snem 23. apríla 1939 schválil zákon č. 83/1939 Slovenského zákonníka: "Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ."

Tento zákon vtesaný do mramorovej tabule zdobil do roku 1945 zasadaniu sieň Slovenského snemu, ktorý zasadal v tej istej historickej budove, kde zasadávala Slovenská národná rada, budova, ktorá je kamenným svedkom moderného slovenského parlamentarizmu - 17. júla 1992 bola v nej prijatá Deklarácia zvrchovanosti a 1. septembra 1992 prvá demokratická, de facto et de iure však druhá Ústava Slovenskej republiky.

Pri príležitosti 5. výročia Hlinkovej smrti 16. augusta 1943 vatikánsky oficiózny denník L´Osservatore Romano napísal, že Andrej Hlinka, "pravý apoštol Kristov, ponížený syn Katolíckej cirkvi a vežký národný hrdina ostáva večne živý a prítomný vo svojom národe, vernom jeho programu: Všetko pre Boha a pre národ!"

Obnovenú štátnosť Slovákov však zmietla vojnová metelica, ktorá sa prevalila na Slovensko v rokoch 1944 - 1945. Roduverní štátni činitelia predvídali, že božševická záplava bude prenasledovať kresťanov a mohla by sa pomstiť aj na telesných pozostatkoch otca národa. Preto včas previezli truhlu s Hlinkovým telom a uložili ju na bezpečnom mieste. Bolo to vežmi obozretné opatrenie, lebo, ako všetci vieme, nepriatelia slovenského národa a Katolíckej cirkvi 27. septembra 1944 - teda v deň, keď by sa bol Hlinka dožil 80 rokov života - bombardovaním rozmetali Hlinkovo mauzóleum v Ružomberku, ktoré mohlo byť zrekonštruované až v roku 1990, keď sa moloch komunizmu ocitol v prepadlisku dejín.

Doposiaž mnohých z nás trápi otázka: Kde boli uložené a kde sa dnes nachádzajú telesné pozostatky Andreja Hlinku?

Je však na zamyslenie fakt, ktorým sa dejiny Slovákov odlišujú od dejín všetkých kultúrnych národov. Sme jediným národom v Európe, ktorý si nedokázal zachovať a uctiť hroby významných osobností svojich dejín. My jediní nevieme, kde bol pochovaný Pribina ani Rastic, ani kňaz - záchranca vtedajšej štátnosti Slavomír, ani náš prvý arcibiskup-metropolita sv. Metod, ani ním určený nástupca biskup Gorazd, ale ani slávny kráž Svätopluk I. Vežký z našej dávnej minulosti. A podobne nevieme z našich súčasných dejín, kde spí svoj večný sen Andrej Hlinka. Vyriešia raz naši historici túto záhadu?

Prijatie zákona "o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku" podporujem, budem zaň hlasovať v prvom, druhom i treťom čítaní, nielen v mene svojom, predovšetkým však v mene tých Sloveniek a Slovákov, ktorí mi dali 4 867 preferenčných hlasov a ktorí skalopevne veria, že slovenský parlament, Národná rada Slovenskej republiky prijme tento zákon naprieč celým politickým spektrom.

V škole sme sa učili: "Slávne slávme slávu slávou Slávov." Dávno pred Jánom Kollárom, na prelome 3. a 2. storočia pred Kristom, vzdelaný židovský exulant žijúci v diaspóre v egyptskej Alexandrii Ješua ben Eleazar ben Sirach vo svojej knihe napísal:

"Chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov podža ich činov, svojou odvekou vežkodušnosťou," lebo "všetci títo si získali slávu v dejinách svojho národa a už za ich života sa im dostalo pochvaly."

Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám - čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Rydlovi za jeho vystúpenie. S faktickými poznámkami na jeho vystúpenie sa neprihlásil nikto. Teraz ďalší riadne prihlásený písomne do rozpravy k tomuto bodu je pán poslanec Ján Slota. Nech sa páči.

J. Slota, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážení prítomní, som skutočne vežmi rád, že slovenský parlament prerokúva taký dôležitý zákon a pri príležitosti, samozrejme, aj v pozadí černovskej tragédie, ktorá sa udiala pred 100 rokmi v Černovej.

Chcem povedať, že nechcel som, samozrejme, pripomínať tú skutočnosť, že by sme nemali dehonestovať tú pamiatku otca národa nejakými takými smiešnymi naťahovačkami v parlamente, ale by sme sa mali venovať predovšetkým tomu, čo spravil tento človek pre slovenský národ a slovenskú štátnosť.

Ale nedá mi, aby som, samozrejme, sa nepostavil za našu podpredsedníčku pani Belousovovú, pretože ona skutočne nikoho nechcela znevažovať, ani nikoho nechcela urážať, v každom prípade chcela len, aby sa tu niektorí poslanci správali dôstojne.

Chcem zdôrazniť, že by bolo vežmi dobré a poprosil by som kolegov z KDH, keby stiahli ten svoj návrh zákona už v tomto prvom čítaní, pretože aj toto sa mi zdá skutočne detinské ako medzi malými deťmi, ty máš dve guličky, ja chcem mať tri guličky a budeme niečo pretláčať do druhého čítania, a pritom obidve veci rozprávajú jedným jazykom.

Otec Andrej Hlinka spravil skutočne pre slovenský národ tožko, čo sme nespravili my všetci, kožkí sme tu. Ani jednu milióntinu sme nespravili toho, čo spravil Andrej Hlinka pre slovenský národ. A keď tu niekto z týchto poslancov a poslankýň nezahlasuje za tento zákon, tak hanba mu, hanba mu pred celým národom, pred jeho deťmi, proste sám sa musí tento poslanec hanbiť pred svojimi rodičmi, matkou, otcom a svojimi dedmi.

Chcem zdôrazniť, že Andrej Hlinka, samozrejme, si zaslúži ten titul otec národa, pretože celý život bojoval za práva slovenského národa, slovenského žudu. Bol prenasledovaný, väznený a našou psou povinnosťou je, aby sme tí, ktorí sa cítime byť Slovákmi, a to vás vyzývam, bratia Slováci, sestry Slovenky, aby sme skutočne s úctou vzhliadali vždy na všetky tie sochy a busty, ktoré by mali vyrastať po celom Slovensku, aby sme si aspoň spomienkou uctili tohto velikána slovenského národa. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Slotu sa prihlásil pán poslanec František Mikloško. Nech sa páči, je tu priestor na vystúpenie vo faktickej poznámke.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Slota, zároveň pán predseda SNS, celý kresťanskodemokratický klub, to znamená všetci poslanci budú hlasovať za posunutie vášho zákona do druhého čítania. O ňom hlasujeme ako o prvom, považujte to za úplne vežkorysé gesto k celej tejto diskusii, ktorá tu beží. To, že budeme my hlasovať aj za náš druhý návrh, aj ako budú iní hlasovať, to nás nezaujíma, to by som povedal, to je vec takej normálnej prirodzenej politickej cti, čiže to v tomto smere nijako nezmenšujeme ani zákon, ani toto rokovanie.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Chce reagovať, pán poslanec Slota? Nie. Ďalej sa prihlásil o slovo v súlade s rokovacím poriadkom spravodajca pán poslanec Minárik Pavol. Nech sa páči.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, Andrej Hlinka sa zaslúžil o Slovenskú republiku. Keď sme spolu s kolegami Palkom a Mikloškom navrhli túto krátku vetu v duchu tradície uzákoniť ocenenie mimoriadneho prínosu osobnosti pre národ a štát, bolo počuť rôzne reakcie.

Podpredseda vlády pán Čaplovič, ktorý zákon podporil, sa v jednej svojej poznámke zmienil, ako mu vadí, že zákon hovorí len o jednej osobe, hoci o republiku sa ich zaslúžilo viac. Myslím, že je potrebné na túto námietku odpovedať. Moja odpoveď bude mať dve časti.

Po prvé. Prečo zákon hovorí iba o jednej osobe? A po druhé, prečo hovorí práve o Andrejovi Hlinkovi.

O jednej osobe hovorí zákon preto, lebo taká je tradícia osobitných zákonov. Lex Masaryk hovorí iba o Masarykovi, Lex Štefánik iba Štefánikovi, preto aj Lex Hlinka môže hovoriť iba o Hlinkovi. Má hovoriť iba o Hlinkovi, lebo taký je zámer predkladatežov. A prečo povyšujeme práve Hlinku nad iných? No jednoducho preto, lebo si to zaslúži, pretože to zodpovedá dejinám a pretože si tým chceme pripomenúť aj 100. výročie černovskej tragédie. Konkrétne jej hlavného protagonistu, ktorý sa posvätenia kostola v Černovej ani nezúčastnil, lebo mu to bolo neodporučené, ale vždy zostane s touto udalosťou pevne spojený.

Mohol by som hovoriť o viacerých zásluhách monsignora Hlinku o slovenský politický národ. Napríklad o tom, ako do politiky vstúpil v radoch uhorskej, niektorí by povedali maďarskej žudovej strany. To je niečo, čo mnohí pochopiť ani nedokážu, a predsa to patrí k Hlinkovi, k jeho dedičstvu, jeho zásluhám o tento národ.

Alebo by som mohol hovoriť o tom, ako v Slovenskej žudovej strane vo vožbách v roku 1907 spojil na jednu kandidátku katolíkov a protestantov. Protestanti boli dokonca vo vožbách úspešnejší ako katolíci, ale bol to okamih zjednotenia slovenskej pravice, aký sa zopakoval až v roku 1946.

Alebo Hlinkova podpora československej republiky v roku 1918. Na Martinskú deklaráciu, ktorou sa Slovensko prihlásilo k vzniku Československa, dával Hlinka na svojich mítingoch skladať sžuby vernosti. Tri zvolené príklady, všetko Hlinkove zásluhy o naše dejiny. Maďarská žudová strana či Martinská deklarácia patria k Hlinkovi rovnako ako jeho dôraz na Pittsburskú dohodu, jeho autonomizmus, jeho spor so socialistami o cirkevné školstvo či mnohé jeho účinné sociálne aktivity.

Hlinka bol aktívny v maďarskej strane, Hlinka podporil Československo, a predsa sa dnes nikto nenájde, kto by mu mohol vytýkať čokožvek, kto by protestoval a kto by pochyboval o jeho láske k národu.

Aby som ukázal, prečo je jeho miesto jedinečné, prečo si práve on zaslúži osobitný zákon, budem hovoriť o príklade, ktorý spochybniť nemožno. O jeho pohrebe. Dovožte zopár citátov. "Slovensko schystalo zvečnelému svojmu synovi Andrejovi Hlinkovi slávny pohreb, aký sme na Slovensku dosiaž ešte nemali." Napísal o Hlinkovom pohrebe Slovenský týždenník. Ináč noviny kritické k źudovej strane. "Slovenskú žudovú stranu stihla strata, ktorá stáva sa stratou nenahraditežnou. Slovenská politika stráca v ňom dlhoročnú vežkú a svojráznu postavu, s ktorou často bolo možno, ba aj treba nesúhlasiť, ale ktorá v dobrom i v zlom smere pôsobila prenikavo na utváranie pomerov na Slovensku." Tak písali Robotnícke noviny, orgán Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej na Slovensku. "Sprievod, ktorého sa zúčastnili všetci prítomní, bol takého druhu, aký Slovensko ešte nevidelo." To je z Pražských lidových novín.

Prečo tožké chvály. Pretože Andrej Hlinka mal pohreb, ktorým sa nedá žiadny iný na Slovensku v našich dejinách porovnať. Proste ako napísal Slovák, "pohreb, akého pod Tatrami ešte nebolo". Podža tohto denníka prišlo na poslednú rozlúčku s Hlinkom 100-tisíc žudí. Londýnske Times uvádzajú 80-tisíc. Väčší dav zhromaždený na jednom mieste zažila táto krajina azda iba počas novembra 1989 alebo návštev pápeža Jána Pavla II., a to v čase v 1938, kedy na Slovensku bolo len 3,5 milióna obyvatežov, nie 5,5, a kedy mobilita bola podstatne nižšia.

"Ružomberské námestie podobá sa v tejto chvíli vežkému moru hláv," zachytil ktorýsi novinár. Cestu otvorenej rakvy z kostola na námestie lemovalo, ako sa vzácne zhodujú slovenské aj české noviny, 850 katolíckych kňazov, bezpočet rádových sestier a tisíce Slovákov v krojoch. K tomu vlajky, čierne stuhy, nábožné piesne, staroslovenský otčenáš a hymnická pieseň Kto za pravdu horí.

Hlinkov pohreb však neohromuje len masami, tisícmi zhromaždených smútiacich žudí, ktorí dobrovožne, dôležitá poznámka pre tých, ktorí by toto chceli porovnávať s niečím, čo bolo po roku 1948, prišli z celej krajiny do Ružomberka. Ako to napísal Sidor, "pohreb Andreja Hlinku bol najsmutnejšou manifestáciou za jeho živé idey".

A to ma privádza k otázke. Čo tým žuďom vtedy, čo nám dnes vlastne Hlinka zanechal? Čo je jeho politických testamentom? Čo si to chceme osobitným zákonom pripomenúť? K akej tradícii sa to máme dnes hlasovaním v tejto snemovni prihlásiť? Myslím si, že Hlinka zjednocuje, že jeho testamentom bolo národné zjednotenie. Nie je to však jednota bez obsahu. Naopak, ide o zjednotenie, ktoré má svoj vežmi konkrétny obsah, jasný a čitatežný. Napokon Hlinka bol aj osobou, ktorá nezjednocovala bezhlavo. V úcte k pravde vedel slovenskú a československú politiku i polarizovať a rozdežovať. Hovoril o Slovensku bielom a bojoval proti Slovensku červenému. Jeho odkazom, jeho politickým testamentom je teda Slovensko biele, nie Slovensko bielo-červené či ružové. Slovensko biele.

Hlinka bol presvedčený národovec. Celú svoju politickú kariéru stavil na obranu slovenských národných záujmov. Napriek tomu do źudovej strany vedel integrovať viacerých bývalých promaďarských politikov. V záujme krajiny zjednocoval, a to z neho robí vežkého vlastenca, nie nacionalistu. Na jeho pohrebe sa nezúčastnila len elita slovenského národa vrátane československého premiéra Hodžu, ale aj viacerí Maďari vrátane Esterházyho, ktorý mal vyhradené čestné miesto v popredí. A, napokon, Hlinka presadzoval celý svoj politický život záujem svojej strany a záujmy národa.

Napriek tomu, či lepšie povedané práve vďaka tomu sa mu dostalo ocenenia aj za hranicami Slovenska. Napríklad vo Varšave na jeho pamiatku slúžili zádušnú omšu v katedrále sv. Jána, teda na mieste, kde sa predtým slúžila zádušná omša za generála Prusutského, kde sa korunovali alebo slúžili zádušné obrady za posledných požských krážov. Stovky Poliakov, ale aj desiatky Čechov, Židov, Chorvátov, Maďarov či Nemcov sa priamo zúčastnili aj jeho pohrebu v Ružomberku. Vrátane poslancov parlamentov a senátorov, zástupcov prezidentov a vlád či príslušníkov diplomatického zboru.

Milan Hodža, Hlinkov politický oponent, slovenský politik a predseda československej vlády, ktorý černovskú tragédiu ako vtedajší uhorský poslanec označil za začiatok moderného slovenského národnopolitického aktivizmu, inými slovami moderného politického národa, na Hlinkovom pohrebe povedal aj tieto slová: "Preto, i keď sa lúčime s telom, ktoré je mŕtve, nelúčime sa s duchom slovenskej vernosti, ktorý je a trvalo zostane živým a nehynúcim." Bola to práve Hodžova účasť a Hodžov prejav, čo robí z Hlinkovho pohrebu aj symbol politický, symbol národného zmierenia, zmierenia, ktoré prekračuje politické strany a uznáva miesto a zásluhy Andreja Hlinka v slovenských dejinách.

Ak teda existuje nejaký politický testament Andreja Hlinku, dedičstvo, ktoré chce táto snemovňa oceniť zákonom v čase 100. výročia černovskej tragédie, tak by to malo byť vidieť aj na našej schopnosti dohodnúť sa na jednom zákone. Zákone, ktorého text nebude nikoho vylučovať, nebude revanšistický, nebude voči nikomu namierený, naopak, bude za Hlinku a bude integrovať. V zákone, za ktorý nebudú hlasovať len príslušníci konzervatívnej pravice, ale aj ďalších prúdov politického myslenia. V zákone, za ktorý môžu dvihnúť ruku tak príslušníci maďarskej menšiny, sociálni demokrati, dokonca aj bývalí komunisti. Hovorím o zákone, ktorý bude spájať, ktorý bude verný dedičstvu Andreja Hlinku, zákon, ktorý bude tak jednoducho priamy a pravdivý ako Hlinka sám. Teda Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku. Text, ktorý schválime a spôsob, akým to urobíme, napovie, či si jeho zásluhy naozaj ctíme, alebo či sa na to len cynicky hráme. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pán spravodajca bol posledný, ktorý vystúpil v tomto prvom bloku, v ktorom vystupovali tí, ktorí boli do rozpravy prihlásení písomne. Vzhžadom na to, že nie sú žiadne faktické poznámky na jeho vystúpenie, otváram teraz možnosť podania ústnych prihlášok do rozpravy k tomuto alebo k týmto dvom návrhom zákona.

Do rozpravy sa ústne prihlásil pán poslanec Bauer z poslaneckého klubu KDH. Končím možnosť prihlásenia sa do rozpravy ústne. Nech sa páči, pán poslanec Bauer má priestor na svoje vystúpenie v rozprave. Nech sa páči.

R. Bauer, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, Karol Sidor vo svojej knihe o udalostiach v Černovej v úvode píše: "Človek pomaly zabúda a Slovák zabúda najrýchlejšie." Toto nadnesené konštatovanie je aj dnes aktuálne a je takou slabou výčitkou voči malému záujmu Slovákov o symboliku. Symboliku, ktorá pripomína osobnosti a udalosti dejín, symboliku, ktorá je predstavovaná sochami, bustami, zástavami, obrazmi a podobne. Na Slovensku máme málo symbolov, málo pripomienok našich dejín.

Predložený zákon o Andrejovi Hlinkovi chce túto medzeru zaplniť, navrhuje uctiť si vežkú osobnosť našich dejín Andreja Hlinku a umiestniť v Národnej rade Slovenskej republiky jeho bustu s nápisom Andrej Hlinka sa zaslúžil o Slovenskú republiku. Správne položené otázky sú, či si Andrej Hlinka bustu zaslúži, a ak áno, či nápis na nej je pravdivý a výstižný. Nechcem opakovať, čo tu už o Hlinkovi bolo povedané, ale každý, kto aspoň trošku sa zaujíma o históriu, môže z dostupnej literatúry prísť k záveru, že Andrej Hlinka bol naozaj vežkou osobnosťou slovenských dejín.

Hlinka bol katolíckym kňazom, bol politikom, poslancom, publikoval množstvo článkov, prednášal a určite sa zaslúžil o pozdvihnutie slovenského národa. Ako politik založil politickú stranu Slovenskú žudovú stranu a 20 rokov až do svojej smrti bol jej predsedom a pracoval politicky v prospech získania autonómie Slovenska ako základu na vytvorenie slovenského štátu.

To, že ako katolícky kňaz bol aktívny v politike, čo je dnes nemyslitežné, bolo v jeho dobe považované za správne. Už pred vznikom Slovenskej republiky sa vyprofiloval ako človek, ktorý najväčšou mierou ovplyvňoval myslenie a názory slovenského národa. Keď Martinské národné noviny mali 400 až 600 výtlačkov, občas vychádzajúce periodiká slovenskej liberálnej generácie vychádzali v 300 až 600 ks, Hlinka dosiahol postupne až 20-tisíc výtlačkov Slovenských žudových novín.

Pri vytváraní československého štátu zohral významnú úlohu pri vzniku Martinskej deklarácie 30. októbra 1918. Hlinka trvajúc na platnosti Clevelanskej i následnej Pittsburskej dohody, ktoré mali za ciež povznesenie slovenského národa, na vstupe do spoločného štátu jednoznačne trval. Chcel mať v tom čase spoločný štát s Čechmi a autonómne vytvorenie Slovenska v novom štáte v tom čase ponechal na vývin udalostí.

Po vzniku československého štátu začal presadzovať autonómiu a dôležitou udalosťou bol jeho pokus zúčastniť sa mierovej konferencie v Paríži v auguste 1919, čo sa mu nepodarilo, ale v Paríži sa mu podarilo rozšíriť informácie o Pittsburskej dohode a memorandum o slovenskej otázke, ktoré presne popisovalo pomery na Slovensku po vzniku československého štátu.

V tom čase vyhlásil: "Musíme Slovensko dostať do slovenských rúk. ČSR je Československá republika, podža toho máme právo aj my, a preto žiadame autonómiu." Po návrate z Paríža bol pozbavený poslaneckého mandátu a väznený. Je nesporné, že mal vežkú zásluhu na formovaní slovenského národa presadzovaním autonomistického programu. Na základe Pittsburskej dohody sa začal proces postupného vzniku Slovenskej republiky. Preto navrhovaný nápis je pravdivý a výstižný.

Hlinka pôsobil aj v hospodárskej oblasti, zakladal gazdovské spolky, potravinové družstvá, bol zakladatežom źudovej banky. Svojimi prvými krokmi sa snažil vytvárať podmienky na eliminovanie priestoru pre úžeru zakladaním hospodárskych spolkov, neskôr pretváraných na spotrebné družstvá. Pomáhal Slovákom povzniesť sa aj hospodársky.

Počas svojho života si Hlinka postupne vybudoval obrovskú politickú autoritu, čo, ako píšu aj predkladatelia, sa ukázalo na Pribinových slávnostiach v roku 1933 v Nitre pri príležitosti 1100. výročia posvätenie kresťanského chrámu na slovenskom území, kde si ho zhromaždený dav podža niektorých historikov 70- až 80-tisíc žudí, dnes tu zaznelo až 100-tisíc žudí, priamo vyžiadal a zúčastnenému predsedovi vlády pánovi Jánovi Malipetrovi a ďalším ministrom nezostávalo nič iné, len sledovať, ako dav na svojich pleciach Hlinku na tribúnu dopravil.

Hlinkove slová boli aj tieto: "Národe môj, toto je náš deň, toto sú naše dejiny, toto je náš život. Pribina bol náš a náš navždy bude. My sme Pribinov národ, prvý kresťanský národ v strednej Európe a túto skutočnosť nikto nezmení. Táto oslava patrí nám."

Andrej Hlinka bol jednoznačne slovami vtedajšej doby vodcom národa, dnešnou terminológiou lídrom, mal obrovskú dôveru, ktorú dovtedy ani odvtedy asi nemal na Slovensku nikto iný. Vežmi pôsobivé sú slová už spomínaného Karola Sidora, ktorý vo svojej knihe o Andrejovi Hlinkovi na záver píše: "Stál, ani keby nebol človekom, ale pojmom. Ani keby nebol z hliny vzatý, ale utkaný z najšžachetnejších činov a myšlienok slovenského človeka. Takže každý človek v Hlinkovi seba poznával a v každom človekovi bolo niečo z Hlinku pozlátené heroickosťou, dobrotou, vernosťou, smelosťou a šžachetnosťou Hlinkovho srdca."

Dámy a páni, podporujem navrhované zákony a chcem aj vás požiadať o ich podporu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP