Středa 28. března 2007

Šiesty deň rokovania

8. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

28. marca 2007 o 9.00 hodine

V. Veteška, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram šiesty rokovací deň 8. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovaní 8. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky požiadali poslanci: Vladimír Mečiar, Beata Sániová a Renáta Zmajkovičová.

Na zahraničnej pracovnej ceste je predseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Pavol Paška a pán poslanec József Berényi.

Budeme pokračovať v rokovaní v prerušenej rozprave o návrhoch týkajúcich sa problematiky Kosova. Prosím predsedu zahraničného výboru pána poslanca Borisa Zalu, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov. Nevidím pána predsedu zahraničného výboru. Pán doktor Knapp, môžem poprosiť, že by ste skúsili zistiť, kde je pán Zala? Takže pán predseda zahraničného výboru Zala o malú chvíľu sa dostaví do sály.

Pán poslanec Hrušovský, ktorý bude teraz vystupovať v rozprave, súhlasí so začiatkom svojho vystúpenia.

Pán poslanec, nech sa páči, dávam vám slovo.

P. Hrušovský, poslanec: Ďakujem pekne. Pán podpredseda, pán predsedajúci, súhlasil som s neprítomnosťou pána predsedu zahraničného výboru a spoločného spravodajcu len preto, lebo už som mal možnosť niekoľkokrát aj spolu s ostatnými členmi zahraničného výboru, a vidím tu pána ministra a poslanca Kukana, prezentovať názor môj ako poslanca, ale aj Kresťanskodemokratického hnutia v takej závažnej téme a otázke, akú prerokovávame na tejto schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.

Milí priatelia, priznám sa, že som trošku smutný, ale aj sklamaný z tejto diskusie, ktorú viacerí z nás považujú za absolútne formálnu, nepotrebnú a zbytočnú a takto mnohí naši kolegovia aj pristupujú či už v rozprave, alebo k zaujímaniu stanovísk samých za seba alebo za jednotlivé politické strany.

Ja vás chcem poprosiť naozaj, aby sme, ak sa dá, ešte sa spamätali a aby sme nezostali spať na vavrínoch, tak, milí priatelia, ako to cítim a vidím u vás zo strán vládnej koalície a prepáčte, nezvykol som byť takto osobný a expresívny, ale včera ma k tomu tak trošku nepriamo vyprovokoval pán poslanec Kvorka, ktorý, keď sa pozrel na nás, tak nám trošku vytýkal, že máme krvavé oči. A že máme krvavé oči len preto, lebo nevieme zniesť našu novú pozíciu, a to naše opozičné postavenie. Nie je tomu tak, pán poslanec. My máme isté obavy, čo sa tu deje, čo sa tu odohráva a čoho sme svedkami.

V prvom rade ako bývalý predseda Národnej rady Slovenskej republiky, ako jeden z tých, ktorý som sa snažil pestovať istý nový druh politickej kultúry, som včera zostal v nemom úžase, keď som počul o socialistických záväzkoch niektorých poslancov, ktorí aj napriek tomu, že nesúhlasia, musia hlasovať.

Priatelia, je to pre mňa zarážajúce, je to návrat do obdobia imperatívneho mandátu, na ktorý sme si mysleli, že už Slovenská republika a Národná rada Slovenskej republiky a my poslanci ako jedni z najvyšších ústavných činiteľov sme dávno zabudli a rezignovali. Žiaľ, s ľútosťou musím konštatovať, že nie je tomu tak, z čoho som veľmi smutný.

No a po druhé, že sa vracia akýsi duch socializmu nielen do tohto parlamentu, ale pravdepodobne aj do celej krajiny cez vás, ktorí sa už dnes verejne neobávate takto otvorene hovoriť o situácii, ktorú dnes v Slovenskej republike všetci prežívame a ktorú cítime.

Teraz mi dovoľte, páni poslanci a pán predsedajúci, krátko sa vyjadriť k situácii a k bodu programu, o ktorom diskutujeme trošku z iného pohľadu. Možno aj nezvykle tvrdo, ako ma nepoznáte, ale snažil som sa byť veľmi otvorený a pravdivý aj v takej závažnej veci, ako je prerokovávanie otázky budúceho statusu Kosova.

Mrzí ma, že tu nie je prítomný ani jeden člen vlády Slovenskej republiky, lebo bude to práve niektorý z členov vlády, ktorý bude v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov svojím hlasom prispievať tiež k postojom Slovenskej republiky, ktoré budeme vyjadrovať k budúcemu usporiadaniu Kosova.

Medzinárodné orgány, ale aj Národná rada Slovenskej republiky už prijímali rozhodnutia, ktoré sa týkali ďaleko väčších území štátov a väčšieho počtu obyvateľov, o akom budeme rozhodovať dnes. Územia, ktoré je štyrikrát menšie ako Slovensko a na ktorom území žijú približne 2 mil. obyvateľov.

Prijímanie stanoviska k budúcemu statusu srbskej provincie Kosovo má však osobitný význam a bez pátosu môžem povedať, že význam pre celú Európu. Ostatne svedčia o tom aj mediálne ohlasy, ktoré naše dnešné rozhodovanie už v predstihu vyvolalo na Slovensku, ale, ako sa vyjadril pán minister zahraničných vecí, aj v zahraničí značné ohlasy.

Dámy a páni, v júni 1999 Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov prijala rezolúciu č. 1244, ktorá sa stala základnou právnou normou pre Kosovo. Vitajte, pán predseda. Uvedená rezolúcia potvrdzuje príslušnosť Kosova vtedy k Juhoslávii, dnes k Srbsku a zaviedla v Kosove civilnú správu pod vedením splnomocnenca generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov. Rezolúcia stanovila ciele civilnej správy Kosova. Ako výsledné ciele vyňatia provincie spod správy vtedy Juhoslávie a zavedenia správy Organizácie Spojených národov sa uvádza vytvorenie podmienok pre bezpečný návrat utečencov do svojich domovov, obnovenie a zabezpečenie ľudských práv v Kosove a v neposlednom rade zamedzenie ďalším možným násilnostiam.

Po takmer 8 rokov od prijatia rezolúcie je skutočnosť však taká, že utečenci z Kosova sa nemohli vrátiť do svojich domovov. Srbské úrady evidujú asi 230-tisíc prevažne srbských utečencov z Kosova, ktorí sa nemôžu vrátiť do svojich domovov. Enklávy srbských obyvateľov, ktoré sa udržali v Kosove, musia strážiť medzinárodné vojenské jednotky, pretože inak by kosovským Srbom hrozilo vyvraždenie.

Áno, dámy a páni, také tvrdé slovo treba použiť pri označení existujúceho stavu ľudských práv v Kosove. Podotýkam, ľudských práv v Kosove.

Slovensko môže byť hrdé, že na ochrane týchto obyvateľov Kosova sa podieľajú aj slovenskí vojaci. Chcem však povedať, že v Kosove systematicky ničia kresťanské a náboženské stavby. Podľa správ svetovej tlače, ktoré sú dostupné všetkým, už niekoľko rokov sa konštatuje, že sa Kosovo stalo kontinentálnym trhoviskom drog, prostitúcie, zbraní a cez Kosovo prúdia zbrane a násilie aj do okolitých regiónov, konkrétne do Macedónska.

Viacročný predseda kosovskej vlády Haradinaj je obžalovaný z vojnových zločinov pred Medzinárodným vojnovým tribunálov v Haagu a svojej funkcie predsedu vlády sa vzdal iba minulý rok. Jeden z veliteľov kosovskej oslobodzovacej armády Hashim Thaci v rozhovore publikovanom nedávno 11. marca v rakúskom denníku Österreich priznal, že v roku 1999 kosovská oslobodzovacia armáda vyhnala z Kosova Srbov.

Panie poslankyne, páni poslanci, v tejto snemovni sme viackrát prijímali rozhodnutia na podporu ľudských práv na Slovensku aj v iných krajinách. Ak chceme byť a zostať vierohodní pri ochrane ľudských práv, nemôžeme sa tváriť, že ľudské právo na návrat 230-tisíc utečencov nás nezaujíma a rovnako nás nezaujíma ľudské právo na bezpečnosť života, zdravia a majetku ďalších 10-tisíc obyvateľov Kosova, ktorých aspoň aké také ľudské práva musia chrániť medzinárodné vojenské jednotky.

Téma budúceho statusu Kosova prišla na program tohto zasadnutia Národnej rady preto, že o statuse Kosova sa má v najbližších azda najneskôr v týždňoch rozhodovať, ale podľa predložených a nám dostupných dokumentov, najmä podľa tzv. Ahtisaariho plánu ľudské práva, o ktorých som hovoril, podľa ktorého by neboli dostatočne garantované.

Formálne by síce mala v Kosove existovať naďalej misia Organizácie Spojených národov a Európskej únie, ale nemali by žiadne mocenské nástroje na nápravu, ak by pokračovalo porušovanie ľudských práv. Ani také nástroje, ktoré v Kosove existujú doteraz. Kresťanskodemokratické hnutie sa hlási k nedeliteľnosti ľudských práv, preto takýto budúci status Kosova podporiť nemôže.

V slovenských médiách sa v uplynulých dňoch objavili články a príspevky proti samostatnému stanovisku Národnej rady k budúcemu statusu Kosova. Autorov týchto článkov by som sa však chcel spýtať. Prečo vo svojich príspevkoch sa vôbec nezaoberali osudom vyhnancov z Kosova a osudom menšiny tam žijúcej, ktorú musia chrániť vojaci, aby aj táto menšina sa nestala vyhnancami. KDH je proti projektu budúceho statusu Kosova, ktorý de facto zakladá už teraz samostatnosť Kosova, čiže jeho odrhnutie zo zväzku srbského štátu a otvára cestu k uznaniu odtrhnutia Kosova zo zväzku srbského štátu aj de iure v budúcnosti bez toho, aby sa srbský štát a jeho ústavné orgány mohli k veci rozhodujúcim spôsobom vyjadriť.

A je pre mňa smutným faktom, že dnes strany vládnej koalície predkladajú takýto návrh, ktorý len podporuje moje tvrdenie. Včera pán kolega Dzurinda veľmi podrobne uviedol dôvody, ktoré nás k tomu vedú a, páni poslanci a navrhovatelia zo strán vládnej koalície, ktorí ste podpísaní pod návrhom, neviem, či si to uvedomujete, alebo neuvedomujete, alebo, či ste to len podpísali bez toho, že by ste si uvedomili, čo vlastne podpisujete preto, lebo vy ste podpísali naozaj súhlas na hlasovanie nášho zástupcu v akomkoľvek orgáne s nezávislosťou provincie Kosovo. Tak je to napísané, či sa vám to páči, alebo nie v prvej vete vášho vyhlásenia, kde konštatujete, že úplná a ničím neobmedzená nezávislosť provincie Kosovo nie je v záujme stability a nemôže byť istým precedensom pre ďalšie takéto možné konanie v iných regiónoch či už Európy, alebo sveta. To znamená, že vy priznávate samostatnosť Kosova. Pán predseda, darmo krútite hlavou, ale je to tak.

Je to princíp, ktorý nabúrava záverečný akt Helsinskej konferencie, čiže dokumentu, ktorý v Európe nahradzuje zmierovú zmluvu po druhej svetovej vojne.

Navrhnutý projekt budúceho statusu Kosova prelamuje základný princíp medzinárodného práva, podľa ktorého zmena hraníc štátu môže nastať iba so súhlasom daného štátu.

Ak sa v prípade Kosova, panie poslankyne, páni poslanci, založí takýto precedens, pýtam sa, kto udrží v budúcnosti možné odstredivé hnutia v Španielsku, vo Francúzsku aj v ďalších európskych štátoch až po Kaukaz. Som presvedčený o tom, že ľahšie sa udrží stabilita v Európe, ak existuje iba jedno Kosovo, ako keď budú existovať mnohé Kosová.

Dámy a páni, aj keď sa v politike príliš udomácnil cynizmus a reálpolitika, predsa si dovolím poznamenať, že Slovensko má aj morálny záväzok voči Srbsku a kauza Kosovo je dobrou príležitosťou, aby sme podľa tohto záväzku postupovali.

V Uhorskom období našich dejín Slováci a Srbi boli tradiční spojenci. V roku 1948 Ľudovít Štúr dostal finančný príspevok od srbského kniežaťa Mihaila Obrenoviča na vyzbrojenie vynikajúcich slovenských národných oddielov. Ďalej chcem povedať, že srbský poslanec Uhorského snemu Drahomír Miletič sa v budapeštianskom sneme po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 zastával Slovákov vtedy, keď nikto iný sa nás nedokázal zastať.

Kosovo má osobitný význam pre Srbsko a nemali by sme byť takí nezodpovední, že sa neodvážime ani zdvihnúť hlas, keď z Kosova násilím, milí priatelia, vyháňajú Srbov.

A ešte jeden ďalší morálny záväzok. Už včera bol spomenutý. V auguste 1968 po okupácii našej vlasti armádami Varšavskej zmluvy sa mnoho našich vtedy dovolenkárov v Juhoslávii rozhodlo prinajmenšom nevrátiť domov. Aj vtedy sa juhoslovanské orgány vrátane srbských zachovali veľkoryso a ďalekosiahle im vychádzali v ústrety.

Kresťanskodemokratické hnutie nepredložilo do tejto diskusie vlastný návrh rezolúcie. Pokúšali sme sa dlho hľadať naozaj konsens medzi viacerými parlamentnými politickými stranami, tak ako sa to od zodpovedných politikov v tejto chvíli vyžaduje.

Aj keď bola istá iskierka nádeje, že by sme mohli prijať naozaj vyhlásenie alebo rezolúciu Národnej rady, na ktorú by sme mohli byť hrdí ako Slováci, žiaľ, zvíťazil politický kalkul a ľutujem všetkých tých poslancov, ktorí budú musieť aj proti vlastnej vôli hlasovať za návrh uznesenia, ktoré nepovažujem za dobré.

Považujem za dôležité však, aby Národná rada prijala aspoň niektorý návrh uznesenia, ktorý bude chrániť ľudské práva a medzinárodné právo v Kosove. Poslanci Kresťanskodemokratického hnutia sú pripravení podporiť každé takéto uznesenie, ktoré túto vznešenú úlohu bude plniť.

A aby som nebol len v rovine konštatovania, ale aby som bol aj v rovine vecnej, predkladám preto pozmeňujúci návrh k tlači 248 a žiadam, aby Národná rada o mojom pozmeňujúcom návrhu hlasovala.

Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k riešeniu budúceho statusu srbskej provincie Kosovo. "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje presvedčenie, že trvalo udržateľné riešenie pre Kosovo a západný Balkán možno zabezpečiť len rešpektovaním územnej celistvosti a štátnej suverenity Srbska." To predkladám ako prvý pozmeňujúci návrh k návrhu 248, kde je pôvodný návrh označený ako Národná rada, vyjadrujúc presvedčenie.

V druhej časti, kde navrhovatelia očakávajú, ja navrhujem zmenu na konštatovanie Národnej rady, že riešenie budúceho štatútu musí vychádzať z rešpektovania charty Organizácie Spojených národov a ostatných medzinárodných právnych noriem.

V časti "očakáva" navrhujem nahradiť "deklaruje" podporu vyššie uvedeným princípom v záujme stabilizácie západného Balkánu a možnej integrácie jeho krajín do Európskej únie.

A nakoniec navrhujem nahradiť slovo "verím" odporúčaním vláde Slovenskej republiky, aby v zahraničnej politike najmä pri rozhodovaní medzinárodných orgánov o budúcom statuse srbskej provincie Kosovo rešpektovala zásady obsiahnuté v tejto deklarácii.

Dámy a páni, toľko moje vystúpenie k návrhu prerokovávaného bodu programu. Nie je tu prítomný pán minister zahraničných vecí, ale predsa len mi nedá. Predpokladám, že sa dostaví na rokovanie o tomto bode programu, aj keď to nie je vládny návrh, ale vládnej politiky sa bezprostredne týka, položiť mu jednu otázku, poprípade aj pánovi predsedovi zahraničného výboru. Ako bude náš zástupca v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov hlasovať v prípade, ak bude schválený návrh vyhlásenia, ktorý predložili poslanci strán vládnej koalície do Národnej rady? Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Gabura, pán poslanec Horváth a pán poslanec Halecký. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

Ako prvý vystúpi pán poslanec Gabura.

P. Gabura, poslanec: Som rád, že poslanec Hrušovský zdôraznil práve ľudské práva, pretože skutočnou prioritou je chrániť ľudské práva ľudí, ktorí boli vyhnaní z Kosova. A našou povinnosťou je apelovať na to, aby sa vyhnaní Srbi mohli vrátiť naspäť do svojich domovov a hlavne v tých svojich domovoch mohli žiť bez obavy o svoje životy.

V súčasnosti je však návrat Srbov do ich domovov v Kosove len ilúziou. Iluzórna je totiž často aj bezpečnosť Srbov, ktorí v Kosove napriek týmto všetkým udalostiam zostali. Nebyť prítomnosti medzinárodných vojsk, kosovskí Srbi by nemali nádej udržať sa. V takejto situácii navrhovať a podporovať plány, ktoré by dali kosovským Albáncom fakticky štátnu nezávislosť, je nezodpovedné a škodlivé.

Nechcem špekulovať, či je to výsledok neznalosti európskych a špecifických balkánskych pomerov, alebo výraz zaujatosti časti západných krajín voči pravoslávnemu Srbsku a pravoslávnej civilizácii ako celku. Ostáva však neodškriepiteľným faktom, že spočiatku sa OSN a medzinárodné spoločenstvo pri riešení kosovského konfliktu riadili zásadou najprv princípy, potom status, avšak v súčasnosti časť vplyvných kruhov presadzuje doktrínu najprv status, potom princípy.

Takéto videnie kosovského problému je pre Slovensko z principiálnych dôvodov neprijateľné. Nemôžeme súhlasiť, aby sa Kosovo osamostatnilo bez toho, aby s tým súhlasili Srbi. Preto sa plne pripájam k vyhláseniu nášho klubu. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi pán poslanec Horváth.

J. Horváth, poslanec: Vážený pán poslanec pán Hrušovský, predseda KDH, dovoľte mi reagovať na vaše poznámky k tlači 248. Vy ste poukázali na prvý odsek, ktorý hovorí, že sa vám nepáči znenie o úplnej a ničím neobmedzenej nezávislosti provincie Kosovo, ktorá nie je v záujme stability regiónu vystaveného dlhé roky tragédiám a krízam z toho dôvodu, že týmto dáva Národná rada mandát ministrovi zahraničných vecí, aby postupoval na medzinárodných fórach s cieľom umožniť nezávislosť Kosova.

No ja si dovolím vás teda poopraviť, pretože to znenie návrhu uznesenia je, že Národná rada vyjadruje presvedčenie, teda je presvedčená, že úplná a ničím neobmedzená nezávislosť provincie Kosovo nie je v záujme stability regiónu. To znamená, znenie hovorí úplný opak toho, čo ste povedali vy. Úplný opak.

To znamená, že ja by som si dovolil vašu pozornosť upriamiť aj na tie dve slovíčka vyjadrujúc presvedčenie, teda tie patria k tomu zneniu, o ktoré ste sa opierali.

Na druhej strane si dovolím hneď pripomenúť ďalšiu vec. Povedali ste, že KDH neprišlo so svojím návrhom. Je to pravda a hneď hovorím svoj názor. Je to škoda. Je to škoda a v tom zmysle nie, že by bolo málo tých návrhov, ale je škoda, že sa pripájate k postupu, ktorý zvolil Mikuláš Dzurinda k tomu postupu, ktorý je veľmi politicky lacný a zvrátený. Ten postup, o ktorom možno budeme hovoriť dnes ďalej. Je to škoda, pretože doteraz vystupuje KDH vo... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Halecký.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja by som chcel vo svojom príspevku pripomenúť z vystúpenia pána poslanca Hrušovského, že skutočne fenomén kresťanstva mimo štátotvorného a mocenského aspektu je dôležitý, aj keď sa o ňom veľmi nehovorí. Myslím si, že vytvorenie islamského štátu v Európe je niečo, na čo nie sme ani psychicky, ale ako vidíme ešte ani vyhláseniami pripravení, aký postoj k tomu zaujať.

Predpokladám, že vývoj v nasledujúcich rokoch by bol dosť ťažko odhadnuteľný vzhľadom aj na populačnú explóziu v krajinách podobného typu.

Takže prijímať nejaké vyhlásenie, ktoré by bolo jasné, jednoznačné a ktoré by bolo bez diskusie zrozumiteľné nie je možné, pretože zdá sa, že v tomto regióne Európy vývoj naberá svoju dynamiku a už je dosť ťažko ovplyvniteľný všelijakými vyhláseniami alebo postojmi krajín. Zdá sa, že tam už rozhoduje vnútorná sila 90, resp. 80 % obyvateľov danej provincie, resp. budúceho štátu, ktorí už určujú, ako sa vývoj bude uberať. Rozhodujúce je vždy 90 % alebo 80 % obyvateľov v demokratických voľbách, ako bude hlasovať. A zdá sa, že v takýchto 80 a 90 % srbská menšina nemá šancu.

Takže otázka je, ako my ochránime srbskú menšinu, pokiaľ by chcela zostať žiť na území svojich predkov, svojich rodičov a prarodičov. Zdá sa, že pri mentalite novovznikajúceho sa štátneho útvaru to ani teoreticky neprichádza do úvahy.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi pán poslanec Rydlo. Pripraví sa pán poslanec Rafaj. (Hlasy v sále.) Neprihlásil sa, ale v poriadku. (Hlasy v sále.) Ale, ale, no, pán Bárdos, snáď máte obavy, že nedáme slovo pánovi Hrušovskému.

Pán Hrušovský má slovo.

P. Hrušovský, poslanec: Ja budem reagovať na pána poslanca Horvátha. Pán poslanec Horváth, treba čítať nielen začiatok, ale aj koniec. A vy asi čítate len začiatok. A nemôžem súhlasiť s vaším stanoviskom, aj keď vám ho iste nemôžem zobrať preto, lebo vy na jednej strane potvrdzujete nezávislosť provincie Kosova. V tej prvej časti návrhu hovoríte o úplnej a ničím neobmedzenej nezávislosti Kosova, síce konštatujete, že to nie je v záujme stability regiónu, ale to je všetko. Ale ďalej je logicky rozporuplný tento odsek v tom, že hovoríte o tom, že si neželáte, aby takáto ničím neobmedzená nezávislosť Kosova nezaložila precedens v medzinárodnom práve. O tomto diskutujme, veď vy sami neviete, čo ste navrhli. V tomto je ten problém.

Kresťanskodemokratické hnutie, ja som hovoril, sa veľmi aktívne podieľalo na tom, aby sme prijali dobrý návrh uznesenia. Žiaľ, vy ste ho storpédovali a je mi ľúto Slovenskej národnej strany. Už tu v takej krátkej histórii novodobej slovenskej štátnosti zaznelo, že národná hrdosť a česť Slovenskej národnej strany končí pred dverami Slovenskej poisťovne. Ak by som mal parafrázovať, slovenská česť a národná hrdosť v otázke Kosova skončila pred dverami Elektry, čo mi je veľmi ľúto, milí priatelia. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi pán poslanec Rydlo a pripraví sa pán poslanec Rafaj. (Ruch v sále.)

J. Rydlo, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda zahraničného výboru, slávna snemovňa, tragédiou osemročného hľadania nového štatútu srbskej provincie Kosovo-Metohija je mylná domnienka, že dostatočne silná vojenská ofenzíva nasledovaná vytrvalým politickým nátlakom zo strany svetovej superveľmoci spoza Atlantiku dokáže vytvoriť optimálne predpoklady na vyriešenie stáročných etnických, kultúrnych a náboženských konfliktov na západnom Balkáne.

Práve v nich totiž pramenia nezmieriteľné postoje oboch strán kosovského sporu, srbskej aj kosovoalbánskej a práve ich faktickým ignorovaním sú zaangažované medzinárodné organizácie - OSN, EÚ, NATO, dopúšťajú sa kľúčovej chyby pri pátraní po odpovedi na túto naliehavú otázku.

Keďže však možno usúdiť, že uvedené nadnárodné ustanovizne zrejme disponujú postačujúcim intelektuálnym potenciálom na to, aby mohli byť už dávno oboznámené so základnými historickými skutočnosťami a geopolitickými súvislosťami, podieľajúcimi sa rozhodujúcou mierou na súčasnom stave Kosova-Metohije, len ťažko sa ubrániť dojmu, že nejde ani tak o chybu ako skôr o zámer. O vedomé prehliadnutie zložitosti pertraktovaného problému a v dôsledku toho o ľahostajné odmietnutie morálnej povinnosti rešpektovať zásady medzinárodného práva na oboch stranách, nielen na jednej.

Na prvý pohľad spočíva podstata celého sporu v ostrom strete historickej tradície a štátnej suverenity na jednej strane a postupne vykryštalizovanej demografickej prevahy na strane druhej. Kým pre Srbov je Kosovo symbolom éry najväčšieho územného rozmachu za cára Štefana Dušana v 14. storočí a zároveň najväčšej traumy v ich dejinách, teda dvoch momentov výrazne sa podieľajúcich na vytváraní srbskej identity ešte v časoch osmanskej nadvlády, pre kosovských Albáncov je domovinou, v ktorej sa ich početná dominancia začala prejavovať už na prelome 17. a 18. storočia, no prvýkrát nadobudla štatút územnosprávnej autonómie až po druhej svetovej vojne v Juhoslávii maršala Josipa Broza Tita. A práve toto Kosovo-Metohija sa napokon stalo ako svedok masových demonštrácií z roku 1988 zárodkom krvavého rozpadu juhoslovanského federálneho štátu.

Pri konzekventnejšom rozbore udalostí z nasledujúcich rokov už ale nemožno prehliadnuť niekoľko známych, avšak málo zdôrazňovaných faktov, ktoré ďaleko presahujú rámec zdanlivého dvojstranného konfliktu.

V prvom rade ide o sériu bombových útokov z rokov 1996 - 1997 namierených voči predstaviteľom srbskej štátnej moci v Kosove-Metohiji, ku ktorým sa prihlásila dovtedy neznáma Kosovská oslobodzovacia armáda, alias UCK.

Ďalším závažným medzníkom bolo sklamanie umiernenej frakcie kosovských Albáncov vedenej Ibrahimom Rugovom zo záverov konferencie v Daytone v Spojených štátoch amerických, ktorá nezohľadnila albánske separatistické požiadavky a potvrdila územnú celistvosť vtedajšej Juhoslávie.

Tretím významným bodom v tomto vývoji bol krach rokovaní kosovských Albáncov s juhoslovanskou vládou vo francúzskom Rambouillet začiatkom roku 1999, po ktorom už nasledovala vystupňovaná ofenzíva juhoslovanskej armády v Kosove-Metohiji ako pomyselná rozbuška otvorenej veľmocenskej intervencie síl NATO, t. j. 77-dňového bombardovania Juhoslávie.

Spoločným menovateľom všetkých uvedených udalostí je ich nejasné zahraničnopolitické pozadie a vzájomná rozporuplnosť, ktorú navyše podčiarkuje fakt, že po vstupe vojsk NATO, KFOR a OSN, t. j. misie dočasnej správy OSN do Kosova-Metohije na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 sa aj napriek deklarovaným prísľubom zaistiť bezpečný návrat všetkých utečencov a odzbrojiť kosovskú oslobodzovaciu armádu do dnešného dňa nepodarilo stabilizovať pomery v provincii a vytvoriť tak reálne podmienky pre návrat srbských, rómskych či moslimských utečencov. Naopak, v marci 2004 sa v oblasti rozpútal ďalší konflikt, ktorý ešte viac vyostril už aj tak napäté vzťahy medzi albánskou väčšinou a kosovskými menšinami.

Za týchto okolností je plán Marttiho Ahtisaariho doviesť Kosovo-Metohiju k samostatnosti nielen bezohľadným ortieľom nad tamojšími nealbánskymi menšinami, ale súčasne nebezpečným precedensom pre trištvrtemiliónovú albánsku menšinu v Macedónsku, ďalej pre albánske okresy v Srbsku, ako je Bujanovac, Preševo, Medvedža a v konečnom dôsledku aj pre srbskú a chorvátsku minoritu v nefunkčnej federácii Bosna a Hercegovina.

Na druhej strane by sa však malo predísť aj radikalizácii nálad u frustrovanej albánskej populácie v Kosove-Metohiji, a to zosúladením princípov Charty OSN, ako aj záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe s legitímnym nárokom kosovských Albáncov na autonómiu v rámci Srbska.

Hlavným nástrojom tejto politiky by sa malo stať výrazné posilnenie zodpovednosti Európskej únie za vývoj v tomto regióne a motivovanie všetkých obyvateľov Srbska k snahe o vzájomný zmier cestou reálnej perspektívy plnoprávneho členstva v Európskej únii. Nie obchodom Kosovo za prísľub vstupu Srbska do Európskej únie a z neho plynúcich benefitov, ale úprimne akceptovaním Srbska vrátane srbskej autonómnej provincie Kosovo-Metohija ako rovnocenného partnera a rovnoprávneho príslušníka európskej multikultúrnej rodiny je možné odpútať mysle Srbov a Albáncov od hlboko zakorenenej túžby po krvavej odplate a trpezlivým spôsobom ich podnecovať ak už nie k vzájomnej láske, tak aspoň k vzájomnému rešpektu. Ten nech je založený predovšetkým na práve na ľudskú dôstojnosť a na posvätnosti ľudského života.

Z dejín nášho národa v 20. storočí, či to už bolo v pohnutých rokoch prvej Slovenskej republiky, alebo potom v rokoch ľudovej demokracie a reálneho socializmu viem veľmi dobre, že Slovensko je príliš malý činiteľ na šachovnici svetovej politiky na to, aby vyriešilo problémy súčasného sveta, ktorých príčinou je nerešpektovanie prirodzeného zákona.

Viem však aj to, povedané slovami veľkého pápeža Jána Pavla II., že pravda sa nemeria väčšinou verejnej mienky. (Potlesk.) Preto považujem za "vere et dignum est" za jedine dôstojné a správne, aby naprieč celým politickým spektrom slovenský zákonodarný zbor nášho štátu, Národná rada Slovenskej republiky demokraticky vyjadrila presvedčenie, že trvalo udržateľné riešenie pre Kosovo-Metohiju a západný Balkán možno zabezpečiť len rešpektovaním územnej celistvosti a štátnej suverenity Srbska, aby Národná rada Slovenskej republiky jasne konštatovala, že riešenie budúceho štatútu Kosova-Metohije musí vychádzať z rešpektovania Charty OSN a ostatných medzinárodných právnych noriem a, pochopiteľne, jednoznačne deklarovala podporu vyššie uvedeným princípom v záujme stabilizácie západného Balkánu a možnej integrácie jeho krajín do Európskej únie.

A napokon odporučila slovenskej vláde, aby v zahraničnej politike, najmä pri rozhodovaní medzinárodných orgánov o budúcom štatúte srbskej provincie Kosovo-Metohija rešpektovala cítenie Sloveniek a Slovákov vyjadrené hlasom ich poslankýň a poslancov opreté o ich historickú skúsenosť.

Slovenky, Slováci, občania Slovenskej republiky majú vo svojej kolektívnej pamäti pevne zakotvenú nielen amputáciu hornej Oravy a severného Spiša v prospech Poľska, ku ktorému došlo rozhodnutím Rady veľvyslancov v Spa 28. júla 1920, ale aj mníchovský diktát z 30. septembra 1938, ktorý vtedajšie Česko-Slovensko okýptil o Sudety i Viedenskú arbitráž z 2. novembra 1939, ktorou fašistické Taliansko a nacistické Nemecko umožnili totalitnému šovinistickému horthyovskému Maďarsku anektovať územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

Slovensko vtedy stratilo 10 390 štvorcových kilometrov s hlavnou obilninárskou oblasťou a 854 217 obyvateľov, z ktorých bolo 272 150 občanov slovenskej národnosti. O etnických čistkách a perzekúciách Sloveniek a Slovákov vydáva nespochybniteľné svedectvo kniha Krvácajúca hranica, ktorej obsah bol taký otrasný, že ešte aj režim tej deravej totality, ako autoritatívny režim prvej Slovenskej republiky charakterizoval z BBC v Londýne Vladimír Clementis, ju dal zošrotovať.

Aj v belgickom Spa, aj v bavorskom Mníchove, aj v paláci Belvedér vo Viedni sa rokovalo o nás bez nás. Plán Fína Marttiho Ahtisaariho nemôže každému súdnemu obyvateľovi tejto krajiny nepripomínať aktivity istého anglického lorda Runcimana z jesene 1938. Čo z týchto rozhodnutí o nás, bez nás vzišlo, všetci dobre vieme. Politika appeasementu, politika ustupovania zlu spôsobila, že aj my Slováci sme dodnes poznačení Kainovým znamením, ktoré nám ustavične pripomína, že v dejinách Európy sme sa aj my sprotivili prirodzenému zákonu.

Slovensko problém Kosova-Metohije nevyrieši, má však jedinečnú príležitosť mocným tohto sveta v Bezpečnostnej rade OSN i v Bruseli ukázať, že má svoju vlastnú historickú skúsenosť, svoj názor i svoje vlastné hodnoty, za ktoré sa nehanbí, veď sú zakotvené v preambule našej terajšej ústavy.

V mojom srdci i v mojej mysli Slováci sú národom, ktorý má hrdosť i chrbtovú kosť, nie bezstavcovým plazom, a preto vyslovujem túžbu, ba želanie, aby v otázke Kosova-Metohije Národná rada Slovenskej republiky nehlasovala ako politikárske klbko vreteníc, ale ako svojej dôstojnosti si vedomý zákonodarný zbor starého slovanského národa, vedomý si svojej zodpovednosti nielen pred našou históriou, dejinami Slovanov či dejinami iných malých národov v Európe, ale aj pred Bohom, od ktorého pochádza všetka moc a právo a na ktorého, ako to v súčasnosti ostro pranieruje aj pápež Benedikt XVI., poukazujúc na kresťanské korene európskych národov, bez ktorých by Európa nebola Európou.

Ako obyčajne vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa na vystúpenie pána poslanca Rydla prihlásili pán poslanec Fronc, pán poslanec Gabura, pán poslanec Dzurinda ako posledný. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Prosím mikrofón pre pána Fronca.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Pán kolega, všetci poznáme vašu angažovanosť v prospech Srbska. Aj dnes na internete cez e-mail som dostal od vás jeden materiál v prospech Srbska. Známe mi je aj vaše stanovisko, keď na diplomatickom stretnutí ste sa priam nediplomatickými slovami vyjadrovali v prospech Srbska, aj teraz ste sa vyjadrili v jeho prospech, len ako poslanec sa občas človek ocitne v situácii, že sa musí rozhodnúť a vždy jeho rozhodnutie má následky, ale je dobré, ak rozhodnutie je také, že svedčí o jednote slov a činov. Pokiaľ nebudete hlasovať za pôvodnú deklaráciu, tak potom to budú len slová, slová, slová, ale bez ceny.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Gabura.

P. Gabura, poslanec: Ja som veľmi rád tomuto vyjadreniu, ktoré predniesol pán poslanec Rydlo, a chcel by som k tomu povedať ešte jeden veľmi dôležitý dôvod, prečo slovenská vláda by mala odmietnuť prijatie návrhu splnomocnenca OSN Marttiho Ahtisaariho a uznať tak faktickú samostatnosť Kosova.

Uznanie samostatnosti Kosova, tu už s takou ľahkosťou hovoril o tomto probléme z iného pohľadu pán poslanec Halecký a uznanie samostatnosti Kosova vskutku nie je záujmom Slovenskej republiky a Európskej únie aj preto, lebo nie je správne posilňovať pozície islamu v Európe.

Povstanie kosovských Albáncov a kosovskej oslobodzovacej armády je súčasťou veľkého celosvetového zopätia islamu, vyplývajúceho z mimoriadnej populačnej explózie v rámci islamskej civilizácie a hľadania nových civilizačných identít po skončení studenej vojny.

Spor o Kosovo môžeme vnímať aj ako zápas medzi ortodoxnými Srbmi a albánskymi moslimami.

Viem, že prívrženci politickej korektnosti toto videnie tvrdohlavo odmietajú. Chcem im pri tejto príležitosti povedať, že zatvárajú oči pred realitou a chceli by, aby sa s privretými očami na problém Kosova pozeral celý svet. Ten, kto má oči otvorené, musí vidieť, že západná civilizácia, ktorej sme súčasťou, má historicky oveľa lepšie vzťahy s civilizáciou pravoslávnou ako s islamom. Preto... (Vystúpenie prerušené časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Dzurinda, nech sa páči.

M. Dzurinda, poslanec: Pán poslanec Rydlo, aj mňa vaše vystúpenie oslovilo a hneď na úvod vám chcem povedať, že sa veľmi dobre cítim aj na rokovaniach zahraničného výboru, keď preberáme vážne veci a som rád, že ste mojím susedom tu v lavici. Ale chcem si z úcty aj k vám zachovať čisté svedomie, a preto vám poviem to, čo povedať chcem.

Vy ste začali tak pôsobivo hovoriť, ako sa ťažko bráni ofenzíve veľmoci a možno niečo aj o tom viem, pán kolega Rydlo. Každý máme svoje záujmy, aj malí, aj veľkí, aj slabí, aj silní, a to inak nebolo a myslím si, že ani inak nebude, ale povedzte - my aj ja, ale chcem povedať, že áno, je našou povinnosťou niekedy sa brániť aj veľkým tlakom, ba aj tlakom, o ktorých si niekedy myslíme, že ich nezvládneme.

Ale dovoľte mi, veľmi pekne vás prosím, aby ste sa neurazili, ale dovoľte mi otázku. Ako máme ako povedzme národ alebo krajina mať silu brániť sa veľmociam, keď poslanec nemá silu brániť sa tlaku svojho šéfa? A pritom Ústava Slovenskej republiky hovorí, že nie šéf, ale svedomie by malo viesť našu ruku pri hlasovaní. Je mi to ľúto, že som vám to musel povedať, ale tu nie sme filozofi alebo primárne filozofi, ale tu sme ľudia, ktorí v zastupiteľskej demokracii zastupujeme voličov, ktorí nám dali náš hlas a žiaľ alebo chvalabohu musíme tu a tam aj hlasovať. Toto považujem za nesmierne dôležité a aj za mravné.

Kde budeme hľadať silu ako národ, keď ju nevieme hľadať sami v sebe ako ľudia, keď sme podobným tlakom vystavení. Každý musí začať sám od seba a najprv ukázať schopnosť niesť zodpovednosť za svoje vlastné osobné rozhodnutia. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Rydlo, nech sa páči.

J. Rydlo, poslanec: Len krátko. Ja ďakujem za diskusné príspevky, ktoré tu odzneli. Nechcel by som byť ani v koži ministra zahraničných vecí, pretože viem, akú úlohu mal doktor Ďurčanský alebo akú mal pán Kňažko, keď vznikol slovenský štát, a viem veľmi dobre, že malý štát príliš si toho veľa nemôže dovoliť.

A pokiaľ ide o to moje svedomie, ja som sa rozhodol 27. septembra 1968, takže mne lekcie o mojom svedomí ťažko dávať. Ja nie som politik, aby som sa priznal, ale chcem povedať jednu vec. V zásadných otázkach zahraničnej politiky, v zásadných otázkach štátu má zákonodarný zbor vystupovať jednotne. Ak sme ešte do takejto úrovne nedospeli, modlím sa k Pánu Bohu, aby tento snem či už o päť rokov, alebo o päťdesiat dospel raz do takej zrelosti, že koaličné aj opozičné strany budú schopné v zásadných otázkach tohto štátu a jeho zahraničnej politiky sa vedieť dohodnúť. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Rafaj vystúpi, bude pokračovať v rozprave, a pripraví sa pán poslanec Vestenický.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, budem improvizovať, pretože už veľa bolo povedané, a pokúsim sa možno dať svojmu vo svojom príspevku nový rozmer, ale využijem výzvu z predchádzajúcich faktických poznámok a začnem teda od seba alebo od Slovenskej národnej strany. SNS si uvedomovala od samého počiatku nespravodlivosť, ktorá voči Srbom zo strany medzinárodného spoločenstva bola evidentná už od rozpadu Juhoslávie. Práve na našom mítingu v roku 1990 sme dali priestor predstaviteľom Slovincov, keď sa osamostatňovali.

V roku 1999, keď najskôr po výdatnej mediálnej ofenzíve, ktorá predchádza diplomatickej ofenzíve a ktorá predchádza vojnovému konfliktu alebo ataku, poslanci za Slovenskú národnú stranu v tejto sále prejavili v rozprave, či bombardovať, alebo nebombardovať jednoznačné stanovisko a potvrdzujú sa slová nášho pána predsedu, že SNS ide vždy tou svojou rovnou cestou. Ale opäť sa potvrdzuje so spätnou platnosťou aj to, čo možno niektorí politici vedeli a zamlčali, ale verejnosť sa nakoniec dozvie pravdu.

Takže, ak dovolíte, aby sme trošku načreli, na čej strane je tá vina. Denník SME, myslím, že mienkotvorný denník môžeme citovať, nadpis: "UCK podľa BBC provokovala Srbov, aby získala Západ pre svoju vojnu." Pozorne som počúval kolegov, ktorí obhajovali súhlas na bombardovanie Juhoslávie. Nuž tu je odpoveď.

Alan Little, autor dokumentárneho programu len rok po bombardovaní povedal a odvysielala to britská verejnoprávna BBC: "Severoatlantická aliancia vojnu v bývalej Juhoslávii viedla nie preto, aby zabránila etnickým čistkám v Kosove, ale aby sa pomstila Miloševičovi." Toto odznelo v dokumente. Ďalej: "Chcela odčiniť pocit viny, že včas nezasiahla v konflikte v Bosne."

Pán Alan Little ďalej uviedol, že Kosovská oslobodzovacia armáda zámerne provokovala Srbov, aby získala podporu Západu, no a teda aj podporu Slovenskej republiky pri bombardovaní. "Jej úlohou bolo vtiahnuť svet do konfliktu v Kosove," hovorí Little. Citácia v úvodzovkách, čiže stopercentne overená. "UCK naverbovala NATO pre svoju vec." Bohužiaľ, naverbovala aj slovenskú vládu a niektorých politikov v tejto sále, ktorí sa snažia obviňovať Slovenskú národnú stranu z nejakej, z dodržiavania nejakých predpisov o politickej komunikácii, ktorá by sa mala niekde končiť alebo začínať.

Keď sme pri tom, tak my sme začali, poprosím, pani Vášáryová, nevykrikujte na mňa, ďakujem. Keď sme pri tom začiatku, nie je to ani ako chvála, je to len púhe konštatovanie vzhľadom na to, že tu máme päť, alebo neviem, či už to dokonca nie je šiesta deklarácia, že to bola Slovenská národná strana, ktorá prišla na svojej tlačovke dopredu s informáciou, áno, zajtra predložíme alebo v dohľadnej dobe predložíme deklaráciu po tom, ako bol zverejnený plán pána Ahtisaariho na riešenie budúceho statusu provincie Kosovo.

Sľub sme dodržali, transparentne sme predložili, myslím, vcelku dobrý text, ku ktorému sme sa snažili hľadať všeobecný konsenzus. Bohužiaľ, z principiálnej otázky sa stali stranícke preteky. O tri dni na to bola druhá deklarácia zo strany SDKÚ, následne možno o nejaké tri týždne zareagovala aj Strana maďarskej koalície, no a takýmto spôsobom to prišlo až do dnešného predloženia tej ostatnej, toho ostatného návrhu.

Deklarácia alebo vyhlásenie, ku ktorému by sme sa mali vyjadriť a na ktoré chcem upozorniť, teda to posledné, ku ktorému sa našla koaličná zhoda troch vládnych strán, vychádza jednoznačne z rešpektovania Charty Organizácie Spojených národov a ostatných noriem, ktoré tu boli citované, mimochodom aj z helsinského procesu.

Myslím, že sa zhodneme, že Albánci v Kosove alebo kosovskí Albánci, aby som pripomenul lepšie, o čom hovoríme, je to podobná terminológia, ako hovoríme buď Maďari na Slovensku, alebo slovenskí Maďari, čím chcem povedať, že ide jednoznačne o menšinu, nejde o národ. Spojené národy nepriznávajú medzinárodné právo na sebaurčenie menšinám. Tým je to jasne povedané. Ani úplná, ani čiastočná, nijaká suverenita pre menšinu.

Takže, aby som rozptýlil obavy tých, ktorí hovoria, že my schvaľujeme Ahtisaariho plán, na základe ktorého sme my vlastne vystúpili s tou prvou našou deklaráciou je zavádzajúca. Poprosil by som, keby sme si mohli odpustiť nejaké pripisovanie straníckych bodov do vlastných straníckych knižiek.

Je tam takisto očakávanie od vlády, že bude zohľadňovať spravodlivé riešenie na západnom Balkáne, pretože aj v programovom vyhlásení vlády, aj v hlavných dokumentoch predchádzajúcich vlád sa západnému Balkánu zo strany Slovenskej republiky prisudzovala mimoriadna alebo prioritná pozornosť. Takže v tomto smere je to kontinuita.

Aj z tejto rozpravy je zrejmé, na koho alebo čej strane je väčšina poslancov slovenského parlamentu. Je to princíp spravodlivosti, princíp nenadržiavania jednej priorizovanej menšine alebo skupine, ktorá má možno veľmi dobrý lobing v jednej superveľmoci, ktorej sa dokonca podarilo získať Západ a niektorých poslancov tu sediacich na isté rozhodnutie v roku 1999.

Opäť mi padol zrak na citáciu: "UCK používala pri honbe na Srbov v Kosove špecializované jednotky, ktoré sa systematicky uchyľujú k zastrašovaniu a vraždám." Zdroj francúzska agentúra Ason France Press. A to uviedla na základe priznania dvoch veliteľov UCK. Mimochodom, pred tribunálom v Haagu, ktorý dosť demonštratívne sa snaží súdiť vojnových zločincov, vypovedal ako svedok aj vysoký predstaviteľ jednej veľmoci, ktorý uviedol, že jeho vláda plánovala bombardovať Juhosláviu už v roku 1998. Teda rok pred tým, než sa zinscenovali alebo objavili, aby som nikoho neurazil, veľmi emotívne snímky vraždenia v jednej kosovskej dedine. Ako som povedal na začiatku, všetko má svoju pravú príčinu. Mimochodom, 25. marca, teda v roku 1999 cez Slovensko smerom na vtedajšiu Juhosláviu preletelo už jedenásť bojových lietadiel NATO. To mám ďalší fakt.

Pokiaľ zostanem pri tom celostnom uvažovaní, na koho stranu sa postaviť, pretože aj Šalamún sa musel rozhodnúť, koho dieťa patrí ktorej matke a na jednej strane tu máme Srbov a Srbsko, národné záujmy Srbska a na druhej strane tu máme agresívnu agilnú militantnú menšinu, ktorá tvrdí, že je utláčaná a dožaduje sa statusu samostatnosti.

Pripomeniem slová prezidenta Rugova, ktorý povedal, "šéfovia UCK prijali odzbrojenie len preto, aby vyzerali menej zlí". Ja si myslím, že nie sme v situácii, keď nemusíme už nikoho presviedčať o tom, či sme menej zlí, či sme menej alebo viac vlasteneckí, alebo principiálni, jednoducho som rád, že slovenské politické sily bez ohľadu na to, či majú, alebo nemajú mierne alebo väčšie názorové rozdiely v prípade riešenia tejto problematiky v podstate všetky zareagovali v tom, že áno, je to potrebné riešiť, je to potrebné riešiť preto, lebo Slovensko by malo prejavovať aj svoju slovanskú príbuznosť. Podobne, ako to robia iné štáty v rámci svojej jazykovej alebo kultúrnej či duchovnej príbuznosti.

Táto príbuznosť, ktorú zdôrazňuje SNS, však neuberá mieru spravodlivého riešenia ani v texte predloženej deklarácie. Takže na margo tých, ktorí možno ešte donedávna pochybovali, či má zmysel, alebo nemá zmysel dávať takéto stanovisko, myslím, že sa ozýva ten komplex malého brata, ktorý nás prenasleduje už niekoľko storočí a je načase sa ho zbaviť, pretože spravodlivosť jednoducho nepozná takéto kategórie.

Keď Hospodin hľadal desať spravodlivých a žiadal od Abraháma, aby mu ukázal desať spravodlivých a že zachráni zničenie Sodomy a Gomory, tak tých desať spravodlivých sa, bohužiaľ, vtedy nenašlo.

Takže pozerajme sa a hovorme svetu, áno, možno tu sedí 150 spravodlivých, ktorí hľadajú riešenie a chceme vyslať istý signál do sveta, že plán pána Ahtisaariho nie je dobrý, pretože nevychádza z tých základných medzinárodných postulátov, ktorým všetci veria a ktoré sa väčšina štátov, národov snaží aj dodržiavať.

Takže naše stanovisko je podľa mňa legitímne. Na druhej strane tu možno máme to, čo je nepísané a čo niektorí publicisti označujú ako nový svetový poriadok. My ho určite neovplyvníme, ale v tej morálnej rovine, keby sme náš hlas nepovedali, tak by sme sa asi cítili vinní aj vzhľadom na to, čo tu už bolo povedané, na tie historické prepojenia. Jednoducho čestní ľudia vždy vracajú to, čo od iných dostali v akejkoľvek forme.

Ja osobne odmietam plán pána Ahtisaariho, pretože mi to pripomína politickú eutanáziu. Je to vlastne asistovaný diktát. Treba len správne čítať. Už som povedal, že našťastie máme čisté ruky a nemusíme sa prihlásiť, bohužiaľ, k takým následkom, ako bolo zavraždených od roku 1999 do roku 2006 927 Srbov. Ďalších 800 bolo zmiznutých, 100-tisíc domov Srbov a Nealbáncov bolo zničených a nelegálne okupovaných. Prečo? Z akého následku? No jednoducho po tých bombách utekali hore. A čo mi je veľmi, veľmi ľúto, tak osem rokov po týchto smutných udalostiach predstaviteľ inej menšiny v Srbsku, maďarskej menšiny povie, aby tí chudáci Srbi z Kosova neutekali do Vojvodiny, lebo to vraj naruší národnostné pomery, ktoré sú v tejto severnejšej provincii.

Pripomeňme si, prečo zo 427 sídiel, v ktorých žili Srbi, bolo 312 očistených od Srbov. Áno, to sú etnické čistky. Prečo? Prečo muselo dôjsť k takémuto stavu? 156 pravoslávnych kostolov a kláštorov bolo zrovnaných so zemou. Prečo? Kto asistoval takémuto stavu a vyhrocovaniu národnostného napätia?

Ak by sme takúto deklaráciu neprijali, tak by sme búrali princíp nedotknuteľnosti hraníc štátov. Rovnako tak by sme ignorovali, že poskytnutie práva na sebaurčenie sa dáva len národom, a nie národnostným menšinám.

Možno by sme zbúrali aj celý helsinský akt, ktorý možno už dnešným politikom nič nehovorí, pretože to bola generácia zo 70. rokov. Samotný bývalý generálny tajomník OSN pán Kofi Annan povedal, že je veľmi znepokojený kvôli meškaniu a nedostatkom v prijímaní štandardov vo väčšine oblastí Kosova. Aby sme rozumeli, o aké štandardy ide, hovorí ďalej, zdroj je z Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Bezpečnostnú situáciu v Kosove označil za veľmi krehkú aj kvôli častým incidentom, ktorých cieľom možno aj z etnických dôvodov sú práve kosovskí Srbi. Bývalý generálny tajomník OSN tu hovorí, že nie páchateľmi, ale obeťami sú Srbi. Dokonca upozorňuje na to, že sústavnými odstávkami elektrickej energie pre lokality obývané srbskou menšinou dochádzalo s tichým súhlasom tých, ktorí majú dodržiavať právo a spravodlivosť v tejto oblasti. A to všetko pre to, aby sa dokončila etnická čistka, aby to mohlo vzniknúť, tak ako hovoril náš pán predseda, opäť idea veľkého Albánska za asistencie medzinárodného spoločenstva.

Keď sme pri tom, že ako reagovať. Určite si spomeniete na nedávny incident v Perzskom zálive, keď Iránci zajali hliadku Veľkej Británie, ktorá kontrolovala istú loď kvôli nejakým podozreniam. Oni sa podriadili a nechali sa odzbrojiť a prečítal som si, že veliteľ USA Andewood, teda bojovej lode Spojených štátov, Erich Horner povedal: "Americkí námorníci by na Iráncov spustili paľbu." Čiže neexistujú dve rovnaké riešenia. Rovnaký identický prípad. Briti sa nechali a podrobili zajať, Američania by okamžite opätovali a ukázali by silu. Takže chcem povedať, že môžeme mať rôzne názory, ale nevylievajme s tou vodou aj to podstatné z tej vaničky, a to je dieťa. Dieťa srbskej štátnosti, srbskej suverenity, nezávislosti, celistvosti, samozrejme, pri rešpektovaní všetkých základných politických a ľudských práv.

My pred predložením deklarácie sme mali aj politické rozhovory s viacerými stranami, ktoré sa snažia vplývať na riešenie tohto problému, ale kľúčové bolo stanovisko srbskej ambasády, ktorá nám tlmočila, že je neprijateľná nezávislosť Kosova a Metohie aj z tých dôvodov, o ktorých sme hovorili.

Prečo aj takáto diskusia taká vážna. No určite aj preto, že SNS si uvedomuje, a nech mi je odpustené, ale toto nie je maďarská karta, ale predsa áno, aj my tu máme veľkú menšinu. Sú tiež veľké menšiny ruské, Korzika verzus Francúzsko, Baskovia boli spomínaní, takže, aby sme nevytvorili precedens, nemohli by sme ísť proti sebe, samozrejme, aj vzhľadom na to, čo je o SNS známe, a preto vylučujem akékoľvek podozrenia v rámci tej novej propagandistickej iniciatívy, ktorú by som nazval - nájdime čierneho Petra a niekomu ho dajme. Pretože to je to najlepšie.

A zisťujem, že nielen, ako som hovoril na začiatku, propagandistická alebo mediálna iniciatíva je aj na začiatku konfliktov. Ona je, samozrejme, nutná aj po stanovisku zúčastnených strán a subjektov a je niekedy potrebné dať toho čierneho Petra niekomu. SNS nikomu čierneho Petra nedáva.

Preto by som chcel znova zopakovať to, čo hovoril tuná kolega Horváth. Zrejme niekto má problém s chápaním aristotelovskej logiky. Pretože zamieňa si ten trojrad - pojem, definícia, súd, hneď súd je na prvom mieste. Hneď to musím odsúdiť, hneď si tam musím dať tú svoju klasifikáciu, aby som jednoducho predstihol to vysvetlenie, ten obsah a rozsah toho pojmu. Ale ten pojem je veľmi jednoznačný. Vyjadrujeme presvedčenie, že nezávislosť Kosova nie je v záujme stability regiónu. Veľmi jednoduchá redukcia, pokiaľ by mal niekto pojem chápať v súvislosti v dvojriadkovej vete.

Keby som bol zlomyseľný, mohol by som ďalej hovoriť, že v jedenástich týždňoch agresie na Juhosláviu, čo bol začiatok konca, ktorý sa my teraz snažíme riešiť, aby nebolo dokonané, dokonané tak, že niekto odstrihne historickú časť suverénneho štátu a dá ho niekomu inému. Spomenutých 3-tisíc cieľov, ktoré boli zničené pri viac ako 45-tisíc preletoch, keď bolo použitých vyše 10-tisíc rakiet s plochou dráhou letu, a to hovoríme o Európe takmer v 21. storočí, pretože to bolo ešte v roku 1999. Môžeme hovoriť viac ako 3 500 priemyselných závodoch a prevádzkach, ktoré boli zničené, bolo zničených 66 cestných, železničných mostov, 50 diaľničných úsekov, zničených 150 lodí, 50 kostolov, monastierov, 30 mestských jadier a centier, 60 architektonicky hodnotných objektov zapísaných v kultúrnych pamiatkach, 330 predškolských zariadení škôl a univerzitných stredísk, ktoré boli zničené.

Aby som nezdržoval, pretože viac-menej všetko bolo povedané, dovolím si na záver patetickú vsuvku Jána Kalinčiaka Serbianka, ktorý sa ešte pred 150 rokmi pýtal: "Ty Kosovo, pole bielo našej padlej slávy, pole, čož tak smutne zašumelo, čo že značia tvoje bôle?" A Kosovo odpovedá: "Jak by som ja nešumelo, srbský synak v putách sedá, srbské dieťa onemelo."

Ja pevne verím, že slovenský parlament nájde dostatok rozumnej vôle na to, aby našiel zhodu k predloženým deklaráciám, ponúkam tu z 27. marca aj v tom, že pokiaľ sme operatívne hovorili, je tu ešte možnosť, pokiaľ by bola vôľa, niektoré pasáže mierne upravovať. Takže to je ponuka, ktorá platí a je to myslím aj dobrá vôľa na to, aby sme nemuseli opúšťať túto sálu ktokoľvek s pocitom, že má vo vrecku čierneho Petra. Ďakujem pekne za pozornosť.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP