Neprošlo opravou po digitalizaci !

detí z Trnavy, ktoré mi ju poslali. Páni poslanci, pani poslankyne, naučte sa po slovensky. Dostal som deväť listov, mám ich tam na stole, každý z nás sa tam môže nájsť.

Mám otázku na vládu Slovenskej republiky, ako vyzerá výstavba prepojenia Schwechat-Slovnaft produktovodom.

Druhú interpeláciu alebo otázku mám na pána ministra kultúry, ale čiastočne sa dotýka aj iných členov vlády. V minulých dňoch sme sa dočítali, že minister národnej obrany rehabilitoval príslušníkov zahraničného západného vojenského odboja. Konečne. V súvislosti s rehabilitáciami si dovolím spomenúť ďalšie zámerne obchádzané okolnosti a ľudí, ktorí položili svoje životy ešte predtým, ako vznikla II. svetová vojna. Už 25. októbra 1938 zahynul po zákernom útoku dvojice maďarských stíhačov pozorovateľ Jaromír Šotola. Pilot nášho lietadla zostreleného nad vlastným územím bol ťažko ranený. Pri obci Bodza, kde dohoreli trosky lietadla, sotva nájdete nejaký pamätník. Bolo to obdobie najzúrivejšieho ťaženia maďarskej iredenty a teroristických útokov na našich hraniciach. Pár dní po vzniku samostatnej Slovenskej republiky ju na východe prepadol štát, ktorý ju uznal medzi prvými. Bez vypovedania vojny začala prekračovať armáda fašistického Maďarska hranice. Akcii predchádzala sieť diplomatických intríg medzi Budapešťou, Varšavou a Berlínom. Agresor predpokladal, že využije chaos, ktorý vládol v rodiacom sa štáte, a nenarazí na odpor. Zákerný útok však vyvolal pravý opak. Slovenský národ sa zjednotil, armáda sa v krátkom čase postavila na nohy a útočníka odrazila. Len vďaka celonárodnému odhodlaniu brániť zvrchovanosť Slovenska mohla vláda odmietnuť ponúknutú nemeckú vojenskú pomoc, ktorá by v konečnom dôsledku znamenala okupáciu.

Obrana Slovenskej republiky proti útoku horthyovského Maďarska patrí medzi najsvetlejšie miesta našich národných dejín. Mená tých, ktorí tu bojovali a položili svoje životy,

by mali byt na listine národnej cti. Boli to vlastne prví skutoční obrancovia hraníc našej republiky v začínajúcich vojnových časoch. Ich mená museli v záujme socialistického internacionalizmu a podobných izmov zmiznúť z dejín. Pamätníky boli odstránené. Na Jána Prháčka, Ladislava Sulíka, Štefana Devana, Ferdinanda Šventa, Jána Svetlíká, Mikuláša Klanicu, Bela Majského a ďalších vojakov i civilistov, ktorí padli alebo boli zákerne zavraždení v boji proti horthyovskému teroru, sa muselo zabudnúť. Nehovorím už o tom, že táto vojna bola neprávom vygumovaná z bojových tradícií armády.

Dôrazne žiadam, aby bola zverejnená pravda o tejto obrannej vojne slovenského národa, aby bola vrátená česť jej hrdinom, aby bol navrátený pamätník obetiam bombardovania v Spišskej Novej Vsi a iné pamätníky, aby boli zverejnené údaje o genocíde Slovákov na horthyovcami okupovanom území. Nejde mi o vyvolanie nevraživosti, ale o poznanie situácií z minulosti, ktorým chcem predísť. A preto sa pýtam pána ministra kultúry, kedy týmto obetiam bude postavený pomník?

Ďakujem. Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo má pán poslanec Petko. Pripraví sa pán poslanec Doboš.

Poslanec J. Petko:

Vážený slovenský parlament, vážení členovia vlády.

zahraničná pomoc je pojem, ktorý v súčasnosti upriamuje pozornosť potenciálnych užívatelov na Slovensku. Chápem, že táto pomoc si vyžaduje koordináciu efektívneho a optimálneho

využitia. Federálna vláda riešila koordináciu uznesením číslo 377 z mája minulého roku. V zmysle tohto uznesenia bola zostavená koordinačná komisia, predsedom bol menovaný pán Studýnka, neskôr pán Pirek, námestník federálneho ministra zahraničných vecí. V septembri minulého roku sa menovali ďalší funkcionári, a bol vytvorený obdivuhodný labyrint niekoľko desiatok komisií, subkomisii, koordinátorov a iných úradníckych zoskupení. V priebehu času nastali ďalšie zmeny v obsadení vedúcich subkomisii a teritoriálnych koordinátorov, avšak žiadny post nezastávajú predstavitelia Slovenskej republiky. Tento stav je pre Slovenskú republiku neprijateľný. Nebudem vás unavovať dôvodmi a analýzou stavu, a prejdem iba na podstatnejšie veci.

Veľká, a z hľadiska federálnych orgánov úplne účelová rozptýlenosť koordinačných miest a osôb prináša pre Slovenskú republiku straty. Predkladanie a presadzovanie projektov je vo väčšine prípadov bez účasti predstaviteľov Slovenskej republiky. Systém gestorov, tútorstva a teritoriálnych koordinátorov znemožňuje pružnú reakciu zo strany slovenských organizácii na riešení problematiky. Z nedostatku základného informačného toku, z termínových napätí, vznikajú niekedy úplne nechute zaoberať sa zahraničnou pomocou. Ak k tomu pripočítame slabý prestup informácií na nižšie články, dostávame sa vlastne k otázke, koho viniť dnes z nižšej zapojenosti Slovenskej republiky do využitia zahraničnej pomoci. V zahraničnom výbore som niekoľkokrát žiadal, aby ministerstvo medzinárodných vzťahov spracovalo kompletný odpočet evidovaných projektov, prijatých projektov zahraničným donátorom a realizáciu, aj s finančným čerpaním, za jednotlivé teritóriá. Takýto materiál dodnes spracovaný nebol so zdôvodnením, že ide o neprekonateľné technické prekážky.

Interpelujem preto predsedu vlády Slovenskej republiky prerokovat s federálnou vládou záväzný termín pre zaradenie návrhu na koordináciu zahraničnej pomoci na rokovanie vlády

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, žiadať odpočet využívania zahraničnej pomoci evidovanej k 31. 5. tohto roku na Federálnom ministerstve hospodárstva a v koordinačnej komisii pri Úrade vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v členení: a/ federál, b/ Česká republika, c/ Slovensko, a to včítane kompletného finančného čerpania. Žiadať zabezpečenie jednotnej koordinácie zahraničnej pomoci, a to úplne v jednoduchej schéme priamym rozdelením zahraničnej pomoci na Českú a Slovenskú republiku.

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi. Pán podpredseda vlády bude odpovedať na otázku pána poslanca.

Podpredseda vlády SR A. Vavro;

Vážená Slovenská národná rada,

chcel by som hneď odpovedať na to, čo hovoril pred chvíľou pán poslanec. Presne tie isté pohľady na zahraničnú pomoc sme mali aj vo vláde, a preto sa v poslednom čase urobili kroky, ktoré by mali v tomto smere priviesť k stavu, o ktorom hovoril pán poslanec. Približne pred tromi týždňami bolo rokovanie v Prahe, na ktorom sa zúčastnil federálny minister hospodárstva pán Dlouhý, pán minister Demeš, zúčastnil som sa na ňom aj ja. Na tomto rokovaní sa dohodli také postupy, ktoré vnesú do tohoto systému prijímania a rozdeľovania pomoci jasno. Tento systém bude fungovať po niekoľkých líniách, tu, na Slovensku po dvoch - po línii ministerstva medzinárodných vzťahov a po línii agentúry pre zahraničné investície. Je vypracovaný dokument, ktorý sa dostane v najbližších dňoch na rokovanie hospodárskej rady a potom na rokovanie vlády Slovenskej republiky. Tento dokument obsahuje prehľad o všetkej pomoci prijatej a umiestnenej do Československa a na Slovensko za uplynulé obdobie, systém, podľa

ktorého sa bude pomoc distribuovať ďalej, a najmä bude obsahovať veľmi jednoznačný a transparentný systém informácií o získavanej pomoci a jej rozdeľovaní. čiže presne v tých intenciách, ako pán poslanec tu uvádzal, sa pracuje.

A ak by ste dovolili, pán predsedajúci, odpovedal by som ešte na dva problémy, ktoré sa týkajú mojej pôsobnosti. V jednom prípade som bol vyzvaný priamo, ide o problém slovensko-ruskej banky. O slovensko-ruskej banke možno veľmi stručne uviesť tieto informácie: Bol som na jednodňovom rokovaní 23. mája v Moskve. Rokoval som s podpredsedom vlády ruskej federácie. Uzatvorili sme protokol o vytvorení banky. Protokol obsahuje veľmi konkrétne kroky a jeho súčasťou je harmonogram, ktorý hovorí, že žiadosť o vydanie licencie sa predloží k 31. 1O. Banka vznikne v Bratislave a bude mat filiálku v Moskve. Banka vznikne ako účastinná spoločnosť. Na jej kapitáli sa budú zúčastňovať slovenské podniky, a prípadne kapitálovým vkladom aj podniky z ruskej federácie. Základný kapitál banky má byt 3OO miliónov korún preto, že to podlá platného zákona o bankách je suma, ktorá je potrebná na vydanie licencie pre banku, ktorá má všetky bankové oprávnenia, teda je oprávnená vykonávať všetky činnosti banky. Podlá dohovoru, ktorý sa prijal v Moskve, banka bude mat tri funkcie, to znamená, že bude poskytovať úvery, ďalej bude mat funkciu zúčtovaciu a sprostredkovaciu. Po vzniku banky bude osobitne dôležitá najmä funkcia sprostredkovacia, to znamená hľadať na oboch stranách vhodných partnerov pre vzájomný obchod.

Možno sa ešte zmieniť o tom, na akom mechanizme táto banka bude pracovať. Banka by vo svojej činnosti mala využívať národné meny, preferujeme, prirodzene, česko-slovenské koruny. Obchody sa budú uzatvárať na báze svetových cien. Svetové ceny sa budú prevádzať na národnú menu podlá kurzového lístka a zúčtovanie sa bude realizovať cez účty, ktoré budú mat jednotlivé subjekty založené v tejto banke. Zúčto-

vanie v národných menách bude umožnené tým, že cez hranicu budú prechádzať iba hmotné hodnoty a nebudú prechádzať peniaze. Týmto sa preklenie problém, ktorý je dnes určujúci, že na oboch stranách, a osobitne na strane Sovietskeho zväzu, je nedostatok konvertibilnej meny. Takže banka začne fungovať, samozrejme, za predpokladu, že zo slovenskej strany bude dostatok akcionárov. Možno sa nádejať, že bude. Otázka je, prečo až tak neskoro. Všetci, ktorí majú predstavu o činnosti banky a o všetkých problémoch, ktoré sú spojené so vznikom banky, sa domnievajú, že dohodnutý termín založiť banku tak, aby začala fungovať od 1. januára, je veľmi krátky.

Treba ešte zdôrazniť jedno. Táto banka svoju úlohu zohrá a jej úloha je nesporná, ale v prítomnosti nie je to banka alebo zúčtovací styk, ktorý by sťažoval obchod so Sovietskym zväzom. Hlavnou prekážkou v obchode so Sovietskym zväzom je to, že na sovietskej strane sú problémy s platením, problémy s tým, že sovietski partneri nie sú solventní a že je veľmi tažko nájsť komodity, najmä pri zákaze bartrových obchodov, ktoré by mohli do tohto obchodu vstupovať.

V tejto súvislosti odznela otázka, akým spôsobom sa jednotlivé zainteresované rezorty angažujú. Angažujú sa veľmi, pretože pre ne v mnohých prípadoch je životným problémom hľadať a nájsť partnera na sovietskej strane. Teda aktivita je veľká, a hľadajú a uplatňujú sa rôzne formy, najmä formy, ktoré umožnia preklenúť veľký problém, ktorý v súčasnosti je. Totiž činnosť na sovietskom území - myslím samotné cestovanie a pobyt v Sovietskom zväze - sú veľmi drahé.

Počas môjho jednodňového pobytu v Moskve som sa stretol aj s naším veľvyslancom v Sovietskom zväze, ktorý upozornil na to, že platobná bilancia Sovietskeho zväzu je v kritickom stave, a veľké problémy mu robí dlhová služba, čiže Sovietsky zväz sa bude snažiť o maximálny export a o minimalizáciu

dovozu. Z tohoto hľadiska treba vidieť, že naše možnosti vyvážať na sovietsky trh budú aj tou situáciou, ktorá v Sovietskom zväze je, veľmi sťažené.

Ešte by som chcel veľmi stručne odpovedať pánovi poslancovi Hykischovi a zmieniť sa o problémoch, ktoré tu vylíčil. Systémovým opatrením na riešenie všetkých problémov, o ktorých tu hovoril, je malá a veľká privatizácia. Iste a správne bude namietať, že ten proces príde neskoro a že dovtedy sa celý vydavateľský systém môže rozpadnúť. Jestvuje jedno riešenie, ktoré v tomto prípade bude možné použiť, pretože hlavný problém je tam identický s problémom, ktorý majú mnohé podniky, ktoré majú prejsť na nevojenskú výrobu, totiž problém nepoužiteľných zásob. V tomto prípade nepoužiteľné zásoby predstavuje literatúra, pri ktorej nie je žiadny odbyt. Takže tam nie je žiadna iná možnosť, ako tieto zásoby odpísať, čo sa dá urobiť, pretože to je majetok dubiózny. Ale tento dubiózny majetok je krytý úverom. Musíme nájsť spôsob, ako tento majetok odpísať, ako nájsť zdroj, ktorý umožní tento dubiózny majetok odpísať. Tento zdroj je v podstate len jediný - to je fond národného majetku, z ktorého sa budú tieto a ďalšie pohľadávky alebo záväzky podnikov voči banke riešiť. To je riešenie, a pravdepodobne alebo isto, s ohľadom na problémy, ktoré tu pán poslanec uviedol, sa bude treba týmto problémom osobitne zaoberať tak, ako sme sa zaoberali problémom nenávratných úverov v niektorých výrobných podnikoch tak, že tieto úvery sa zmrazili, ich splácanie sa odložilo s tým, že sa bude riešiť v súvislosti s privatizáciu, že sa bude riešiť v súvislosti s fondom národného majetku. Riešenie, ktoré je v rámci systému, ale ktoré sa časovo urýchli. Takže to je riešenie, ktoré je možné a ktoré zrejme bude aj nevyhnutné prijať.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi podpredsedovi. Slovo má pán poslanec Doboš. Pripraví sa pán poslanec Weiss.

Poslanec L. Doboš;

Vážená Slovenská národná rada,

dovoľte mi položiť otázku pánovi ministrovi financií. Je značná nespokojnosť v oblasti Kráľovského Chlmca v súvislosti s dotáciami pre mesto a obvod. Sú vážne pochybnosti o spravodlivosti a objektívnosti rozdelenia. Preto prosím pána ministra o presnú informáciu, na základe čoho boli rozdelené a krátené dotácie pre toto mesto resp. pre túto oblasť.

Podpredseda SNR M. Zemko;

Ďakujem pánovi poslancovi. Slovo má pán poslanec Weiss. Poslanec P. Weiss:

Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia,

pred viac ako pol rokom sa začal uvádzať do života zákon o malej privatizácii. Údaje o jej priebehu zvyčajne uvádzajú počty vydražených jednotiek, úspešnosť dražieb, vyvolávacie a kúpne ceny. Z dostupných informácií je tažké urobiť si predstavu o tom, ako sa nakladá s rodinným striebrom v malom, ktoré vzniklo z veľkej časti z daní nás všetkých. Predpokladám, že v správe o priebehu malej privatizácie, ktorú pripravilo ministerstvo pre privatizáciu, sa údaj o vzťahu vyvolávacej a kúpnej ceny za doteraz uskutočnené

dražby nachádza a pán minister pre privatizáciu nás s ním oboznámi. A možno by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj o poznatkoch, ktoré o doterajšom priebehu aukcií získal aj pán minister vnútra. V strohých číslach sa, žiaľ, nič nehovorí o tom, čo dáva malá privatizácia radovému človeku, zákazníkovi.

I keď odmerať spokojnosť zákazníka je ťažšie, je možné porovnať ceny v štátnom a súkromnom sektore, vyjadriť stupeň nasýtenosti trhu a podobne. Aké informácie majú v tomto smere zodpovedné úrady? Anketa týždenníka Hospodárskych novín zo 6. júna tohto roku uvádza názory niekoľkých respondentov na otázku, čo sa zmenilo v predaji potravín. Neodlišujú sa od mojich osobných skúseností. Atmosféra v súkromných obchodoch dýcha snahou vyhovieť, sortiment je pestrejší, dostatočná je ponuka aj pred záverečnou hodinou. Pre väčšinu sú ale podstatné ceny. A práve na ich základe väčšina respondentov odpovedá, že sa nezmenilo nič. Ceny sú rovnako vysoké a v niektorých prípadoch i vyššie ako v štátnom sektore. Čas, ktorý predtým ľudia strácali vystávaním v rade a hľadaním nedostatkových potravín, strácajú hľadaním lacnejšieho tovaru. Cena tovaru, i keď nie v štatistikách, pre občana sa tak ďalej zvyšuje. Je zrejmé, že vo výpočtoch sa stala chyba. S týmto sa predsa nerátalo.

Našťastie, medzi povinnosťami nadobúdateľa prevádzkovej jednotky, ak sa úplne alebo sčasti používala na predaj základných potravín, je ich povinnosť najmenej po dobu jedného roka v tomto predaji pokračovať. Možno by sa stalo, že by sme sa inak nachodili, kým by sme zohnali jeden kilogram chleba rovnako, ako ťažko je nájsť rýchločistiareň, opravovňu elektrospotrebičov a podobne. Takto si to ale nepredstavovala ani vláda, ani naši voliči. Je už evidentné, že na veľa vecí sa pri príprave a realizácii malej privatizácie zabudlo, mnohé sa zanedbalo.

Završujú sa prípravy na veľkú privatizáciu. Bude sa nás dotýkať oveľa väčšou mierou, vytvoria sa ňou nové vzťahy medzi ľuďmi, v politickej sfére, v hospodárstve. Budú pre väčšinu národa jej výsledky pozitívne? Predvídajú sa komplikácie, obmedzenia, úzke miesta tohto procesu? Pripravuje sa vláda na to, ako ich riešiť? Už raz som v tomto parlamente upozorňoval, že je potrebné, aby vláda pripravila zásady svojej privatizačnej politiky. Ide o otázky tak závažné, že jednoducho treba, aby sa tieto zásady prerokovali aj v Slovenskej národnej rade. Nechcem zvlášť zdôrazňovať, že rozsah angažovanosti parlamentov v západných demokraciách pri riešení podobných otázok je značne väčší, ako je to u nás. Pri prerokúvaní rozpočtu britský minister financií v roku 1988 poznamenal: "Zrod vlastníckej demokracie je jednou z najpozoruhodnejších čŕt osemdesiatych rokov. " Pani Thatcherová sa usilovala zaviesť ľudový kapitalizmus. Zdanlivo oň usilujú aj vláda Slovenskej republiky a vláda Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. V skutočnosti sa ale neráta, že účastinármi sa stane väčšina z 11, 5 milióna potenciálne možných záujemcov. Vláda neorganizuje vysvetľujúcu kampaň, nevytvára informačné predpoklady, zatiaľ nevytvorila predpoklady pre vznik štátnych a súkromných investičných spoločností, ktoré by pomohli znižovať riziko a nahradiť nedostatok odborných skúseností, ktoré odrádzajú ľudí od účasti na kupónovej privatizácii.

Rast životných nákladov znižuje záujem o nákup kupónov a urýchli ich použitie v podobe tzv. horúcich peňazí na krátkodobé zvýšenie životnej úrovne. Koľko percent z pôvodných 11, 5 milióna možných účastinárov bude u nás o niekoľko rokov? Obávam sa, že veľmi málo. Pani Thatcherová presadzovala zamestnanecký kapitalizmus. Spoločnosť NSC v roku 1982 kúpilo až 20 tisíc zamestnancov. V British Telecom 96 % zamestnancov vlastní zamestnanecké účastiny. Koncom osemdesiatych rokov vo Veľkej Británii bolo 3, 5 milióna ľudí, ktorí

vlastnili účastiny vo firmách, kde pracujú. Analogické údaje možno uviesť i za USA, ktoré sú kolískou ESOP-u.

Zamestnanecké účastiny predstavujú najvhodnejší spôsob demokratizácie vlastníctva, pri ich použití nehrozí ani v budúcnosti nadmerná koncentrácia vlastníctva, odpredaj majetku do zahraničia a podobne. Umožňujú využiť vlastnícku motiváciu zamestnancov, ich podnikateľské schopnosti. Bolo by si ich možné prednostne "kúpiť" za kupóny, resp. na úver splácaný z dividend. Ak sa s nimi nepočíta, chtiac-nechtiac človek za tým musí vidieť zlý zámer alebo opäť nadradzovanie ideológie, na ktorú nedozreli ani konzervatívne strany na Západe, nad pragmatický prístup, ktorý nám jedine môže pomôcť. Ťažko už zdôvodniť, prečo sa u nás neráta ani s vlastníckou motiváciou managerov prostredníctvom managerských účastín. Pritom minister priemyslu Českej republiky na tlačovej besede 17. júna informoval, že sa použitie zamestnaneckých i managerských účastín v Českej republike predpokladá. Zdá sa, že starosť, ako zabezpečiť, aby privatizácia doniesla nášmu hospodárstvu zvýšenie výkonnosti, nestojí ešte dosť v popredí záujmu vlády Slovenskej republiky. Rád by som sa mýlil.

Chcem ešte pripomenúť, že Ministerstvo priemyslu Českej republiky tradične v predstihu pripravilo i program na podporu vstupu zahraničných investorov do privatizovaných podnikov. Na ministerstvách sa pripravujú zoznamy podnikov, ktoré sú určené na veľkú privatizáciu. Nepredpokladá sa, že sa bude o nich rokovať na pôde parlamentu. Rozhodovať bude o nich vláda. Chcel by som vedieť, do akej miery vláda bude pritom zohľadňovať východiskové podmienky a reálne potreby obyvateľov, či nebude chcieť, aby vznikol súkromný sektor aj tam, kde nie je schopný v súčasnosti upokojiť požiadavky ľudí v dostatočnom rozsahu a za prijateľnú cenu, kde by vznikli vysoké externé náklady, ktoré by zaťažili časť, či celú spoločnosť. Či sa berie do úvahy, že súkromný monopol je

horší ako štátny monopol, a že na našom silne monopolizovanom trhu pred Slovenským protimonopolným úradom vznikne veľká tlačenica. Ä čo je najhoršie, súkromné monopoly neprinesú nášmu hospodárstvu tak potrebný rozvoj a rast výkonnosti. Či nebudú náklady na kontrolu masy súkromných monopolov príliš rozsiahle a neúmerné dosiahnutým výsledkom. Otázok tohto druhu je viac.

Je nevyhnutné premyslieť ich dopredu, hľadať nové riešenia, pripravovať opatrenia, aby sme pri prvom hodnotení výsledkov veľkej privatizácie nemuseli dospieť k analogickému rozpačitému konštatovaniu, ako pri hodnotení doterajších výsledkov malej privatizácie.

Preto žiadam predsedu vlády Slovenskej republiky o odpoveď na tieto otázky a vládu Slovenskej republiky, aby predložila Slovenskej národnej rade svoju koncepciu privatizačnej politiky.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Podpredseda SNR M. Zemko:

Ďakujem pánovi poslancovi. Chce ešte niekto z poslancov vystúpiť v tomto bode? Pán poslanec Jakuš.

Poslanec J. Jakuš:

Vážená vláda,

vážených zvyšujúcich zhruba 50 poslancov Slovenskej národnej rady,

interpelácia prednesená pani Poslankyňou Badálovou dopoludnia povedala prakticky to, čo mám v úmysle predniesť aj ja, ale vzhľadom na závažnosť tohoto problému, ktorý nás ča-

ká v najbližších mesiacoch, som si dovolil vyžiadať ešte slovo.

Od 1. 5. 1991 vstúpilo do života opatrenie federálnej vlády o zvýšení cien tuhých a plynných palív a cien tepelnej energie dodávanej obyvateľstvu z teplární. Opatrenie je tu a začína sa ukazovať, že argumenty proti drastickému zvýšeniu ceny tepla o 324 % vyslovované zo strany odborov i občanov, boli reálne. Už 12. 3. 1991 vláda Slovenskej republiky prerokovala informáciu ministra práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky o možných dopadoch zvýšenia cien služieb spojených s bývaním. Vtedy sa hovorilo o možných dopadoch, dnes je to tvrdá realita. Dovolím si z tejto informácie citovať niekoľko údajov.

Priemerná cena za teplo a palivo predstavuje pri priemernom byte, čo je 40 m2 - trojčlenná domácnosť, 167 korún mesačne. Zvýšenie cien tuhých a plynných palív znamená nárast z pôvodnej priemernej hodnoty 167 korún na 552 korún na jeden byt. V rodinnom dome to činí zvýšenie o 173 %, v družstevnom byte o 290 % a v štátnom byte o 285 %.

Úprava cien palív a energie predstavuje po spustení cenovej liberalizácie vážny zásah do cenovej regulácie. Preto je nevyhnutné posudzovať toto zvýšenie v úzkej väzbe s pripravovanou reformou bytovej politiky, ktorá sa týka etapovitého zvyšovania nájomného v štátnych bytoch, zvýšenia platieb za užívanie družstevných bytov, ako aj s ďalšími výraznými zmenami cien a poplatkov zdanlivo nesúvisiacich s bývaním.

Najcitlivejšie sa zvýšenie cien palív a tepelnej energie prejaví v rodinách s deťmi, v neúplných rodinách a v domácnostiach dôchodcov žijúcich v nájomných a družstevných bytoch. Najvyššie absolútne výdavky za bývanie od 1200 do

1340 korún budú mať opäť rodiny s deťmi. Citoval som z materiálu ministerstva práce a sociálnych veci.

Federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí stanovilo hranice sociálnej odkázanosti. Podľa týchto hraníc bolo k 31. 12. 1990 pod touto hranicou 6, 9 % domácností, ale už k 1. 7. 1991, to je za pár dní, sa očakáva, že pod túto hranicu sa dostane 41, 7 % domácností. Prispieva k tomu uplatnenie nových cien palív a tepla, ako aj ďalšie zvyšovanie cien základných životných potrieb.

Federálne zhromaždenie schválilo 30. 5. 1991 zákon, ktorým sa mení a doplňuje zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSFR číslo 206 z roku 1990 o štátnom vyrovnávacom príspevku. Týmto zákonom sa kompenzuje zvýšenie cien palív a tepelnej energie dôchodcom a deťom o 80 korún mesačne. V dôvodovej správe k zákonu sa hovorí, že toto zvýšenie štátneho vyrovnávacieho príspevku pokryje dopad na priemernú domácnosť zhruba z 37 %. Vychádzajúc z citovanej informácie Ministerstva práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky, že cena za teplo sa zvýši v priemernej domácnosti o 230 %, zdá sa mi údaj v dôvodovej správe k tomuto zákonu zavádzajúci.

Len tak mimochodom, ide o prvý zákon Federálneho zhromaždenia v tomto volebnom období, ktorý vôbec nebol prerokovaný vo výboroch Slovenskej národnej rady a vôbec sme nedávali k nemu vyjadrenie. Ako si pamätáme, vyrovnávací príspevok 140 korún bol prijatý Federálnym zhromaždením ako zákonné opatrenie pred voľbami. Dnes už vieme, že v roku 1990 postačoval štátny vyrovnávací príspevok na krytie zvýšených výdavkov domácností na potraviny 45 % domácnostiam. V januári 1991 už rast výdavkov o 160 korún oproti roku 1990 nebol týmto príspevkom plne krytý v žiadnej domácnosti. Kladiem si teda otázku: Bolo prijatie zákonného opatrenia o štátnom vyrovnávacom príspevku šikovným predvolebným ťahom? A čím je

prijatie zákona o kompenzácii zvýšenia cien palív a tepelnej energie dôchodcom a deťom? Totiž priemerná domácnosť u nás sa počíta s jedným dieťaťom. Na to rodina dostane 80 korún. Zvýšenie ceny za teplo bude a už je o 385 korún. Nech to akokoľvek prepočítavam, nedáva mi to 37 %, ale len 20 %. Teda na bedrách priemerného občana a priemernej domácnosti zostáva doplatiť 80 % zo zdraženej energie a tepla.

Množia sa správy o odhodlaní občanov neuhrádzať zvýšené platby za tepelnú energiu v štátnych a družstevných bytoch. Položil som si otázku: Je to len odpor alebo nevyhnutnosť? Po oboznámení sa s dopadmi na občana dospel som k názoru, že ide o nevyhnutnosť. Občan nie, že by nechcel, ale asi nebude mat z čoho platiť. Oficiálny údaj hovorí, že 41, 7 % domácností sa dostane pod hranicu sociálnej odkázanosti. Je potom tvrdou pravdou, že i ten, kto chce uhradiť zvýšené náklady na teplo, nemá alebo nebude mat z čoho. Človek, aby žil, musí jest a musí mat určitý tepelný komfort. Potraviny si môže kúpiť lacnejšie, ale monopol tepla mu nedovolí regulovať a chovať sa trhovo a kupovať teplo podľa svojich možností. A tu sme u ďalšieho problému, ktorý je dôvodom nespokojnosti a odmietania uhradiť toto zvýšenie cien tepla.

Za čo vlastne platí občan? Za teplo, ktoré skutočne potrebuje pre život v byte alebo za všetko vyrobené teplo, ktoré sa k nemu ani nedostane, ale utečie cez zle izolované múry a okná? Vzhľadom na systém rozvodov v mnohých domoch sa dodávané teplo nedá merať, ale ani regulovať. Cez byt napríklad prechádzajú aj tri-štyri okruhy rozvodov, a tu by bolo treba merať a regulovať každý osobitne. Sú to fakty, ktoré sú mimo dosahu občana, občanom neovplyvniteľné, ale štát ho zaťaží v plnom rozsahu tieto neovplyvniteľné faktory zaplatiť. Kto zmeria, koľko to činí z tých 80 %, ktoré zaťažia občana zo zvýšenia cien energie? Tieto argumenty, a mnoho ďalších bolo známych od prvej chvíle, kedy sa začalo o zdražení energie hovoriť. Federálne vláda napriek tomu


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP