Neprošlo opravou po digitalizaci !

Pondělí 27. srpna 1990

v Ružomberku v dňoch 25. a 26. augusta 1990. Každý občan rozumnej spoločnosti má právo na vlastný názor. Akékožvek obmedzovanie tohto názoru autoritatívnym alebo masovokomunikačným spôsobom je ponižovaním žudskej dôstojnosti tak individuálnej, ako aj kolektívnej. Osobná nemám námietky k názoru časti pospolitosti, ktorá sa bytostne stotožňuje s filozofiou kozmopolitizmu pri riešení ďalšej budúcnosti slovenského národa. S týmto názorom sa nestotožňujem, ale ho rešpektujem. Prosím preto, aby v budúcnosti bol rešpektovaný a nie dehonestovaný aj názor plytko uvádzaný ako nacionalistický či separatistický, ktorý vidí budúcnosť Slovenska v samostatnej štátnosti až od ktorej samostatnoHti možno odvíjať kvalitatívne nové partnerské vzťahy s českým alebo inými národmi. V opačnom prípade je narušená idea slobodného štátu a pluralizmu, o ktorých tak často to z úst našej vrchnosti počúvame.

Ďakujem.

Predseda SNR F. Mikloško: Ďakujem poslancovi Brňákovi. Hlási sa ešte niekto do rozpravy? Pán ponlanec Hrnko.

Poslanec A. Hrnko: Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, slávna slovenská snemovňa, budem mať len krátku faktickú poznámku k tomu, čo tu odznelo z úst pána poslanca Tatára.

Pán poslanec Tatár sa odvoláva na Saint-Germainskú zmluvu. Ako historik môžem povedať, že sa nemusí odvolávať

na mŕtve dokumenty. Ak by Saint Germainská zmluva bola platná, lak by sme museli vysvetžovať, akým právom sme porušili právo nemeckej menšiny, medzi nim aj právo karpatských Nemcov, ktorí boli u nás na Slovensku. Dnes platí Parížska mierová zmluva z roku 1947. Helsinský záverečný akt a následné pakty, takže, aby sme na neodvolávali na to, čo už platné nie je.

Pripájam sa k názoru pána Brňáka a prehlasujem, že sme si osvojili návrh zákona o slovenskom jazyku, ktorý dnes podáme plénu a potom by sme boli radi, keby sa po prechode výbormi dostal na rokovanie.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško: Ďakujem pánovi poslancovi. Hlási sa ešte niekto do rozpravy? Hlási sa poslanec Homola.

Poslanec P. Homola: Vážený pán predseda, vážená vláda, vážené poslankyne, vážení poslanci, pochádzam z kraja, ktorý bezprostredne susedí o Českou republikou, z tejto oblasti v Českej republike pracuje 18 tisic prevažne robotníkov. Pýtam sa organizátorov vystúpenia v Ružomberku, či si uvedomujú hospodársky dopad odtrhnutia Českej republiky od Slovenskej republiky na za mestnanosť týchto žudí.

Ďakujem.

Predseda SNR F. Mikloško: Ďakujem poslancovi Homolovi. Do rozpravy sa ďalej hlási poslanec Ivan.

Poslanec C. Ivan: Poslanec Ivan, Slovenská národná strana.

Najprv k uzákoneniu spisovného jazyka ako štátneho, úradného, jediného, bez výnimky. Som poslancom z kraja, kde sa naši voliči, ktorí nám dali svoj mandát, vehementne tohoto zákona domáhajú. Uvedomujú si jedno, že slovenský národ v týchto obdobiach si pripomínal, ako som to povedal už pri prvom vystúpení, významné výročia: l000. výročie staroslovienčiny. Uvedomujú si, že sa blíži výročia kodifikácie spisovného jazyka a tažko im je chápať súčasný stav odďažovania, i keď sa to tu odborne vysvetžovalo, že tento Štátny úradný jazyk na Slovensku bez výnimky ešte nie je uzákonený.

V nastolenej otázke sa hovorí, že sa pripravuje znenie tohoto zákona. Nebolo to však podrobnejšie publikované v tlači. Naši voliči majú plné právo na absolútnu informovanou f. Dosiaž nie sú dostatočne informovaní. Preto sa vytvárajú opozičné hlasy, a pochopitežne, nedôvera. V tejto republike žije jediný národ - slovensky národ. Tento slovensky národ z hžadiska svojej histórie vždy bol ohžaduplný, rešpektoval iných, bol si vedomý, že žil utláčaný v rakúsko-uhorskej monarchii. Vedomý si ju aj toho, že žije v spoločnosti určitých menšín a nikdy neprejavil netolerantnosť k maďarskej menšine, ale nemôže znášať, aby vznikala nežiaduca asimilácia Slovákov na južnom Slovensku. Hrozivá je asimilácia našej slovenskej menšiny v Maďarsku, kde našu menšinu podža všetkých dostupných informácií zastupuje iba jediný poslanec. My zloženie poslancov maďarskej menšiny tu vidíme v početnom zastúpení.

Druhá otázka k Ružomberku. Boli to celonárodné oslavy, nebola to iba oslava nejakej strany, nejakej menšiny alebo nejakej časti obyvatežstva. Tieto oslavy sa dôstojnepripravovali a zabezpečovali. Ak teda to bol národný prejav k nastoleným otázkam osláv, treba to takto chápať, aj rešpektovať a nevznášať pejoratívne invektívy na tuto oblast. Naopak, treba rozmýšžať, prečo tento národ takto chápe tuto udalosť. Všetky vyslovene komentáre, vystúpenia, vzťahovali na otca národa Andreja Hlinku, ktorý videl potrebu nášho slovenského národa. Takto to treba chapať a potom nebudú vznikať určite problémy, ktoré pri týchto oslavách zdanlivo vznikli.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško: Ďakujem poslancovi Ivanovi. Hlási sa pán poslanec Dobos.

Ponlanec L. Dobos: Chcel by som sa opýtať pána poslanca Ivana, čo myslel pod pojmom bez výnimky.

Ponslanec C. Ivan: Jednotlivé výnimky by cely tento zákon dostali do takpj pozície, že leqalizovaný zákon nakoniec bude obrátený proti vlastnému národu, ktorý ho ma používať. Veď predsa v civilizovanej, kultúrnej demokratickej spoločnosti je každý schopný naučiť sa úradný jazyk, eventuálne jazyk tej spoločnosti, v ktorej žijeme. Tu, na tomto mieste sme počúvali informácie o určitých štátotvorných otázkach v jednotlivých štátoch Európy. Rozprávalo sa tu anglicky. Prčto my, ktorí žijeme na Slovansku, sa nedokážeme naučil slovensky jazyk? Poslanci maďarskej menšiny vedia rozprávať po slovensky. Je to tendencia nátlaku na slovensky národ a na jeho asimiláciu vo vlastnej krajine. Tak je chápaná otázka úradného, štátneho jazyka bez výnimky.

Predseda SNR F. Mikloško: Vystúpi poslanec Prokeš, potom poslanec Dyiak-Košický.

Poslanec J. Prokeš: Prokeš, nezávislý poslanec za Bratislavu.

Vážený pán predseda, vážená vláda, vážené plénum, sociálny systém je dynamický systém ako každý iný. Každý systém, ktorý má mať schopnosť autoregulácie a automatického vracania na do rovnovážneho stavu, musí v sebe obsahovať fluktuácie. Čím je ďalej od rovnovážneho stavu, tým väščie budú tieto fluktuácie. Ale potláčať ich znamená zabrzdil tento systém v jeho trende dostal sa k rovnovážnemu stavu. Domnievam na, že tu medzi nami nesedí nikto, kto by si ako svoj najvyšší ciež nestaval rozvoj Slovenska po všetkých jeho stránkach a pre všetko jeho obyvatežstvo. V čom sa rôznime, sú cesty ako k tomu prísť. Ale prosím, opakujem, hžadanie týchto ciest, to sú tie fluktuácie, o ktorých som hovoril. Len vo vzájomnom strete týchto fluktuácii sa skutočne môže nájsť optimálna cesta.

Nesnažme sa však blokovať jednu alebo druhú cestu, pretože sa domnievame, tá alebo oná skupina, že to je tá správna cesta. Tá správna cesta sa musí skutočne nájsť v strete, vzájomnej oponentúre týchto ciest, vo vzájomnej diskusii.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR M. Mikloško: Ďakujem poslancovi Prokešovi. Vystúpi poslanec Dziak- -Košický.

Poslanec M. Dziak Košický: Vážená Slovenská národná rada, vážené dámy, vážení páni, to, čo teraz poviem, nie je ani vyhlásenie ani supernázor. To je sentencia. Problém človeka v spoločnosti my, naša spoločnosť, súc vychovaná istými zvyklosťami, vidíme predovšetkým ako problém boja. U nás je zvykom bojovať najlepšie proti niekomu. Nie je až tak dôležité za čo. Vežmi často si ani nevšimneme, že predmet boja sa vytratí, stal sa nezaujímavým alebo vývojom priamo irelevantným. Ale my stále ešte hodnotíme ako, kto bojuje. Skrátka a dobre, je to problém militantných postojov a sympatií, ktoré tieto postoje vyvolávajú. Tento problém nie je len našou špecialitou, je to asi problém všetkých mladých demokracii, pretože boj je ideálny na vyformovanie sa osobnosti, strany atď.

V začiatkoch sme urobili základnú chybu. Sami sme si určili dvojročnú skúšobnú lehotu. Je to prikrátky čas aj na prácu aj na vyformovanie osobnosti. Pritom práca v súčasnej dobe človeku vežmi na popularite nepridá, nie je ju okamžite vidieť, ak je koncepčná a nemusí byť populárna, ak je operatívna. A tak zostáva boj. Nie je ani tak dôležité ako, prečo, n kým, akými prostriedkami a proti komu bojujeme, Ide o to, aby sa bojovalo viditežne, tak viditežne, aby si nás o dva roky pamätali. Tento parlament sa určite rozdelí na bojovníkov a robotníkov. Okrem toho až o dva roky vo vožbách sa bude rozhodovať, kto bol sympatickejší, či bojovníci, alebo robotnici. Osobne si myslím, chápuc podmienky v akých pracujeme, že by sme si mali hžadať čas prodovšetkým na prácu.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR F. Mikloško: Ďakujem. Hlási sa ešte niekto do rozpravy?

/Nikto. /

D r u h y m bodom programu je

2.
Informácia predsedu vlády Slovenskej republiky pána Mečiara o výsledku pracovného stretnutia predstavitežov federálnej vlády a národných vlád v Trenčianskych Tepliciach 8. a 9. augusta 1990.

Dávam mu slovo a zároveň prosím pána podpredsedu Zemku, aby ďalej viedol schôdzu.

Predseda vlády SR V. Mečiar: Vžené pani poslankyne, vážení páni poslanci, bolo mojim osobným záujmom, aj záujmom celej vlády čo najskôr vás oboznámiť so závermi v Trenčianskych Tepliciach. Zdržanie, ktoré vzniklo, nie je zapríčinené zo strany vládnych orgánov. Skôr ako budem analyzovať tieto závety, dovožte, aby som sa vyjadril k priebehu terajšej diskusie, najmä v súvislosti sO zhromaždením, ktoré malo byt pamiatkou na Andreja Hlinku.

Andrej Hlinka je nepochybne osobnosť, ktorá v histórii Slovenska má svoje miesto, ktorej treba vzdať úctu tak, aby ho v dejinách Slovenska dôsledne zaujal a bol tam, kde patrí. Oslavy Andreja Hlinku prekročili rámec osláv jeho osoby, išli ďalej ako bol rok 1938. Vznikli tam sentencie, ktoré pod menom Andreja Hlinku nemali s jeho odkazom nič spoločné. My poznáme Andreja Hlinku ako zakladateža československého štátu a ako človeka, ktorý ešte tesne pred svojou smrťou tvrdil, že jediná záruka a istota pre slovenský národ je spolužitie s národom Českým. Toto v prejavoch rečníkov bolo popreté. Tým bol popretý jeho odkaz.

Pokiaž ide o diskusiu, ku ktorej tu dochádza, že sa niektorí cítia byť dotknutí vystúpením pána prvého podpredsedu Slovenskej národnej rady s odvolávaním sa na demokraciu, tak dovožte, aby sme si zopakovali demokratické pravidlá. Bolo právo občana povedať, že nechce žiť v určitom usporiadaní štátu, ale je rovnaké právo niekoho iného povedať, že s tým nesúhlasí. A preto, že si dovolí povedať nesúhlas, nemôžeme odpovedať, že sa správa nedemokraticky.

Takisto keď hovoríme o demokracii, tá sa u nás vždy spája s určitou kultúrnosťou jednania. Ja som za rokovanie s každým, na akúkožvek tému, utvorená, pred očami verejnosti, kedykožvek. Ale musíme zvážiť, íl pôjdeme rokovať tak, že budeme vyvolávať vášne medzi obyvatežstvom, či na manifestačnom zhromaždení odmietneme závery z Trenčianskych Teplíc bez lono, 20 v čase, keď boli odmietnuté, ich okrem mňa a pána Kučeraka nikto na Slovensku nepoznal. Boli jasne a známe len nám dvom. Či pôjdeme cestou vykrikovanla hesiel po uliciach alebo či si politici, ktorí majú spravne predstavy, sadnú za stôl a budú svoju pravdu konfrontoval a nachádzať vo vzájomnom spore.

Zvážme i kultúrnosť. Ak akákožvek agresívna skupina začne právo na svoju pravdu presadzovať inými než demokratickými prostriedkami, alebo v rámci demokracie len krajnými prostriedkami, nutne vyvolá protireakciu. A to už nie je celkom v súlade s demokraciou.

Ďalej dovožte, aby som ešte zaujal stanovisko k tomu, že bola spochybnená osoba pána prezidenta Václava Havla. Václav Havel je predstavitežom spoločného štátu Čechov a Slovákov, je osobnosťou, ktorá dnes výrazne integruje v sebe záujmy oboch národov, spochybňovať túto jeho úlohu je naprosto nesprávne a nevhodné.

Takisto si myslím, že keď rozprávame o otázkach svojej budúcnosti a perspektívy a vidíme skladbu rečníkov, aj ja mam hlbokú úctu k našim krajanom v zahraničí, nech k nám prídu, navštívia nás, vidia ako žijeme. Ak chcú, nech sa tu usadia a žijú spolu s nami. Ak nám chcú pomáhať, nech pomôžu, ale, preboha, nech neradia a nerobia nám politiku. Rozhodoval o štátnosti, o osude tohoto národa je výsostným právom tých čo tu žijú, čo sami svojim potrebám rozumejú a vedia hžadať pre seba svoje koncepcie. Ak budeme rozhodovať o politickej perspektíve Slovákov a Čechov na úrovni každej emigračnej vlny, tak sa nedohodneme nikdy. Ak nám nemôžu dať pomoc, nech ju nedávajú. ALe nepo trebujeme ideológiu, ktorá je nám cudzia, kde máme vlastne názory vytríbené na základe štúdia a analýzy vlastných životných skúseností a vlastných potrieb. V tomto smere v Ružomberku boli tiež falošné tóny.

Ak sa staviame k otázkam spolužitia Čechov a Slová kov, dovožte, aby som povedal, že pravé tieto otázky boli nosným pilierom rokovania zástupcov federálnej, českej a slovenskej vlády. Na rokovaní v Trenčianskych Tepliciach za federáciu vládu bol prítomný pán predseda Marián Čalfa. Zúčastnil sa rokovania v rozsahu dva a pol hodiny, potom pre iné pracovné povinnosti odišiel. Ďalej federálnu vládu zastupovali pán podpredseda Valeš a podpredseda Rychetský. Vládu Českej republiky zastupoval predseda vlády pán Plthart a podpredseda vlády pán Vlasák. Vládu Slovenskej republiky som zastupoval ja n podpredseda pán Kučerak. Ďalej na rokovaní bol celu dobu prítomný pán Křižan, poradca prezidenta republiky, ktorý jednak svojimi pripomienkami a radami zaujímal stanoviska a jednak sledoval celý vývoj diskusie.

Vzhžadom na to, že sa v niektorých masovokomunikačných prostriedkoch objavili stanoviská, že došlo k prudkej konfrontácii, že vláda Českej republiky a federálnej republiky konali pod nátlakom slovenskej vlády, chcem povedať, že nič také sa nekonalo. Áno, bola vežmi ostrá výmena názorov, držaná na úrovni vzájomnej úcty, kultúrnosti stanovísk, ale bola predovšetkým vecne argumentovaná. A ak sme prichádzali k rozličným názorom z jednej i druhej strany, tak neboli vedené s ciežom hžadal konfrontáciu, ale s ciežom nájsť východisko zo situácie. Všetky tri vlády si boli vedomé toho, že naše závery nie sú smerodajné

pre vývoj spoločnosti, sú iba doporučením a sú iba projektom. Boli sme si vedomí toho, že akékožvek zmeny, ktoré by na mali v štátoprávnom usporiadaní v budúcnosti uskutočniť, musia prejsť dohodou politických strán, musia prejsť Slovenskou aj Českou národnou radou a Federálnym zhromaždením. Z tohoto hžadiska chcem vyjadriť hlbokú úctu ku všetkým, ktorí sa tohoto rokovania zúčastnili. A aj keď navzájom môžeme povedať, že to bol vežmi prudký súboj názorov, stanovísk a koncepcií, ale bol vedený vzájomne s vežkou úctou, pochopením pre potreby toho druhého a s vecnou analýzou každého jedného slova alebo vety, v ktorej sme sa nezhodli.

Rokovania boli tiež časovo náročné. Prvý deň sme pracovali od obeda do pol jednej v noci. Prestávky sme si zvolili vtedy, keď sa vytvoril bod, pri ktorom sme nevedeli asi ako ho preklenúť. Tak sme si urobili prestávku a rokovali jeden na jedného. Na druhy deň sme potom pokračovali od 9, 00 hodiny do 14, 00 hodiny takisto v kuse vo vežmi jasnom hžadaní pravdy a východiska, ktoré by bolo schodné pre obidva naše národy. Ak na tomto rokovaní došlo k pomerne rýchlemu zblíženiu stanovísk českej a slovenskej vlády, tak to nebolo len kvôli osobným sympatiám, ale preto, že obidve vlády majú rovnaké postavenie vo vzťahu k federálnym orgánom, majú s nimi naprosto rovnaké skúsenosti a vidia i naprosto rovnaké východiská. Vecné pripomienky zástupcov federálnych orgánov a federálnej vlády boli rovnako pomôckou pri hžadaní pravdy.

Zhodli sme na na celom rozsahu rokovania a môžeme povedať, že slúži pre dobro vlády Slovenskej republiky, že napriek krátkemu časovému obdobiu od programového vyhlásenia, ktoré sme tu predložili, sme na toto stretnutie prišli B ucelenou komplexnou predstavou vývoja štátnosti Čechov a Slovákov na najbližších 15 až 20 rokov. Je to práoa, ktorú sme vykonali vožnú aktívne a ak by sme mali usudzovať z reakcie českej tlače, tak skôr vytýkajú českej reprezentácii, že nebola pružná, resp. že a nami treba už taraz jednať inak, pretože slovenská reprezentácia je silnejšia, niekedy hovoria, že agresívnejšia - čo my popierame, my sme slušní žudia - no ale zase tam, kde si myslíme, že mámu pravdu, tak si ju hájine. Po tejto stránke sme urobili obrovský kus práce v snahe splniť slovo, ktoré sme vám dali a cez vás slovenskému národu a občanom Slovenskej republiky.

Ak napádame doterajší systém vzťahov Cechov a Slovákov vo federatívnom štáte, tak je to pre niekožkú závažných príčin. Prvá z nich je, že terajšia podoba federácie sa v podstate vytvorila v roku 1968, kedy sme vytvárali spoločný foderatívny štát ako štátny útvar vyhovujúci záujmom oboch národov, ale ktorá sa v podstate nikdy nerealizovala. Už v krátkom období roku 1970 došlo k situácii, keď normalizátori prijímali tzv. kompetenčné zákony, ktorými v podstate pôsobnosť Ústavy Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky deformovali tak, že vytvorili systém, ktorý bol tejlo ústave a jej princípom cudzí. Vytvoril sa syatém prísnej centralizácie, prísneho byrokratizmu, ktorý nerešpektoval nikoho. Po roku 1968 mali vzniknúť ústavy republík. Tie sa nevytvorili. Celý systém spoločenského mechanizmu bol postavený na báze vedúcej úlohy strany, kde v predsedníctve sa koordinovala činnosť všetkých orgánov a tieto orgány sa prísne riadili zásadami politického vedenia. Toto chvalabohu padlo, ale spoločensky mechanizmus štátu i po páde vedúcej úlohy strany zoslal nedotknutý.

Práve preto, že terajší systém federácie nie je funkčný a nevyhovuje ani Čechom ani Slovákom, vytvára priestor pre politickú nespokojnosť a táto politická nespokojnosť zahrňuje v sebe celú škálu názorov. Od žudí, ktorí si myslia, že spôsob východiska je len v tom, že by mal existovať, silný unitárny orgán a republiky ako regióny, až po tých, ktorý si myslia, že jediným východiskom zo situácie je rozbiť tento mechanizmus tak, že vzniknú samostatné republiky a že vzniknú dva samostatné štáty. Jedno t druhé je krajnosť. Takto sme to hodnotili a hžadali sme preto ciele na hranici možného a rozumu. Boli sme si vedomí lono, že situácia v tejto oblasti Je tak závažná, za akýkožvek ďalší odklad môže viesť iba k sociálnym napätiam, k destabillzácii v štáte. Tam, kde sa tieto vzťahy neriešia, alebo sa riešia vleklo a oneskorene, ako napríklad v sovietskom zväze a v Juhoslávii, sa občania dostávajú na pokraj občianskej vojny. To my nechceme a preto sme hžadali iné východiská. Nie napätie, nie nenávisť, nie rozklad, ale upevnenie spoločnosti v jednej l druhej republika. Tiež sme konštatovali, že terajšia federácia je prejavom určitého spôsobu myslenia, na základe ktorého bola budovaná federácia v Sovietskom zväze i v Juhoslávii a tieto typy federácie sa všade rozpadajú.

Samozrejme, že bola diskutovaná aj otázka vstupu do Európy. Predovšetkým chcem všetkých optimistov uistit, že otázka vstupu do Európy, t. j. to Európského hospodárskeho spoločenstva, s ktorým by sa Česko Slovensko mohlo integroval, nie je kresla ako 15 rokov. Tam chudobného príbuzného s natrčenou rukou nikdo nečaká. Treba vykonať rozsiahlu ekonomickú i spoločenskú konsolidáciu na to, aby sme sa mohli v spoločenstve európskych štátov prezentovať ako vyspelé spoločenstvo a byt hodnoverným a plnoprávnym partnerom. Sú diskusie ako má vyzerať budúca Európa. I dnes existuje množstvo politikov, ktorí si budúcu Európu predstavujú ako Európu malých regiónov alebo malých republík, ako federáciu menších štátnych útvarov. Hovoria, že bude takto ucelenejňia, nikdo nebudo mať rozhodujúcu prevahu, nevytvorí sa hegemón v rámci Európskej únie. Je mnoho takých názorov. Áno, o týchto názoroch sme tiež rokovali a tiež vidíme v nich možnú budúcu situáciu, ktorá môže vzniknúť vtedy, keď na dvere do Európy otvoria tak, za budeme prestupovať prah. Ale nie dnes, keď sa na ten prechod treba ešte len pripraviť.

Hovorilo sa, že sme riešili otázky štátoprávne a nie ekonomické. Nie je to pravda. Vychádzali sme výlučne z ekonomických potrieb jednej i druhej republiky. Ak nebudeme zabezpečovať politickú stabilitu, nepríde k nám žiadny kapitál. Nádeje, že za situácie, keď vzťahy Slovákov a Cechov nebudú usporiadané, budú väčšie firmy ochotné u nás investovať svoj majetok, sú ilúziou pre naivných žudí. Všetky spoločnosti, ktoré k nám prichádzajú, žiadajú politickú stabilitu, žiadajú právnu úpravu, ktorá by otvorila dvere kapitálu. A tí, čo si myslia, že pri nestabilite zabezpečia prosperitu, sa hlboko mýlia. Pripomínajú mi klokanov. Vsyskakujú a vrecká majú prázdne. /Potlesk. /

Ďalej sme vychádzali z toho, že ak dnes hovoríme o otázkach dovŕšovania vývoja spoločnosti, musíme konštatovať aj stav, že ekonomický vývoj republiky alebo českého a slovenského národa nie je dovŕšený. Doterajší odvetvový princíp, ktorý na presadzoval v čulom riadiacom systéme, priviedol krajinu do situácie, keď nemáme dobudovanú infraštruktúru, keď nemáme dobudované základné ekonomické vzťahy a väzby na územnom princípe, keď celý doterajší systém riadenia je brzdou a keď medzi republikou a federáciou v podstate neexistujú žiadne previazanú ekonomické systémy, ktoré by fungovali dôrazným spôsobom. Bola tam daná takáto úvaha: ak by zajtra na Slovensko prišil Japonci s najmodernejšou fabrikou, aj s ich žuďmi a začali by na Slvensku podnikať, tak pozajtra budú dosahovať o 30 % menší výkon ako v Japonsku, pretože nemajú vybudované komunikácie, bankovníctvo. Informatiku, dopravu, riadiace vzťahy, spojenie nefunguje ako treba. Totu vštko polrebujeme na tom územnom rolku dotvoril, aby sme si mohli povedať, že rozvíjame národné ekonomické spoločenstvo, ktoré by malo prosperovať. Dosiaž nemáme dobudované ani procesy rozhodovacích vzťahov a súčinnosti medzi republikami a federálnou vládou. To sú všetko otázky, ktoré sú otvorené a v ekonomickej oblasti čakajú na riečenie.

Tiež sme sa zaoberali tým, že síce hovoríme o ekonomickej reforme, ktorá sa začne realizovať od l. l. a ktorá by mala byt robená šokom, ale v podstate sme v situácii, keď tento šok k nám prichádza zvonku s rozpadom medzinárodných trhov a v budúcom roku budeme musieť čeliť vežmi závažným dopadom na rozpad celého systému zásobovania, aj toho, čo nazývame dodávatežsko-odberatežskymi vzťahmi. Ak k sociálnemu napätiu a k ekonomickým ťažkostiam ešte pridáme nevyjasnenosť republikových vzťahov, lak môžu vzniknú C také komplikácie, že nebude ani reforma, ani jednota a doplatíme na to všetci v Čechách i na Slovensku. Preto to musíme riešiť urýchlene a preto sme túto otázku tak jednoznačne a dôrazne dávali na stôl.

Ďalej sme si povedali, že v podstate ide o krízu celého systému riadenia u nás. Aj keď po 17. novembri usilujeme o zmeny, aparáty centrálnych orgánov boli zmenené nepodstatne, tieto aparáty štyrikrát úspešne zmarili pokusy o akúkožvek reformu a nie je záruka, že piaty raz to dokážu. Povedali sme, že celý systém riadenia tejto spoločnosti je položeny na princípe administratívy, byrokracie a na centralizme a dnes brzdí rozvoj reformy, brzdi privatizáciu, brzdí aj rad ďalších vplyvov, ktoré po 17. novembri už mail byť začaté, ktoré sme občanom sžúbili a ktoré práve pre chyby zakódované a vlastné tomuto systému dnes nevieme poriadne realizovať. Štátny aparát nestačí rozbiť tým, že nasadíme a vymeníme jednu tvár za druhú. Štátny aparát treba rozbiť systémovo, funčne a dať mu činnosti, ktoré by mali byť preň vlastné.

Preto keď nás obviňujú, že chceme rozbiť federáciu, hlasine sa k tomu, že chceme rozbiť centralizmus chceme rozbiť administratívno-byrokratický system, ale nahradiť inými vzťahmi. Keď nám hovoria, že chceme nahradiť pražský centralizmus bratislavskym, nie je to pravda. Od novembra chceme mat samosprávu obci a miest. Sami sme pred vami prehlasili a prehlasenie dodržíme, že odvetvove ministerutva budeme postupne likvidovať. Sami sa zasadzujeme za zmeny pravidiel.

Pokiaž ide o základnú otázku, zhodli sme sa na tom, že uznávame, že záujmom českého a slovenského národa najlepšie vyhovuje federatívne usporiadanie spoločného štátu, v ktorom sa rešpektuje svojbytnosť, samostatnosť a rovnosť oboch republik. Ak stotožňujeme federáciu so sústavou vzťahov, ktoré vznikli po roku 1970, tak to nechceme. Takú federáciu nie: Žiaž, dochádza k situácii, že aj u mnohých, ktorí sa zapojili do revolučných procesov po 17. novembri, sa predstava federácie stotožňuje so vzťahmi, ktorá tu vznikli po roku 1970, tieto vzťahy obhajujú a považujú ich za záruku spoločného usporiadania štátu. Pre nás je takáto formulácia neprijatežná.

Ďalej sme založili svoje závery na tom, že je nevyhnutné, aby sme uznali, že federácia je spojením dvoch svojbytných a rovnoprávnych republík. Z tohoto záveru vyplýva, že piati zásada, že federácii postupujú republiky to, čo je výhodné, aby pre ne federácia vykonávala. Samozrejme, že tento princíp, s ktorým sme vyšli a ktorý sme takto jednoznačne deklarovali, je v istých Intelektuálnych kruhoch v Prahe spochybňovaný tak, že republiky nemôžu federácii nič postúpiť. pretože podža ústavy všetko má federácia a federácia musí postupovať republikám. Čiže proti princípu politickému a ekonomickému sa stavia formálnoprávny princíp, ktorý odmietame prijal, pretože vychádza z toho, že republiky budú vykonávať len to, čo im federácia dovolí. To nie je pravda. Federácia je spoločnou formou spolužitia, ktorá musí vyhovovať obom národom a bude vykonávať to, čo tieto dva národy potrebujú. Nemôžeme si pomýliť inštitúciu s ciežom. Ciež je prospech národa a Inštitúcie jej musia slúžiť, preto ich chceme pretvoriť. /Potlesk. /

Ďalej sme boli obviňovaní z toho, že ide o opatrenia alebo iniciatívu zo slovenskej strany, ktorá je protičeská. To nie je pravda. Každý paragraf, každé slovo v zákone o pôsobnosti vlády Slovenskej republiky žiadame rovnocenne prijať aj pre vládu Českej republiky. Ak je tu rozdiel, tak je to rozdiel v potrebe chápania štátnosti, ktorá je na Slovensku výrazne vyššia ako v českej republike. V Českej republike v tomto smere sú diskusie trošku odlišné - možno je to spôsobené tým, že federácia je nakoniec pražská, možno je to tým, že existujú určité prežívajúce vzťahy nacionalizmu, možno niektoré Českoslovakistické tendencie a pod., ale to sme zhodne konštatovali, že potreba vlastnej štátnosti v Českej republike sa tak vežmi nepocituje. Preto pripomíname bratskému českému národu, že svoju štátnosť potrebuje rovnako ako ju potrebuje národ slovensky, jej upevnenie je tak v jeho záujme ako je v našom záujme upevnenie našej slovenskej štátnosti.

Ďalej nám bolo vytýkané, že v podstate týmto rozbitím rozbijeme štát tak, že nebude môcť ďalej existovať. Chcem povedať, že koniec centralizmu znamená vlastne začiatok integračných procesov. A tu sme v situácii, ktorú mnohí nechápu - ako to vláda myslí, keď hovorí o integrácii a o konci, centralizmu. O integrácii hovoríme ako o prirodzenom



Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP