Federální shromáždění Československé socialistické republiky 1982

IV. volební období

55

Vládny návrh

Zákon

zo dňa........1982,

ktorým sa mení a dopĺňa Zákon o rodine

Federálne zhromaždenie Československej so-
cialistickej republiky sa uznieslo na tomto zákone:

Čl. I

Zákon o rodine č. 94/1963 Zb. sa mení a dopĺňa
takto:

1. V § 37 ods. 3 sa bodka na konci nahrádza
čiarkou a pripojujú sa tieto slová:

"ktorý bude dieťa v konaní alebo pri určitom
právnom úkone zastupovať. ".

2. § 45 znie

§ 45

(1) Ak to vyžaduje záujem dieťaťa, môže súd
zveriť dieťa do výchovy iného občana než rodiča,
ak občan poskytuje záruku jeho riadnej výchovy.
Pritom súd vymedzí rozsah jeho práv a povinností
k dieťaťu. Takto možno dieťa zveriť aj do spoločnej
výchovy manželom. Rozvodom manželstva táto spo-
ločná výchova zaniká; ak zomrie jeden z manželov,
zostáva dieťa vo výchove druhého manžela.

(2) Dieťa sa môže zveriť do pestúnskej starost-
livosti; podmienky ustanovuje osobitný predpis.

(3) Ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená ale-
bo vážne narušená a iné výchovné opatrenia ne-
viedli k náprave, alebo ak z iných závažných dôvo-
dov nemôžu rodičia výchovu dieťaťa zabezpečiť,
môže súd nariadiť ústavnú výchovu. Ak je to nutné
v zaujme maloletého, môže súd nariadiť ústavnú vý-
chovu i v prípade, že iné výchovné opatrenia ne-


2

predchádzali. Z dôležitých dôvodov môže súd pre-
dĺžiť ústavnú výchovu až na jeden rok po dosiahnutí
plnoletosti. ".

3. V § 58

za odsek 1 sa vkladá nový odsek 2, ktorý znie:

"(2) Otcovstvo k dieťaťu narodenému v čase
medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým dňom
od umelého oplodňovania vykonaného so súhla-
som manžela matky nemožno zaprieť. Otcovstvo
však možno zaprieť, ak by sa preukázalo, že matka
dieťaťa otehotnela inak. ",

doterajší odsek 2 sa označuje ako odsek 3.

4. V § 68 ods. 1 písm. a) slová "jedného roka"
sa nahradzujú slovami "šesť mesiacov".

5. V § 74 ods. 2 sa na konci pripájajú tieto vety:
"Výnimočne môže takto osvojiť aj osamelá osoba,
ak sú inak predpoklady, že toto osvojenie bude
plniť svoje spoločenské poslanie. V takom prípade
súd tiež rozhodne, aby sa z matriky vypustil zápis
o druhom rodičovi dieťaťa. ".

6. V § 92 ods. 1 vete prvej slovo "nevyhnutnú"
sa nahradzuje slovom "primeranú".

7. § 93 sa vypúšťa.

8. § 95 ods. 1 znie:

"(1) Otec dieťaťa, za ktorého nie je matka die-
ťaťa vydatá, je povinný matke prispievať prime-
rane na úhradu výživy po dobu jedného roka, ako
aj na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom
a zľahnutím. ".

9. V § 100 vete druhej slová "dvadsiateho pia-
teho" sa nahrádzajú slovami "dvadsiateho šies-
teho".

10. V § 103 sa vypúšťajú slová: "a v tomto rámci
aj výšku ošetrovného".

Čl. II

Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia sa
splnomocňuje, aby v Zbierke zákonov vyhlásilo
úplné znenie zákona o rodine ako vyplýva zo zmien
a doplnkov vykonaných týmto zákonom.

Čl. III

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom 1. apríla
1982.


3

Dôvodová správa

I. Všeobecná časť

Poznatky spoločenskej a právnej praxe sa zho-
dujú v tom, že súčasná úprava rodinnoprávnych
vzťahov v základných rysoch zodpovedá princípom,
ktoré vyjadrujú nazeranie spoločnosti na tieto vzťa-
hy. Právna úprava, vyjadrená v Zákone o rodine
nielen z hľadiska terajšieho stavu, ale aj so zrete-
ľom na potreby budúceho vývoja spoločnosti v pod-
state reguluje základné otázky manželstva, vzťahov
medzi rodičmi a deťmi, výchovy maloletých detí
a úpravu vyživovacej povinnosti.

Oprava vzťahov medzi manželmi vyjadruje po-
žiadavku trvalého a harmonického spoločenstva
muža a ženy, ich rovnaké práva a rovnaké povin-
nosti a sleduje vytváranie takých predpokladov ro-
dinného prostredia, ktoré podporujú riadnu výchovu
detí. S takýmto nazeraním na manželstvo sa zho-
dujú tak podmienky, za akých manželstvo podľa
Zákona o rodine vzniká a okolnosti, ktoré ho vy-
lučujú, ako aj úprava vzťahov medzi manželmi,
najmä rozvod manželstva, ktorý sa pripúšťa len
vtedy, ak manželstvo objektívne neplní svoju spo-
ločenskú funkciu. Vyhovujúce sú aj ustanovenia
zákona o úprave práv a povinností rodičov k malo-
letým deťom po rozvode manželstva.

Tiež úprava vzťahov medzi rodičmi a deťmi
zodpovedá celospoločenským potrebám. Ustanove-
nia o výchove detí správne vystihujú zámer spo-
ločnosti všemožne pôsobiť na citový, rozumový a
mravný vývoj detí, aby sa z nich stali platní členovia
socialistickej spoločnosti. Tomu napomáhajú i usta-
novenia zákona o účasti spoločnosti pri výkone
práv a povinností rodičov, o určení otcovstva,
o osvojení a o výchove a zastupovaní maloletého,
ktorého rodičia nemôžu vykonávať svoje práva a
povinnosti. Zmeny, ktoré sa v tejto časti Zákona
o rodine uskutočňujú, znamenajú iba spresnenie,
prípadne doplnenie niektorých v nej uvedených
právnych inštitútov v zaujme účinnejšieho presa-
dzovania základného zámeru právnej úpravy.

Ide o presnejšie vymedzenie funkcie opatrov-
níka ustanoveného podľa § 37 ods. 3 Zák. o rod.
tak, aby sa odlišovala od funkcie opatrovníka usta-
noveného podľa § 68 ods. 2 a § 78 Zák. o rod. Zve-
renie dieťaťa do výchovy iného občana než rodiča
podľa ustanovenia § 45 ods. 1 Zák. o rod. umožňuje
nariadiť tento druh náhradnej výchovy len vo vzťa-
hu k jednému občanovi a nie k manželom, hoci by
tento občan aj v manželstve žil, je preto žiadúce, aby
sa uvedené ustanovenie upravilo tak, že je možné
zveriť dieťa do výchovy aj manželom. So zreteľom na
to, že dňom 1. júna 1973 nadobudol účinnosť zákon
č. 50/1973 Zb. o pestúnskej starostlivosti, treba vy-
jadriť nadväznosť tejto zákonnej úpravy k Zákonu
o rodine. Ustanovenie § 45 ods. 2 Zák. o rod nepo-
krýva všetky situácie, v ktorých sa javí vhodným

a potrebným nariadiť ústavnú výchovu, preto je
potrebné toto ustanovenie doplniť o možnosť naria-
diť ústavnú výchovu v prípadoch, keď výchova detí
je vážne ohrozená, no nie je ešte narušená, ďalej
vtedy, keď rodičia z objektívnych dôvodov nemôžu
výchovu detí zabezpečiť a napokon výnimočne aj
v prípadoch, keď ešte iné výchovné opatrenia ne-
predchádzali. Ďalej sa žiada prispôsobiť potrebám
praxe problematiku umelého oplodňovania a tomu
zodpovedne upraviť príslušné ustanovenia Zákona
o rodine o určení otcovstva. Doba jedného roka,
po ktorú rodičia neprejavia o dieťa opravdivý zá-
ujem a ktorá podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. a)
Zák. o rod. musí uplynúť, aby nebolo potrebné ich
privolenie k osvojeniu dieťaťa, je dlhá a javí sa
potrebným ju skrátiť. Napokon viacerým požiadav-
kám verejnosti zodpovedá rozšírenie možnosti ne-
zrušiteľného osvojenia podľa § 74 Zák. o rod. aj na
osamelé osoby.

Ustanovenia Zákona o rodine, ktoré upravujú
výživné, sú takisto v zhode s hlavnými rysmi dote-
rajšieho stavu materiálnych, spoločenských a práv-
nych vzťahov; je tu žiadúce vykonať iba také čiast-
kové zmeny alebo doplnky, ktoré rozhodovanie

o niektorých z týchto významných vzťahov lepšie
priblížia požiadavkám na ich spravodlivé, správne
a presvedčivé riešenie.

Predovšetkým sa javí potrebným vhodnejšie
vyjadriť povinnosť bývalého manžela prispievať na
výživu rozvedeného manžela v ustanovení § 92 ods.

1 Zák. o rod. tým, že sa mu namiesto "nevyhnutnej"
zabezpečí "primeraná" výživa. Časové obmedzenie
trvania povinnosti platiť príspevok na výživu roz-
vedeného manžela na dobu päť rokov po rozvode
nevyhovuje a prax ukázala, že je zbytočné, preto
sa ustanovenie § 93 zo Zákona o rodine vypúšťa.
Ustanovenie § 95 ods. 1 Zák. o rod., ktoré zaväzuje
otca dieťaťa, za ktorého nie je jeho matka vydatá,
prispievať jej na úhradu výživy po dobu dvadsia-
tich šiestich týždňov, nezodpovedá neskôr zavede-
nej ďalšej materskej dovolenke až na dva roky,
preto je správne, ak sa uvedená povinnosť otca
dieťaťa predlžuje aspoň na dobu jedného roka. Aj
pravidelný príspevok na výživu maloletým, ktorý
má podľa ustanovenia § 100 Zák. o rod. poskytovať
národný výbor do dvadsiateho piateho roku veku
dieťaťa, nie je v zhode s platnými predpismi o prí-
davkoch na deti, výchovnom, sirotskom dôchodku
a zaopatrovacích príspevkoch, ako aj so Zákonom
o pestúnskej starostlivosti, v dôsledku čoho je treba
toto ustanovenie Zákona o rodine zosúladiť so spo-
mínanými predpismi a uvedenú dobu stanoviť na
dvadsaťšesť rokov veku dieťaťa. Napokon sa v praxi
neosvedčilo ustanovenie § 103 Zák. o rod., podľa
ktorého má súd pri rozhodovaní o umiestnení die-
ťaťa do ústavnej alebo ochrannej výchovy upraviť
v rámci rozsahu vyživovacej povinnosti aj výšku
ošetrovného, preto je namieste, že sa rozhodovanie


4

o ošetrovnom vyníma z právomoci súdov a zveruje
sa ústavom, v ktorých sa ústavná alebo ochranná
výchova vykonáva.

II. Osobitná časť
K § 37 ods. 3:

Podľa doterajšej úpravy ustanoví súd dieťaťu,
ktoré nemôže zastúpiť žiaden z rodičov (§ 37 ods.
1, 2), opatrovníka. Zákon o rodine však užíva výraz
opatrovník i na iných miestach (§ 68 ods. 2, § 78).
Hoci právne postavenie opatrovníka podľa týchto
ustanovení je celkom odlišné a v súvislosti s tým
stanoví zákon v § 84, že rozsah práv a povinností
opatrovníka vymedzí súd z hľadiska účelu, pre ktorý
bol opatrovník ustanovený, predsa sú pochybnosti,
aké má ktorý opatrovník práva a povinnosti. Na
zamedzenie týchto pochybností v praxi sa táto od-
lišnosť podľa novej úpravy výslovne vyjadruje tak,
že je nepochybné, že pôsobnosť opatrovníka usta-
noveného podľa § 37 ods. 3 sa vzťahuje len na to,
aby dieťa zastupoval pri určitom právnom úkone
alebo v určitom konaní.

K § 45:

Doterajšia úprava umožňovala súdu zveriť dieťa
do výchovy iného občana než rodiča, ktorý posky-
toval záruku riadnej výchovy, pričom mohlo ísť
len o jedného občana. Súd mohol okrem toho na-
riadiť ústavnú výchovu v prípade, že výchova detí
bola vážne narušená a iné výchovné opatrenia ne-
viedli k náprave.

Podľa poznatkov praxe táto úprava nie je plne
vyhovujúca. Neumožňuje totiž zverenie dieťaťa do
spoločnej výchovy manželom, hoci by to v niekto-
rých prípadoch bolo na prospech maloletého. Nová
úprava tento nedostatok odstraňuje tým, že zve-
renie dieťaťa do spoločnej výchovy manželom umož-
ňuje. Potom je ale potrebné obdobne, ako to upra-
vuje Zákon o pestúnskej starostlivosti č. 50/1973
Zb. v § 2 ods. 3, stanoviť, že rozvodom manželstva
spoločná výchova dieťaťa zaniká a ak jeden z man-
želov zomrie, zostáva dieťa vo výchove druhého
manžela.

Po vydaní Zákona o pestúnskej starostlivosti
(zákon č. 50/1973 Zb.) vznikla situácia, že v Zákone
o rodine treba vyjadriť obsahovú súvislosť pestún-
skej starostlivosti podľa špeciálnej zákonnej úpra-
vy so Zákonom o rodine, najmä pokiaľ tento upra-
vuje zverenie dieťaťa do výchovy inej osoby.

Podľa poznatkov praxe dochádza v súvislosti
s ústavnou výchovou k prípadom, kedy síce do-
siaľ nedošlo k narušeniu výchovy maloletého, ale
len k jej ohrozeniu, no vzniknutú situáciu pre jej zá-
važnosť možno riešiť len nariadením ústavnej vý-
chovy, čo doterajšia úprava neumožňovala. Nerie-
šila ani prípady, keď rodičia nemohli výchovu
dieťaťa zabezpečiť z rôznych objektívnych dôvodov,
ako je duševná choroba, dlhodobý pobyt vo výkone
trestu odňatia slobody alebo v zahraničí a pod.
Rovnako neumožňovala nariadenie ústavnej výcho-

vy vtedy, keď nepredchádzali iné výchovné opatre-
nia, hoci sa vyskytujú výnimočné situácie vážneho
ohrozenia alebo narušenia výchovy dieťaťa, kedy
i za tohto stavu je nariadenie ústavnej výchovy naj-
vhodnejším prostriedkom zabezpečujúcim výchovu
maloletého. Nová úprava povedie v praxi k účin-
nejšiemu riešeniu všetkých týchto prípadov.

K § 58:

Určenie a zapretie otcovstva podľa doterajšej
úpravy vychádzalo z predpokladu, že k splodeniu
dieťaťa došlo z pohlavného styku muža a ženy.
Nové medicínske poznatky však umožňujú aj iný
spôsob splodenia dieťaťa, nezávislý na pohlavnom
styku muža a ženy. Jedným z pozitívnych spôsobov
splodenia dieťaťa je aj umelé oplodnenie ženy (in-
seminatio artificialis), ktoré sa vykonáva aj v ČSSR
ako súčasť liečebnej metódy. S rozšírením informá-
cií o vedeckých poznatkoch v tomto smere stúpa
záujem verejnosti o umelé oplodnenie už aj preto,
že neschopnosť mať vlastné dieťa postihuje podľa
odhadu odborníkov každé siedme až ôsme manžel-
stvo. V súčasnej dobe sa len v Českej socialistickej
republike požaduje umelé oplodnenie asi v 500 až
600 prípadoch ročne. Napokon sa umelým oplod-
nením môže významne prispieť aj k upevneniu man-
želských vzťahov v tých prípadoch, kde neplodnosť
ohrozuje ďalšie trvanie manželstva. Podľa skúse-
ností vedie umelé oplodnenie aj k tomu, že umož-
ňuje plnšie rozvinutie funkcií rodiny.

Pretože nejde len o medicínsky problém, ale
o problém týkajúci sa širších súvislostí (psycholo-
gických, sociologických, etických, filozofických a
pod. ), žiada sa dôsledky umelého oplodnenia upra-
viť aj s ohľadom na zapieracie právo manžela matky
dieťaťa vtedy, ak sa preukáže, že matka otehotnela
inak. Predpokladá sa pritom, že pôjde o umelé
oplodňovanie ženy žijúcej v manželstve, so súhla-
som jej manžela, ak sa z manželstva dieťa narodiť
nemôže a ak by tým bol narušený vzťah medzi man-
želmi.

Novú úprava teda neumožňuje zaprieť otcov-
stvo k dieťaťu narodenému v čase medzi stoosem-
desiatym dňom a trojstým dňom od umelého oplod-
ňovania, s ktorým manžel matky dieťaťa súhlasil.
Umelým oplodňovaním sa pritom rozumie príslušný
odborný lekársky zákrok. Vyvrátiteľnosť domnien-
ky otcovstva sa pripúšťa iba v obmedzenom roz-
sahu, a to v prípadoch, ak by sa preukázalo, že
matka dieťaťa otehotnela inak než v dôsledku ume-
lého oplodnenia. Zodpovedá to požiadavke, aby
právny záver o tom, kto je otcom dieťaťa (a v da-
nom prípade ide o záver zákona, že otcom dieťaťa
je manžel matky, ktorý dal k umelému oplodneniu
súhlas) v otázke spôsobu počatia dieťaťa vychádzal
zo zásady materiálnej pravdy.

K § 68 ods. 1:

Doba jedného roka, po ktorú, ak rodičia nepre-
javia záujem o dieťa, potrebná k tomu, aby sa


5

nevyžadovalo ich privolenie k osvojeniu dieťaťa,
je príliš dlhá. Vzťah rodičov k deťom, ktorý má vy-
plývať predovšetkým z citových väzieb, predpokla-
dá, že ich záujem o dieťa sa musí prejaviť skôr ako
do jedného roka, opačne možno vážne pochybovať
o opravdivom vzťahu rodičov k dieťaťu. Doba šesť
mesiacov, ktorú nová úprava stanovuje, postačuje
na to, aby sa opravdivý záujem rodičov o dieťa
prejavil. Je dosť dlhá aj so zreteľom na vážnosť
zásahu do vzťahu rodičov k dieťaťu, akým nesporne
osvojenie je. Novou úpravou sa celý proces osvo-
jenia zrýchli, čo je rozhodne v záujme detí, o ktoré
sa ich rodičia po dobu šesť mesiacov opravdivo ne-
zaujímajú a ktoré môžu v novej rodine nájsť plno-
hodnotné výchovné prostredie.

K § 74 ods. 2:

Nezrušiteľné osvojenie bolo podľa doterajšej
úpravy umožnené len manželom alebo jednému
z manželov, ktorý žil s niektorým z rodičov dieťaťa
v manželstve. Je však dosť osôb, najmä žien, ktoré
nežijú v manželstve, to im ale nebráni, aby ne-
mohli vychovávať deti, pričom sú schopné vytvoriť
im vhodné prostredie pre ich úspešný citový, ro-
zumový a mravný vývoj. Preto nová úprava, ktorá
nezrušiteľné osvojenie osamelým osobám už umož-
ňuje, vychádza z predností, ktoré má výchova die-
ťaťa v rodine, a to aj neúplnej, pred ostatnými
druhmi náhradnej výchovy, najmä však ústavnej,
z ktorej sa deti spravidla do osvojenia berú.

Podmienkou pre povolenie nezrušiteľného
osvojenia osamelou osobou však je, aby toto osvo-
jenie inak spínalo všetky predpoklady na zabezpe-
čenie riadnej výchovy osvojenca. K tomu bude
v konkrétnom prípade potrebné predovšetkým riad-
ne zistiť tak na strane dieťaťa, ako aj na strane
osamelej osoby všetky okolnosti podmieňujúce
vznik vzťahu, aký je medzi rodičom a dieťaťom.

Aj na prípad nezrušiteľného osvojenia osame-
lou osobou vzťahujú sa účinky osvojenia podľa § 72
ods. 1, t. j. že osvojením najmä zanikajú vzájomné
práva a povinnosti medzi osvojencom a pôvodnou
rodinou.

K § 92 ods. 1:

Doterajšia úprava, ktorá rozvedenému manže-
lovi zabezpečovala voči bývalému manželovi prí-
spevok na "nevyhnutnú výživu" podľa jeho schop-
ností a možností spôsobovala, že bol pomerne veľký
rozdiel medzi vyživovacou povinnosťou medzi man-
želmi, ktorých hmotná a kultúrna úroveň má byť
zásadne rovnaká (§ 91 ods. 2 Zák. o rod. ) a príspev-
kom na výživu rozvedeného manžela. Vyjadrenie
povinnosti bývalého manžela tak, že mal prispieť
rozvedenému manželovi len na tzv. nevyhnutnú
výživu, zvádzalo totiž k tomu, že sa nevyhnutná
výživa posudzovala často len ako náklady na stra-
vovanie. Snaha súdnej praxe stláčať nároky rozve-
deného manžela na minimum pretrvávala napriek
uverejňovanej judikatúre a aj právnickej literatúre,
ktoré viedli súdy k tomu, aby pod pojmom,, nevy-

hnutná výživa" rozumeli nielen náklady na stravo-
vanie, ale i ďalšie nevyhnutné životné potreby ako
je bývanie, ošatenie, uspokojovanie kultúrnych po-
trieb a i.

Nová úprava tým, že umožňuje rozvedenému
manželovi, ktorý nie je schopný sám sa živiť, žia-
dať od bývalého manžela, aby mu prispieval na
primeranú výživu, bude viesť k tomu, že sa bude
považovať za nepochybné, že rozvedený manžel
má dostať síce nie toľko ako nerozvedený manžel,
no zase viac ako len náklady na stravovanie, ale
aj na uspokojovanie ďalších jeho životných potrieb
vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spô-
sobu života a pod.

K § 93:

Povinnosť platiť príspevok na výživu rozvede-
ného manžela bola podľa doterajšej úpravy obme-
dzená na dobu päť rokov po rozvode, pričom táto
povinnosť mohla byť výnimočne z dôležitých dô-
vodov predĺžená, a to i bez časového obmedzenia,
ak rozvedený manžel nebol ani po uplynutí tejto
doby schopný sám sa živiť.

Táto úprava časového limitu vychádzala z ne-
reálneho predpokladu, že väčšina rozvedených man-
želov, najmä žien, ktorých sa úprava prevažne do-
týka, bude zárobkovo sebestačná, a že ak tomu tak
nie je, postačí doba päť rokov, aby si manžel, ktorý
nie je zárobkovo činný, obstaral zamestnanie a pro-
striedky k vlastnej obžive, pričom ak ide o ženu,
ktorá sa starala o maloleté deti, mala uvedená
doba tiež postačovať, aby deti umiestnila do kolek-
tívnej výchovy a sama sa zapojila do pracovného
procesu. Predpokladalo sa, že len výnimočne sa
povinnosť rozvedeného manžela predĺži nad dobu
päť rokov, najmä ak pre chorobu alebo vysoký vek
dlhodobo nemohol byť druhý rozvedený manžel
zárobkovo činný a nemal ani dostatok príjmov z dô-
chodkového zabezpečenia.

Prax však ukázala, že podmienky, ktoré odô-
vodňovali priznanie príspevku na výživu v znač-
nej väčšine prípadov trvajú i po uplynutí uvedenej
lehoty. Je preto namieste doterajšie obmedzenie
na dobu piatich rokov vypustiť. Tam, kde by sa uká-
zalo, že podmienky na poskytovanie príspevku na
výživu netrvajú, dáva ustanovenie § 99 Zák. o rod.
možnosť, aby sa povinný v dôsledku zmeny rozhod-
ných skutočností domáhal vyslovenia zániku povin-
nosti poskytovať príspevok. Je teda týmto spôso-
bom dostatočne chránená i povinná osoba.

K § 95 ods. 1:

Účelom úpravy, podľa ktorej má otec dieťaťa
prispievať matke, ktorá nie je za neho vydatá, na
úhradu výživy, je ochrana nevydatej matky v súvis-
losti so znížením jej pracovných schopností a jej
príjmu v dobe pred a po pôrode. Úhradu nákladov
spojených s narodením dieťaťa nesie predovšetkým
spoločnosť. I keď sa táto starostlivosť spoločnosti
vzťahuje tiež na prípady, keď matka nie je za otca
dieťaťa vydatá, predsa len jej hospodárska situácia


6

nie je taká, ako keď ide o dieťa narodené z rodi-
čov, ktorí sú manželmi. Preto úprava ustanovenia
§ 95 Zák. o rod. bola vedená snahou, aby nevydatú
matku doplňujúcim spôsobom zabezpečila.

Doba dvadsaťšesť týždňov, uvedená v ustano-
vení § 95 ods. 1 Zák. o rod. sa kryje, s výnimkou
uvedenou v ustanovení § 10 zákona č. 88/1968 Zb.
v platnom znení, len s tzv. riadnou materskou do-
volenkou (§ 1 zákona č. 88/1968 Zb. ). Nevydatej
matke však po dobu trvania ďalšej materskej dovo-
lenky žiadne nároky voči otcovi dieťaťa neprislú-
chajú, čím je jej situácia za terajšieho právneho
stavu značne sťažená.

Je preto namieste nová úprava, podľa ktorej
sa v súlade so zvýšenou starostlivosťou spoločnosti
o tehotné ženy a matky predlžuje doba stanovená
v § 95 ods. 1, po ktorú je otec povinný matke pri-
spievať na úhradu výživy, na dobu, kedy dieťa do-
siahne vek aspoň jedného roka. Tým sa vykonáva
ochrana nevydatej matky tak, aby nebola ukrátená
v tomto čase na svojom zárobku, pokiaľ nestačí prí-
spevok poskytnutý k tomu účelu štátom podľa oso-
bitných predpisov.

K § 100:

Pravidelný príspevok, ktorý má národný výbor
poskytovať maloletým, o ktorých nie je náležite
postarané inak, bolo možné z dôležitých dôvodov
poskytovať podľa doterajšej úpravy až do dvadsia-
teho piateho roku veku dieťaťa. Šlo o dobu, ktorá
sa časové kryla s predpismi upravujúcimi iné ob-
dobné nároky detí. Pretože však sa uvedená doba
neskoršie predĺžila, nová úprava stanoví uvedenú
vekovú hranicu na dvadsaťšesť rokov v súlade
s ustanoveniami Zákona o sociálnom zabezpečení,
Zákona o pestúnskej starostlivosti a s ustanovenia-
mi predpisov o poskytovaní prídavkov na deti.

K § 103:

Režim rozhodovania o ošetrovnom na deti,

ktoré sú na základe súdneho rozhodnutia umiest-
nené v ústave, je podľa doterajšej úpravy odlišný,
ak ide o deti, ktoré sa nachádzajú v ústavoch spra-
vovaných ministerstvom zdravotníctva a ak ide
o deti, ktoré sa nachádzajú v ústavoch riadených
ministerstvom školstva. V prvom prípade stano-
via ošetrovné ústavy, kdežto v druhom prípade
stanovia ošetrovné súdy. Vzhľadom na rozhraniče-
nie kompetencie správnych a súdnych orgánov a
vzhľadom na povahu a obsah rozhodovania pri sta-
novení ošetrovného, ktoré sa deje na základe urči-
tých pevných kritérií vyjadrených v tabuľkách, ne-
zodpovedá úprava umožňujúca súdom rozhodovať
o ošetrovnom ináč povahe rozhodnutí, ktoré sú
vydávané v súdnom konaní, ale pripomína skôr
postup rýdzo administratívnej povahy. Okrem toho
spojenie rozhodovania o výživnom a ošetrovnom
vyvoláva v konaní prieťahy, ktoré sú na škodu veci.
To odstraňuje nová úprava tak, že rozhodovanie
o ošetrovnom zo súdneho konania vylučuje s tým,
že rozhodovať o ňom majú v správnom konaní ústa-
vy. Pritom režim úhrady nákladov za dieťa v ústave
sociálneho zabezpečenia sa riadi ustanovením § 102
Zák. č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení.

* * *

Nová úprava si nevyžiada zvýšené náklady zo
štátneho rozpočtu ani nekladie nároky na plán
pracovných síl. Pokiaľ ide o zmenu ustanovenia
§ 100 Zákona o rodine (posunutie hranice poskyto-
vania pravidelného príspevku na výživu maloletým,
o ktorých nie je náležite postarané inak, z dvadsať-
päť na dvadsaťšesť rokov veku), nevyžiada si nová
úprava zvýšenie rozpočtu národných výborov preto,
že tento príspevok sa už podľa ustanovenia § 172
ods. 1 písm. b) zákona č. 121/1975 Zb. a ustanovenia
§ 126 vyhlášky č. 128/1975 Zb. do 26. roku veku
detí poskytuje.

V Prahe dňa 1. júla 1982

Předseda vlády ČSSR:
Štrougal v. r.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP