Sobota 1. prosince 1956

3. den - sobota 1. prosince 1956.

(Schůze opět zahájena v 8 hod. 31 min.)

(President republiky Antonín Zápotocký, doprovázen místopředsedou NS posl. Valo, vstupuje do presidentské lóže. - Shromáždění povstává a vítá presidenta dlouhotrvajícím potleskem. - Shromáždění usedá.)

Předseda (zvoní): Zahajuji přerušenou schůzi Národního shromáždění.

Jménem Národního shromáždění republiky Československé vítám mezi námi co nejsrdečněji presidenta republiky Československé soudruha Antonína Zápotockého. (Poslanci povstávají a obráceni k presidentské lóži zdraví presidenta dlouhotrvajícím potleskem.)

Přistoupíme k projednávání šestého bodu schváleného pořadu, kterým je

Výklad předsedy vlády o mezinárodní situaci.

Prosím soudruha předsedu vlády Viliama Širokého, aby se ujal slova.

Predseda vlády Široký: Vážené Národné zhromaždenie!

Súčasná medzinárodná situácia sa vyznačuje trvajúcim napätím v medzinárodných vzťahoch, vyvolaným úsilím imperialistických agresívnych síl o prerušenie významného procesu upevňovania mieru, rozvoja mierového spolužitia a spolupráce medzi národmi, úsilím o zostrenie situácie a o opätovné rozdúchanie "studenej vojny". Došlo k nevyprovokovanej agresii Francúzska, Veľkej Británie a Izraela proti Egyptu, smerujúcej predovšetkým k upevneniu a rozšíreniu imperialistického panstva v oblasti Blízkeho a Stredného východu. Agresori síce utrpeli vážnu politickú porážku, avšak doposiaľ odmietajú stiahnuť svoje vojská a čo viac v spolupráci s druhými imperialistickými silami organizujú nové intrigy proti jednote arabských štátov, proti ich bezpečnosti a nezávislosti. Došlo k imperialistickému sprisahaniu proti Maďarsku, ktorého cieľom bolo zvrátiť ľudovodemokratický poriadok, nastoliť fašistickú diktatúru a použiť Maďarsko ako hlavné nástupište proti záujmom mieru, bezpečnosti a demokracie v strednej Európe. Tieto pokusy boli odrazené a rozbité a vývoj v Maďarskej ľudovej republike ide cestou postupnej konsolidácie vnútropolitickej situácie nastolením zákonného ľudovodemokratického poriadku a rozvíjaním priemyselnej výroby. Sily imperialistickej reakcie sa však nevzdali svojich pokusov o oslabenie ľudovodemokratických štátov. Snažia sa pripraviť si pôdu pre svoje nepriateľské plány, smerujúce proti štátom socializmu, proti veci mieru a bezpečnosti v Európe vôbec.

To, pravda, nie je jediný znak dnešnej medzinárodnej situácie. Súčasne došlo k mohutnej aktivizácii síl mieru, slobody a socializmu, ktoré sa so všetkou rozhodnosťou stavajú nielen proti agresii, ale aj proti novému rozpútaniu "studenej vojny", ktoré bojujú za upevnenie mieru, za víťazstvo mierového spolužitia všetkých štátov.

Imperialistická agresia proti Egyptu a pokus o uskutočnenie kontrarevolučného prevratu a nastolenie fašizmu v Maďarsku spolu veľmi úzko súvisia. Medzinárodné imperialistické kruhy, vyľakané mohutným rastom síl socializmu a ich vplyvu vo svete, rýchlym rozmachom hnutia národov Ázie a Afriky za slobodu a za likvidáciu koloniálneho systému, ako aj dôsledkami zmierňovania medzinárodného napätia, pokúsili sa zvrátiť tento vývoj. Išlo im o to, zastaviť rozvoj síl mieru, slobody a pokroku, oslabiť tieto sily, upevniť a rozšíriť imperialistické panstvo a pozície vo svete, dosiahnuť zostrovanie medzinárodného napätia a tým vytvoriť podmienky pre prípravu novej svetovej vojny.

Dnes už niet pochybností, že imperialistická agresia Francúzska, Veľkej Británie a Izraela bola vopred pripravená a zladená. Veľká Británia a Francúzsko už dávno nezakryte prejavovali svoje odhodlanie zasiahnuť proti Egyptu vojenskou silou. Tieto snahy narážali na rozhodný odpor celej svetovej verejnosti, včítane samotného francúzskeho a britského ľudu. Obidve veľmoci sa však svojich plánov nevzdali. Naopak, čím bolo jasnejšie, že Egypt a ostatné arabské štáty sa nedajú zastrašiť, že Egyptu nemožno nanútiť kolonialistické riešenie suezskej otázky, tým intenzívnejšie sa Francúzsko a Veľká Británia orientovali na rozpútanie agresie. Pokúšali sa o rozkol medzi arabskými štátmi a chceli poštvať niektoré z nich proti Egyptu. Keď sa to nepodarilo, použili Izrael. Už zakrátko po znárodnení Spoločnosti Suezského prieplavu vyskytli sa v Izraeli hlasy, ktoré otvorene ponúkali služby k takovejto špinavej práci. "Dajte nám, čo potrebujeme, a my to uskutočníme, písal koncom júla izraelský časopis "Cherut". Ani reakčná tlač na Západe sa príliš nesnaží popierať, že úloha Izraela proti Egyptu bola priam súčasťou agresívnych plánov Francúzska a Veľkej Británie. Ich agresia bola rozpútaná tak cynickým, otvoreným a nehanebným spôsobom, že podobný prípad už dávno dejiny nepoznali. Francúzsko a Veľká Británia otvorene vystúpili pred zrakmi celého sveta ako agresívne imperialistické a kolonialistické mocnosti.

Francúzsko a Veľká Británia sa snažia predstierať, že im vraj išlo o to, zabezpečiť plavbu Suezským prieplavom a ochrániť tento prieplav od škôd, ktoré mu hrozili v dôsledku izraelskej agresie. Takáto argumentácia je až príliš priezračná. Plavba v Suezskom prieplave, ako je známe, bola dôsledne zabezpečená a od znárodnenia Spoločnosti Suezského prieplavu až do agresie nenastali v prevádzke prieplavu žiadne poruchy. Naopak, až touto agresiou bola plavba prieplavom prerušená i so všetkými z toho vyplývajúcimi vážnými hospodárskymi dôsledkami pre celú západnú Európu, predovšetkým pre agresorov samých. Rovnako priezračné je tvrdenie britského ministra zahraničných vecí Lloyda, že vraj chceli zabrániť rozšíreniu vojny.

Aké boli skutočné plány a ciele agresorov?

Egypt sa v priebehu povojnového vývoja a najmä posledných rokov stal najdôležitejšou silou, ťažiskom národnooslobodzovacieho hnutia na Blízkom a Strednom východe. No, nezávislá protiimperialistická politika Egyptskej republiky nebola po chuti tým, ktorí v oblasti Blízkeho a Stredného východu majú svoje kolonialistické záujmy a najmä - naftu. Znárodnenie Spoločnosti Suezského prieplavu na najvyššiu mieru rozčúlilo tieto kruhy. Dobre si uvedomovali, že úspech tejto akcie môže mať vplyv i na ďalšie krajiny Ázie a Afriky, že im ukáže príklad, hodný nasledovania, a že teda bude znamenať ďalšie zintenzívnenie boja za likvidáciu imperialistického koloniálneho systému. Agresia proti Egyptu nemala menšie ciele, ako vojensky rozdrviť Egypt a zvrhnúť Násirovu vládu, vládu, ktorá sa usiluje o zabezpečenie nezávislosti a slobody Egypta, a dosadiť vládu bábkovú, ktorá by bola ochotným nástrojom ich imperialistických záujmov na Blízkom a Strednom východe. Vojenské "skrotenie" Egypta malo byť rozhodujúcim úderom, ktorý by obrátil celý vývin na Blízkom a Strednom východe v prospech imperialistických mocností. Malo zabezpečiť imperialistickú nadvládu nad bohatými prírodnými zdrojmi nafty, ktoré podľa presvedčenia všetkých pokrokových síl majú a musia slúžiť nie záujmom imperialistických ziskov, ale záujmom vlastného národného rozkvetu arabských štátov. Agresia proti Egyptu mala napokon zasadiť ťažkú ranu celému oslobodzovaciemu hnutiu národov Ázie a Afriky a zastrašiť národy, bojujúce za svoju slobodu a nezávislosť.

Francúzsko a Veľká Británia však precenili svoje sily a schopnosti. Ukázalo sa, že plán bleskovej vojny, podľa ktorého vrhli obrovské moderné sily proti Egyptu, aby si vynútili čo najrýchlejšie rozhodnutie, nemožno uskutočniť. Agresia narazila nielen na rozhodný odpor egyptských ozbrojených síl, ale aj na jednotu a nezlomné odhodlanie všetkého egyptského ľudu. Narazila na rozhodný odpor zo strany arabských krajín a vyvolala ozajstnú búrku odporu v celej svetovej verejnosti. Po vojenskej stránke agresori svoj cieľ nedosiahli, no zavinili veľké utrpenie egyptskému ľudu. Z hľadiska hospodárskeho mala agresia za následok prerušenie plavby v Sueze a priniesla nanajvýš vážne hospodárske ťažkosti ako samotným agresorom, tak i ostatným západoeurópskym štátom. A napokon z hľadiska politického utrpeli obidve velmoci v celom svete i pred svojím vlastným ľudom fiasko, ktoré nesporne bude mať ďalšie vnútropolitické dôsledky. Máloktorá otázka získala pri prerokovávaní v Organizácii spojených národov tak zdrvujúcu väčšinu, ako rezolúcia proti francúzsko-britsko-izraelskej agresii. Opätovne sa teda potvrdilo, že starými prostriedkami, ozbrojeným násilím a vyhrážaním sa, starými kolonialistickými metódami dnes nie je možné riešiť medzinárodné spory, že násilím a vojnami nie je možné zastaviť mocné oslobodzovacie hnutie národov Ázie a Afriky.

Značný vplyv na vývoj udalostí v Egypte malo jednoznačné stanovisko socialistických štátov, najmä rozhodný postoj Sovietskeho sväzu. Spolu so statočným odporom egyptského ľudu proti agresorom a spolu s jednotným postojom svetovej verejnosti mal energický zákrok Sovietskeho sväzu, vyjadrený posolstvami predsedu rady ministrov SSSR súdruha Bulganina predsedom vlád Veľkej Británie, Francúzska a Izraela a prezidentovi USA, rozhodujúci vplyv na to, že imperialistickí agresori svoje ciele uskutočniť nemohli.

Nebezpečenstvo v Egypte doposiaľ nie je zažehnané. Napriek uzneseniam Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov a prítomnosti medzinárodných jednotiek OSN v Egypte pokúšajú sa Veľká Británia a Francúzsko, ako aj Izrael sabotovať uznesenia orgánov OSN. Otvorene odmietajú odvolať svoje jednotky z Egypta a snažia sa využiť ich prítomnosť aspoň na to, aby uplatnili kolonialistické riešenie suezskej otázky. Dokiaľ vojenské jednotky agresorov nebudú odvolané, existuje nebezpečenstvo obnovenia vojny. Okrem toho, ako vyplýva zo zpráv posledných dní, pokračujú západné mocnosti aj naďalej v svojich široko založených intrigách proti slobodným krajinám Blízkeho a Stredného východu. Svoje úsilie teraz sústredili najmä proti Sýrii, používajúc ako svoj nástroj i vládnúce kruhy v Iraku, ktorý je členom Bagdadského paktu.

Súčasne vyvíjajú za aktívnej pomoci a spolupráce Spojených štátov amerických nesmierne úsilie, aby odvrátili pozornosť svetovej verejnosti od svojich kolonialistických zámerov. Rozpútali veľkú ohováračnú kampaň proti Sovietskemu sväzu v snahe obviniť ho z akýchsi mocenských cieľov v oblasti Stredného východu. Pravda, Sovietsky sväz, Československo, ako aj iné socialistické štáty venovali a venujú veľké úsilie pre rozvoj vzájomných priateľských vzťahov a spolupráce so štátmi Blízkeho a Stredného východu. Tieto vzťahy sú založené na zásadách úplnej rovnoprávnosti, nevmiešania sa a dôsledného rešpektovania nezávislosti a záujmov druhého. Preto získavajú socialistickým štátom hlboké sympatie národov tejto oblasti. Hanebná ohováračná protisovietska kampaň má podkopať tieto priateľské vzťahy a súčasne zastrašiť arabské krajiny, oslabiť ich bdelosť a odpor proti imperialistickej politike a umožniť tak západným veľmociam uskutočnenie ich plánov v tejto oblasti.

Stanovisko československej vlády k imperialistickej agresii proti Egyptu a k celému vývinu v oblasti Blízkeho a Stredného východu je jasné a rozhodné. Už v začiatkoch takzvanej suezskej krízy sa vláda a ľud Československa pevne postavili na stranu práva a spravodlivosti, na stranu Egypta. (Potlesk.) Vláda niekoľkokrát zdôraznila svoje presvedčenie, že suezská otázka môže a musí byť vyriešená mierovými prostriedkami na základe rokovaní pri dôslednom rešpektovaní suverenity Egypta. Keď Veľká Británia, Francúzsko a Izrael začali svoju hanebnú agresiu proti Egyptu, vláda vo svojom vyhlásení zo dňa 1. novembra 1956 vyjadrila najväčšie rozhorčenie všetkého československého ľudu. Československý zástupca v Organizácii spojených národov spolu s delegáciami ostatných mierumilovných krajín aktívne podporuje vykonanie účinných a rozhodných opatrení proti agresii.

V súčasnej fáze vývinu považuje vláda Československej republiky za najnaliehavejšie, aby všetky vojenské sily agresorov bezodkladne opustili územie Egypta, aby nezadateľné práva Egyptskej republiky ako suverénneho štátu boli dôsledne rešpektované. (Potlesk.) Sme si plne vedomí, že imperialistické intrigy proti Egyptu i proti ostatným krajinám Blízkeho a Stredného východu zďaleka neskončili. Naďalej bude nutná najvyššia bdelosť všetkých mierumilovných národov a ich rozhodný postup proti agresívnym imperialistickým silám. Československá vláda sa obracia na vlády všetkých štátov, ktorým je drahá vec mieru, s naliehavou výzvou, aby nepoľavili v svojom mierovom úsilí, aby až do dôsledkov doviedli boj za zmarenie imperialistických agresívnych plánov na Blízkom a Strednom východe, aby dopomohli k úplnému víťazstvu veci vieru. (Potlesk.)

Pokiaľ ide o udalosti v Maďarsku, chcel by som predovšetkým vyjadriť uspokojenie a radosť československej vlády nad tým, že konsolidácia pomerov čoraz úspešnejšie pokračuje. (Potlesk.) Vláda Maďarskej ľudovej republiky energicky zasiahla proti rozprášeným zvyškom ozbrojených skupín a iným živlom, ktoré terorizovali pracujúcich, a zabezpečuje pokojný rozvoj priemyselnej i poľnohospodárskej výroby. Popri týchto úspechoch, pravda, treba vidieť, že úplný návrat Maďarska do normálnych pomerov bude - najmä vzhľadom na veľké škody, spôsobené kontrarevolúciou - vyžadovať ešte nemálo času a usilovnej práce maďarského ľudu, ako aj pomoci spriatelených krajín.

Ak hovoríme o udalostiach v Maďarsku, treba predovšetkým vidieť ich podstatu. Sily domácej a zahraničnej reakcie, zneužívajúc vážne chyby, ktorých sa dopustilo bývalé vedenie Maďarskej strany pracujúcich a vláda Maďarskej ľudovej republiky, pripravili a zorganizovali krvavý pokus o kontrarevolučný prevrat, o nastolenie fašistickej moci a imperialistickej nadvlády v Maďarsku. Keby išlo len o to, odstrániť čo aj sebaväčšie chyby a nedostatky pri budovaní socializmu, nikdy by nedošlo k ozbrojenému násiliu. Bude snáď robotnícka trieda v ľudovodemokratickom štáte uplatňovať svoje záujmy prepadúvaním budov a zabíjaním ľudí, bojom proti ľudovej demokracii? Nazdávam sa, že tvrdiť niečo také bolo by urážkou robotníckej triedy. V ľudovodemokratickom štáte možno nedostatky a chyby odstrániť iba húževnatým bojom proti týmto nedostatkom, rozvíjaním princípov socialistického demokratizmu, upevňovaním ľudovodemokratického poriadku. A naozaj, neboli to robotníci a roľníci, neboľ to pracujúci ľud, ktorý v Budapešti rozpútal boje. Skutočnosť je taká, že v Maďarsku sa od prvých hodín ujali iniciatívy vopred pripravené, zorganizované a centrálne riadené skupiny, ktoré zneužili oprávnenú nespokojnosť maďarského ľudu pre svoje nebezpečné, kontrarevolučné zámery.

To však neznamená a nesmie znamenať, že možno prižmurovať oči nad hrubými a neodpustiteľnými chybami, ktorých sa dopustilo bývalé stranícke a štátne vedenie Maďarska na čele s Rákosim a Gerőm a ktoré spôsobili záujmom štátu, pracujúceho ľudu a veci socializmu vôbec veľké škody a straty.

Základom a zdrojom mnohých vážnych ťažkostí vo vývoji Maďarskej ľudovej republiky bola skutočnosť, že bývalé vedenie strany a štátu, ignorujúc prírodné i ekonomické podmienky krajiny, snažilo sa po celé dlhé obdobie ísť cestou autarkie. Snažilo sa vybudovať aj také priemyselné odvetvia, pre rozvoj ktorých neboli náležité surovinové a iné predpoklady, pričom veľký význam rozvoja poľnohospodárskej výroby zanedbalo. Táto chybná koncepcia ekonomickej výstavby krajiny, ktorá kládla obrovské nároky na investície, vyvolala vážne napätie v rozdeľovaní národného dôchodku a nevyhnutne viedla k skresľovaniu základného zmyslu socialistickej výstavby. Za obrovského úsilia všetkého ľudu boli, pravda, dosiahnuté nemalé výsledky v rozvoji priemyselnej výroby, ale záujmy človeka, záujmy zlepšovania života ľudu, ktoré sú ústredným cieľom a zmyslom výstavby nového, socialistického spoločenského poriadku, neboli patrične rešpektované.

V nasledujúcom období, keď mohli a mali byť tieto chyby napravené, prešlo sa však v Maďarsku k druhému extrému. Hrubé, tentoraz pravičiarske chyby fakticky viedli k postupnému oživovaniu kapitalizmu a k stagnácii hospodárskeho vývoja. Za takýchto podmienok aj tie najpeknejšie slová o zvyšovaní životnej úrovne ľudu ostali iba slovami.

Vážne rozmery nadobudlo v Maďarsku najmä v rokoch 1949 až 1952 porušovanie princípov socialistického demokratizmu, porušovanie socialistickej zákonnosti. Bývalé stranícke a štátne vedenie na čele s Rákosim a Gerőm sa odtrhlo od ľudu, hrubým spôsobom porušovalo základnú zásadu, že vláda pracujúcich má a musí riešiť všetky problémy socialistickej výstavby v úplnej jednote, v súlade s ľudom, za jeho priamej účasti a aktivity.

Niet sporu, že všetky tieto chyby a nedostatky sa dali napraviť. Boli to najmä uznesenia XX. sjazdu Komunistickej strany Sovietskeho sväzu, ktoré ukazovali všetkým ľudovodemokratickým štátom cestu k zabezpečeniu správnej línie socialistickej výstavby, k novým úspechom v oblasti politickej, hospodárskej a kultúrnej. Prerokovávanie výsledkov XX. sjazdu uvoľnilo vo všetkých socialistických štátoch nesmiernu iniciatívu širokých ľudových más. Išlo o to, podchytiť tieto veľké, doposiaľ často skryté sily a rezervy v záujme veci socializmu. O tom, aké možnosti sa tu otvorili, presvedčujeme sa na vlastných skúsenostiach. Správna aplikácia výsledkov XX. sjazdu Komunistickej strany Sovietskeho sväzu na celoštátnej konferencii Komunistickej strany Československa a dôsledné plnenie uznesení tejto konferencie umožňujú nám ďalej rozširovať doterajšie úspechy v socialistickej výstavbe, ďalej posiľnovať náš ľudovodemokratický poriadok, zvyšovať životnú úroveň ľudu a rozvíjať socialistický demokratizmus.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP