Středa 23. března 1955

3. den - středa 23. března 1955.

(Schůze opět zahájena v 9 hod. 5 min.)

(President republiky Antonín Zápotocký, doprovázen místopředsedou NS Fialou, vstupuje do své lóže. - Shromáždění povstává a vítá presidenta republiky dlouhotrvajícím bouřlivým potleskem. - Shromáždění usedá.)

Místopředseda dr Polanský (zvoní): Zahajuji přerušenou schůzi Národního shromáždění.

Jménem Národního shromáždění republiky Československé vítám mezi námi co nejsrdečněji presidenta republiky Československé soudruha Antonína Zápotockého. (Poslanci povstávají. - Dlouhotrvající bouřlivý potlesk. - Poslanci usedají.)

Budeme pokračovat v rozpravě.

Dávám slovo posl. dr Mancovi.

Posl. dr Manca: Vážený pán prezident, slávne Národné zhromaždenie!

Výstavba socializmu v našej vlasti, ktorá bola umožnená porážkou kapitalistického zriadenia, je nerozlučne spojená so starostlivosťou o zdravie pracujúceho človeka. Zdravie ľudu je najzákladnejšou podmienkou správneho rozvoja hospodárskej základne. Ihneď po oslobodení a hlavne po víťazstve pracujúceho ľudu vo februári 1948 venuje strana a vláda veľkú pozornosť zdravotníckej politike. Do základov sa prebudováva organizácia zdravotníctva. Dochádza k zjednoteniu zdravotníctva, zdravotnícka starostlivosť sa približuje k výrobným pracoviskám, je bezplatná a takto dnes prístupná takmer deviatim desetinám nášho obyvateľstva. V štátnom rozpočte postupne väčšie a väčšie čiastky sú zaisťované pre zdravotníctvo. I v štátnom rozpočte na tento rok je zaistené pre zdravotníctvo v sume 5.459 miliónov Kčs o 2 % viac ako v roku 1954. Proti roku 1937 náklady na zdravotnícku starostlivosť o jednotlivca stúpli skoro desaťnásobne.

Pri budovaní nášho socialistického zdravotníctva najväčšia pozornosť sa venuje prevencii. Vychádzajúc zo zásad marxistickej ekonómie a socialistického humanizmu uplatňuje sa zásada, že ľahšie, úspornejšie a morálnejšie je chorobám predchádzať, ako ich liečiť. Kapitalistické zdravotníctvo, ktoré vidí v pracujúcom človekovi iba výrobnú silu, nemá záujem na jeho šťastí, koncentruje sa prevážne na úsek liečebnej kuratívy. Prevencia preto najpodstatnejšie charakterizuje socialistické zdravotníctvo.

Veľká pozornosť je venovaná hlavne ochrane zdravého rozvoja novej generácie, výchove zdravotníckych kádrov a vedeckému výskumu. V každom úseku zdravotníckej starostlivosti dosiahli sme úspechy, ktoré najjasnejšou rečou hovoria, že cesta, ktorou sa uberá naše zdravotníctvo, je jedine správna. Tieto úspechy nám najlepšie vyniknú z niekoľkých porovnaní. Dojčenská úmrtnosť v roku 1954 poklesla proti roku 1937 v celoštátnom priemere z 11,7 % na 3,6 %, teda viac ako trojnásobne. V niektorých, kedysi zanedbávaných, krajoch nášho Slovenska poklesla dojčenská úmrtnosť až desaťnásobne. Tu netreba slov. Tieto čísla sú najkrajšou vizitkou nášho zdravotníctva a nášho socialistického zriadenia, ktoré zachraňuje pre život viac ako 7.000 nemluvniat ročne. Vieme veľmi dobre, že dieťa si nemôže vytvárať samo životné podmienky a je závislé od svojho prostredia. Aké je prostredie, vytvárané pre deti v kapitalistických štátoch, o tom najlepšie hovorí medzinárodná konferencia, zvolaná na ochranu detí do Viedne v roku 1952. Tu sme sa dozvedeli, že vo Francii zomiera ročne 41.000 dojčiat a v štáte chybuje 20.000 miestností pre školské učebne. V Taliansku je situácia ešte horšia. Z 8 miliónov detí len 1,5 miliónu sa dostáva potrebnej materiálnej pomoci. V týchto krajinách je dieťa, ktoré má prísť na svet, neznesiteľným bremenom.

Naše matky s láskou a túžbou očakávajú dieťa, ktoré sa má narodiť. A takto tomu kedysi nebolo. V roku 1932 bolo na Slovensku na 1.000 obyvateľov 7-9 potratov. Podľa inej štatistiky v tom čase u slobodných 58 %, u vydatých až 74 % žien končilo v tehotenstve potratom.

Pôrodnosť proti roku 1937 sa u nás zvýšila o 38 %. Celková úmrtnosť poklesla o 13 %. Úmrtnosť na tuberkulózu sa znížila proti roku 1937 o 59,5 %. Priemerná dĺžka života sa za ten čas predĺžila skoro o 10 rokov. Tieto čísla sú iste dôsledkom nielen zvýšenej zdravotníckej starostlivosti, ale hlavne i dôkazom stále sa zvyšujúcej životnej úrovne nášho ľudu. Len na dôchodkové zaopatrenie je zaistené v štátnom rozpočte viac ako 7 miliárd Kčs, teda ešte o 3 % viac ako v roku 1954. Na Slovensku bolo v roku 1954 vyplatené na dôchodky invalidné a starobné viac ako 11/4 miliardy Kčs, t. j. o 230 % viac ako v r. 1945. V prípade potreby je o práce neschopných a starých ľudí postarané v domovoch odpočinku. Kedysi tomu tak nebolo a nie je tomu ani teraz v kapitalistických štátoch. Harry Pollitt, generálny tajomník Komunistickej strany Anglie, v januári t. r. hovoril v Nottinghame o tom, ako nedôstojne je postarané o starých ľudí v Anglii. Štát vraj nemá prostriedky pre zlepšenie životných podmienok týchto ľudí. Naproti tomu stát však vedel zaopatriť prostriedky v sume 150 miliónov libier (3 miliárd Kčs) na vydržovanie britských vojakov po celom svete. Našli sa i prostriedky v sume 236 miliónov libier na vedecký výskum vojnovej výroby, pričom na civilné výskumníctvo (zdravotníctvo, poľnohospodárstvo a pod.) bolo venované iba 27 miliónov libier (540 miliónov Kčs). Celkové výdaje na vojsko boli štyri razy väčšie než výdaje na zdravotníctvo. Zakiaľ v minulom roku po celej Anglii se stavali vojenské letiská, od konca vojny nebola postavená ani jedna všeobecná nemocnica. Táto skutočnosť je tým prekvapujúcejšia, keď uvediem, že len na Slovensku v r. 1948-1953 sa zvýšil počet nemocníc a pôrodníc o 16 a počet liečebných ústavov pre tuberkulóznych sa v tom čase zdvojnásobil. Počet postelí v nemocniciach od r. 1948 vzrástol o 26 %, počet detských postelí o 66 % a gynekologicko-pôrodníckych o 45 %. Len v roku 1954 vzrástol počet postelí o 5.600 a v pláne hospodárskeho rozvoja na tento rok je zaistený ďalší vzrast o 33 %, teda o ďalších 3.000 postelí. Zvýšenie počtu postelí v našich pôrodniciach umožňuje stále vzrastajúce percento ústavných pôrodov. V roku 1954 až 74,4 % našich matiek porodilo v ústavoch a každé choré dieťa v prípade najmenšej potreby má zaistené miesto na detských oddeleniach našich nemocníc. Ako tomu bolo kedysi, to nám najlepšie osvetlia tieto čísla: na Slovensku v r. 1936 len 3 % rodičiek rodilo v ústavoch a len 5 % detí, ktoré zomierali, mali možnosť sa liečiť v nemocnici.

Úmerne so vzrastom zdravotníckych zariadení, ba ešte podstatnejšie sa rozšíril i počet zdravotníckych kádrov všetkých skupín. Počet lekárov vzrástol od r. 1948 z 10.659 na 17.571, teda skoro o celých 65 %. Len v roku 1954 vzrástol počet lekárov o 9,4 % a v pláne hospodárskeho rozvoja na rok 1955 sa počíta s ďalším zvýšením o 9,8 %. V rokoch 1949-1953 bolo prijatých a vyškolených na 30.000 pracovníkov stredného zdravotníckeho personálu. Iste môžeme povedať, že taký rozkvet je možný len v socialistickom štáte.

Zdravotnícka starostlivosť je u nás bezplatná a takto prístupná skoro 90 % nášho obyvateľstva. Pre porovnanie je zaujímavá zpráva v New York Times z januára t. r., v ktorej sa hovorí, že asi 16 % všetkých rodín v Amerike sa zadĺžilo výdavkami počas nemoci v celkovej sume viac ako jednej miliardy dolárov za jeden rok.

A takto by som mohol hodnotiť každý jednotlivý úsek nášho socialistického zdravotníctva. Veľké úspechy boli dosiahnuté na poli výroby liečiv. Nemocnice, sanatóriá, kúpele, výroba a distribúcia liečiv prestali byť už zdrojom obohacovania sa súkromných podnikateľov, ktorí obchodovali s ľudským zdravím.

Aby sme zaistili podmienky ďalších a ešte väčších úspechov v boji o zdravie človeka, musíme si starostlivo všímať i nedostatkov, ktoré sa nám stále objavujú, a odstraňovať ich. Nemôžem nespomenúť, že úroveň zdravotníckej starostlivosti zaostáva za vytvorenými podmienkami, hlavne v ambulantnej časti našej preventívnej a liečebnej starostlivosti. Nie sú zriedkavé prípady, skôr možno povedať, že veľmi časté, že nemocný u lekára nie je vyšetrovaný, ale iba informovaný o tom, na koho sa má pre udávané obtiaže obrátiť. Tak sa stáva, že nemocný chodí od odborníka k odborníkovi, zhromažďuje predpisované lieky a keď sa jeho zdravotný stav nelepší, stráca dôveru a právom sa stáva nespokojný. Povinnosťou každého praktického lekára je, aby nemocného dôkladne vyšetril a len v prípade potreby odoslal na ďalšie odborné vyšetrenie. Len takto môže prestať šikanovanie nemocného od lekára k lekárovi, zníži sa absencia na pracoviskách, zlepšia sa pracovné podmienky u našich odborníkov a zabráni sa hlavne neodôvodnenému plytvaniu liekmi. S týmto problémom sa treba osobitne zaoberať. Spotreba liekov od roku 1946 vzrástla skoro 31/2 razy, čoho príčinou nie je zvýšená chorobnosť, ale nehospodárnosť ako zo strany lekárov, ktorí lieky predpisujú, tak i zo strany nemocných, ktorí drahé lieky neodôvodnene zhromažďujú v domácich lekárničkách. V týchto dnes v každej rodine nájdeme nielen lieky prvej pomoci, ale i všetky najdrahšie a najcennejšie lieky, ktoré sú neodborne uskladnené a po čase zo strachu pred zlým účinkom putujú do odpadových košov.

Na úseku preventívnej a liečebnej starostlivosti pokladám si za povinnosť ako lekár, ktorý pracuje v našich kúpeľoch Piešťanoch, hovoriť aspoň krátko o našom kúpeľníctve. Kúpele v rukách jednotlivca boli zdrojom špekulácie a obohacovania. Komu slúžili kúpele u nás kedysi? Prepychové paláce mohli slúžiť iba tým, ktorí si drahý pobyt v týchto zariadeniach mohli zaplatiť. Z kapacity 2.500 postelí v Piešťanoch ani nie 300 postelí bolo určených pre liečenie pracujúcich, ktorých vyslala na liečenie bývalá Národná poisťovňa. Ostatné postele boli k dispozícii súkromníkom, veľkostatkárom a fabrikantom, u ktorých skoro nikdy nešlo o vážnejšie ochorenie, ale ktorí sa chodili do kúpeľov iba zabávať. Ako sa starala ešte donedávna štátna zdravotnícka zpráva o chorých, trpiacich ťažkými formami reumatizmu, najlepšie vidíme na tých nemocných, ktorí k nám dnes prichádzajú. Prichádzajú invalidi mnoho rokov úplne nepohybliví, odkázaní vo všetkom na pomoc svojho okolia, a prichádzajú k nám po prvý raz. Z 21.875 takzvaných kúpeľných hosťov v r. 1937 bolo iba 2.979 poistencov, teda asi 13 %. V tomto čísle sú však zahrnutí už i vojaci a vysoké percento súkromných úradníkov. V roku 1954 len v zariadeniach štátnej zdravotnej správy bolo na liečení 6.491 nemocných. Z toho bolo robotníkov a roľníkov spolu s rodinnými príslušníkmi 4.354 a zvyšok tvoria ostatní pracujúci a dôchodci. V najprepychovejších hoteloch sú ubytovaní robotníci, roľníci a štátna zdravotná správa vynakladá všetko úsilie na to, aby sa im dostalo najlepšej starostlivosti. O akú starostlivosť mohlo ísť pred šiestimi rokmi v štátnych kúpeľoch, môžeme usúdiť z týchto porovnaní: Kým vtedy pre 2.979 poistencov pracoval iba jediný lekár, dnes pre 6.491 nemocných pracuje 14 lekárov. Zo 4 sestier v r. 1945 vzrástol počet sestier a rehabilitačných pracovníkov na 62. Toto je jasným dôkazom toho, že v našich kúpeľoch sa dnes liečia opravdu chorí ľudia a nie jedinci s vysokými nárokmi, ktorí pri liečbe potrebovali zábavu, hudbu, hazardné hry, nie však zdravotníckého pracovníka. Liečebná doba je určovaná dnes výslovne potrebami zdravotného stavu nemocného, ktorému sa dostáva popri kúpeľnej liečbe i komplexná liečba pri použití všetkých moderných liečebných prostriedkov.

Aj na tomto úseku máme dosiaľ nedostatky, ktoré sme doteraz ešte nevedeli odstrániť. Musíme zlepšiť výber pacientov určených pre kúpeľnú liečbu, a to závisí v prvom rade od našich lekárov vonku. Tým zabránime, aby sa nám dostávali na úkor vážne nemocných takzvaní "nemocní", ktorí si zamieňajú pojem dovolenky s pojmom kúpeľnej liečby, alebo skupina balneofilov, ktorým kedysi z obchodného hľadiska bolo dokazované, že kúpeľnú liečbu musia každoročne opakovať.

Naše nové, socialistické kúpeľníctvo prestalo byť zdrojom obohacovania sa jednotlivcov, stalo sa predmetom vedeckého bádania a tým sa zaradilo medzi ostatné obory socialistickej medicíny.

Všetky spomínané úspechy nášho zdravotníctva sú dôkazom správnosti našej cesty a zároveň zárukou ďalšieho rozvoja zdravotníckej starostlivosti o človeka, ktorý je možný len v socialistickom štáte. (Potlesk.)

Místopředseda dr Polanský (zvoní): Dávám slovo posl. Kaliskému.

Posl. Kaliský: Vážený pán prezident, vážené Národné zhromaždenie!

"Všetko naše národné a pokrokové úsilie je úzko späté s vývojom kultúry, ba u máloktorého národa hrala kultúra v jeho živote takú veľkú úlohu, ako u národov našich.

Spisovatelia, vedci, učitelia, divadlá, prebudení kňazi stáli u nás vždy po boku ľudu, šli vždy v prvých radoch národného hnutia.

Je samozrejmé, že túto tradíciu nielen neopustíme, ale ju budeme posilňovat."

Tieto slová povedal Klement Gottwald.

Povedal ich na sjazde národnej kultúry v Prahe roku 1948.

Tieto slová žiada sa zopakovať teraz, keď v jubilejnom desiatom roku existencie slobodnej, ľudovodemokratickej Československej republiky s oprávnenou hrdosťou zisťujeme, že jednu z najradostnejších stránok nového života nášho ľudu tvorí utešený rozkvet národnej kultúry.

Verná najlepším národným tradíciám pochopila drvivá väčšina našich vzdelancov veľkosť a krásu historickej úlohy výstavby socializmu, primkla sa k pracujúcemu ľudu a po jeho boku i v prvých jeho radoch čestne pracuje a bojuje za krásny a bohatý život našich národov.

Je to tak preto, lebo československý pracujúci ľud svojím legendárnym bojom za slobodu, svojím hrdinstvom pri mierovom budovaní vlasti nemohol nezískať srdce i rozum všetkých skutočne vlastenecky cítiacich príslušníkov inteligencie, nemohol silou svojej pravdy skôr či neskôr nezapáliť a nestrhnúť všetkých čestných, i keď predtým mýliacich sa i blúdiacich, pracovníkov vedy, kultúry a umenia.

Je to tak preto, lebo československý pracujúci ľud pod vedením komunistickej strany a vlády Národného frontu cieľavedome vytvára za minulých režimov ani netušené podmienky pre rast vzdelanosti, pre rozvoj národnej kultúry v najširšom zmysle slova.

Náš ľud si vysoko váži prácu svojej novej i staršej inteligencie a neľutuje prostriedky, ktoré vynakladá na to, aby ona mohla ďalej rásť a pokojne pracovať v školách, v technickej praxi, vo vedeckom bádaní, v oblasti literárnej tvorby, divadla, filmu i v osvetovej činnosti. Právom môžeme hovoriť, že sa zaraďujeme medzi najvzdelanejšie národy, medzi kultúrne najvyspelejšie štáty sveta.

Radostné je to konštatovanie o celej našej vlasti, no dvojnásobne je ono radostnejšie o Slovensku. O Slovensku, ktoré v mimoriadne priaznivých podmienkach existencie ľudovodemokratického Československa, v podmienkach výstavby socializmu, dejúcej sa za bratskej pomoci českého ľudu, prežíva skutočnú národnú renesanciu.

Nechcem z tohoto miesta prednášať rozsiahle štatistické prehľady. Chcem pri príležitosti prerokovávania vládneho návrhu zákona o štátnom pláne rozvoja národného hospodárstva republiky Československej na rok 1955 a pri prerokovávaní návrhu štátneho rozpočtu na rok 1955 poukázať na niektoré kultúrnopolitické javy, charakterizujúce to, aké veľké, vskutku prevratné veci sa dejú v kultúrnom živote slovenského ľudu.

Uvedomme si len napríklad, že minulý rok bol vlastne prvým rokom činnosti oprávnenej pýchy našej vedy - Slovenskej akadémie vied. Na konci roku 1954 mohla už Slovenská akadémia vied odmeniť celý rad vedeckých prác talentovaných vedcov, mladých i starších vedeckých pracovníkov, z ktorých prác môžeme uzatvárať, že Slovenská akadémia vied vedome zapúšťa svoje korene do riešenia konkrétnych problémov, spojených so socialistickou výstavbou Slovenska, aby tak mohla smelo rásť k vysokým métam teoretického bádania a aby sa ako mladšia sestra stala dôstojným partnerom vrcholnej československej vedeckej ustanovizne, Československej akadémie vied.

A československý ľud dáva na to Slovenskej akadémii vied možnosti, keď v štátnom rozpočte zabezpečuje jej činnosť a najmä jej ďalší rozvoj a rast sumou vyše 60 miliónov Kčs.

No, obraz búrlivého rozvoja vedy na Slovensku, vedy postavenej do služieb ľudu, by nebol zďaleka úplný, keby sme z neho vynechali ďalšie nesmierne dôležité stránky vedy - naše vysoké školy.

Je príznačné pre tempo búrlivého rozvoja nášho hospodárstva a kultúry, že pomaly berieme ako samozrejmé také veci, o ktorých sa nielen našim rodičom, ale ani našim starším bratom a sestrám ani nesnívalo.

Zastavme se aspoň pri čísle vysokých škôl. Máme ich na Slovensku 12. Máme nielen univerzity, vysoké školy pedagogické a vysokú školu technickú, ale aj vysokú školu lesnícku, vysokú školu pôdohospodársku, vysokú školu výtvarných umení a vysokú školu muzických umení. Vysokoškolské mesto je nielen Bratislava, ale aj Košice, Zvolen a Nitra.

Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP