Pondělí 14. dubna 1947

Slovenská národná rada 1947

Stenografický zápis

o priebehu 8 zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady, konaného 14. apríla 1947.

Obsah:

 

1. Otvorenie - - - - - - - - -

3

2. Sľub nového člena SNR Dr. Jozefa Dieška - -

3

3. Ospravedlnenie neprítomnosti - - - - -

3

4. Vzdanie sa členstva v SNR člena Štefana Velgosa -

3

5. Zvolenie nového predsedu úsporného a kontrolného výboru SNR Petra škodáčka - - - -

3

6. Zvolenie nového predsedu rozpočtového výboru Gustava Zemana - - - - - - - -

3

7. Zpráva o rozdanej tlači - - - - - -

3

8. Odpovede povereníkov na prejavy členov SNR odznelé v rozprave o expozé:

 

Odpoveď povereníka spravodlivosti Dr. Ivana Štefánika __________

3

Odpoveď povereníka, priemyslu a obchodu Dr. Jána Púlla ____

10

Odpoveď povereníka pôšt prof. Jozefa Lukačoviča

15

9. Expozé povereníka vnútra div. gen. Dr. Mikuláša Ferjenčíka - - - - - - - - -

23

10. Zpráva právneho a kultúrneho výboru o návrhu Predsedníctva Slovenskej národnej rady na vydanie nariadenia o opatreniach v oblasti filmu na Slovensku podľa § 2 dekrétu prez. Republiky č. 50/1945 Sb.

 

Zpravodajca: člen SNR Dr. Ľubomír Baar - -

59

11. Rozprava o prednesenej zpráve:

 

reč člena SNR Pavla Styka - - - - - -

59

reč člena SNR Juraja Pavlíka - - - - -

67

12. Zpráva právneho výboru o návrhu povereníka vnútra na vydanie nariadenia o samostatnom okrese Šahy.

 

Zpravodajca: člen SNR Dr. Ján Beharka - -

69

13. Zpráva imunitného výboru o žiadosti Hlavného štátneho zastupiteľstva v Bratislave o udelenie súhlasu k trestnému stíhaniu člena a podpredsedu SNR pplk Milana Poláka. Zpravodajca: člen SNR škpt. Júliu Kukliš - -

70

Stenografický zápis o prietoku 8. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady, konaného dňa 14. apríla 1947 v Bratislave.

Začiatok: 9.20 hod., koniec: 17.30 hod.

Prítomní: predseda SNR Dr. Jozef Lettrich, podpredsedovia: pplk. Milan Polák, Dr. Ivan Horváth, kan. Andrej Cvinček a Karol Šmidke.

Členovia: 92.

Povereníci: predseda SP Dr. Gustav Husák, podpredseda SP Rudolf Fraštacký, gen. Dr. Ferjenčík, Laco Novomeský, Dr. Ivan Štefánik, Dr. Samuel Belluš, Dr. Ján Púll, Ing. Jozef Styk, Jozef Lukačovič a predseda NKD Dr. Fedor Thurzo.

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich: (cengá).

Slávna Slovenská národná rada!

Otváram 8. zasadnutie pléna Slovenskej národnej rady a zisťujem, že Slovenská národná radia je schopná usnášať sa. Pred rokovaním o vlastnom programe složí sľub nový člen SNR pán Dr. Jozef Dieška. Prosím menovaného pána, aby predstúpil pred tribúnu a po prečítaní sľubu pánom prednostom úradu Predsedníctva Slovenskej národnej rady Dr. Martičekom pristúpil ku mne a podaním ruky a vyslovením slova sľubujem složil sľub. Prosím p. Dr. Martinčeka, aby prečítaj text sľubu.

Dr. E. M. Martinček: (číta text sľubu) "Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný odkazu Slovenského národného povstania, budem verný československej republike a Slovenskej národnej rade, budem zachovávať platné zákony a nariadenia, budem plniť svedomite a nestranne svoje povinnosti a vo všetkom konaní budem mať na zreteli len prospech štátu a národa".

(Dr. Dieška podaním ruky p. predsedovi SNR Dr. Jozefovi Lettrichovi a vyslovením slova "sľubujem" složil sľub).

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:

Svoju neprítomnosť na dnešnom zapadnutí ospravedlnili členovia Slovenskej národnej rady: pán Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv, Václav Gádoši. Jozef Suchý, Ľudovít Benada a Dr. Anton Rašla.

Oznamujem, že pán Štefan Velgos, člen Slovenskej národnej rady za Stranu slobody vzdal sa členstva, v Slovenskej národnej rade a Predsedníctvo Slovenskej národnej rady jeho rezignáciu prijalo.

Oznamujem tiež, že úsporný a kontrolný výbor Slovenskej národnej rady na svojom zasadnutí dňa 1. apríla 1947 ma miesto vystúpivšieho pána Dr. Vladimíra Brežného vyvolil za svojho predsedu pána Petra Škodáčka.

Oznamujem ďalej, že rozpočtový výbor na svojom zasadnutí dňa 1. apríla 1947 na miesto zosnulého predsedu pána Ladislava Liptáka vyvolil za svojho predsedu pána Gustáva Zemana.

Na dnešnom zasadnutí bola rozdaná táto tlač:

Stenografický zápis o priebehu 5. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady,

expozé pána povereníka vnútra div. gen. Dr. Mikuláša Ferjenčíka,

zpráva právneho a kultúrneho výboru o návrhu Predsedníctva Slovenskej národnej rady na vydanie nariadenia o opatreniach v oblasti filmu na Slovensku podľa § 2 dekrétu prezidenta republiky č. 50/1945 Sb. a zpráva imunitného výboru o žiadosti Hlavného štátneho zastupiteľstva v Bratislave o udelenie súhlasu k trestnému stíhaniu člena a podpredsedu SNR pána pplk. Milana Poláka.

Oznamujem, že poštou bola, rozoslaná táto tlač:

Návrh Sboru povereníkov na vydanie nariadenia o zalesnení niektorých pozemkov, o premene lesnej kultúry a zákaze pastvy v lesoch.

Návrh pridelilo Predsedníctvo výboru právnemu a hospodársko-sociálnemu.

Návrh Sboru povereníkov na vydanie nariadenia, ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia zákona o plemenitbe hospodárskych zvierat.

Návrh pridelilo Predsedníctvo výboru právnemu a hospodársko-sociálnemu.

Návrh Sboru povereníkov na vydanie nariadenia, ktorým sa mení nariadenie o vicinálnych cestách.

Návrh pridelilo Predsedníctvo právnemu výboru.

Prikročíme k rokovaniu.

Prvým bodom dnešného programu sú odpovede povereníkov na prejavy členov Slovenskej národnej rady odznelé v rozprave o expozé. K slovu sa prihlásil pán povereník spravodlivosti Dr. Ivan Štefánik. Prosím, aby sa ujal slova.

Povereník spravodlivosti Br. Ivan Štefánik:

Slávna Slovenská národná rada!

Pánovia! Na poslednom zasadnutí pléna Slovenskej národnej rady v rozprave o mojom expozé prihlásili sa medzi inými k slovu aj členovia Slovenskej národnej rady pán Ľudevít Bortel a pán Ján Ušiak. Ich kritiku, pokiaľ bola vecná a podložená, vítam. Pokladám však za nutne uviesť na správnu mieru a pravdu niektoré skutočnosti, ktoré boly podložené nesprávnymi alebo mylnými informáciami. Predovšetkým chcem reagovať na výtku ohľadne preverovania zamestnancov. Už v expozé som uviedol, že až na nepatrné, doterajším šetrením odôvodnené výnimky je preverovanie v podstate skončené. Príčina toho neväzí len v preverovacej komisii, ale vo veľkej miere je to zapríčinené aj inými orgánmi, na ktoré nemá Povereníctvo spravodlivosti žiadnu ingerenciu. Ide o prípady, kde činnosť preverovaného Zamestnanca, musela byť podrobená bedlivému vyšetrovaniu stanicami Národnej bezpečností, u ktorých neboly veci vybavené dosť rýchle, alebo relácie neboly úplné a preto musely byť vrátené na doplnenie. Nemalo by významu predkladlať Slovenskej národnej rade číselné údaje pred definitívnym skončením celého preverovacieho procesu, ktoré síce zodpovedajú dnešnému stavu, ale už zajtra by neskytaly verný obraz, keďže preverovacia komisia vynáša ešte rozhodnutia permanentne a tým sa celkový stav so dňa na deň mení.

Pri tej príležitosti dovoľujem si uviesť, že preverený zamestnanec behom roka má právo podať rozklad, s ktorým rozkladom sa preverovacia, komisia opätovne zapodieva.

Slávna Slovenská národná rada! Pokiaľ ide o zamestnancov prevzatých z územia Maďarskom dočasne okupovaného, treba poznamenať, že v prevážnej väčšine boli prijatí zamestnanci slovenskej národnosti a len malé percento tvoria zamestnanci národnosti maďarskej. O týchto bolo prevádzané preverovacie konanie veľmi rigorózne a do služieb československej republiky boli prijatí len skutočne najlojálnejší. Uvádzam v tejto súvislosti aspoň čísla ohľadne sudcov, keďže sudcovský stav je v danom prípade vystavený najviac kritike. Z obsadeného územia bolo prevzatých celkom 57 sudcov, z toho 50 boli v službách československej republiky už do roku 1938 a len 7 boli takí, ktorí predtým v službách Československej republiky neboli. Všetci však absolvovali do roku 1938 strednú a vysokú školu a po stránke štátoobčianskej spoľahlivosti nebolo proti ním námietok. Ďalej boli ponechaní 4 sudcovia nemeckej národnosti, ktorí na Slovensku pôsobia už dlhý čas, sú úplne aklimatizovaní a aj za minulého režimu dostatočne preukázali demokratické a protifašistické smýšľanie. Bolo tu vytýkané, že mnohým sudcom povolil sa, prechod do iných rezortov verejnej správy a tým bol zmenšený už aj tak katastrofálny malý počet sudcov. Justičná správa sa od prvopočatku dôsledne bránila uvoľňovaniu sudcov pre službu v iných rezortoch verejnej správy a túto zásadu aj teraz do dôsledkov dodržuje. Nemožno však zaprieť, že napriek tejto zásade vyššie záujmy štátne v sektore politickom, hospodárskom, prípadne administratívnom prinútily justičnú správu, že musela dať súhlas k uvoľneniu sudcov. Je celkom 25 sudcov a konceptných úradníkov, ktorí službu v rezorte justičnom tohto času nekonajú. Z tohoto počtu sú štyria poslancami Ústavodarného národného shromaždenia, dvaja členovia Slovenskej národnej rady, dvaja na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe, jeden na Ministerstve pre sjednotenie zákonov v Prahe, jeden na Úrade Predsedníctva Sboru povereníkov, 4 na Povereníctve pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, dvaja na Povereníctve výživy, jeden na Povereníctve priemyslu a obchodu, jeden na Povereníctve vnútra, jeden na Najvyššom správnom súde, dvaja na Osídľovacom úrade a Fonde národnej obnovy a 5 na mimoriadnych dovolenkách, a to ako predsedovia Okresných národných výborov a miestneho národného výboru v Bratislave. Mimo uvedeného počtu 25 sudcov a konceptných úradníkov, ktorí sú vedení ešte v štatuse sudcov, ale nekonajú službu v justičnom rezorte, bolo úplne uvoľnených z rezortu justičného a už prevzatých do iného rezortu celkom len 6 sudcov. To sú väčšinou prípady, kde už štyri, päť i šesť rokov sudca nevykonáva sudcovskú povinnosť a sudcovskú svoju službu.

Pán člen Slovenskej národnej rady Ľudevít Bortel tvrdil, že Povereníctvo spravodlivosti zanedbalo pričiniť sa, aby zákon č. 103 z roku 1946 Sb. o zvláštnych služobných prídavkoch sudcov z povolania a ostatných justičných zamestnancov platil aj na Slovensku. Toto tvrdenie pána člena Slovenskej národnej rady vonkoncom nezodpovedá skutočnému stavu, lebo Povereníctvo učinilo všetko, čo je v jeho silách, aby zabezpečilo platnosť citovaného zákona i na Slovensku. Citovaný zákon, ktorý vznikol z iniciatívneho návrhu, totiž neprešiel vôbec pripomienkovým pokračovaním a o obsahu ktorého zákona a obmedzení jeho platnosti na zeme Českú a Moravskosliezsku dozvedelo sa Povereníctvo spravodlivosti až po publikovaní v Sbierke zákonov a nariadení. Po srovnaní platových pomerov sudcov a justičných zamestnancov v historických zemiach a ich platových pomerov na Slovensku Povereníctvo vypracovalo ihneď osnovu nariadenia Slovenskej národnej rady o osobitných prídavkoch sudcov a ostatných justičných zamestnancov, obsahové totožnú so znením zákona č. 103 z roku 1945 Sb. a túto rozposlalo listom 20, dňa 17. júna, 1946 číslo 24406/1946 do pripomienkového pokračovania. Ministerstvo spravodlivosti listom zo dňa 4. júla 1946 upozornilo Povereníctvo spravodlivosti, že priznanie služobných prídavkov sudcom a justičným zamestnancom na Slovensku môže sa uskutočniť len cestou zákona so zreteľom na čl. II. bod 17. Dohody z 2. júna 1945 a súčasne doporučilo, aby otázka úpravy služobných prídavkov justičným zamestnancom na Slovensku bola riešená v rámci osnovy zákona sjednotením niektorých predpisov a platových a služobných pomeroch štátnych a iných verejných zamestnancov. Legislatívny sbor pri Slovenskej národnej rade medzi tým prerokoval, prijal osnovu vypracovanú Povereníctvom spravodlivosti o osobitných prídavkoch, avšak upozornil na nutnosť podrobiť ju pokračovaniu podľa novej Dohody medzi vládou republiky československej a Slovenskou národnou radou zo dňa 28. júla 1946. Vláda na zasadnutí dňa 25. októbra 1946 napriek podrobne odôvodnenému stanovisku Povereníctva spravodlivosti vyslovila nesúhlas s tým, aby Slovenská národná rada prerokovala osnovu nariadenia Slovenskej národnej rady o osobitnom prídavku sudcom a ostatným justičným zamestnancom s odôvodnením, že ide o vec celoštátnu, ktorá nepatrí do pôsobnosti Slovenskej národnej rady.

Povereníctvo spravodlivosti v dôsledku tohto stanoviska vlády súhlasilo, aby zákon č. 103/1946 Sb. bol na Slovensko rozšírený tak, že by sa pojal do osnovy zákona o sjednotení niektorých predpisov o platových. a služobných pomeroch štátnych a iných verejných zamestnamcov, ktorá sa súčasne prerokúva, vo vláde. Túto osnovu dňa 11. februára 1947 prejednával personálny komitét ministrov v Predsedníctve vlády. Rokovania personálneho komitétu ministrov som sa zúčastnil osobne. Personálny komitét ministrov po prednesení stanoviska Ministerstva financií a Povereníctva spravodlivosti neakceptoval požiadavku Povereníctva spravodlivosti v otázke vylúčenia zvláštnych služobných prídavkov zo započítania pri úprave služobných platov jedine z toho dôvodu, že by pripravovaná platová úprava miesto vyrovnania platov štátnych zamestnancov v oboch častiach Republiky opätovne zväčšovala rozdiel medzi služobnými príjmami u ženatých zamestnancov vyšších kategórií v justičnej správe na Slovensku oproti týmže zamestnancom iných rezortov štátnej správy v zemiach českých a to až na 10 až 11 tisíc korún československých ročne. So zreteľom však na to, že platová úprava podľa navrhovanej osnovy zákona nemohla by poskytnúť niektorým justičným zamestnancom na Slovensku ani spolu so služobným prídavkom podľa zákona č. 103/46 Sb. efektívne vyšší služobný príjem oproti zamestnancom tých istých služobných kategórií iných rezortov štátnej správy na Slovensku, usniepol sa ministerský komitét doporučiť vláde, aby sudcom a ostatným justičným zamestnancom na Slovensku, na ujmu ktorých v pomere k zamestnancom iných rezortov štátnej správy na Slovensku nastanú pri úprave jednotných platov nesrovnalosti, vláda priznala osobný prídavok podľa § 148 ods. 4 platového zákona až do výšky polovice príslušného služobného prídavku ustanoveného zákonom č. 103/1946 Sb.

Povereníctvo spravodlivosti listom zo dňa 15. februára 1947 navrhlo v tomto smere doplnenie citovanej osnovy zákona a súčasne vypracovalo aj návrh vládneho usnesenia, aby justičným zamestnancom na Slovensku bol priznaný s účinnosťou od 1. januára 1946 osobný prídavok podľa § 148 ods. 4 platového zákona vo výške 50 % príslušného zvláštneho služobného prídavku ustanoveného zákonom č. 103/1946 Sb. Tento ústupok v predmetnej otázke bolo Povereníctvo spravodlivosti nútené urobiť v záujme dosiahnutia jednotností v platovej a mzdovej politike a v záujme odstránenia ťažkostí, ktoré Ministerstvo financí predvída pri chystanej definitívnej platovej úprave.

Slávna Slovenská národná rada!

Boly na mňa vznesené dotazy v súvislosti s pozemkovou reformou. K tomu poznamenávam, že vykonávanie pozemkovej reformy nepatrí do rezortu Povereníctva spravodlivosti. Je úlohou Povereníctva pôdohospodárstva, aby sa vyporiadalo aj s právnymi otázkami s pozemkovou reformou súvisiacimi.

Pokiaľ ide o exekučnú vec vymáhajúcej strany Roľníckej vzájomnej pokladnice v Piešťanoch proti povinnej strane Antonovi Leonhardymu, bytom v Piešťanoch, o 750.000 Kčs istiny s príslušenstvom, Okresný súd v Piešťanoch pod č. Nc 19/1946 právom povolil pokračujúcu exekúciu vkladom exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, zapísané v pozemnoknižných vložkách katastrálneho územia Šarfia a katastrálneho územia Vozokany. Okresný súd v Nitre pod čís. E 1094/1946 respektíve 2758/1946 vykonal túto exekúciu, lebo v uvedených pozemnoknižných vložkách podľa lustra pozemnoknižného oddelenia Okresného súdu v Nitre nie je dosiaľ v prospech nikoho vložený zákaz scudzenia a obťaženia predmetných nehnuteľností.

Platí totiž ustanovenie § 22 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, podľa ktorého možno s predchádzajúcim súhlasom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zaťažiť aj skonfiškovaný majetok.

Slávna Slovenská národná rada!

Ani súdy a tým menej Povereníctvo spravodlivosti nemôže zabrániť, aby sa podávaly neoprávnené žaloby. Je predsa známe, že sa vynášajú aj také rozsudky, v ktorých sa žaloba zamieta. Je práve úlohou súdu, aby v konkrétnom prípade na podklade prevedeného dokazovania zistil, či je žaloba právom podaná. Tak aj v prípade repozičného sporu, vedeného nezvestným Adolfom Fuchsom, zastúpeným opatrovníkom Dr. Aladárom Iványim, advokátom v Michalovciach, proti 15 roľníkom vo Veľkých Ripňanoch, bude vecou Okresného súdu v Nitre, respektíve - pri použití opravných prostriedkov - príslušných odvolacích inštancií, aby po zistení skutkového štiavu rozhodly o žalobe. S hľadiska obrany obžalovaným stačí, ak predložia rozhodnutie o konfiškácii, ako aj rozhodnutie príslušného orgánu o pridelení nehnuteľností, o čom boli príslušným súdom poučení.

Výklad zákona a jeho aplikovanie na jednotlivé konkrétne prípady je úlohou súdu a vydávať mu v takýchto prípadoch akékoľvek úpravy bolo by hrubé zasahovanie do neodvislosti sudcovskej.

Slávna Slovenská národná rada!

Pokiaľ sa týka pripomienok k väzenstvu a vznesenej otázky, koľkí z novoprijatých síl sú členmi odbojových složiek, uvádzam, že od oslobodenia celého územia, Slovenska bolo prijatých 91 nových pomocných dozorcov väzňov, z ktorých 82 boli vojaci povstania, zahraniční vojaci, partizáni a ilegálni pracovníci. Pri prijímaní nových síl dodržujú sa teda ustanovenia zákona č. 225/1946 Sb., podľa ktorého účastníkom národného boja za oslobodenie sa vyhradzuje polovica voľných miest v štátnej službe.

Pokiaľ ide o úteky uväznených osôb, treba povedať, že od oslobodenia do konca februára 1946 ušlo celkom 48 väzňov politických, pričom však od oslobodenia denný priemer osôb uväznených bol v roku 1945 3. 788 a v roku 1946 2. 945 osôb. Z týchto hneď po úteku bolo chytených, prípadne sa dobrovoľne prihlásilo 8 väzňov. Počet útekov ostatných väzňov, nepolitických bol v tom istom čase 150, z čoho bolo chytených, prípadne sa prihlásilo 80, takže dosiaľ z nich je na úteku 70. Z porovnania útekov politických väzňov s útekmi väzňov nepolitických plynie, že úteky nepolitických väzňov sú v značnej číselnej prevahe proti útekom politických väzňov. Je preto vylúčené z toho vyvodzovať záver, tvrdený pánom členom SNR Ľudevítom Bortelom, že politickí väzni museli byť výdatne pri úteku napomáhaní. Justičná správa bola by povďačná komukoľvek, kto by uviedol konkrétne taký prípad úteku politického väzňa, ktorý by sa bol stal úmyselným napomáhaním justičného personálu. Proti dozoreckému personálu, ktorý sa previní pri úteku nedbanlivým výkonom služby, v každom prípade je zavedené trestné a disciplinárne pokračovanie.

Dnes už úteky väzňov takmer sa nevyskytujú. Celkove možno tvrdiť, že väzenské ústavy na Slovensku dnes už sú v takej miere zorganizované, že sú schopné po vecnej i personálnej stránke vykonávať poslanie im sverené.

Nebezpečiu úteku väzňov len vtedy možno účinne čeliť, ak väzenské ústavy sú dokonale zariadené a vybavené všetkými potrebnými prostriedkami. Avšak aj za tohto predpokladu a pri najväčšej ostražitosti strážneho personálu nemožno úplne vylúčiť možnosť útekov, resp. nemožno vylúčiť, aby nemohlo prísť k neprístojnosti, alebo dokonca k takému činu, ktorý by bol temer nemysliteľný. Tuná by som uviedol len prípad z norimbergského procesu Goringa. Ten bol iste svedomite a náležite strážený.

Povereníctvo spravodlivosti od začiatku venovalo zvýšenú pozornosť, aby jak na štátnych zastupiteľstvách, tak aj ma súdoch politické veci vybavovali len obzvlášť spoľahliví úradníci a sudcovia.

Pán člen Slovenskej národnej rady Ľudovít Bortel sa zaoberal prípadom Chalmovského a spol. a prípadom zabitia v Cároch. Obidva prípady som dal preskúmať na základe spisov a skutkový stav je tu tento:

Proti obžalovanému Dr. Štefanovi Chalmovskému a spol. sa vedie trestné pokračovanie pod č. Tk 487/1946 pre zločin prípravy úkladov o Republiku podľa § 2 zákona č. 320/1940 Sl. z., pre ktorý čin bola aj podaná obžaloba. Obžalovaní boli uznaní vinnými zločinom sdružovania štátu nepriateľského podľa § 25 citovaného zákona a iné trestné činy Dr. Chajmovský bol potrestaný na, 10 mesiacov žalára nie na 8 mesiacov, ako uvádza pán člen Slovenskej národnej rady Bortel. Dr. Chalmovský bol vo väzbe 11 mesiacov. U ostatných obžalovaných trest bol odstupňovaný podľa miery viny a kvalifikácie. Rozsudok nie je právoplatný lebo verejný obžalobca podal odvolanie proti celému rozsudku a vecou sa bude zaoberať Hlavný súd, poprípade Najvyšší.

Proti Jozefovi Kollárovi bola podaná obžaloba pod Tk 1433/1946 pre zločin úmyselného zabitia podľa § 279 trestného zákonníka, pretože ranou, vystrelenou z pušky usmrtil Viliama Vajdu v Čároch niekoľko dní pred voľbami v máji roku 1946. Uznaný bol vinným prečinom zabitia z nedbalosti podľa § 290 trestného zákonníka a odsúdený na 8 mesiacov väzenia bezpodmienečne. Rozsudok tiež nie je právoplatný, štátne zastupiteľstvo podalo odvolanie proti celému rozsahu rozsudku. Predmetný prípad a hľadiska súdu nemohol byť posudzovaný ako politický čin, hoci bol spáchaný v predvolebnom boji, keďže ide o čisté kriminálny prípad.

K uvedeným dvom prípadom na kritiku pána člena Slovenskej národnej rady uvádzam toto:

Povereníctvo spravodlivosti podľa svojej zákonnej pôsobnosti môže najvýš vplývať na to, aby verejní obžalobcovia čin kvalifikovali správne v obžalobe, čo sa v daných prípadoch stalo. Povereníctvo však nemôže nijako vplývať na rozhodovanie súdu. Prípadná mylná kvalifikácia alebo nízka výmera trestu nemôže byť dôvodom zákroku proti sudcovi. V obidvoch prípadoch bob podané odvolanie čo do kvalifikácie i trestu, takže odvolacia inštancia má možnosť eventuelné nesprávnosti pri zachovaní sudcovskej neodvislosti odstrániť.

Pán člen Slovenskej národnej rady vidí chybu v osobe predsedovej. K tomu poznamenávam, že tento nebol ani menovaný ani poverený funkciou predsedu vo veciach politických a v uvedených dvoch, iba v týchto dvoch prípadoch pre náhodilý nedostatok iných sudcov vykonával funkciu predsedu.

Slávna Slovenská národná rada!

Zákon č. 115/1946 Sb. o právnosti činov súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov bol uverejnený dňa 4. júna 1946 a Povereníctvo už 11. júna 1946 pod č. 22. 946/1946 a 26. 555/1946 vydalo úpravu s vysvetlivkami. V pochybných prípadoch štátni zástupcovia si majú vyžiadať pokyn od Povereníctva spravodlivosti. Povereníctvo s plným pochopením právnych intencií a politických pohnútok zákona vybaví každú konkrétnu vec, s ktorou sa k nemu obrátia. Či ide o činy beztrestné, možno posúdiť len po vykonanom súdnom pokračovaní, prípadne stopovaní a nemôže to posúdiť sám páchateľ. Preto nie je správne popriať sluchu všetkým, ktorí sa predčasne odvolávajú na to, že sú stopovaním alebo súdnym konaním šikanovaní. Poznamenávam, vážení pánovia, že na Slovensku týchto prípadov je vlastne veľmi málo, lebo beztrestnosť týchto činov Slovenská národná rada stanovila už dávno pred účinnosťou zákona č. 114/1946 Sb. v nariadení č. 53/1945 Sb. n. SNR, podľa ktorého sa už takmer všetky takéto veci vybavily.

Pokiaľ v rozprave išlo o kritiku ľudového súdnictva, dovoľujem si uviesť toto:

Už viackrát som poukázal na to, že k úspechu ľudového súdnictva nestačí iba práca ľudového súdu, ale sa predpokladá aj potrebná súčinnosť celého občianstva pri usvedčovaní a dokazovaní viny. Márne by bolo z iniciatívy obžalobcov akékoľvek konanie, keď z obce, kde sa obvinený zdržoval alebo páchal činy, nikto nič nedokazuje. V obciach sa dáva na známosť deň pojednávania s výzvou, aby sa svedkovia dostavili. Ak svedkovia alebo poškodení výzve tejto nevyhovejú, nie sú oprávnení nepriaznivé kritizovať rozsudok, ale vinu musia hľadať v sebe.

Povereníctvu spravodlivosti nie je známy prípad, že by za predsedu Okresného ľudového súdu bol býval ustanovený sudca, ktorý "nevie či je Slovák alebo Maďar". Pre ľudové súdnictvo nad obvinenými maďarskej národnosti boli vyberaní práve dobrí Slováci, ktorí svoj národný štít nemali ničím zakalený. Paušálne ani o osobách, preverených na B) nemožno tvrdiť, že by neboli dobrí Slováci. Mnohí z nich boli preverení tak, práve aj pod tým zorným uhlom, aby boli preložení na prinavrátené maďarské kraje, kde mohli dať výraz svojej slovenskosti.

Bol spomínaný prípad súdneho radcu a predsedu Okresného súdu v Rožňave, ktorý vykonával aj funkciu predsedu Okresného ľudového súdu v Rožňave. Musím uviesť, že justičná správa nemala, vedomosti o tom, že tento bol v roku 1936 odsúdený v Maďarsku za zločin sprenevery. Do súdnych služieb bol prijatý v máji 1939 ako Slovák, ktorého Maďari z Békešskej Čaby vyštvali preto, že sa odvážil povzbudzovať národné povedomie Slovákov v Maďarsku a brojiť proti revizionistickým snahám maďarským. Do tejto práce bol zapojený od r. 1931 a to ako advokát v Békešskej Čabe. Spolupracoval s Národnou radou československou, odbočkou v Bratislave, najmä viedol kultúrne akcie Slovákov v Maďarsku a v tomto rámci dvíhal ich národné povedomie. V roku 1932 napísal do Slovenského denníka v Bratislave článok s nadpisom "Maďarsko a trianonská smluva. " Pre obsah tohto článku začali Maďari proti nemu pohon. Rozsudkom advokátskej komory v Segedíne zo dňa 12. novembra 1932 č. 147/1932 bol pozbavený advokátstva v Békešskej Čabe. Dôvodom bolo napísanie uvedeného článku v Slovenskom denníku. Keďže na základe odvolania Kúria v Budapešti zrušila tento rozsudok Advokátskej komory v Segedíne z dôvodov, aby menovaný bol uznaný najprv vinným činom proti maďarskému štátu alebo z iného trestného činu, snažila sa maďarská polícia mu teda dokázať nejaký trestný čin. Viedli proti nemu mnohé vyšetrovania pre viaceré trestné činy, najmä politické, až nakoniec, keď politický čin nebolo možné dokázať, bol uznaný vinným zločinom sprenevery. Tento rozsudok uvádzal p. člen Slovenskej národnej rady Ján Ušiak v svojej reči. Skutočnosti a okolnosti, za ktorých bol menovaný uznaný v Maďarsku vinným pre zločin sprenevery, sú predmetom podrobného šetrenia a na základe výsledku sa rozhodne podľa zákona.

Podľa platného práva ovšem odsudzujúci rozsudok cudzozemského súdu - vynesený nad osobou cudzej štátnej príslušnosti - nie je čo do právnych účinkov rovnocenný s odsudzujúcim rozsudkom tuzemského súdu.

Čo do národného postoja uvedeného sudcu nemôže byť pochybností o tom, že je uvedomelým Slovákom, ktorý to dostatočne preukázal aj svojimi činmi ešte do roku 1938. Veď v Maďarsku od roku 1932 práve pre jeho nekompromisné stanovisko v prospech Slovákov v Maďarsku ho prenasledovali, a pre túto činnosť ho aj pozbavili advokácie, aby ho tak hmotne zničili. Stačí, keď uvediem ten niekoľko slov z vyššie uvedeného rozsudku Advokátskej komory v Segedíne z roku 1932, aby bolo jasné, ako ho Maďari posudzovali a či ho považovali za Maďara alebo za Slováka. V dôvodoch tohoto rozsudku je doslovne tento passus: "Žalovaný týmto skutkom porušil svoju advokátsku prísahu, lebo v tejto prisahal vernosť Maďarsku, avšak napísaním a uverejnením tohto článku stal sa neverným k Maďarsku, jeho činnosť podľa všeobecnej mienky úplne vyčerpáva aj skutkovú podstatu velezrady." Tieto slová menovaného jasne kvalifikujú ako Slováka protimaďarského smýšľamia. Ďalej treba v tejto súvislosti poznamenať, že v čase, keď menovaný bol pozbavený v Maďarsku advokácie, bol v aule Karlovej univerzity v Prahe verejný prejav, odsudzujúci tento prípad a že daný konkrétny prípad aj Ministerstvo zahraničia v Prahe uvádzalo pri zasadnutiach v Spoločnosti národov v Ženeve a to ako jeden z dôkazov, ako prenasledujú Maďari Slovákov v Maďarsku.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP