Sobota 15. září 1945

Zápis

o priebehu pokračujúceho 12. zasadania pléna SNR zo dňa

15. septembra 1945 o 10. hod.

Podľa prezenčnej listiny prítomných bolo 84 členov SNR.

Zasadnutie zahájil predseda SNR Dr. Lettrich slovami:

Slávna Slovenská národná rada! Pred otvorením nášho rokovania dovoľte mi, aby som obrátil Vašu pozornosť, páni členovia Rady, na skromný lánský cintorín, kde už 8 rokov spočíva telo muža, ktorý 19 rokov stál na čele Československej republiky ako jej zakladateľ a rozšafný prezident. Dovoľte mi, aby som sa spolu s Vami poklonil jeho svetlej pamiatke a pripomenul, že jeho nesmrteľný duch bol s nami i v hodinách neslobody, ale i vo chvíľach národného povstania, v bojoch na fronte i pri budovateľskej práci. I dnes chceme, aby nás Masarykova láska k vlasti a k národu spájala v jednoliaty celok s bratským národom Českým. I dnes máme pred sebou jeho veľkú postavu človeka občana, ktorý celý svoj plodný a bohatý život zasvätil pravde, láske a spravodlivosti. Masaryk patrí medzi najmarkantnejšie postavy európskych dejín. Bol telom i dušou demokratom, zástancom slabých a ponížených, bol nepriateľom otroctva a poddanstva. Masaryk bol bojovníkom za slobodu človeka a národov. Práve v časoch, keď sa nám v oslobodenej vlasti vracia vláda našich vecí do vlastných rúk, stávajú sa nám Masarykove ideály ešte časovejšími. Pôjdeme i my za nimi ako za svetlom, ktoré nezapadá ale svieti na cesty našich osudov vždy jasnejšie a jasnejšie.

Nech je pamiatka Masarykova ostrihaná na večné veky.

/Pamiatku prezidenta T. G. Masaryka uctili prítomní povstaním./

Po tomto prejave pokračoval Dr. Lettrich:

Slávna Slovenská národná rada! Konštatujem, že dnešné naše rokovanie je usnášania schopné a dovoľte mi, aby som ho otvoril.

Na programe máme referát člena Rady p. štát. tajomníka Dr. Vladimíra Clementisa o medzinárodnej situácii. Prosím ho, aby sa ujal slova.

Dr. Clementis:

Obnovená a národom vo svojom poslaní a právomoci potvrdená Slovenská národná rada, zahajuje nové obdobie svojej činnosti. Po mesiacoch ilegality pred povstaním i po dočasnom obsadení Banskej Bystrice Nemcami, po hrdinských bojoch i obdivuhodnej organizačnej práci za povstania, a po prvom vyčistení Slovenska od rumovísk zanechaných nepriateľom i zradcovským režimom v doprave, výrobe, administratíve a takmer na každom úseku hospodárskeho a sociálneho života, môže konečne pristúpiť Slovenská národná rada k veľkému dielu budovateľskému. Vďaka víťazstvu spojeneckého Sovietskeho sväzu a spriatelených západných veľmocí, ale i vďaka štátnickému a životnému programu Slovenskej národnej rady z Vianoc 1943, ktorý bol potvrdený a zpečatený krvou, obeťami a heroickým bojom slávneho augustového povstania, môžeme pristúpiť k dielu znovuvýstavby a prebudovania Slovenska a celej Československej republiky v nových a nádejných životných, národných a štátnych podmienkach. A je nám tiež všetkým jasné, že v týchto ťažkých, ale historických rokoch osudové spoločenstvo národa slovenského a národa českého bolo spečatené znovu a zbavené od nezdravých výhonkov a tendencií na jednej i na druhej strane a našlo si svoj výraz v zlepšenej štátnej jednotnosti, kultúrnej a duchovnej pospolitosti a vo vôli oboch našich národov budovať štát hospodársky, sociálne i politicky jednotný, progresívny, ozajstný štát Čechov a Slovákov.

Súhrn všetkých týchto skutočností vytvoril pre nás podmienky aké sa v histórii našich národov a národov vôbec často neopakujú, podmienky na ktorých môžeme a musíme začať s budovaním novej epochy v dejinách národa slovenského.

Po tejto vojne dostalo sa nám k tomu predovšetkým takej štátnej a národnej bezpečnosti, akú naše národy nemaly nikdy predtým. Slováci a Česi boli v minulosti zbavení po tisícročie, respektíve po stáročie možnosti žiť vo vlastnom a svojskom štáte a v týchto dobách neraz bolo ohrozené aj ich národné bytie, jednak dravým germánskym imperializmom, jednak surovým a reakčným maďarským šovinizmom. A po krátkom období našej štátnej a národnej slobody v prvej svetovej vojne spojily sa zase raz tieto dve reakčné sily v svetovej kataklizme, v ktorej už ozaj išlo o bytie našich národov.

Tieto dve sily boly definitívne zdolané a rozbité a nám sa dostalo nadto absolútnej záruky bezpečnosti v spojenectve s naším susedom, víťazným a mohutným Sovietskym sväzom /potlesk/. Tým boly - aby som použil terminológie tuná tak často omáľanej - zmenené "priam "geopolitické podmienky" v našom "životnom priestore".

Je len samozrejmé, že zmeny, ktoré nastaly v tejto oblasti majú svoj odraz aj v našich vzťahoch medzištátnych. Pravda, musíme sa shovievavo usmievať, keď sa stretávame v určitej časti nápadnej tlače s narážkami alebo s nezakrývaným tvrdením, že sme vraj štátom nie samostatným, že sme vraj akýmsi satelitom Sovietskeho sväzu. My naproti tomu s dennej praxe vierme - a myslím, že som práve ja plne oprávnený vypovedať to vo vedomí znalosti faktov - že je to práve spojenectvo so Sovietskym sväzom, ktoré nám zaručuje nielen našu národnú bezpečnosť ale aj našu štátnu slobodu a suverenitu a ktoré nám umožňuje, aby sme bez najmenších zábran a podľa našich želaní a potrieb rozvíjali naše medzinárodné styky so všetkými demokratickými národmi a štátmi sveta. A to aj robíme v snahe, aby sme zo všetkých svojich skromných síl prispievali k dorozumeniu medzi veľmocami a k najrýchlejšiemu prekonaniu povojnových ťažkostí.

Táto vojna bola sprevádzaná aj hlbokými politickými premenami a krízami, ktoré sa v nejednej zemi prejavovaly búrlivo a v nejednej zemi sa tento vývoj ešte posiaľ neskryštalizoval a nedošlo k stabilizácii. Táto situácia zavdala podnet k neželateľným, i keď pochopiteľným rôznostiam v názoroch veľkých spojencov.

My, ako viete, sme takouto krízou neprechádzali a nebudeme prechádzať. Československo nebolo a nebude príčinou nedorozumenia medzi spojencami. Lebo predstavitelia zdravých a zrelých politických síl našich národov sa včas dohodli a vypracovali zásady, vyjadrené v programe vlády národného frontu Čechov a Slovákov, v ktorom našli všetci Česi a Slováci dobrej vôle spoločnú odpoveď na všetky principiálne otázky, pred ktoré sme v našom obnovenom štáte boli postavení. A je v tom iste výrečná symbolika, keď si uvedomíme, že vtedy keď sa v decembri roku 1943 rodil v ilegalite program Slovenskej národnej rady a v ňom požiadavok nášho spojenectva so Sovietskym sväzom, - že vtedy prezident Beneš podpisoval v moskovskom Kremli spojeneckú smluvu o našom trvalom priateľstve a spolupráci.

Dnes túto smluvu naplňame skutkami na všetkých úsekoch Československo - sovietskych vzťahoch.

Nebudeme ich tu vyratúvať. Chcel by som sa však na tomto mieste aspoň letmo zmieniť o niektorých aspektoch našich vzťahov k Sovietskemu sväzu, pri ktorých záujem Slovenska vystupoval zvlášť do popredia.

Slovensko, ako dobre vieme, nebolo a nie je len zemepisným susedom Zakarpatskej Ukrajiny, ale malo aktívny podiel na národnom prebudení našich slovanských bratov pod východnými Karpatmi. Bolo preto len samozrejmé, keď práve na Slovensku - už oslobodenom Červenou armádou - odznely po prvý raz a verejne slová vyjadrujúce jednomyseľne želania a vôľu Čechov a Slovákov: umožniť zakarpatským Ukrajincom, aby sa spojili so svojou odvekou otčinou - Ukrajinskou sovietskou republikou.

I v tomto prípade - ako už viete - iniciatíva k smluve o Zakarpatskej Ukrajine, ktorú sme podpísali v Moskve vyšla z Československej a nie zo sovietskej strany. I v tomto vedľajšie ustanovenia tejto smluvy - ako je hranica medzi Československom a Sovietskym Sväzom na tomto úseku, právo dané Slovákom a Čechom v Zakarpatskej Ukrajine a Rusom na Slovensku opätovať pre svoje národné štáty a rad iných vedľajších ustanovení - boly pojaté do smluvy predovšetkým podľa potrieb a želaní našich, podľa potrieb a želaní Československa. A tak bola zas raz rozbitá a zdiskreditovaná ohováračná kampaň proti Sovietskemu Sväzu, ktorá chcela nahovoriť svetu, ale najmä Slovensku, akési anekčné plány Ukrajiny na východnom Slovensku.

Po tieto dni, ako viete došlo v Moskve tiež k dohode obchodnej, pri ktorej nám Sovietsky sväz vyšiel so zvláštnou ochotou v ústrety. Zvláštnosťou tejto dohody je to, že nám Sovietsky sväz začal dodávať niektoré suroviny ešte skôr ako dohoda bola uzavretá. Na týchto stykoch je Slovensko zvlášť zainteresované. Nie len preto, lebo dunajské prístavy sa iste stanú najdôležitejšími dopravnými centrami tohoto obchodu, ale aj preto, lebo Slovensko vo svojom pláne na spriemyselnenie môže rátať s bezpečnou a nekolísavou dodávkou cenove výhodných surovín zo Sovietskeho sväzu. Pri socialistickom a plánovitom hospodárstve Sovietskeho sväzu, ktoré nezná krízových výkyvov a porúch, môžu sa stať dodávky surovín Sovietskeho sväzu a jeho nesmierna potreba úžitkových i iných tovarov veľmi dôležitým činiteľom pri nezbytnej a plánovej prestavbe hospodárskej štruktúry Slovenska.

O možnostiach kultúrnych, vedeckých a iných stykov, ktoré sa budú s prehlbovaním mierových časov medzi nami a Sovietskym sväzom vždy viac otvárať, sa ani podrobne zmieňovať nemusím. Slovensko, v duchu svojich tradícií prispeje isto k rusko-československým a ukrajínsko-československým vzťahom na tomto poli, v podstatnej miere.

V tejto vojne vystúpila na dejisko histórie obrodená sila, ktorá sa v minulosti prejavovala ako hnutie literárne, rojčivé, ba niekedy i politicky reakčné. Je to sila solidarity slovanských národov, ktoré boly jednako napádané a vo svojom bytí ohrozované germánskym imperializmom, ktorému prisluhovala na spôsob šakala maďarská reakcia, maďarský fašizmus. V Göbbelsových dielňach - tak trocha i v hniezdach reakcie na západe - boly robené pokusy vyfabrikovať z tejto sily starého strašiaka panslavizmu, nástroj Kremlu a podobné. Skutočnosť demaskovala i túto propagandu a odhalila jej pravé zameranie. Lebo za vojny sa ukázala solidarita slovanských národov jednou z veľkých mobilizačných síl do boja proti smrteľnému nepriateľovi nielen Slovanstva ale i celého ľudstva. Ukázala sa byť silou progresívnou a víťaznou. A dnes bola zapätá do prehlbovania mierových, priateľských, proti nikomu nenamierených vzťahov slovanských národov, stala sa ďalšou silou pre zábezpeku mieru, ktorý rovnako slúži všetkým pokojamilovným národom.

A v duchu tohto priateľstva a porozumenia začaly sa sľubne rozvíjať aj naše styky s hrdinskou Titovou Juhosláviou. Ani v tomto prípade nemusíme zdôrazňovať zvláštny záujem Slovenska - politický, kultúrny i hospodársky - na týchto stykoch. Dunaj, spájajúci Bratislavu a Belehrad, onedlho už oživne ruchom našich i juhoslávskych lodí a náš priemysel bude môcť podať pomocnú ruku pri výstavbe spustošených juhoslovanských fabrík.

Dovoľte mi, aby som pri tejto príležitosti poďakoval Slovenskej národnej rade za jej súhlas ku kroku vlády pri rozdelení 100 miliónov dollárov, ktoré nám boly spolu s Juhosláviou pririeknuté k náhrade za škody spôsobené na našich územiach maďarskými okupantmi. Podľa rozsahu čisto hospodárskych škôd, ktoré utrpelo Československo, čiže konkrétne a najmä Slovensko, a ktoré utrpela Juhoslávia od maďarských okupačných orgánov, mohla byť kvóta pripadajúca na nás z obnosu 100 mil. dolárov snáď väčšia ako na Juhosláviu. Keď však uvážime, koľko materiálnych škôd utrpela Juhoslávia v boji i proti našim nepriateľom, nehovoriac ani o nenahraditeľných stratách na životoch, keď uvážime, že na týchto stratách malo Maďarsko podstatný podiel, lebo nielenže slúžilo ako ochotný výpadový mostík pre nemecké hordy proti Juhoslávii, ale aj samo organizovalo masové vyvražďovanie Srbov v Novom Sade a inde - a ako vieme medzi obeťami bolo tiež veľmi veľa Slovákov, - tak po takýchto úvahách sme bez diskusie a za súhlasu SNR prijali návrh Juhoslávie, aby sa jej dostalo z obnosu, ktorý má Maďarsko zaplatiť 70 %.

Uvádzam tento príklad len preto, aby som ilustroval konštatovanie, že naše vyhlásenia o priateľstve k tomu, či onomu štátu, nie sú diplomatickou frázou, ale smernicou nášho konkrétneho konania.

Bol by som rád, keby som to samé mohol povedať a s platnosťou pre obe strany aj o našich vzťahoch k bratskému, slovanskému a demokratickému Poľsku. Žiaľ, ako viete, rozchádzame sa s poľskou vládou, keď táto chce z dávno riešených hraníc na Tešínsku urobiť spornú otázku a na naše záujmy sa stretly aj na bývalej hranici československo-nemeckej, kde Poľsko prevzalo administráciu aj tých krajov, ktoré sme si z dôvodov historických, dopravných, ekonomických ale i etnických právom nárokovali my.

V tomto sbore som však povinný zodpovedať dotazy i naliehavé žiadosti, ktoré mi dochádzajú z Oravy a Spiša a ktoré, ako sa mi referuje, znepokojujú Slovensko, napriek tomu, že tlač o nich zachováva rozumné a smierlivé mlčanie. Ako viete, naša vláda stojí voči Poľsku na stanovisku nezmeniteľnosti našej starej, predmníchovskej hranice. Nemohla a nechcela v nijakej forme nadviazať na násilnícky čin Tisovho zradcovského režimu, ktorý sa pripojil k útoku na Poľsko, i keď potom zabral z Poľska len kraja bývalej Oravy a Spiša s nesporne, takmer 95 % slovenskou väčšinou. Nerobili sme preto ani najmenšie prekážky Poľsku, keď sa ujalo vlády v týchto krajoch, v pevnom presvedčení, že otázka slovenského obyvateľstva Hornej Oravy a Spiša môže byť medzi nami v priateľskom duchu vyriešená. Žiaľ zprávy, ktoré nám od tých čias dochádzajú o postupe poľských milicionárov proti Slovákom, sú zlé. Veľmi zlé. Nebudem ich citovať v pevnom presvedčení, že zákrok, o ktorý som priateľsky ale naliehavo požiadal poľského vyslanca u nás, pána Wierblowského, zjedná energickí nápravu.

Naša vláda a naše národy - a pevne verím, že i poľská vláda a poľský národ - majú dobrú vôľu dohodnúť sa a započať s prepotrebnými, pre obe strany užitočnými všestrannými stykmi. S našej strany urobíme všetko, aby sa tak stalo čím skôr.

Nebudem sa pri tejto príležitosti zaoberať podrobne so stavom našich diplomatických a hospodárskych stykov k ostatným štátom. A nebudem ani opakovať skutočnosti známe už z novinárskych zpráv. Chcel by som len vo všeobecnosti konštatovať, že vychádzajúc z nezmeniteľnosti zásady o jednotnej československej zahraničnej politike, pri každom, najmä však hospodárskom, kultúrnom, medzištátnom rokovaní, berie sa a bude brať náležitý zreteľ na potreby a želania Slovenska.

Ale keďže tentoraz hovorím - a to vzhľadom na zvláštne záujmy Slovenska - skôr politicky ako informatívne o našej zahraničnej politike, nemôžem sa nezmieniť aspoň zásadne o našom pomere k západným demokraciám. Z toho, čo som povedal na začiatku a tiež z porovnania našej zahraničnej politiky vidíte, že naše styky s Veľkou Britániou, Spojenými štátmi a Franciou sú veľmi živé, srdečné a že s postupujúcou mierovou konsolidáciou priberajú na intenzite najmä naše styky hospodárske a kultúrne. Myslím, že situácia, ako bola vytvorená po tejto vojne, umožnila nám postaviť tieto styky na zdravší základ ako v minulosti. Dlhý pobyt pomerne dosť veľkej našej emigrácie vo Veľkej Británii umožnil nám nadviazať styky tak s najširšími ľudovými vrstvami, ako aj s predstaviteľmi duchovného života anglického vo všetkých jeho oblastiach. A očistný oheň, cez ktorý prechádzala pomníchovská Francia, účasť našich podzemných bojovníkov v hnutí maquis a francúzskych partizánov na slovenskom povstaní a mnohé iné a iné skutočnosti, sú stavebné kamene do budovy nového československo-francúzskeho priateľstva.

A tak ako minulá, i táto vojna nás len sblížila so Spojenými štátmi Ameriky. Chystané kultúrne dohody s Veľkou Britániou a Franciou myslím, tiež dobre ilustrujú náš úprimný záujem na kultúre Západu, - a výmene duchovných hodnôt s nimi.

Záverom k tejto časti môjho referátu chcel by som sa ešte zmieniť o našich stykoch s Vatikánom. Nebudem hovoriť o histórii minulých rokov. Chcel by som Vás informovať len o tom, že po predbežných rozhovoroch, ktoré som mal v týchto dňoch s diplomatickým zástupcom Vatikánu Monsignore Fornim, som presvedčený, že úplné regularizovanie našich diplomatických vzťahov je na dobrej ceste a že sa nám podarí za vzájomného súhlasu vyriešiť všetky otázky, ktoré sa nahromadily v čase, keď Československo nemalo diplomatické styky so Svätou stolicou.

Dovoľte mi, aby som teraz prešiel k rozboru problému, ktorý nie je v každom ohľade otázkou našej medzištátnej politiky. Úvodom k tomu, chcem však uviesť ešte toto:

Slovenská národná rada postupovala iste správne, keď od okamžiku oslobodzovania Slovenska hrdinskou ČA mobilizovala všetky sily národa na obnovu nepriateľom rozrušenej dopravnej siete, na zorganizovanie hospodárskeho života, na vyčistenie Slovenska od smutného dedičstva skrachovaného zradcovského režimu, na vytvorenie novej, ozaj demokratickej a ľudovej administratívy, reprezentovanej národnými výbormi, a keď to všetko robila v duchu národnej jednoty a harmonickej, tvorivej spolupráce s národom českým. Lebo bez vyriešenia týchto denných a naliehavých úloh, nemohlo by Slovensko prikročiť k realizovaniu veľkých historických úloh, pred ktorými stojí. Myslím, že tieto úlohy by bolo možno formulovať takto:

Slovensko musí v najkratšom čase prebudovať doterajšiu svoju hospodársku štruktúru, aby zabezpečilo všetkým Slovákom trvalú a stále sa zlepšujúcu obživu, ba čo viac, aby dalo možnosť dobrej obživy státisícom Slovákov, ktorí sa zo všetkých končín Európy a sveta hlásia, že sa chcú vrátiť do svojej odvekej otčiny pod Tatrami, odkiaľ v minulosti za starého Uhorska odchádzali za chlebom i za slobodou.

Vyriešením tejto úlohy bude sa po stránke sociálnej a hospodárskej definitívne likvidovať neblahé dedictvo sociálneho a národného útlaku a hospodárskej zaostalosti, cez ktoré prechádzal slovenský národ v temných rokoch otroctva v bývalom Uhorsku.

Po prvej svetovej vojne neboly tu vytvorené politické a mocenské podmienky, ktoré by boly umožnily uskutočnenie veľkorysých premien. Dnes tieto podmienky sú dané a my sme odhodlaní využiť ich. A sme taktiež presvedčení, že tento náš cieľ dosiahneme, vďaka práve neskalenej a bratskej spolupráci s národom českým, ktorý nám ochotne podáva pomocnú ruku a s porozumením a súhlasom prijíma naše plány na presťahovanie niektorého priemyslu z dosiaľ nemeckých pohraničných krajov českých zemí na Slovensko.

Túto úlohu možno však naplno riešiť len v tom prípade, keď bude súčasne a definitívne vyriešená aj otázka maďarskej menšiny na Slovensku. Kladiem pri tom dôraz na slovo "definitívne", lebo každé iné riešenie, ktoré skrýva v sebe možnosti zvratov, je riešenie nezdravé, riešenie, ktoré by so železnou logikou viedlo k novým nepokojom, zbytočným konfliktom, neposlúžilo by ani interesovaným národom ani potrebám nezkaleného mieru. A jediným definitívnym riešenia tejto otázky je: odchod maďarskej menšiny zo Slovenska.

Pretože ide o otázku iste nesmierne vážnu, o jednu z najzákladnejších otázok nielen Slovenska, ale i celej našej republiky a súčasne - priznávame to lojálne - i o bolestnú otázku maďarského národa, ktorý práve prechádza ťažkou skúškou, chceme veriť svojho úplného preporodenia sa, dovolíte mi, aby som sa týmto problémom zapodieval v celej jeho šírke.

Úvodom by som chcel vyhlásiť s najväčšou rozhodnosťou a jasnosťou toto: otázka vysídlenia maďarskej menšiny zo Slovenska je otázkou celoštátnou. Je práve tak otázkou slovenského ako aj českého národa - tak ako na druhej strane vysídlenie Nemcov z českých zemí je vecou nielen českou, ale aj slovenskou. V názore na riešenie týchto otázok niet ani najmenšieho rozporu medzi Slovákmi a Čechmi, či jednotlivými politickými stranami alebo dokonca medzi SNR, ústrednou vládou a prezidentom republiky.

Pokladal som za potrebné hneď na začiatku zdôrazniť tento fakt, lebo časť dnešnej maďarskej žurnalistiky, ba i zodpovedných politických predstaviteľov zahráva si - v beznádejnom sebaklame - s akýmisi údajnými rozporami medzi nami a chcela by vydávať časť vládneho programu národného frontu Čechov a Slovákov, vzťahujúcu sa na maďarskú menšinu, za záležitosť akejsi neexistujúcej fašistickej kliky v SNR. Touto taktikou môžu Maďari dosiahnuť na strane slovenskej len jedno: môžu presvedčiť Slovákov o tom, že sa ani dnes nevzdali starej, prastarej taktiky - vrážať klin medzi bratský národ slovenský a český a očierňovať a ponižovať Slovákov tak, ako to robily všetky reakčné a potom revizionistické režimy maďarské v minulosti.

Bohužiaľ, nielen na tomto, ale aj na mnohých iných príkladoch mohli by sme demonštrovať, že v pomere k nám i v dnešnom maďarskú stále ešte mátoží duch starého Uhorska, či revizionistického Maďarska. A tak sa mi zdá, že práve pomer k nám, pomer k Slovákom a potom pomer li Československu, bol v dávnej i nedávnej minulosti tým skúšobným kameňom poctivosti demokratického vyznania na strane maďarskej. Lebo už od konca XVIII. storočia, od čias maďarského národného prebudenia obracala sa bezmedzná šovinistická zloba maďarskej vládnej kasty a jej aparátu najmä proti nám Slovákom. A predsa - zo strany slovenskej i po všetkých trpkých skúsenostiach nebola odpoveďou národnostná nenávisť, ale ponuka veľkorysého národného vyrovnania, spojená s progresívnym politickým a sociálnym programom prebudenia Uhorska, ako je vyjadrená v "Žiadostiach slovenského národa" z 10. mája 1848. Na túto ponuku odpovedali Slovákom Maďari, ktorí sa vyhlasovali za demokratov, dragonádami, terorom a šibenicami, pod ktoré postavili i kedysi úprimných prívržencov slovensko-maďarského dorozumenia, básnikov a revolucionárov Janka Kráľa a Francisciho. A Kossuthovi gardisti sa odvďačili Karolovi Kuzmánymu za báseň, v ktorej pozdravil oslavné Kossutha, tým že ho stýrali, keď sa dostal do ich rúk.

Nuž tieto skúsenosti, ktoré sa v nových pomeroch a nových obmenách opakovaly znova a znova za nášho spolužitia s Maďarmi, ba i za prvej Československej republiky, kedy sa revizionistické štvanice horthyovcov obracaly v prvom rade a najmä proti Československu, nútia nás k tomu, aby sme pátrali po pravej príčine, prečo aj dnes bolo vybrané Československo za terč útokov maďarskej žurnalistiky i politikov. Tak ako v minulosti aj teraz sa používa taktiky diferencovania, lebo zatiaľ čo s maďarskej strany odznievajú slová pochvaly na politiku Juhoslávie a Rumunska voči Maďarom - politika československá je líčená v tých najtemnejších farbách. Chcel by som hneď na začiatku povedať, že z našej strany necítime sa byť nijako oprávnení zasahovať do spôsobu, ako si vyriešili otázku maďarskej menšiny v Juhoslávii a v Rumunsku. Ak sa tak stalo k súhlasu a k uspokojeniu Maďarov a vo smysle potreby Juhoslávie a Rumunska, i my vítame túto skutočnosť, lebo nám úprimne záleží na tom, aby vzťahy medzi národmi v našom susedstve boly čo najúprimnejšie a nezadávaly podnet ku konfliktom a nepokojom, narušujúcim prepotrebný konsolidačný, hospodársky i politický proces.

Na druhej strane však sme toho názoru, že riešenie otázky maďarskej menšiny u nás je predovšetkým našou vecou a musí zodpovedať našim potrebám. Forma a spôsob, ktorý my pokladáme za potrebný pre riešenie tohto problému nie je diktovaný ani nenávisťou voči maďarskému národu ani nijakým šovinizmom alebo dokonca zlou vôľou voči dnešnej situácii maďarského národa, ktorému úprimne želáme úspech na ceste k demokratizácii a k hospodárskej konsolidácii, ba po vyriešení tejto základnej a principálnej otázky medzi nami sme ochotní Maďarsku pri jeho hospodárskej výstavbe čo najúčinnejšie pomáhať. Pravda, nemohli by sme tak robiť v prípade, keby sme boli presvedčení, že zo strany Maďarska, pod novými heslami síce a pod novým kepienkom, zase ožívajú staré tendencie voči nám, ktoré smerujú k úplnej asimilácii a pomaďarčeniu zbývajúcich slovenských ostrovov v Maďarsku a k novému revizionizmu, namierenému proti južným hraniciam Slovenska.

Nebudem tu zoširoka rozvádzať historické dôvody, ktoré nás viedly k tomu, aby sme hľadali vyriešenie otázky maďarskej menšiny u nás jej vysídlením, spojeným s výmenou za Slovákov v Maďarsku. Poznamenávam len, že v dôsledku národnostnej politiky v Uhorsku, ešte aj dnes žije skoro viac ako 1/3 slovenského národa mimo svojich štátnych hraníc. Keďže sa nám teraz naskytla historická príležitosť aspoň čiastočne odčiniť ešte trvajúce následky tejto politiky a umožniť návrat státisícom Slovákov na rodnú pôdu, je našou svätou povinnosťou podľa toho konať dôsledne a neochvejne.

So strany Maďarska, ako vieme, sa predovšetkým odmieta princip výmeny obyvateľstva vôbec a nepriamo sa táto forma vyriešenia označuje za akýsi nacizmus, či rasizmus. Nuž stačí len uviesť, že tento princíp bol prijatý Sovietskym sväzom a Poľskom, kde došlo a dochádza k výmene ukrajinského, bieloruského a poľského obyvateľstva v počte a pomere ďaleko väčšom, než ako tomu má byť v pomere československo-maďarskom. A tento istý princíp, ako je známe a ako som bol už uviedol, bol prijatý aj medzi nami a Sovietskym sväzom vo smluve o Zakarpatskej Ukrajine.

Na čele Sovietskeho sväzu stojí generalissimus Stalin, veľký učiteľ národov, jedinečný znateľ národnostného problému a národne] psychológie a keď práve za jeho vedenia Sovietsky sväz rieši otázky národných menšín a to medzi slovanskými národmi, formou výmeny bez ohľadu na vzájomný pomer počtu vymenovaných, je iste treba energicky zahriaknuť trúfalosť, ktorá by chcela proti tomuto principu uvádzať obskúrne a demagogické dôvody.

Ostatne je podivuhodné i to, s akými ciframi operuje maďarská propaganda v diskusii o tejto výmene. Vraj podľa maďarského sčítania ľudu z r. 1930, v dnešnom Maďarsku prihlásilo sa k slovenskej národnosti podľa tejto štatistiky 104.819 občanov, ale slovensky vedelo hovoriť 346.053 občanov. Naproti tomu na Slovensku, podľa nášho sčítania, bolo viac ako pol milióna Maďarov.

Nuž je veľmi podivuhodné, keď v dnešnom Maďarsku, ktoré, ako verím, chce byť demokratické, sa nekriticky cituje povestná štatistika horthyovského Maďarska. Veď pri trocha kritičnosti muselo by byť každému jasné, že maďarskí občania, ktorí udávajú, že hovoria po slovensky, sú minimálne z 99% Slováci.

Namieta sa nám však, že vraj títo Slováci jednak sa nechcú presťahovať na Slovensko, niekam do Turca alebo na Oravu, jednak ako nás o tom uistil práve jeden z najoprávnenejších predstaviteľov skutočne demokratického Maďarov, títo naši Slováci sú vraj vo väčšine "nagyszerü nagyarul beszélö földmüves gazda", čiže"výborne maďarsky hovoriaci gazdovia".

Nuž takýto argument má pre nás len jednoznačný význam: že na strane, maďarskej sa skutočne ráta s úplnou asimiláciou zbytkov Slovákov, lebo namiesto toho, aby maďarská vláda svoje tvrdenie o údajnej rovnoprávnosti Slovákov v Maďarsku ilustrovala štatistickými dátami o tom, koľko slovenských obecných a stredných škôl zriadila, namiesto toho nám argumentujú, že títo Slováci hovoria už pekne maďarsky. A keď sme potom v niektorých maďarských novinách čítali veľké nadpisy - citujem doslova: "Az alfölditótsag hüsegnyilatkozata" - o nechutnej komédii s čabianskými Slovákmi, s jakýmsi Csiaki Jánosom, ako reprezentantom Slovákov v Maďarsku, keď sme sa od ministra zahraničia maďarskej vlády pána Gyöngyösiho v jeho nedávnej reči dozvedeli, že podľa akéhosi najnovšieho sčítania ľudu je tých Slovákov zase už len 73.000 v Maďarsku, a že vraj v maďarskom parlamente sedia slovenskí poslanci, tak sme ozaj zapochybovali o oprávnenosti našich nádejí v skutočne demokratický obrat v maďarskej politike, v pomere k nám vôbec a k Slovákom zvlášť.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP