Čtvrtek 19. října 1939

Snem Slovenskej republiky 1939

I. volebné obdobie. 2. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 11. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 19. októbra 1939.

Obsah:

Strana

Oznámenia predsedníctva:

Otvorenie zasadnutia .................

3

Ospravedlnenie neprítomnosti ..............

3

Rozdaná tlač ....................

3

Vyhlásenie predsedníctva o budúcom zasadnutí.. .....

14

Zakžúčenie zasadnutia ........... .....

14

Prísaha nového poslanca Františka Jankoviča. .....

3

Program:

 

1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o zhabaní majetku pre niektoré trestné činy ..........

3

Reč zpravodaja dr. Hudca ................

3

Prikročenie k rozprave .................

5

Reč poslanca Čarnogurského ...............

5

Koniec rozpravy ...................

9

Zpravodaj sa zriekol záverečného slova .....

9

Prvé hlasovanie o návrhu ...............

9

Prijatie návrhu prvým hlasovaním ........

9

Druhé hlasovanie o návrhu ...............

10

Zpravodaj navrhuje opravu textu ...........

10

Prijatie opravného návrhu druhým hlasovaním

10

2. Zpráva rozpočtového a ústavno-právneho výboru o návrhu poslanca dr. Martina Sokola a spol. na vydanie zákona o Kancelárií prezidenta republiky ..............

10

Reč zpravodaja Florka ................

10

Reč zpravodaja dr. Huťku ................

11

Strana

Rozprava odpadá ..................

11

Prvé hlasovanie o návrhu ................

11

Prijatie návrhu prvým hlasovaním .......

11

Druhé hlasovanie o návrhu ...............

11

Prijatie návrhu druhým hlasovaním .......

11

3. Zpráva rozpočtového a ústavno-právneho výboru o návrhu poslanca dr. Martina Sokola a spol. na vydanie zákona, o plate prezidenta republiky ................

11

Reč zpravodaja Florka ................

11

Reč zpravodaja dr. Vanču ................

12

Rozprava odpadá ...................

13

Prvé hlasovanie o návrhu ................

13

Prijatie návrhu prvým hlasovaním .......

13

Druhé hlasovanie o návrhu ...............

13

Prijatie návrhu druhým hlasovaním .......

13

4. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o štandarde prezidenta republiky ..............

13

Reč zpravodaja dr. Hrušovského .............

13

Rozprava odpadá ..................

14

Prvé hlasovanie o návrhu ................

14

Prijatie návrhu prvým hlasovaním .......

14

Druhé hlasovanie o návrhu ...............

14

Prijatie návrhu druhým hlasovaním .......

14

 

Zasadnutie otvorené o 10. hod. 25. min.

Prítomní:

Predseda: dr. Sokol.

Podpredseda: dr. Mederly.

Zapisovatelia: Drobný, Germuška.

53 poslancov podža listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: dr. Tiso, Čatloš, dr. Ďurčanský, dr. Fritz, dr. Pružinský, Sivák a Stano.

Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltín a hl. radca p. s. dr. Cselko.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram 11. zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášasť.

Oznamujem, že svoju neprítomnosť ospravedlnili páni poslanci dr. Buday, dr. Opluštil a dr. Tvrdý.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o zabavení majetku pre niektoré trestné činy.

Zpráva rozpočtového a ústavno-právneho výboru o návrhu poslanca dr. Martina Sokola a spol. na vydanie zákona o Kancelárii prezidenta republiky.

Zpráva rozpočtového a ústavno-právneho výboru o návrhu poslanca dr. Martina Sokola a spol. na vydanie zákona o plate prezidenta republiky.

Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o štandarde prezidenta Slovenskej republiky,

Nový poslanec.

Ministerstvo vnútra oznámilo, že na miesto Gejzu Horňáka, ktorý býva v cudzine, povolalo za poslanca snemu Slovenskej republiky Františka Jankoviča, dekana-farára z Banskej Štiavnice.

Pán poslanec Jankovič dostavil sa na dnešné zasadnutie.

Poneváč predtým podža § 6 rokovacieho poriadku podpísal v kancelárii snemu formulu prísahy, pristúpime k prísahe podža § 14 Ústavy a § 6 rokovacieho poriadku tým spôsobom, že sa prečíta Ústavou predpísaná formula prísahy, pán poslanec Jankovič ku mne pristúpi a složí prísahu opakovaním vety "Tak mi Pán Boh pomáhaj" a podaním ruky.

Žiadam pána tajomníka, aby prečítal formulu prísahy,

(Poslanci vstávajú.)

Tajomník snemu dr. Foltín (číta):

Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že budem verný Slovenskej republike, že budem zachovávať zákony a mandát svoj plniť podža svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Poslanec Jankovič (podáva predsedovi ruku): Tak mi Pán Boh pomáhaj!

(Poslanci sadajú.)

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Pristúpime k prvému bodu programu:

1. Zpráva ústavno-právneho výboru o zhabaní majetku pre niektoré trestné činy.

Zpravodajom je pán poslanec dr. Anton Hudec. Dávam mu slovo.

Zpravodaj dr. Hudec:

Slávny snem!

Ústavno-právny výbor rokoval na včerajšom svojom zasadnutí o vládnom návrhu zákona o zabavení majetku pre niektoré trestné činy.

Určený za zpravodaja tohto výboru, podávam vám túto zprávu:

Ústavno-právny výbor vo všeobecnej debate konštatoval, že predložený vládny návrh zákona hlboko zasahuje do súkromno-právnej sféry občanov a znamená prielom do terajších právnych noriem. Do noriem jednajúcích o ukladaní trestov a o dosahu trestnej činnosti delikventa po stránke majetkovej. Je to zásah do súkromných záujmov iste prenikavý. Ústavno-právny výbor preto skúmal, čo je ráciou tohto zákona a či táto vyváži tie ďalekosiahle a ťažké následky, ktoré uzákonenie tejto osnovy so sebou nesporne prinesie.

Nahliadnutím do § 1 osnovy zistil ústavno-právny výbor, že predbežné zabezpečenie majetku a jeho prepadnutie v prípade odsúdenia v prospech slovenského štátu podža § 3, ods. 1 osnovy zákona nastane iba pre niektoré trestné činy podža zákona o ochrane republiky číslo 50 z r. 1923 Sb. z. a n., podža trest. zákona vojenského a konečne podža zákona o ochrane štátu číslo 131/1936 Sb. z. a n. Teda jedná sa o trestné činy proti štátu, a to trestné činy politické najhrubšieho zrna.

Pýtam sa, slávny snem, či občan, alebo ešte širšie, či obyvatež tohto štátu, ktorý sa dopustil, alebo chystá sa dopustiť proti štátu týchto najťažších trestných činov, zasluhuje aj naďalej ochrany po stránke súkromno-právnej, teda majetkovej? Nastolenú túto otázku hneď aj zodpoviem.

Páchatež rečených trestných činov stratil nadobro cit k tomuto štátu, stratil a prerušil každý morálny kontakt s ním, lebo inak by neukladal o jeho existenciu. Potom ale nie je v záujme štátu a jeho občianstva, aby s páchatežom udržoval ešte vzťah po stránke majetkovej tým, že jeho hmotné záujmy bude hájiť v rámci pozitívnych súkromno-právnych predpisov, aby udržal jeho majetok nestenčený, resp. aby ho pre delikventa udržal vôbec. Menovite teraz, v týchto vážnych dobách štát musí odňať takýmto delikventom vzťah a možnosť záujmu na slovenskej zemi, bárs by ten bol živený už iba nádejou a vedomím, že: v tej zradenej Slovenskej republike mám predsa ešte majetok.

Z tohto všetkého je len jedno resumé. Keď jednotlivec nielen že nechráni svoj štát, ale zločinnou rukou siaha na jeho bytie, či už doma alebo za hranicami, nemôže očakávať od štátu a štát - a to jak so zretežom na vlastnú existenciu, tak aj so zretežom na záujmy vlastného občianstva - nesmie mu poskytnúť ochrany nielen po stránke osobnej slobody, ale ani po stránke majetkovej integrity. Podža dolíčených všeobecných úvah dostal sa preto ústavno-právny výbor k presvedčeniu, že uzákonenie vládnej osnovy zákona je nielen účelné, ale vežmi naliehavé a prichádza v najvyšší čas.

Po zásadnom prijatí návrhu prikročil ústavno-právny výbor k debate podrobnej podža jednotlivých paragrafov.

Z tejto prednesiem len úvahy najdôležitejšie.

Z § 1 návrhu osnovy zistil ústavnoprávny výbor, že norma o predbežnom zaistení majetku je pre súd kogentná a podmienená je jedine návrhom verejného žalobcu. Iniciatíva dáva sa verejnému žalobcovi preto, lebo tento už v prípravnom pokračovaní má najlepšiu možnosť posúdiť vážnosť trestného činu a úmysel páchateža, najmä či ide o trestný čin, zo stanoviska štátu závažný, alebo zo stanoviska občianstva závažný. Avšak výrok o konečnom prepadnutí bolo potrebné predsa len ponechať nestrannému súdu, a to rozsudku vo veci samej podža § 3 vládnej osnovy. Tým je dostatočne zaručené, že nebudú sa konať prechmaty.

Zaistenie a prepadnutie majetku je následkom iba najťažších trestných činov, teda zločinov. Uvažoval preto ústavnoprávny výbor, či taxatívny ich výpočet podža vládnej osnovy je vyčerpávajúci alebo či by ho bolo treba ešte reštringovať, Výbor výpočet trestných činov neshžadal za premrštený, lebo sú to skutočne najťažšie trestné činy proti štátu. Naopak považoval za potrebné tento výpočet doplniť ešte zločinom podža § 206 voj. trest, zákona o účastenstve na zbehnutí iného, lebo takáto činnosť páchateža mohla by mať pre štát ešte závažnejšie následky, ako u jednotlivca zbehnutie samo.

Ako výnimku ponechal ústavno-právny výbor v taxatívnom výpočte trestných činov § l osnovy jediný prečin a to podža § 17 čís. l zákona na ochranu republiky, lebo trestná činnosť páchateža podža tohto paragrafu mi rozhodne aspoň tak zhubné následky pre štát, ako ktorýkožvek ostatný zločin.

Ústavno-právny výbor odchýlil sa od vládnej osnovy a zostril ešte návrh zákona aj v tom smere, aby predbežné zabezpečenie majetku znamenalo úplnú izoláciu páchateža od jeho dôchodku. Ponechal však predsa možnosť, aby nevinná rodina delikventa dostala až do prepadnutia majetku, vysloveného rozsudkom pre štát, potrebné prostriedky na výživu.

Pozoruhodnou a vežmi závažnou je právna materia v ods. 4, § 1 vládnej osnovy zákona, ktorá prehlasuje dňom vyhlásenia rozhodnutia na súdnej doske právne činy páchateža dotyčné majetku voči štátu za bezúčinné. Bezúčinnosť právneho činu znamená, že štát mohol by sa domáhať zpäť majetku voči osobám, ktoré ho od páchateža nadobudnú. A tu z prílišnej spravedlivosti by mohla nastať nehorázna nespravedlivosť. Na príklad kupujúci nevie o protištátnych činoch páchateža a poznámka predbežného zabezpečenia dostala sa do pozemkovej knihy niekožko dní po jeho vyhlásení na súdnej doske. Dôverujúc v publicitu verejných kníh kúpi majetok po vyvesení rozhodnutia na súdnu dosku, ale pred jeho poznamenaním do pozemkovej knihy a vyplatí dobromysežne kúpnu cenu. Na to ale príde štát, na základe bezúčinnosti kupitežovi majetok vezme a tento nebude mať prípadne ani možnosť na neprítomnom predávatežovi uplatniť svoj odškodňovací nárok. To by bolo zaiste príliš tvrdé. A preto bolo by treba držať bezúčinnosť právnych počinov páchateža len proti takým spolukontrahentom, ktorí sú v nabývaní majetku zlomysežní a obdarovaní, t. j., ktorí o výčinoch páchateža vedeli a vedieť museli, a proti blízkym príbuzným, o ktorých by platila právna domnienka, že o závade v nabývaní vedeli, alebo vedieť museli Vzdor jej dôležitosti ústavno-právny výbor podrobné riešenie tejto otázky do osnovy vládnej nevsunul. jednak preto, že ona obsahuje iba hlavné zásady a jednak preto, že v § 5 sžubuje vládny návrh zákona upravenie podrobností vládnym nariadením. Ústavno-právny výbor však už teraz kladie vysokej vláde Slovenskej republiky na srdce, aby túto právnu otázku, keď aj nie celkom podža dnešných námetov, ale v smysle ochrany dobromysežných tretích nabývatežov vyriešila a to vyriešila spravedlivo.

Dlžno ešte pripomenúť obsah § 3, ods, 3 návrhu zákona. Tam totižto vyslovenie prepadnutia majetku je fakultatívne, a to preto, aby vojenský súd mal možnosť skúmať úmysel páchateža a pri menej závažných prípadoch ponechať majetok vojenskému zbehovi, keď tento sa ani nepokúsi ujsť a ani neušiel do cudziny.

Prepadnutie majetku v prospech štátu je vlastne vedžajším trestom. Nemusí mať však vždy povahu náhrady za skutočnú škodu, ale je odôvodnené aj ako púhe zadostučinenie za ideálnu škodu. Vylúčenie opravných prostriedkov proti výroku o predbežnom zaistení majetku sleduje iba ciež, aby sa pokračovanie zbytočne nepreťahovalo. Ostatné predpisy vládnej osnovy návrhu zákona sú jasné, nepotrebujú preto bližšieho výkladu.

Podža dolíčených navrhujem, slávny snem, ráč vládny návrh zákona o zabavení majetku pre niektoré trestné činy, tak ako ho obsahuje tlač 43, prijať a uzákoniť. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Teraz prikročíme k rozprave. K slovu sa prihlásil na strane "za" pán poslanec Čarnogurský. Dávam mu slovo.

Poslanec Čarnogurský:

Slávny snem!

Návrh zákona o zhabaní majetku občanom, ktorí v zahraničí pracujú proti nášmu štátu, čiže prevádzajú činnosť proti prvým paragrafom zákona na ochranu republiky, prichádza do nášho snemu k prejednaniu v pravý čas. Rútiace sa svetové udalosti ohrozujú všetky štáty, vežké i malé. Ochrana štátu nevyžaduje od občanov len prácu, ale priamo žiada od každého najvyššiu, najťažšiu, ale i najkrajšiu občiansku povinnosť: položiť život na oltár vlasti.

Povinnosti tejto podlieha každý, v prítomnom čase nie len vojaci v poli, ale aj civilné obyvatežstvo, starci, ženy a deti. Vojakmi, obrancami vlasti sme všetci. Kto zbabelé opustí svoje miesto, vyhne sa tejto nevinnosti, nielen že necháva svoje miesto v obrane vlasti prázdne, ale i demoralizuje ostatných, kazí morálku. Dobrá morálka armády je prvou podmienkou úspechu. Tam, kde morálka občianstva upadá, je položenie štátov v kritických chvížach beznádejné. Zbabelosť treba teda v takýchto časoch čo najprísnejšie trestať. Vystavuje v nebezpečie životy a majetky spoluobčanov, preto sám zbabelec nemá práva ani na ochranu svojho vlastného života štátom, tým menej na ochranu svojho majetku.

Hovorí sa, že zákony nie sú ničím iným ako rozsudkami, ktoré vydali starovekí právnici. A naozaj, zákon o zhabaní súkromného majetku nehodným občanom, ktorí v kritických chvížach opustili svoje miesto, vyhli sa zbabelé povinnosti, ba čo viacej, prešli do protivného frontu, aby pracovali proti štátu, nachádza sa od prvopočiatku štátneho zriadenia vôbec. Neprináša teda náš návrh do zákonodarstva nič nového. Je odôvodnený potrebou, históriou, preto nie je nám potrebné ho odôvodňovať zvlášť.

Ale pri tejto príležitosti treba sa tu na pôde snemu zmieniť o tom, čo má každý na mysli pri prejednávaní tohto návrhu zákona. Treba sa zmieniť o takzvanom zahraničnom odboji. Je všeobecne známou vecou, že v zahraničí pracujú sily, ktoré sa usilujú o utvorenie a otvorene hlásajú obnovenie Československej republiky. Dokonca takmer na čele celého tohto hnutia stojí dr. Štefan Osušky, rodom zo Slovenska, bývalý vyslanec Československej republiky v Paríži. S ním spolupracujú nielen Česi, ale aj niektorí Slováci, známi z poprevratového života. (Výkriky: Hanba im!)

Dr. Osušky opierajúc sa o uznanie Francúzska a Anglicka vyhlasuje v mene Slovákov, že sú za znovuutvorenie Československej republiky. (Výkriky: Fuj! Hanba!) Pýtanie sa, kto dal poverenie dr. Osuskému dávať takéto vyhlásenia? (Výkrik: Beneš!) Pozná dr. Osušky dnešné pomery na Slovensku a vôžu národa, aby mohol o tom hovoriť? Ináč dr. Osušky bol dôsledným vyznávatežom jednotného československého národa. Jeho politická činnosť dala dostatočný počet dôkazov na to, že pod pojmom "československý", myslel prakticky česky. (Výkrik: Ani nevie po slovensky.) Ani podža svojej československej terminológie neurobil nič v prospech slovenskej vetve československého národa. Dôsledne robil, myslel, ba i hovoril česky. I keď chcel hovoriť slovensky, nepodarilo sa mu to nikdy. Kto si nedrží za povinnosť naučiť sa správne hovoriť slovensky, upierame mu právo vyhlasovať sa za Slováka. (Vrava. Výkriky: Tak je! Poslanec Hancko: Čvach!)

Nejdeme a nepotrebujeme sa zaoberať s žuďmi, ktorí nás v zahraničnom odboji chcú reprezentovať. Treba sa však dôkladnejšie zmieniť o samej podstate zahraničného odboja, t. j. o znovuutvorení Československej republiky.

Z poslednej reči pána britského premiéra Chamberlaina totiž jasne vysvitá, že britská vláda a teda i vláda francúzska, znovuutvorenie Československej republiky kladú oficiálne za podmienku pokoja. K tomu ciežu uznali samostatnú československú armádu. Skutočnosť táto nás núti, aby sme sa s ňou vážnejšie zaoberali. V záujme slovenskej budúcnosti treba túto skutočnosť chápať vážnejšie, nemožno ju odbyť kývnutím ruky, úškžabkom či nadávkou.

Postoj k týmto skutočnostiam nám dáva náš zvečnelý vodca Andrej Hlinka. (Potlesk.) On vytvoril slovenskú skutočnosť, vyniesol nás na piedestál národov, dal smer našej národnej budúcnosti.

Ostane faktom, nikým nepopreným a ničím nevyvráteným, že Andrej Hlinka považoval Československú republiku za prirodzený domov slovenského národa. Andrej Hlinka vyhlásil v deputácii, ním vedenej 19. decembra 1918 ku pražskej vláde, jej zástupcovi dr. Ivankovi toto: "My chceme, aby náš štát bol petrifikovaný, aby bol večný, kým len bude slovenského žudu. " Predtým, 17. novembra toho istého roku rečnil v Ružomberku a dal do rezolúcie tieto slová: "Žiadame si na základe samourčovania národov na území Slovákmi obývanom samostatný Slovenský štát v rámci žudovej republiky Československej. " Andrej Hlinka šiel teda do Československej republiky s myšlienkou slovenskej samostatnosti v rámci spoločného federatívneho štátu a prial si, aby takýto štát bol petrifikovaný, večný. Predstavoval si teda úplnú národnú samostatnosť, spoločné veci s Čechmi len tie, ktoré žahšie zabezpečia hmotnú, ochrannú a finančnú stránku obidvoch národov. Takto bola utvorená republika. Lenže oficiálni českí politici jej dali iný smer, nie smer posilovania slovenského života, nie domov národu, ale utláčanie ducha a žalár života. Andrej Hlinka už 16. októbra 1920 napísal do Slováka:,, Áno búril som, búril som a budem búriť, búrim a búriť budem proti zrade, klamú a súdeniu národa slovenského. Búriť budem proti každej krivde na nás spáchanej. Musel by som byť vyvrhežom, podliakom a odrodilcom, keby som nad tožkými krivdami nezakvílil a neobzeral sa po lieku a pomoci. Búriť budeme, áno a búriť neprestaneme, dokiaž autonómiu nevydobijeme, lebo nechceme, aby nás Slovensko preklínalo na dno pekla."

Od 1918 až do 1938 musel Hlinka stáť za týmto svojím buričským programom a tento dôsledne prevádzať.

Obnovenie tejto Československej republiky by nás odsúdilo zase len k buričskej úlohe a povinnosti. A predsa my nechceme byť večnými buritežmi, ale naopak, večnými stavitežmi, pozitívnymi pracovníkmi a prispievatežmi svetovej kresťanskej civilizácie a vzájomnej medzinárodnej spolupráce. Preto ktokožvek, kto sa honosí slovenskou príslušnosťou a chcel by obnoviť Československú republiku, stal by sa vyvrhežom, odsúdeným a vylúčeným z lona slovenskej pospolitosti výrokom zvečnelého vodcu Andreja Hlinku.

Bude úlohou zodpovedných slovenských činitežov, aby toto jednoznačné a nekompromisné stanovisko slovenského národa bolo známe všeobecne i v zahraničí. Je predsa povinnosťou zodpovedných vládnych kruhov, aby každú nesprávnu mienku v zahraničí včas a všetkými možnými prostriedkami uviedli na správnu cestu. Mohlo by sa nám stať raz osudným, keby sme dnes tieto veci zžahčovali, odbavovali úsmevom.

Je pravda, že sa nemôžeme a nesmieme uzavierať pred problémami spolupráce a spoločnej budúcností všetkých stredoeurópskych národov. Osud týchto národov je i naším osudom. Preniká dnes jasné poznanie u všetkých národov strednej Európy, že len úzka spolupráca nás vyvaruje od toho, aby sme sa nestály korisťou toho či onoho nepriateža. Tým je určený pre budúcnosť i náš pomer k Čechom: každú spoluprácu s nimi prijmeme, pokiaž sa ona netýka obmedzenia našej slobody a samostatnosti. Ale to isté platí o pomere k ostatným stredoeurópskym národom. Držíme sa tézy Hlinkovej: "Národ je podstata". Prinesieme obete, ktoré sa budú žiadať rovnako od každého štátu v záujme pokoja a vývoja národov.

Slávny snem!

Oči sveta i národa sú uprené na hlavu nášho štátu dr. Tisu, ktorému sa dostalo tak ťažkej úlohy, ako snáď žiadnemu druhému štátnikovi. Je čosi neobyčajne vežkého založiť, budovať a viesť národ a štát za tak ťažkých a zákerných časov, v akých sa tejto úlohy on podujal. Vďačná modlitba nás všetkých o Božiu pomoc pre neho, ocenenie históriou jeho práce medzi ostatnými vežkými synmi doterajších i budúcich dejín slovenského národa budú mu odmenou za nadžudskú prácu. Všetci mu chceme pomáhať a v prvom rade naša vysoká ustanovizeň zákonodarného slovenského sboru. Pomáhať mu chceme nielen pri odhlasovaní zákonov, nielen v práci medzi žudom, ale i poukazovaním na zjavy verejného a štátneho života, spoločné nám všetkým. Nesieme všetci zodpovednosť za to, čo sa na Slovensku robí. Preto treba zaujať objektívny postoj v záujme slovenskej národnej a štátnej budúcnosti.

Pod zorným uhlom tejto zodpovednosti a lásky k národu a štátu chcem tu poukázať na niektoré skutočnosti nášho verejného života.

Slávny snem!

Treba žiadať, a to dôsledne žiadať od každého uvedomenie si jednej skutočnosti: 6. októbrom poťažne 14. marcom dosiahli sme po stránke politickej vrcholu našich národných snáh. Štrnástym marcom sa skončil náš vyše tisícročný politický boj. Dosiahli sme všetko, čo sme mohli dosiahnuť. Smer nášho života dostal týmto vyvrcholením celkom nové od doterajšieho celkom odlišné poslanie. Dokiaž sme museli v politike predtým bojovať, brániť sa aj útočiť, teraz nie je potrebné ani jedno z toho. Treba len budovať vnútorne a vychovávať. Prakticky to znamená, že z nášho verejného života vymizne úplne politika, škriepky, delenie a rozbíjanie sa na skupiny a skupinky. Po 14. marci má stáť každý na svojom: pracovať a budovať odborne na tom, čomu rozumie, čo vie.

Bohužiaž sme svedkami toho, že tento požiadavok odpolitizovania je vo vežkej miere len požiadavkom, nie skutočnosťou. Proti tomu treba sa ozvať v záujme nášho vnútroštátneho života, života hospodárskeho i zahraničné politického. Vo vnútri štátu treba dať žudom pocit osobnej bezpečnosti a istoty. Nehovorme o tom, čo nás delí, ale o tom, čo nás spojuje.

V posledných časoch ústami našej oficiálnej propagandy sme počúvali často vecí, ktoré mohly budiť dojem, že je to s našou vnútornou konsolidáciou vežmi zle. Oficiálna propaganda našla totiž tožko protištátnych elementov, že najmä v cudzine sa po tomto pýtali: kto vlastne stojí za touto vládou? Evanjelici nie, Čechoslováci nie, slobodomurárí nie, ba ešte ani autonomisti nie. Tak ďaleko sa nesmie isť. Máme zákon na ochranu republiky, máme súdy, políciu, žandárstvo, treba trestať každého, komu tieto ustanovizne zistia protištátnu činnosť. Ale načo o tom písať po novinách, tým viac hovoriť do rádia. Nie nenávisťou, zlobou sa získavajú žudia pre štát, pre spoločné dobro, tým sa naopak len budí najskôr dojem, neskôr presvedčenie o roztrieštenosti a protichodných záujmoch i názoroch občanov. Nie trestom, ale spravodlivosťou sa konsoliduje a zabezpečuje štátna trvalosť.,, Ibi pacem esse fidam, ubi voluntari pacati sint, neque eo loco, ubi servitutem esse velint, fidem sperandam esse" - povedal múdry rímsky senátor, "Kde sa mysle uspokojily dobrovožne, tam je pokoj ozajstný, tam ale, kde chceme, aby bola poroba, nemôžeme čakať vernosť. " Nad vnútorným poriadkom štátu musia bdieť k tomu štátom určené orgány s presne vymedzenou právomocou. Nemôžu mať tú istú právomoc dva alebo i viac orgánov, lebo stará zásada hovorí, že: "lepšie je vyslať na podnik jediného muža s obyčajným rozumom, ako dvoch vynikajúcich s tou istou mocou". Za jeden z najväčších dôkazov žudskej múdrosti a štátnickej schopnosti sa pokladá: zdržať sa vyhrážok a urážok slovami. Ani jedno ani druhé nepriateža nijako neoslabí, naopak hrozby ho urobia opatrnejším, urážky v ňom vyvolávajú väčšiu nenávisť k tebe, a podnecujú ho k tomu, aby s tým väčším úsilím myslel na tvoju zkazu.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP