Pátek 5. března 1937

Místopředseda Košek (zvoní): Dávám slovo dalšímu přihlášenému řečníkovi, jímž je pan posl. Devečka.

Posl. Devečka: Slávna snemovňa!

Osnovu zákona o úprave platov školských inšpektorov, ku ktorej sa celá snemovňa postavila jednomyseľne kladne .... (Výkřiky.)

Místopředseda Košek (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Devečka (pokračuje): ... považujem za splatenie dlhu obetavým kultúrnym pracovníkom, akými sú naši školskí inšpektori. Podobný zákon posl. snemovňa prijala pred krátkym časom, a to zákon o úprave právnych pomerov vysokoškolských asistentov. Tak jeden ako druhý zákon splatil povinný dlh našim obetavým kultúrnym pracovníkom. O osnove zákona bolo už tuná prednesené dosť, boly pretriasané všetky otázky, ktoré s týmto návrhom zákona súvisia. To, čo bolo povedané, samo sebou sa rozumie, opakovať nebudem. Že v tejto debate ujal som sa slova, robím preto, aby som vyslovil niekoľko vrelých slov uznania našim kultúrnym pracovníkom, akými sú školskí inšpektori.

Vážená snemovňa! Že kultúrny a školský pokrok Slovenska je prekvapujúci, to už bolo viackrát povedané. Hovorí sa o kultúrnom pokroku na Slovensku, že nemá sebe rovného príkladu, a je to asi pravda. A je-li skutočne ten pokrok, ktorý dnes obdivujeme, tak veľký, je istá vec, že na tom pokroku majú určitý diel i naši školskí inšpektori. Keď si spomenieme, čo sme na Slovensku mali, môžeme stav označiť tak, že prevrat urobil na Slovensku tabulu rasu. Staré školstvo odnárodňovacie muselo zmiznúť a na jeho miesto malo byť vybudované uvedomelé národné školstvo slovenské. Že to znamenalo nesmiernu prácu, vie si každý predstaviť, nie azda len na poli administrácie školskej, lebo veď konečne prevziať úrad školského inšpektora a pokračovať v ňom, to ešte neznamená priniesť na Slovensko kultúrny a školský pokrok. Naši školskí inšpektori na Slovensku nenašli nijakej tradície, lebo nezostalo jedného jediného inšpektora z bývalej uhorskej doby, ktorý by bol pokračoval v práci na kultúrnom a školskom pokroku na Slovensku; lebo ako exponenti maďarizácie všetci museli zo Slovenska zmiznúť a na ich miesta prišli ľudia úplne noví. Preto tvrdím, že nemohli sa opreť vo svojej práci o nejakú tradíciu. Ale nielen že prišlo im začať so školskou administráciou úplne od začiatku, tu sa jednalo o celé duchovné prebudovanie slovenského školstva, a v tomto ohľade isteže našim školským inšpektorom neslúžil nejaký príklad za vzor, na ktorý by sa boli mohli opierať, lebo práve všetko to staré muselo byť odstránené a my sme si od základu museli budovať školstvo nové s učiteľstvom, ktorému tieto nové smery, ktoré republika priniesla, boly často úplne cudzie a na mnohých miestach až nepriateľské.

Vieme si predstaviť, akú prácu naši školskí inšpektori museli vykonávať s učiteľstvom takým, ktorému myšlienka slovenská a menovite myšlienka československá bola úplne cudzia, a keď k tomu ešte pribereme, že to naše inšpektorstvo muselo sa venovať i práci mimoškolskej. Veď čokoľvek sa na vonkove robilo, to všetko museli vykonať učitelia pod priamym dozorom a vedením našich školských inšpektorov. Len si predstavme, koľko kultúrnej práce sa na našom vonkove vykonalo poriadaním kurzov občianskej výchovy, národohospodárkej výchovy, a posledne konajú sa kurzy výchovy k brannosti a všetku túto prácu musia vykonávať jedine učitelia po našich dedinách na priamy popud a pod vedením školských inšpektorov. A nielen kultúrna, ale i sociálna práca obťažuje naše učiteľstvo na čele s jeho inšpektormi. Toto je práca, ktorú naši školskí inšpektori vykonávali doteraz svedomite, a za túto prácu, slávna snemovňa, dávame im tú odmenu, ktorú práve dnes odhlasuje poslanecká snemovňa. Preto je vec sociálne spravedlivá, že tým obetavým kultúrnym pracovníkom za ich prácu dostáva sa aspoň minimálnej odmeny, a keď doteraz vykonávali svoju prácu svedomite v prospech kultúrneho a školského rozkvetu Slovenska, úfame, keď ich platové pomery budú aspoň koľko-toľko upravené, že v tejto práci budú s väčšou chuťou a svedomitosťou pokračovať. Prirodzene je to len polovičatá úprava otázky školských inšpektorov. Zostáva ešte riešiť ich právny pomer, o ktorom sa zmieňuje práve 3. rezolúcia, ktorú kultúrny výbor prijal. Myslím, že na pol ceste Náro dné shromaždenie sa zastaviť nemôže a nesmie, ale inšpektorskú otázku musí riešiť i so stránky právnej. A tu už bolo povedané kol. Sivákom, že my na Slovensku sme mali za uhorskej éry školské inšpektoráty, ktoré boly štátnymi úradmi dostatočným personálom náležite vystrojené a neboľo by od veci, keby po stránke formálnej otázka školských inšpektorov sa na tento spôsob riešila. Tým by naše školstvo a vôbec kultúrna práca len získať mohla, lebo mali by sme ľudí úplne neodvislých, ktorí jedine a výlučne by sa mohli venovať svojmu krásnemu poslaslaniu školskému v tom najkrajšom slova smysle. Lebo dnes každý školský inšpektor buďto je správcom ľudovej školy alebo je riaditeľom meštianky. Správu školy prirodzene nevykonáva, vykonávajú ju za neho iní, ale i v tom je určitá nespravedlivosť, že správcovské a riaditeľské miesta zostávajú obsadené inšpektormi a prácu za nich, správu škôl, musia vykonávať učitelia. Samo sebou sa rozumie, že tá práca nevykonáva sa tak, ako by na čele školy stáli správcovia a riaditelia odpovední za všetku prácu, ktorá sa v tých školách deje.

Tedy i s tejto stránky sa žiada, aby právne postavenie inšpektorov bolo čím skôr riešené, aby sa oni stali samostatnými štátnymi úradníkmi, neviazanými na žiadnu školu ľudovú alebo meštiansku. Na pol ceste nemôžeme sa tedy zastaviť, ale právne postavenie školských inšpektorov musí byť podľa rezolúcie kultúrneho výboru v čase čo najkratšom tiež riešené.

Keď hovorím o tejto záslužnej práci našich školských inšpektorov na Slovensku, nemôžem nepovedať, že títo. obetaví školskí inšpektori vyšli nám z radov cirkevného učiteľstva slovenského, lebo ako ste už počuli zo štatistiky, ktorú uvádzal pán posl. Polívka, slovenských škôl po prevrate bolo niekoľko desiatok a to boly práve len školy cirkevné.

Je pochopiteľné, že ako sme mohli najsť školských a kultúrnych pracovníkov, ktorí mohli byť postavení na odpovedné miesta školských inšpektorov, že to mohli byť jedine učitelia cirkevných škôl, lebo v tých cirkevných učiteľoch sa zachovala, dovoľujem si tvrdiť, aj určitá iskierka národného povedomia slovenského a československého. Jedine z týchto škôl mohol byť prevedený výber na miesta školských inšpektorov. Ale keď je skutečnosť taká, ctená snemovňa, dnes to veľmi nepriaznive vyzerá, že práve učitelia cirkevných škôl sú dnes skrátení voči učiteľom štátnych škôl, o ktorých prirodzene my sme nemohli povedať za oného času, kým sme neboli slobodní, nič dobrého. Cirkevné učiteľstvo, ako ráčite vedeť, dodnes nie je zrovnoprávnené so štátnym učiteľstvom a tento stav považuje za určitú krivdu, ktorá tiež podľa spravedlivosti odčinená byť musí. Tým skôr, že k tomu zmätku, ktorý je v národnom školstve na Slovensku, jedenkrát musí byť urobený koniec.

Pán posl. Polívka uviedol, ako to vyzerá s naším národným školstvom. Len jedna čiastka národného školstva je štátna a ostatné sú školy cirkevné. Vidí v tom prejav toho, že na Slovensku sa cirkvám nekrivdí, že cirkve môžu svoju mládež vychovávať v cirkevnom duchu, tak ako si to samy želajú.

Je to pravda, ale vážená snemovňa, preca len v tom školstve slovenskom panuje určitý dualizmus. A ak sa dovolávame odstránenia dualizmu v iných úsekoch verejnej správy štátnej, som toho skromného názoru, že najnebezpečnejším dualizmom môže byť dualizmus vo školách, ktorý nám našu mládež vychováva - či hneď nemožno hovoriť, ale preca len dá sa pripustiť v určitom smysle v dvojakom svetovom názore. Tedy školstvo, menovite národné školstvo, rozhodne patrí do rúk štátu, a to bude ten najlepší konec slovenskej kultúrnej politiky, ak sa čím skorej dopracujeme unifikácie národného a vôbec všetkého školstva na Slovensku. Týmto by sa potom odčinila i tá krivda, na ktorú si dneska sťažuje cirkevné učiteľstvo, že za to, že stálo verne pri slovenskej a československej myšlienke, sa mu dneska v Československej republike nedostáva toho miesta, ktoré by zasluhovalo.

A keď hovorím, vážená snemovňa, o cirkevnom školstve a o jeho kladnom pomere k slovenskému a čsl. nacionalizmu, nemôžem sa nedotknúť tých treníc, ktoré boly nedávno na Slovensku rozvírené. Jedná sa o toto: Vytýka sa, že vo verejnej správe štátnej na Slovensku vo všetkých jej úsekoch je zamestnané nepomerne mnoho evanjelíkov a že sa tu krivdí katolíkom. Slávna snemovňa, kto o týchto veciach chce hovoriť, odporúčal by som mu, aby si prečítal prvý sväzok Šrobárovho "Oslobodeného Slovenska". Šrobár tu píše, s akými nesmiernymi personálnymi ťažkosťami pracoval, keď mu prišlo prevziať správu Slovenska. Ešte v záznamoch bývalých uhorských úradov našly sa záznamy o roduverných proškribovaných Slovákoch. Tí Slováci činili niekoľko desiatok. Ku koncu svetovej vojny, keď sme mysleli, že sa skončí v náš prospech, robil sa súpis slovenských ľudí, ktorí by boli schopní ujať sa j akejkoľvek zodpovednej práce na oslobodenom Slovensku. Vec vyzerala tak, že sa sotva našlo tisíc slovenských inteligentov, ktorí mohli zastávať zodpovedné miesta na Slovensku. Takto sme vyzerali. Prirodzene, že zamestnanie na Slovensku mohol dostať človek taký, ku kterému mala dôveru nová republika, ale i ten zamestnanec musel mať dôveru k republike. Len takí ľudia mohli byť zamestnaní na oslobodenom Slovensku, ktorí boli ochotní žiť i mrieť s tou republikou. A v r. 1919, keď sa správa Slovenska preberala do rúk československých, tých ľudí ešte nebolo tak málo, nielen ku ktorým republika nemohla mať dôveru, ale ktorí ani k republike nemali dôveru. Prirodzene, že s takými živlami nemohly byť obsadzované vedúce miesta na Slovensku, a tu potom, vážení priatelia, prišla pomoc česká. Vy dobre viete, že ste nám prišli pomáhať na Slovensko, ale i to dobre viete, že sotva ste prišli na Slovensko a sotva ste sa ujali práce, alebo tú prácu ste vykonali, už sa sypaly na vás výčitky toho najrôznejšieho druhu. Už sa vytýkalo to, už sa vytýkalo iné tým českým ľuďom na Slovensku. A v jednu peknú chvíľu sa im povedalo, že aby sa z toho Slovenska odpratali.

A tak je to asi aj s tými evanjelíkmi na Slovensku. Nijako nechcem byť v tejto veci zaujatý, ale je to tak. Prácu vykonali a teraz neboli by už tam potrební. Že by to bola vec nespravedlivá, každý to pochopí, a že to spomínam v súvislosti s otázkou školských inšpektorov, je to preto, že keby sme určovali pomer školských inšpektorov podľa náboženského vyznania, prišli by sme azda tiež k tomu výsledku, že živel evanjelický prevažuje živel katolícky, ale to je len z toho dôvodu, ktorý som naznačil, že tí ľudia mali k republike dôveru a boli ochotní s tou republikou žiť a mrieť a venovali jej svoje služby, keď ich potrebovala. A iste že by nebolo spravedlivé, keby sme aj s tohoto miesta to nepovedali a keby sme nevydali svedoctvo pravde. Dneska ten pomer medzi evanjelíkmi a katolíkmi sa prirodzene vyrovnáva z toho jednoduchého dôvodu, že väčšina má vždy väčší prírastok ako menšina a väčšina má vždy viacej možností uplatnovať sa vo verejnom živote ako menšina. Ale kto túto otázku dneska nastoľuje, nemá na mysli nič iné, len aby zasa rozvíril už tak konsolidované Slovensko a aby ho v tej peknej konsolidačnej práci len hatil. Tedy tieto snahy musíme rozhodne odmietať. (Místopředseda Košek zvoní.)

Bol som už upozornený, že mi rečnícka lehota končila, ale ešte si dovolím použiť trpezlivosti slávnej snemovne v jednej kraťučkej veci, a síce chcem odpovedať na vývody pána posl. Karmasina, ktorý sa špecializoval na nemecké otázky na Slovensku a želania slovenského nemectva rád tlmočieva v Národnom shromaždení.. Už v kultúrnom výbore volal po samostatných nemeckých školských inšpektorátoch. I keď v zásade proti tomu nemôžem nič namietať, a ja myslím, že so strany slovenskej ani nenamietame, lebo veď bolo tu už povedané a uznal to aj sám, že republika, keď sa postarala o školstvo slovenské, postarala sa aj o školstvo nemecké a ostatných národností na Slovensku. Že školstvu tomu venuje náležitú pečlivosť, to by pán kol. Karmasin sotva vedel podvrátiť. Lenže i keby sme - hovorím - chceli vyhoveť želaniu Nemcov po zriadení samostatných nemeckých školských inšpektorátov, opravdu neviem, ako by sa vec dala prakticky riešiť. Obstaral som si štatistiku, a tá hovorí skrz naskrz v neprospech Nemcov. Na Slovensku sa napočítalo Nemcov 147.501 duší. Z tohoto musíme aspoň 10.000 odpočítať na Nemcov židovskej národnosti, takže nám ostane na Slovensku tak asi 136.000 Nemcov. Ale títo Nemci nebývajú nikde kompaktne, ale roztrúsení sú od Bratislavy až po východné hranice Slovenska. V jednotlivých politických okresoch sú zastúpení najviac 37.7%, v kežmarskom politickom okrese, 30 % obyvateľstva majú v Gelnici, 28% v Bratislave-meste, 36 % v Kremnici, 20 % v Prievidzi, 19 % v Poprade - teda roztrúsení sú po celom Slovensku. A čo sa škôl týka, tie vyzerajú takto roztrúsené po Slovensku: Bratislava-inšpektorát prvý má 25 nemeckých škôl, Bratislava - inšpektorát druhý 7, inšpektorát tretí 4, Prievidza 11, Turč. sv. Martin 9, Kežmarok 26, Poprad 8, Spišská Nová Ves 7, Košice - inšpektorát druhý 18, Kremnica 15. Tedy toto školstvo spravovať by sa azda muselo z jedného inšpektorátu. Všetkých nemeckých škôl je 130. Na jeden inšpektorát pripadne okolo 90 až 100 škôl. Teda keby sme snáď školy i z jedného inšpektorátu chceli spravovať, sotva by stačily na jedného školského inšpektora. Ako by ten školský inšpektor vážny pedagogický dozor mohol na celom Slovensku vykonávať na tento spôsob, neviem si dobre predstaviť.

Pán posl. Karmasin uvádzal niektoré neprístojnosti, ktoré sa vytýkajú jednotlivým školským inšpektorom. Spomínal tu Bornemisu. Prosím, z desiatok školských inšpektorov má určité výtky len na jedného. Ja myslím, že to je nie mnoho (Posl. inž. Karmasin: Troch som uvádzal!) Ale druhý bol Karpíšek z Podkarpatskej Rusi. Nuž hovorím, to sú tak malé ponosy, ktoré opravdu nepadajú veľmi na váhu, a ja myslím, že i pri tom spôsobe rozdelenia školských inšpektorátov, aký je v nemeckej menšine na Slovensku, nedeje sa iná krivda.

Ja by som niečo povedal na adresu našich Sudetonemcov. Ja žijem na Slovensku vo vyslovene nemeckom kraji - no totižto väčšinu máme slovenskú, ale žijeme v takom okrese politickom, ktorý má najväčšie procento Nemcov. My tam žijeme veľmi súsedsky, my sa snášame a my sa doplňujeme dokonca i v kultúrnej práci. My s Nemcami i teraz na nedeľu budeme poriadať spoločnú akademiu, kde Slováci i Nemci rovnako berú účasť na tomto radostnom sviatku. A aj ináč v tom našom školstve nie sú tak presné hranice. Často sa stáva, že Slováci posielajú deti do nemeckých škôl, aby sa naučili nemčine, a to isté robia Nemci, že posielajú svoje dietky do slovenskej školy, aby sa naučily slovenčine. Tedy takto prakticky chápeme to spolužitie a takto prakticky sa doplňujeme.

Ja za svoju stranu, i keby som zásadne nič nenamietal proti zriadeniu samostatného nemeckého inšpektorátu, jednako prakticky práve túto vec považujem za neprevediteľnú a menovite keď Nemci, ktorí sú spravovaní našimi slovenskými inšpektory, nemajú vážnejšieho ponosu na ich prácu. Že by dozor bol len policajný, to by musel p. kol. Karmasin dokázať; pravda, kde tu sa môže stať nejaký prehmat, ale ten sa môže stať i voči slovenskému učiteľovi, tedy po tejto stránke myslím, že slovenskí Nemci vec celkom ináč posudzujú, ako to posudzuje p. kol. Karmasin. (Místopředseda Košek zvoní.)

Lehota mi prešla a je prirodzené, že zákon o úprave platových pomerov slovenských inšpektorov s najväčšou radosťou vítame a prajeme si, aby otázka školskych inšpektorov bola konečne riešená i po právnej stránke a menovite, aby sme sa čím skôr dožili i tých ostatných zákonov, ktoré naše školstvo potrebuje. To sa týka menovite úpravy prestupového prídavku pre učiteľov meštianskych škôl. Toho na Slovensku potrebujeme ako soli, práve preto, že tam máme mnoho nekvalifikovaných učiteľov na meštianskych školách.

Tedy v nádeji, že i ten návrh zákona bude čím skôr predložený a Národným shromaždením odhlasovaný, túto prejednávanú osnovu zákona prijímame s najväčšou radosťou. (Potlesk.)

Místopředseda Košek (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníku, jímž je p. posl. Appelt.

Posl. Appelt (německy): Dámy a pánové!

Náš klub již prohlásil prostřednictvím soudr. Clementise, že souhlasíme s předloženým návrhem, jenž nově upravuje požitky školních inspektorů, a že budeme také pro něj hlasovati. Při této příležitosti žádáme, aby nezůstalo jenom při úpravě požitků školních inspektorů, ale že jest již také na čase, aby se vážně pomýšlelo na to, aby se splnily také oprávněné požadavky ostatních kategorií a vrstev státních zaměstnanců.

Otázka školství a státních zaměstnanců velice úzce souvisí s otázkou národnostního vyrovnání. Komunistická strana velice vážně prozkoumala výsledek vládních jednání ze dne 20. února. Nezneuznáváme dobrou vůli, jež se označiti uskutečněný výsledek za velice hubený. Naše strana navrhovala velkorysou úpravu oprávněných požadavků sudetskoněmeckého obyvatelstva v rámci ústavy, úpravu, která by byla znamenala opravdu demokratické vyrovnání mezi Čechy a Němci. Aktivistické strany se sice chopily naší iniciativy, ale skrytě, neboť tyto strany se ostýchaly rozvinouti široké demokratické hnutí lidu pro národnostní vyrovnání, a daly se cestou tajných kabinetních jednání.

Národnostně - politické směrnice, které uveřejnila vláda dne 20. února, dávno ještě neznamenají národnostní vyrovnání, ale považujeme je za první krok k cíli, jehož dosažení stojí za to, a po němž musí následovati v krátké době další a odvážnější kroky. Především však musí vládou učiněné sliby býti rozhodně dodrženy a bez průtahů prakticky uskutečněny. Sliby, předběžně jen na papíře, musí dostati životní náplň a změniti se pro sudetskoněmecké obyvatelstvo v chléb, práci a národnostní práva. Považujeme-li uskutečněný výsledek pouze za první krok, za začátek, povedeme dále ze všech svých sil boj o skutečné národnostní vyrovnání v zájmu sudetskoněmeckého a českého lidu a tím i v zájmu Československé republiky. Pro sudetskoněmecký lid jest demokratické vyrovnání s českým národem nezbytnou životní otázkou, nejen otázkou rovného práva na poli jazykovém a osvětovém, nýbrž také otázkou hospodářské a sociální pomoci, otázkou chleba, otázkou pracovního místa.

Pan Kundt a vůdcové sudetskoněmecké strany považují naproti tomu tuto otázku pouze za malé věci, jak doslovně prohlásil pan Kundt v Karlových Varech, které nestojí ani za to, aby se jimi člověk zabýval. Pro sudetskoněmecký lid jest však národnostní vyrovnání cestou, po které se může dostati ke svému právu. Vláda se vzchopila pouze k prvnímu kroku ve směru dorozumění. Ale již tento první krok uvádí sudetskoněmeckou stranu v nervosní rozčilení. Vždyť se páni ze sudetskoněmecké strany spoléhali až do poslední chvíle na českou reakci, že znemožní každý krok směřující k usmíření národů. Již první krok způsobil, že Henlein byl přinucen ukázati v Ústí n. L. svou pravou tvář a odkrýti jasněji než předtím své politické cíle. (Posl. Kundt [německy]: Teď máte aspoň zase co mluviti!) Ještě budu o tom mluviti. Kdyby vláda a aktivistické strany byly přijaly náš návrh, aby byla jednání přenesena do sněmovny, byla by sudetskoněmecká strana musela mluviti a odpovídati již zde ve sněmovně, pak nemuselo býti žádné Ústí n. L., pak by byla již zde odhalena, byla by seděla již zde na lavici obžalovaných. Ústecká řeč Konráda Henleina jest nejlepším důkazem, že národnostní vyrovnání jest nejlepší cestou, aby se pomohlo sudetskoněmeckému lidu k jeho právu, aby bylo uskutečněno smíření a bratrské soužití mezi českým a sudetskoněmeckým lidem a aby bylo sudetskoněmecké obyvatelstvo získáno pro obranu republiky proti vnitřnímu i zevnímu fašismu. Kdyby byla vláda jednala velkoryseji, politicky prozíravěji a podle našich návrhů, pak by si dnes Henlein v zoufalství rval vlasy, protože by byla jeho strana roztržena a rozštěpena (Souhlas poslanců komunistické strany.), totiž na skupinu otevřených fašistů, kteří nechtějí žádného smíření, nýbrž snaží se o řešení národnostní otázky násilnou a válečnou cestou, a na velkou masu Henleinových pracujících, kteří dávají přednost demokratické a mírové úpravě před politikou katastrofy. (Souhlas poslanců komunistické strany.)


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP