Úterý 16. června 1936

Udeľujem slovo prvému rečníkovi "proti", pánu posl. Drobnému.

Posl. Drobný: Slávna snemovňa! Dámy a pánovia! Ani si snáď neuvedomujeme, že dnes je akési 10ročné jubileum. Tohoto mesiaca budeme 10ročné jubileum oslavovať toho divadla, ktoré som mal česť videť sám s galerie spolu s ostatnými štátnymi zamestnancami. Bola nás tam hrstka. Dnešné koalované strany, ktoré sa tak dovolávajú sociálneho cítenia, vtedy proti osnove zákona č. 103 protestovaly. Lámaly lavice, pekne trúbily, usporiadaly nám hotové koncerty. Ale preca pri tom všetkom, že ten platový zákon 100 % v každom ohľade nevyhovoval, dúfali sme, že časom všetky tie nedostatky, ktoré platový zákon menovite zrušením automatického postupu zapríčinil, budú odstránené. Rátali sme, hovorím, so sociálnym cítením všetkých tých strán, ktoré maly v rukách rozhodovanie o budúcnosti štátnych zamestnancov. A veru veľké bolo naše sklamanie a veľké je až dosiaľ. Dostávame niečo, čo sa môže skorej menovať omrvinkou ako tým, čo nás môže z dnešnej biedy vytiahnuť a čo konečne môže tým štátnym zamestnancom zaistiť aspoň ľudský život.

Slávna snemovňa, leží pred nami osnova zákona, ktorou osnovou majú byť od 1. júla toho roku zrovnoprávnení staropenzisti narodení r. 1875 a mladší, poťažne ich vdovy narodené r. 1880 a mladšie. Naša strana, ktorá cíti s ľudom, ktorá cíti s tým robotníkom, ktorá cíti s roľníkom, cíti aj so štátnym zamestnancom, vidí jeho biedu, a vidí nielen jeho biedu, ale biedu jeho detí, tých detí, ktoré následkom macošského zachádzania s ich rodičmi musia trpeť biedu, ktoré sa nevedia nasýtiť, ktoré chodia otrhané, ktorých bledá tvár nám prezrádza všetky tie nedostatky, ktoré zapríčiňuje ubohý finančný stav ich rodičov. Hovorím, v zásade, ako strana sociálne cítiaca súhlasíme s osnovou tohoto zákona, nemáme nič proti tomu, že pomôžete ubožiakom, ktorí celé roky trpeli v nedostatku, ale máme pripomienky k tejto osnove, že je zmeškaná. 2 1/2 roka v biede ztrávených nenahradíte touto osnovou, nestaráte sa o prevzatých učiteľov penzistov, aby im bola penzia upravená, nedávate ešte vždycky to, čo by mali dostať a čo im plným právom patrí, tým skorej, že si na penzijné príspevky platili. Týchto staropenzistov, ktorých penzia mala byť upravená, bolo r. 1930 podľa výkazu štatistiky 38264. Z týchto bolo úradníkov, dôstojníkov a učiteľov 9393, podúradníkov a zriadencov 18.861 a pomocných kancelárskych síl 10.010, s veľkým množstvom vdov a sirôt.

Taktika, že tieto penzie budú upravené až od 1. júla, priniesla pekné výsledky pre hospodárenie, lebo čakalo sa na to, kým polovica týchto chudákov, ubohých penzistov zomre. Koľko biedy a koľko nedostatkov museli títo penzisti pretrpeť! A túto biedu už nenapráva nič tým, ktorí ležia v hrobe. Táto bieda už nebude nikdy nahradená, ktorú museli pretrpeť i tie vdovy i tie siroty.

Často sa tvrdí, že k zaťaženiu penzijného fondu prispela reštrikcia štátnych z amestnancov prevádzaná v rokoch 1925 a 1926. Vieme dobre - hodne sa už o tom iste aj medzi týmito štyrmi múrami hovorilo akým nespravedlivým stranícko-politickým kľúčom bola prevádzaná reštrikcia štátnych zamestnancov. A dnes vidíme, že máme plno mladých penzistov, ktorí budú penzie užívať aj 30 - 40 rokov. Čo to má za následok, vážené dámy a páni? To má za následok, že penzijný fond je zaťažený, že štátnym zamestnancom musely byť zvýšené penzijné príspevky, že musela byť zavedená postupová taxa. (Posl. dr Sokol: A čo Renner?) Veľmi výstižný prípad mi tu pripomína kol. Sokol s poštovým riaditeľom Štefanom Rennerom z Ružomberka. Aj ten bol na základe intrík reštringovaný. Mal veľmi dobrú kvalifikáciu, čo u štátneho zamestnanca znamená, že obstojí na svojom mieste nielen úradne, ale aj po stránke spoľahlivosti. A tento Štefan Renner, predprevratový Slovák, ktorý v prevratových časoch sprostredkoval veľmi dôverné listy ako ambulantný poštový úradník medzi slovenskými diplomatickými potentátmi v Pešti a Národnou radou slovenskou v Turčianskom Svätom Martine, bol na základe restrikčného zákona jednoducho odkráglovaný. Takto boli vytláčaní Slováci zo štátnych služieb, kde len bolo možné. Takto boli vytláčaní tí, ktorí sa ujali v ťažkých pomeroch slovenských zamestnancov, ktorí pracovali, aby zamestnancovi slovenskému sa dostalo toho práva, čo užíva každý. A u koľkých iných ako u takého Rennera pracovaly všelijaké nepodložené intriky. Všetko, čo smerovalo k očerňovaniu Slovákov v ktorejkoľvek štátnej službe, všetko bolo vrele prijímané na tých miestach, ktoré takto prevádzaly prereďovací program Slovákov v štátnych službách. Ale ešte aj dnes bohužiaľ sú naši ľudia často preháňaní a očerňovaní pred vrchnosťou pod všelijakými zámienkami. Vede sa o nich čier na kniha, ač práve do politiky sa nemiešajú a len svoje úradné povinnosti konajú. Istá poš tová úradníčka, prosím, proti ktorej sa špiclovalo, a to preto, že bola dobrou kresťankou, bola už tak ďaleko zterorizovaná, že sa už nakonec aj do kostola bála chodiť! A bez udania dôvodov nakoniec bola preložená.

Máme štát, o ktorom sa hovorí, že tu vlád ne ľud cestou svojich parlamentných zástup cov. Ale tento ľud si nepraje, aby bol pre nasledovaný všelijakými špiclovstvami. Chce me mať v našej republike pravdu a spravedlnosť, preto v prvom rade treba znemožniť špiclovský systém, ktorý sa u nás po úradoch vzmáha, a znemožniť ho. A ten sa dá znemožniť vtedy, keď bude daná obvinenému za mestnancovi príležitosť sa brániť. Úrady sa majú vždycky dôkladne presvedčiť o pravdivosti obvinenia. Nech sú udavači konfrontovaní s obvinenými, nech sa jedná z očú do očú, aby sme boli na čistom vo všetkom. Vidíme v mnohých prípadoch, že sa mnohá vec vysvetlí. Tak sa to aj vysvetlilo posledne, keď nejaký udavač v Považskej Bystrici obžaloval farára Bergendiho. Udavač, ktorý je notorický alkoholik, bol konfrontovaný s farárom a všetko, prosím, pred komisiou odvolal. Konec koncov tohoto špicla si predvolali. znova a robili o tom protokol. Nech sa jedná v každom ohľade otvorene a jasne, keď ide o česť a existenciu. Pozrime si Povážsku Bystricu. Ľudia už temer 6 mesiacov sedia a nevedia prečo, vôbec nie sú vyšetrovaní, nevedia, čo ich tam zaviedlo medzi tie chladné žalárne múry. (Výkřiky posl. Suroviaka.) Poviem tiež, že ako náhle sa niektorí dôstojní páni farári prihlásili do strany Mičurovej, čo boli aj nespoľahliví pôvodne, a mali tú legitimáciu, už boli bez viny, už nebolo nič.

V tomto počínaní, slávna snemovňa, nemôžem nič iného videť, len to, že chcete zgniaviť i tú stranu, ktorá jedine obhajuje záujmy Slovenska a ktorá jediná ide poctive za týmito záujmami. Mám mnoho príkladov v ruke, menovite z odborovej prakse u pošt, ba aj u iných štátnych úradov na Slovensku, ako sú poškodzovaní Slováci, že následkom udavačstva sú v podozrení, a toto zničí ich existenciu. Ale na Slovensku máme aj mnoho iných a iných bolestí, ktoré skutočne je na čase už aj pospomínať, keď tak málo sa hovorí o tých štátnych zamestnancoch. Siahnime len do toho najbližšieho vrecka, tam máte srážky s platov štátnych zamestnancov.

Bohužiaľ, naša verejnosť je veľmi zle informovaná o tých zamestnancoch; v novinách sa objavily svojho času zprávy, že jeden zamestnanec dostane až 78 tisíc Kč, že dostane až 15 tisíc Kč činovného vtedy, keď majú naturálne byty zadarmo (Výkřiky posl. Suroviaka.), že majú všelijaké úradné paušály a reprezentačné prídavky, ale, slávna snemovňa, týchto zamestnancov je málo. (Posl. Hlinka: Ako to bolo v Ružomberku, povedz nám dačo o tom!) Ešte prijdem na to pri obsadzovaní tých úra dov. Ale nikto si neuvedomí, slávna snemovňa, koľko je tých proletárov štátnych zamestnancov, ktorí sa majú horšie ako tí robotníci, koľko máme štátnych zamestnancov takých, ktorí 125 Kč platu dostávajú mesačne, koľko ich máme takých, ktorí len 200, 300 Kč platu dostávajú mesačne a majú 6, 8 i 10členné rodiny. Nemáme pozerať na tie desaťtisícové sumy, ktoré dostávajú tí väčší páni, ktorých menujeme t. zv. vyššou byrokraciou, ale pozerajme na tých 200 tisíc chudákov, ktorí nemajú zabezpečené ani to existenčné minimum, pozrime tie smluvné sily, ktoré po 8-10ročnej službe nemajú ná roku ani na to, aby mohly dostať zvýšené platy, čoho v každom súkromnom podniku sa im dostáva. A tieto srážky s platov cítia štátni zamestnanci, lebo tých 10-14 % znamená 200, 300, 500, 600 Kč srážky s platu mesačného, a nielen tu máme tie srážky, tu máme aj to, že musíme platiť zvýšenú daň dôchodkovú, a ešte tu máme aj to, že nemáme koľkoráz ani zaistený postup do tej vyššej platovej stupnice, pokiaľ sa to týka tých definitívnych štátnych zamestnancov. A túto biedu a tieto nízke platy ešte vo väčšej miere cítia štátni zamestnanci na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Nás nemôže uspokojiť odpoveď na interpeláciu nášho klubu, ktorú sme dostali od vysokej vlády ohľadom drahotného prídavku alebo jednorázovej výpomoci pre Slovensko. Tam, kde slávna vláda odôvodňuje, že neexistujú žiadne cenové rozdiely, že nejestvuje nič, čo by opodstatnilo povolenie drahotného prídavku, tak je na ohromnom omyle. Však slávna vláda sama sa dezavuje tým, že zamestnancom, ktorí chodia na komisie z Prahy na Slovensko a Podkarpatskú Rus, ešte dnes k denným dietám priznáva 100 až 150 % drahotný prídavok. Tak nie je cenového rozdielu proti Slovensku? Nežijeme my draho, nežijeme vo väčšej biede ako tunajší zamestnanci? Primlúvam sa za zrušenie týchto srážok pre všetkých štátnych zamestnancov, ale v prvom rade nech je pomožené štátnym zamestnancom na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Životná úroveň štátneho zamestnanca v Prahe - ľahko môžeme dokázať - je ešte vždycky lepšia než na ktorejkoľvek dedinke u nás, lebo ten náš zamestnanec na dedine musí platiť 100 až 150 Kč za byt zo svojho 400 až 500 Kč platu a v obyčajnej krčme, kde nedostane poriadne jedlo, ale skoro pomyje sa mu dajú, platí za obed 9 až 10 Kč. Kde je potom ostatná výživa, kde je šatstvo a to ostatné, čo ten človek potrebuje, menovite pri takých úradníkoch, ktorí preca len sa musia ukázať sem tam vo spoločnosti, keď je dajaké divadielko, predstavenie, musia prijsť alebo na dobročinné účele dávať. Do ich vrecák sa stále pozerá a široká verejnosť vždy vidí ich vrecká celkom plné.

Preto by bolo celkom správne uznať pre zamestnancov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi drahotný prídavok. My nezávidíme nášmu vojsku, dôstojníctvu a gážistom, že dostali mimoriadné odstupňované prídavky priznané, naopak, prajeme im a cítime s nimi, lebo ani ich život nie je na ružiach ustlaný, ale na druhej strane musíme sa dožadovať toho, aby aj na ostatných štátnych zamestnancov sa myslelo, aby konečne sa čelilo tým stále stúpajúcim cenám, aby sa im umožnilo aspoň ľudsky žiť.

To, že zamamestnanom na Slovensku a Podkarpatskej Rusi bola svojho času priznaná pri úprave pomerov akási výhoda, to dnes už máloktorý zamestnanec má na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Táto výhoda sa už absorbovala pri prevedení do nových platov podľa zákona 103/1926. Hovorí a píše sa, že hospodárska kríza mizne pomalu a prichádzajú na nás lepšie časy, ale my vidíme len toľko, že následkom malých platov veľká časť štátnych zamestnancov hladuje a je predlžená. Iné štáty ako na pr. Belgicko, Norsko a posledne Francúzsko vedely pochopiť ten ťažký stav tejto vrstvy zamestnancov, ale u nás pre nich pochopenie nemáme. Tu by sa malo aspoň začať pomáhať tým, že by zamestnanci, ktorí nie zo svojej viny, ale následkom nízkych platov sa dostali do dlhov, boli oddlžení, ale nie tým spôsobom, ako som dostal návrh, že nech si to oni z tých maličkych platov poukladajú po 10, 20 Kč mesačne. Nie tak! Poskytnite nízku pôžičku, máme našu Národnú banku a šekový úrad, na nízky úrok nech prevezmú sanovanie týchto dlžôb, a iste že budú vám všetci povďační. (Hlasy: Aspiranti!) I na to prijdem.

Odsunutím platového termínu tiež boli štátni zamestnanci ukrátení. Platový termín bol odsunutý z 1. na 10. den v mesiaci. Čo to znamená? To, že zamestnanci museli obetovať 1/3 ich mesačného platu a prišlo sa na nich s rozprávkou, že vraj také veľké výdavky štátna pokladňa nesnesie a že by to otriaslo peňažným trhom, keby zamestnancom sa poctive na prvého vyplácaly platy. A dnes, čo vidíme? Finančné a obchodnícke kruhy samy sa dovolávajú toho, aby platový termín bol vrátený, a sám pán minister financií, ak som jeho slovám dobre rozumel, uznáva to, že týmto spôsobom sa nikomu nepomohlo, ale naopak boli sme poškodení.

Bolestnou kapitolou je menovanie smluvných zamestnancov už či úradníckej alebo zriadeneckej kategorie a ašpirantov. Ašpirantským vládnym nariadením mala byť čiastočne vyriešená otázka nezamestnanosti. Ale zasa sa im nič tým nepomohlo, lebo tento úradnícky dorast tak vysokoškolský, ako aj stredoškolský nemá nijakým spôsobom zaistenú existenciu. Doba ašpirantská nie je časove ohraničená a mnohí z nich nevedia, aká budúcnosť ich očakáva. Bolo by na čase, aby táto kategoria štátnych zamestnancov čím skôr vymizla, a kým ju máme, treba jej existenciu lepšie zaistiť.

Dnešná systemizácia štátnych zamestnancov je nedostatočná. Aký je rozdiel medzi poprevratovými rokami, ukazuje nám najlepšie tá okolnosť, že asi do r. 1923 mohol byť novo prijatý štátny zamestnanec menovaný po jednom roku definitívnym a tým mohol mať i definitívne svoju existenciu zaistenú. Dnes slúžia mnohí 10 až 12 rokov, ako to máme na príklad v Bratislave, kde vydaté ženy, vydaté za chudákov pomocníkov, ktorí majú 500, 600 Kč mesačného platu, tieto vydaté ženy boly úplne vyňaté z menovania vtedy, keď v Čechách, na Morave, ba i v košickom riaditeľstve menovanie sa riadne prevádzalo. A slávna snemovňa, bratislavské riaditeľstvo odôvodnilo môj protest proti tomu tým, že "my" sme to extra muster-riaditeľstvo, ktoré sa presne drží toho, aby zavedený bol takým spôsobom ženský celibát. Slávna snemovňa! Vtedy, keď definitívni zamestnanci so slušným platom, vtedy, keď zamestanci oba manželia dostávajú vysoké platy, vtedy sa má takýto chudák obchádzať, vtedy sa má jeho existencia takým spôsobom ničiť, takto má byť ukracovaný? Toto nijakým spôsobom neukazuje na sociálne cítenie.

Štátny zamestnanci nielen pri platových srážkach sú ukracovaní, ale i v tom, že mnohí v smluvnom pomere nemajú možnosť platového postupu ani lepšej úpravy platovej, ačkoľvek konajú tú istú službu, ktorú konajú definitívni štátni zamestnanci. Potrebné je zlepšiť systemizáciu v tom smere, aby táto lepšie zaisťovala budúcnosť štátnych zamestnancov, alebo zaviesť automatický postup. Automatický postup treba zaviesť aj preto, aby prestaly tie nechutné zjavy, ktorých sme svedkami.

Dnes bujnie protekcionárstvo. Toto protekcionárstvo mnohých menejcenných zamestnancov čiste zo stranícko-politických dôvodov podľa legitimácie povyšuje až do tých najvyšších výšin platového stupňa, ale tí, i ktorí nemajú legitimáciu politickej strany, tí môžu skapať, o tých sa nikto nestará, naopak tí sú zatlačení.

Že ako sa to robí u nás a ako je to už preplnené, ukazuje nám najlepšie ten prípad, že pán prezident dr Beneš sám vrátil takýto návrh, kde bol poškodený z amestnanec, keď mal byť preskočený o mnoho mladším, neviem, či aj nie slabšie kvalifikovaným zamestnancom. Bratislavské poštové riaditeľstvo nám tiež poslúžilo v poslednom čase takým príkladom. Tam úradník Čech v poradí na VIII. mieste mal preskočiť výborne kvalifikovaného Slováka, ktorý bol na I. mieste a mal výbornú kvalifikáciu. Spomínam len tieto posledné prípady, veď o ostatných sa už dozvedela široká verejnosť z novín. Ostatne pokiaľ sa týka zo Slovenska obsadenia týchto miest, dovolím si v ďalšom na to spomenúť.

Na Slovensku, prosím, takto to vyzerá: Dľa slov pána min. predsedu dr. Hodžu príde na pretras ženská otázka. Upozorňujem vopred, že riešenie tejto otázky by neprinieslo prenikavého zlepšenia terajších smutných pomerov, ktoré zapríčiňujú nezammestnanosť. Veď ani ašpirantský zákon nebol v plnej miere využitý, lebo na uvoľnené miesta nebolo prijaté toľko ašpirantov, koľko tento zákon dovoľoval prijať. V otázke nezamestnanosti mládeže môže pomôcť len jedno: rozmnožiť počet zamestnancov dľa skutočnej potreby. Pozrime sa do ktoréhokoľvek štátneho úradu, vidíme, že zamestnanci drhnú od rána do noci, aby dané im úkoly splnili. Na štátnych úradoch sa nemôže dodržiavať Bhodinná, zákonom zaistená pracovná doba, lebo práce je mnoho, ale zamestnancov málo. Na mnohých úradoch nemohly byť podnes absolvované pragmatické dovolené pre nedostatok zamestnancov. V účtovných a technických službách u pošty je tiež nedostatok z amestnancov, ale povolená systemizácia vzdor tomu nebola dosiaľ prevedená. V tohoročnom rozpočte bolo na pr. na zlepšenie systemizácie účtovných úradníkov u pošty preliminované 1 mil. Kč, ale návrh na lepšiu systemizáciu zapadol u ministerstva financií a najvyššieho kontrolného úradu vzdor tomu, že v zásade bol vládou schválený. (Výkřiky.) Takto sa to robí. U pošty neplne zamestnaní pomocníci a posli, ktorí majú predpísanú pracovnú dobu 4-5 hodín denne, pracujú aj 10-12 hodín. Ale v žiadnom prípade nedodržuje sa predpísaná pracovná doba. A neráčte si myslieť, že - hádam majú aspoň také platy, aby z toho mohli vyžiť. Ich platy začínajú od 125 Kč mesačne a za tých 125 Kč mesačne pracujú trirazy toľko. Bolo by na case zo sociálneho hľadiska previesť revíziu úkonov, dľa toho honorovať prácu, ale nefabrikovať žobrákov.

Z toho vidíme, že príčinou nez amestnanosti je tiež úzkoprsé šetrenie na počte štátnych zamestnancov. Biedne položenie vyčerpaných štátnych zamestnancov volá. po náprave. Ako sú preťažovaní štátni zamestnanci prácou, to nám najlepšie ukazuje štatistika nemocí. Touto štatistikou by nám poslúžily liečebné fondy, ktoré i pri prísnom ba až prehnanom úspornom hospodárení cítia tieto následky. Dnes to musí byť človek, ktorého na nosítkach prinesú, aby mu bola povolená nejaká liečba.

Boľavou a naliehavou otázkou je tiež spravodlivé hodnotenie vojenskej služby. Príslušný návrh nášho klubu na novelizáciu zákona o úprave vojenskej služby má slálávna snemovňa na tlačive 482 v rukách. Písalo sa a píše sa o započítaní vojenskej služby hhodne a nemusím tedy moc vysvetľovať. Porovnám, ako je táto služba hodnotená. Služba vojenská je v plnej miere zarátaná dosiaľ tým, ktorí boli v štátnej službe pred 1. septembrom 1919 a ktorí až na malé výnimky konali túto službu za Rakúska-Uhorska, tedy na príklad aj službu konanú v Bosnii za okupácie a v zajatí. Jedon pán kolega je tu medzi nami, ktorý tiež žiadal o zarátanie vojenskej služby, ktorú mu naše vojenské úrady mohly potvrdiť; na príslušnej inštancii bol odmietnutý tým, že keby na pečiatke vysvedčenia bol dvojhlavý orel, tak by sme vám to mohli priznať, ale takto vám to nemôžeme uznať. A to je zaujímavé, že tým, ktorí konali službu za republiky od 1. januára 1935 je uznávaná len v polovičnej výmere, ale naproti tomu prezenčnú vojenskú službu nezarátali tým, ktorí túto službu konali pred 1. januárom 1926 alebo ju konali po 1. januári 1926 až do 31. decembra 1934, lebo na toto následkom nedostatku predpisov nároku nemajú.

Tak nie je ten stav teraz divný, že bosenská okupácia je uznávaná ako služba honorovaná, ale služba zasa konaná v prospech nášho štátu nie je uznávaná? Služba slovenských dobrovoľníkov, ktorí v ťažkých časoch prevratových zanechali svoje rodiny, nestarali sa, akú budú mať budúcnosť, či dostanú nejaké to miestečko, či im niekto nevychytí to miestečko, ten chlebíček z pred nosa, šli bojovať, a sú trestaní za to, že bojovali, lebo služba za vlasť sa dnes neuznáva.

Slávna snemovňa! Dnes prežívame kritické časy, a ja vás žiadam, aby ste si všimli tohoto volajúceho hlasu, aby ste konečne zaviedli v tejto záležitosti spravodlivosť, aby ste konečne uznali, že služba za náš rodiaci sa štát musí byť honorovaná a má byť honorovaná práve tak, keď aj nie v tej miere, ako služba legionárska. Nechápem, ako sa na uznanie tejto služby mohlo zabudnúť. Takéto zachádzanie s voja schopnými zamestnancmi je veru smutným dokladom uznania služby za náš štát.

Úsporné opatrenie postihly aj zriadenecké kategorie, a to aj s inej stránky. Prídel služobného obleku bol snížený na najmenšiu mieru, a to vládnym nariadením č. 133 z r. 1934. To má za následok, že na pr. poštu po dedinách doručujú, peniaze prijímajú a roz nášajú, a taktiež cenné zásielky, nie zameastnanci štátni, ale ľudia, ktorí vyzerajú ako otrhaní žobráci. Plat im nestačí, aby sa pri tých biednych platoch mohli ošatiť a nejaké tie žlté hviezdičky si mohli prišiť. A ak sa dobre pamätám, pri pojednávaní zákona č. 103 z r. 1926 pri úprave platov bolo spomenuté, že zamestnancom zriadeneckých kategorií sa preto ustáľujú nižšie základné platy, lebo majú služobné pôžitky v naturáliách; a tu je ten naturálny pôžitok, ktorým práve dnes im boly tieto naturálie o polovicu snížené. Mali dostať ten oblek zadarmo. Neprestaneme volať, aby ten stav bol taký, aký bol pred vydaním tohoto vládneho nariadenia.

A v ďalšom sú tiež i zamestnanci zriadeneckej kategorie ukrátení, a to 40ročnou služebnou dobou. Zriadenec môže ísť po 40 rokoch do penzie, ale na druhej strane už potom sa vždycky odmieta požiadavok, aby týmto boľa upravená, a vôbec všetkým štátnym zamestnancom, služebná doba na 35 rokov. Keď má zamestnanec percentuálny nárok, keď si platí rovnako na penziu, prečo sa od neho má po 5 rokov brať dlhší penzijný príspevok? Nech aspoň po tejto stránke sú odmenení, aby ste im za tie posledné roky penzijný príspevok odpustili.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP