Středa 29. dubna 1936

Je ovšem nutné vedľa technickej a hospodárskej dostatočnosti pamätovať na ducha národa a republiky, a tu je potrebné tomuto venovať sústavnú pozornosť. Je potrebné, aby sme vedeli v tej veľkej, kolektívnej oddanosti a vernosti sústrediť, vychovávať všetko občianstvo. Kedykoľvek sme sa ocitli vo veľkých zápasoch, vždy to boly veľké, vznešené idey, ktoré sme stavali do služieb národa a ľudstva. Pred pol tisícročím vyhrali sme veľkú revolúciu ducha a zápas o česť národa proti celému svetu. Je to oná slávna doba husitská, v ktorej národ od najpospolitejšieho sedliaka po geniálneho vodcu Jána Žižku a po veľkú svetlú postavu majstra Jána Husa stál za jednou spoločnou myšlienkou proti celému svetu, stál vo službe slobody svedomia a vo službe slobody národa. Ale keď vnikla do národa prerada, keď šľachta zradila ľud, nastáva oná tragická a veľká porážka ľudu, oné výstražné Lipany. A keď šľachta po stáročiach pozdvihla odboj proti Habsburkom počiatkom 17. storočia a zabudla na pospolitého človeka, musela niesť dôsledky tejto nepripravenej revolúcie. Keď si uvedomíme, že oný tlak strašnej protireformácie politickej a kultúrnej zdolával nielen život českého a moravského, ale tiež tvrdým generálom Caraffom udupal všetko slovenské kultúrne úsilie, tu nám musí byť táto doba výstrahou a poučením.

Keď spomíname na naše národné vzkriesenie, musíme prizvukovať, že za pomoci pospolitého človeka, malého sedliaka, malého robotníka udržaná bola vatra národného vedomia a vzkriesený bol národ k veľkému, novému životu. Keď v revolučnom roku 1848 poznova národ pozdvihol sa k boju o svoje politické práva, nemohla byť táto revolúcia úspešná iba preto, že nepočítala s veľmi silným ozvukom najširších vrstiev. Iba revolúcia dostatočne pripravená a organizovaná prezidentom-Osloboditeľom za spolupráce a veľkého nadšenia slávneho Štefánka, dr Beneša a tisícov a tisícov oddaných pracovníkov, opretá o pospolitého malého človeka, mohla slávne splniť svoj veľký úkol. Nám všetkým musí byť jasné, že svoju národnú a politickú úlohu a povinnosť malý človek slovenský a český vo veľkej dobe čestne splnil, a preto i jemu vďačí celý národ za svoje politické oslobodenie. Jestliže sa nám vláda do rúk vlastných vrátila, je povinnosťou, aby vlastné ruky národa viedly štát po cestách hospodárskej i sociálnej spravedlivosti, aby celý národ, všetko občianstvo republiky cítilo oddanú, živú a vrelú lásku k demokratickému svojmu domovu.

A tu je treba prizvukovať, že slovenská verejnosť víta obidva zákony. Mali sme česť počúvať z úst rečníka slovenskej strany ľudovej p. dr Tiso, že bude aj táto opozičná strana pre zákon hlasovať. To znamená, že i ona je si vedomá veľkého významu jednej i druhej osnovy. Je ovšem nútne si uvedomiť, že je treba, aby sme v tejto jednote mysli, v tejto svornosti názorov na obranu štátu boli jednotní nielen v tejto chvíli, ale v každom počine celého nášho verejného účinkovania. Je nútne, aby i cesty a metody autonomistického boja boly podriadené záujmom štátu a záujmom našej demokracie.

Dovolil som si poznamenať, že je to práve častokráť neopatrný a neodpovedný tón autonomistického pera, ktorý býva veľmi vítanou korisťou pre kruhy budapeštianske a varšavské. Je nútne ukázniť i všetko naše politické straníctvo vo službe štátu a vo službe našej demokrácie.

Pán kol. dr Tiso osvedčil, že si praje, aby štát, vláda a republika hájily ích zásad, zásad o t. zv. myšlienke dvoch národov. Patrím k tým, ktorí vyznávajú ideu jedného československého národa a nie som fanatikom tohoto presvedčenia a akejkoľvek povrchnosti, ale mne tak káže presvedčenie a veľká skúsenosť čerpaná zo smyslu našich dejín. Je treba si uvedomiť, že smysel celého nášho života vyjadruje krásne, jasne a neodškriepiteľne jednotu československú od doby Veľkej Moravy až do doby prítomnej, že i vdobe národného obrodenia, národného vzkriesenia Slovensko bolo vyššie kultúrne, literárne i národne vo službe československej národnej idey. Institút prešporský za spolupráce Palkovičovej, za nadšeného vlasten ectva Ludevíta Štúra, hájil a vyznával československú ideu; a keď si tu dovolili ni ektorí páni pripom enúť pamim atku Štúrovu, pán dr Tiso vo smysle svojich ideí o dvoch národoch, tu je treba poznamenať, že tento Štúr ako významný budovateľ základov nášho národného života tu v Prahe bol prítomný tiež v dobe veľkého slovanského sjazdu a na dneskajšom Václavskom námestí, vtedy na pamiatnej veľkej vatre spálené boly všetky polemické brožúrky, ktorými stanovisko Prahy a ktorými stanovisko slovenských nadšencov polemizovalo o účelnosti alebo škodlivosti zavedenia spisovnej reči, a tam bolo manifestačne o svedčené: Sme vaší a vy ste naší, smme jeden duch a jeden národ. (Potlesk.) Chcú-li sa naši ni ektorí páni učiť historii národnej, nesmú tieto kapitoly vytrhávať z našej spoločnej národnej historie. A účasť českých dobrovoľcov v organizovaní oných národných gard Hurbanových, Hodžových a Štúrových, Bloudek, Zach a Frič, to je dokklad, ako spoľočne myšlienka československá bola vyjadrovaná i politicky v r. 1848. Pripomeňme len oné slová Hurbanové, keď po zániku Slovenskej matice, po zatvorení slovenských gymnázií obracia sa s ročníkom svojej "Nitry", ktorá odpovedá Kolomanovi Tiszovi: "Keď nie je slovenského národa, je národ československý a ani zloba maďarská ho nezničí." (Potlesk.) Kto mal odvahu vtedy protestovať, že nie je pravda to, čo hlása a háji dr Jozef Miloslav Hurban? To je minulosť, v minulých rokoch, spomeňme nadšeného vychovateľa slovenského ľudu spisovateľa Kalinčáka: "Je pravdou slovo: Čo je české, je aj slovenské a čo je slovenské je aj české." A kto bude mať odvahu z tých hlasateľov o dvojom národe, aby vytrhnul a vymazal tento výrok slávneho buditeľa Janka Kalinčáka?

Pojdeme ďalej: Kedykoľvek kultú rne veci sa ohlásily v Prahe, nechýbali delegáti slovenského života. Keď sa kladol základný kameň Národného divadla v Prahe, bolo tu posolstvo vedené starešinami a významnými národnými buditeľmi, dr Jozefom Miloslavom Hrubanom a seniorom Novákom, obidva osvedčili slávnostne vernosť československej idee. A keď sa odhaľoval pomník slávneho Jungmanna, bol tu poeta Hviezdoslav, ktorý pod dojmom oných veľkých krásnych chvíľ nastínil vš etko to, čo zažíval, v básni r. 1873 a píše tam: "Kto k sláve chce, musí cez Tvoju bránu." a myslí tým Prahu. A teraz si pripomeňme, že všetky generácie predválečné všetkých táborov pokrokových i konzervatívnych vyznávaly pravdu čsl. jednoty, keď i zo segedinského kriminálu píše vtedy nadšený vlastenec Andrej Hlinka: "Nech sa páči Maďarom alebo nepáči, pravda je, že my s Čechmi sme j edna krv, jedno pléme, jedon národ." (Potlesk.) Ja sa dovoľujem pýtať, od kedy otecko Hlinka tají toto svoje priznanie pravdy československej? A jestliže listuj eme vo výraze dejín národného života pred válkou, je tu generácia hlasistov, generácia prúdistov, ktorí vedome, zámerne pracujú k vytvoreniu jednotného československého svetonázoru napriek politickým hranici am uhorským a nikto proti tomu neprotestoval. Za války sme boli svedkami, ako myšlienka jednoty a túžby po spoločnej slobode sa vyráža v oddanosti vstupu do prvého zárodku našich zahraničných vojsk. Kompania "Na zdar" v cudzineckej legii okrem Čechov má Slovákov, Družina česká v ruskom vojsku má tiež uvedomelých Slovákov, a je to Štefánik, kt orý na počiatku války pre koloniu Čechov v Paríži vymahá úplné oslobodenie od internačných táborov a ich postavenie na roveň občanom, ktorí pochádzajú z Elsaska a Lotrinska. A keď si uvedomíme, že to bola len tendencia uhorskskej štátnej výchovy, rozširovaná slovenskými časopismi, najmä časopisom "Vlast a svet", ktorý vtiskal do ľudu pospolitého a do inteligencie názor proti Čechom, tu sme na istom a jasnom a prijdeme k tomu, ako Štefánik vo chvíli, kde sa dozvedá o slobode, posiela svojho pobočníka Píseckého okamžite do vlasti so vzkazom, aby Slováci sa nedali zaskočiť Maďarmi akýmkoľvek vyjednávaním. - Túto pravdu, že máme odložiť ako vec nepravdivú? Veď výraz tejto jednoty národnej, kulturnej, jazykovej a politickej slávne osvedčuje i martinská deklarácia, keď v bode 1. hovorí: "Slováci sú kultúrne, rečove a historicky súčiastkou jednotného československého národa." - A na tomto pojednávaní, na tomto odhlasovaní preca boli i účastníci tábora konzervatívneho, bol tu i otecko Andrej Hlinka. Prečo nehlasoval, že s tým nesúhlasí, prečo nehlasoval, že týmto spôsobom o dmieta výraz československej jednoty? Za touto ideou československou stáli vedľa Štefánika, Markovič, Jesenský, Fajnor, Orságh, Pauliny, Tajovský, Papánek, Osuský a celý rad malých drobných inteligentných slovenských spolupracovníkov a nikoho nenapadlo v tej veľkej dobe hádať sa o háčky, čárky a kvačky, všetci vyznávali životnú pravdu Československu. (Výborně!) Kto bude kameňovať Štefánika za to, že to bol on, ktorý razí naš emu revolučnému duchu méno Čechoslovák? Nikto! To znamená, že ten Štefánik mal jasný, rozumný cieľ i jasné vedomie, že týmto jednotným myšlienkovým výrazom budeme tiež jedednotne spoločne víťaziť.

A keď si uvedomíme, že výtka, ktorú pán kol. dr Tiso naznačil, že slovenčina nemá miesta v našom slovenskom živote, je to veľké a vážné obvinenie. Dovoľte, aby som sa ho úctive opýtal, kde nemá tá slovenčina miesta? Vo školách, kde tisíce vzdelaných učiteľov slov enských aj českých statočne vychováva mládež k svojeti a k láske národnej, kultúrne? Má snáď nedostatok miesta slovenčina v cirkvi svätej, má snád slovenčina vyhostenie vo spolkoch, v Matici slovenskej? To je veľmi vážné obvinenine. Slovenčina len vo slobodnom československom štáte vyžíva svoje krásne plné rozvinutie. Čo hovorí delegácia "Slovenskej Matice" v Amerike? Osvedčuje všetkým tým pochybovačom, že nebolo tak skvelého rozmachu, tak krásneho rozvoja slovenského kulturného, národného ducha ako od chvíľ nového života v republike Československej.

Chcú snáď páni naočkovať ešte stále oné nezdravé metody hungaristické, ktoré boly zapojené do úsilia vedeckého, aby učily o dvoch cudzích národoch a plemenách? ... Veď bol aj jedon učenec, ktorý prepadnul tomuto omylu a ktorý vo službe uherskej štátnej myšlienky rozbíjal československú jednotu v minulosti, v prítomnosti a v budúcnosti. Je to dielo Cambelovo výstrahou, že tak ďaleko nemá nikdy vlastenec, ktorý má v srdci lásku k národu, pracovať, aby vstúpil vedome do služieb nepriateľskej štátnej myšlienky.

A teraz si dovolím požiadať pána kol. dr Tiso, aby nám sdelil otvorene, kde je ten hriešník, ktorý sa nechce na slovenskej škole naučiť slovenčine, ktorý nechce deti vychovávať vo slovenskom materinskom jazyku? Nepovie-li nám, neoznačí-li vinníka, musíme považovať všetky vývody len za pomluvu, a to je iste len mierne charakterizované.

Historické poučenie nám dosvedčuje, že nemôžeme inej pravdy vyznávať, iba tej, ktorou bol budovaný náš štát. Štáty sa udržuj ú tými ideami, ktoré napomáhaly k slobode, a jednou z najživotnejších ideí bola idea československej jednoty. Tá žila, to není umele vymyslená ako theoria, to je výraz celého nášho kultúrneho a literárneho života minulých vekov až do doby prítomnej. Len touto cestou musíme hľadať očisstenie mnohých hláv, ktoré dosiaľ nemajú jasno o otázke československej. Známe tých, ktorí sú dnes fanatickými vyznavači idey o dvoch národoch. Vieme, že po prevrate nemali vo svojej domácnosti takmer jedinej slovenskej knihy, že tento separatizmus bol priamo očkovaný hungaristickým názorom o našom kultúrnom živote. Musíme túto ideu výchovou zaštepovať do srdcí všetkých, ktorí milujú tento náš štát.

A tu dovoľte, aby som v predvečer veľkej spomienky na spolutvorcu našej štátnej a národnej samostatnosti uviedol niekoľko citátov Štefánikového názoru na naše československé pomery. Je preca známé, že Štefánik bol vyznavačom a zastáncom československej idey v našom zahraničnom odboji nekompromisn ým. Hovorí (čte): "Nesmieme sa drobiť na Čechov a Slovákov, ale máme mať pred sebou jedine to, jako by Česi boli Slováci na Morave a v Čechách bývajúci a Slováci na Slovensku bývajúci Česi." Keď si uvedomíme jeho veľký manifest, ktorý vydal r. 1917 za svojho pobytu v Amerike, keď tam bol a organizoval legie, tu nám musí byť jasné, ako vyznával túto spoločnú lásku. "Opierajúc sa o vôľu sjednoteného národa doma i v zahraničí a o práva priznané týmto, Národná rada prehlašuje všeobecnú národnú mobilizáciu." O národné práva, o sjednotenú vôľu, uznávanú v zahraničí i doma sa opiera. Alebo v inej pasáži hovorí (čte): "Keď sa chceme osamostatniť, musíme sa vyznačovať mravným pokrokom. Kto je beťárom v živote súkromom, je beťárom aj v živote verejnom" a takých Štefánik do národného vojska neprijímal. Keď si uvedomíme, že tento významný spolupracovník Masarykov a Benešov mal obavy o osud Slovenska vo chvíli prevratu, rozumieme jeho slovám, keď vysiela svojho pobočníka Píseckého z Vladivostoku do vlasti. "Pôjdete domov, do Prahy a na Slovensko. Je to nútne. Maďari učinia všetko, aby Slovákov zaviedli. Je mnoho typov medzi Slovákmi, ktorí sú dobrí společensky, ale sú zbeťárčení, nemajú radi Čechov. Pôjdete s mojím menom. Ja sám n emôžem." To zn amená, že Štefánik tušil, že bude mnoho čo prekonávať s tohoto stanoviska, ktoré bolo naočkované proti jednote československej. A jestliže dnes na Slovensku mnohé mestá stavajú pomníky tomuto veľkému národnému bohatierovi, nemaly by sa stavať pomníky iba z kovu a kameňa, ale mal by byť budovaný pomník v srdciach živého národa, národa, ktorý musí vyznávať onú vernosť a lásku a oddanosť k československej myšlienke tak, ako ju vyznával Štefánik.

Na tisíc mestách, obciach, dedinkách a mestečkách po celej republike budeme 4. mája spomínať oného tragického pádu u Vajnor. Nech každým z koreňa duše zahýba oné pripomenutie veľkého národného bohatiera z mohyly bradlenskej, že vernosť a láska Čechov a Slovákov je prvým a pevným pilierom našej slobody. Je nutné si uvedomiť mená tých, ktorírúcajú našú jednotu. Je oprávnený rúcať dielo československej jednoty pán dr Tuka? Je oprávnený rúcať dielo československej jednoty bývalý vereš-gardista profesor Németh? Je oprávnený rúcať dielo kdejaký politický špekulant, pohonič uteklý z Maďarska, ktorý v dobe vpádu boľševikov bojoval proti nám? Ruky preč všetkých, ktorí dnes dovolávajú sa národa a chcú jeho novú porobu. V idei Štefánikovej, v idei Benešovej a prezidenta Osloboditeľa je naše vyznanie, naša láska a naša pevná oddanosť k našemu štátu. Je treba výchovy, v tom smysle súhlasím s pánom dr Tisom, ale výchovy pravdivej, nie výchovy, ktorá sleduje zatemnenie a vytrhávanie mien slávnych z našich dejín, ktorá neuznáva, že Kollár bol tiež Slovákom, že Šafarík bol tiež Slovákom, ktorá falšuje a klame verejnosť, ktorá skreslene vysvetľuje dejiny slovenské. Je treba, aby v tejto národnej výchove pracovala veda, škola a všetci ľudia dobrej vôle, aby nebolo nikoho, kto by opomíjal povzniesť pravdivé uvedomelé národné cítenie. A preto je nutné, aby viac vlasteneckej, národnej, demokratickej výchovy v ideáloch československých zapustilo svoje korene v našich školách nielen na Slovensku, ale v celej našej republike.

A preto vedľa technického, vedľa vojenského a vedľa hospodárskeho problému nášho života musíme zdôrazňovať výchovu nielen k brannosti, ale ku štátnosti. A tu by som prosil ministerstvo školstva, ministerstvo vnútra a ministerstvo národnej obrany, aby účinne, rozvážlive zasiahly a usmiernily výchovu tam, kde majú svoje pôsobenie.

Je pravda, že je možné vychovávať v prvom rade toho, kto je nasýtený. Preto v službe národa a v jeho bezpečnosti musí byť okrem výchovy ducha tiež i výchova k práci a chlebu. Preto je nutné v tomto významnom zápase o našu vyššiu brannosť a bezpečnosť prekonať najtvrdšieho nepriateľa, a to je problém nezamestnanosti. Viac chleba, viac práce, a veríme, že národ pospolitý všetkých vrstiev oddane a verne bude stáť pri základoch Československej republiky.

Takmer v predvečer sviatku práce pracujúce vrstvy a socialistické strany dávajú republike veľký zákon. Socialistí vždy statočne a verne milovali svoj štát, vždy a verne boli vo službách jeho a jeho demokracie. I dnes dávajú súhlas, aby štát mohol byť pevne zabezpečený, pretože len v demokracii československej je možné rozvinúť všetky zdravé idey povznášajúce ľud hospodársky, sociálne a i kultúrne. (Výborně! Potlesk.)

Místopředseda Košek (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníku, jímž je p. posl. Vičánek.

Posl. Vičánek: Slavná sněmovno!

Právě projednávané dvě osnovy zákonů, jak zostření trestů za špionáž, tak i osnova o obraně státu, tvoří málo vhodné ovzduší pro nálady lyrické. Ale přes to budiž mi dovoleno, abych svoje vývody zahájil citováním několika krátkých veršů národního našeho básníka Nerudy, který ve své známé básni "Jen dál" praví: "Z bouřného času jsme se narodili a krok za krokem v bouřných mračnech jdeme, vstříc hrdě vznešenému svému cíli, šíj kloníce jen před svým národem."

V těchto slovech vidím kus naší národní a státní historie, vidím v nich kus proroctví do budoucnosti - jsou to verše psané téměř před půl stoletím - a vidím v nich také určité směrnice pro naši státní politiku.

Zrodili jsme se v bouřných časech. Minulý týden byla citována veškerým tiskem slova presidenta republiky, pronesená k frekventantům vysokých a vyšších důstojnických škol: "1200 let jsme zde a odolali jsme." 1200 let je dlouhá doba, a kdybychom měli probírati národní historii, kdybychom měli vzpomínati všech těch bojů, útrap a těžkostí, které prožil národ náš na svém těle, daleko by nás to zavedlo. Ale výslednicí je, že jsme po těch 1200 letech zde, a to vlastní silou, vlastním přičiněním, vlastní vírou v život a v budoucnost, a víra v budoucnost národní a státní je dnes v nás, myslím, mohutnější, živější a silnější. než byla dříve. Čím těžší časy byly, jsou a budou, tím sjednocenější bude úsilí všech dobrých synů tohoto národa, aby si zachovali budoucnost, aby si vybudovali lepší budoucnost. Jdeme krok za krokem v bouřných mračnech. A i dnes je tomu tak.

Přicházíme s osnovou zákona na obranu. státu. Který důvod vede nás k tomu? Snad snaha po rozvoji militarismu v naší republice? Nikdy jí u nás nebylo, není a nebude. Nebyli jsme militaristy a nechceme jimi býti ani v budoucnosti. Není potřeba slavné sněmovně prokazovati skutečnost uznávanou celým světem, že naše zahraniční politika a s ní v souladu vedená vnitřní politika po celou dobu trvání tohoto státu nebyla nikdy jiná než mírová, a slyšme hlasy vynikajících státníků celého světa, kteří obdivují se. zejména úsilí dnešního presidenta republiky, které vyvíjel jako ministr zahraničí pro vybudování kolektivní bezpečnosti pro zabezpečení míru nejen naší republice samé, nýbrž celé Evropě a celému světu.

My jsme ovšem v důvěře ve velký, trvalý světový mír zanedbali velmi mnoho. Dalo by se říci, že se v tak mnohém náš dřívější vnitropolitický život po této stránce podobal krásné báji o blanických rytířích. Podobal, ale ne plně. Vrchlický ve své baladě o blanických rytířích píše, že tam sedí v pláštích zahaleni, k boji připraveni, v sen však pohrouženi. My jsme také celé desetiletí seděli zahaleni v pláštích, v očekávání věčného míru, ale nikoliv k boji připraveni. Neměli jsme té opatrnosti, jaká se vkládá do báje o spících blanických rytířích. Ti jsou k boji připraveni, a my jsme nebyli připraveni v ničem. Prospali jsme velmi mnoho a dnes musíme velmi mnoho doháněti. Osnova zákona o obraně státu je, řekl bych, takovým generálním probuzením, uvědomením si nebezpečí, které nám se všech stran hrozí, uvědomením si, že nám nestačí plášť víry v mír a kolektivní bezpečnost, zejména když se zdá, že všecky naše krásné plány o vybudování míru byly roztrhány a zničeny zároveň roztrháním závazných mírových a jiných smluv. Dnes nám nestačí ono halení se v plášť, nýbrž musíme se prostě připravovat. A předložená osnova zákona o obraně státu je takovou přípravou, o které věříme, že jí nebude nutno použíti, poněvadž i při tom všem nevzdáváme se ani úsilí, ani naděje, že mír znovu bude utvrzen, že nebude porušen, zejména, že rozum nabude přece jen vrcholu nad válečnou zpupností a furií některých států evropských. Přes to, že věříme v zabezpečení míru, přece jen nutná opatrnost nám káže vykonati všechno, čeho bychom v případě napadení potřebovali. Bylo by pozdě činiti různá opatření, když by nebezpečí se na nás přivalilo. Nutnost obrany státu je dána už tím, co jsem řekl. Mezinárodní situace není nijak příznivá novým mírovým snahám a pokusům. To ovšem nevylučuje nutnost a možnost práce, práce k míru směřující, k odstranění konfliktů, ale přes to nemáme naději, že přece jen bude dosaženo toho cíle veškerých států, které jsou nazývány společným jménem "mírová fronta evropská".

Poněvadž smlouvy mezinárodní staly se cárem papíru, poněvadž místo víry v čestnost sousedů a spolupodpisovatelů smluv nastoupila skepse a vzájemná nedůvěra, poněvadž blíží se pomalu časy, kdy "bratr bratru je vlkem" jak to bylo kdysi krásně řečeno - poněvadž situace je čím dále tím nejasnější, poněvadž čím dále tím méně vyhlídek v dobrou budoucnost se nám skytá, nezbývá nám než konati svoji povinnost.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP