Pondělí 26. května 1930

Předseda (zvoní): Dále ke slovu je přihlášen p. posl. Macháček. Dávám mu slovo.

Posl. Macháček: Slávna snemovňa! Kto s pozornosťou sledoval posledné politické události v Maďarsku, jasne videl, že haagská a parížská konferencia maly neobyčajne veľkú ozvenu. Nechcem sa zapodievať celým komplexom haagskej a parížskej konferencie, veď na veci sa už nedá nič meniť. Dovolím si však slávnej snemovni, a to najmä pánu ministru zahraničia, do vzácnej pozornosti odporúčať otázku, ktorá na haagskej a parížskej konferencii zostala otázkou otvorenou.

Je to otázka cirkevných majetkov, nachádzajúcich sa na Slovensku. Vopred vyhlašujem, že otázku cirkevných majetkov na Slovensku, ako sa to na prvý pohľad pozdáva, nepovažujem za čiročisto otázku cirkevnú. Je to otázka slovenská, je to otázka národná, ba môžem celkom smele vyhlásiť, že je to otázka celoštátna.

Slávna snemovňa.! Maďarský ministerský predseda na naliehanie opozície prečítal v peštianskom parlamente osnovu dohody, ktorá bola učinená asi pred desiatymi dňami medzi p. ministrom zahraničia dr Benešom a maďarským plnomocným ministrom dr Gajzágóm.

Text tejto dohody znie: "Zástupcovia maďarskej vlády a československej vlády vyhlašujú, že sú na rovnakom stanovisku v tom ohľade, že všetky cirkevné zaležitosti považujú za také, ktoré stoja mimo hore citovanej zápisnice a že vo veciach cirkevných každá smluvná strana podrží si svoje stanovisko." (Tak je!)

Potvrdil to i pán minister dr Beneš hovoriac vo svojom exposé: "Všetky sporné cirkevné otázky medzi oboma štáty so zreteľom na to, že vo veci je účastný aj Vatikán, boly ponecháné stranou; pri tom si obidva štáty rezervovaly svoje zásadné stanovisko."

Z uvedených prejavov reprezentantov dvoch štátov jasne vysvitá, že otázka cirkevných majetkov bude predmetom ďalšieho pojednávania. Táto otázka s tohoto miesta ešte po čas jestvovania Československej republiky nebola pretriasaná. Preto prosím slávnu snemovňu, aby jej venovala takú pozornosť, akú si ona zasluhuje. Kdetu sa síce ozvaly hlasy o cirkevných majetkoch, ale široká verejnosť, a možno, že aj väčšina slávneho zákonodarného sboru, nie je na čistom s touto tak pre cirkev ako i pre štát veľavýznamnou otázkou. Slovenskí katolíci bez rozdielu na svoje politické presvedčenie považujú stav terajší za nesnesiteľný a neudržateľný. Na Slovensku totižto od prevratu najväčšia čiastka cirkevných majetkov je pod inkameráciou, to je cirkevné majetky sú štátom manipulované a církev doposiaľ nemá ani najmenšej ingerencie na ich vedenie.

Cirkevné majetky boly nariadením ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska zo dňa 11. augusta 1919 č. 132/1919/6552 dané pod zátvor. Tento zátvor, inkamerácia, tichá to sekularizácia, trvá už 11 rokov. Počínanie štátnejmoci s církvou katolíckou je nielen nespravodlivé, ale pre katolicizmus urážajúce.

Cirkevná a štátná moc sú dve složky, ktoré nemajú rovnaký pôvod. Kým organizácia v prírode sa utvorivších spoločností riadi sa iba dľa zásad rozumových, opierajúcich sa na zkúseností, zatiaľ organizácia cirkvi katolíckej, tejto nadprirozenej a dokonalej společnosti pochádza bezprostredne od Krista, ktorý na čelo jej postavil za predstavených pápeža a biskupský sbor a týmto podriadil církev učiacu sa.

Moc v církvi sveril na viditeľnú hlavu církvi a na biskupov.

Toto je nezmeniteľné stanovisko církvi, je to dogma. Spomenuté stanovisko hlásajú církevní právníci najzvučnejších mien.

Církev a štát rozdielné pôvodom a cieľom, jednako sa shodujú v tom, že pri vykonávaní svojich úkolov nezbytne sú odkázané na hmotnú pomoc. Nebyť čiročiste materiálnych prostriedkov, ani štát ani církev by nemohly plniť svoje úkoly. Štát potrebuje hmotných prameňov, aby udržoval vojsko, úrady, staval budovy a užíval verejné ustanovizne. Účastníkmi štátom poskytovaných dobrodení sú však občania a nie to nič samozrejmejšieho, ako že títo občania dane platia, aby živili štát a v ňom direktne a indirektne zabezpečovali svoje blaho.

Podobne je to s církvou. Zabezpečenie bohuslužieb, udržovanie kňazstva a církevnych ustanovizní vyžaduje hmotných prostriedkov. Netreba k tomu mnoho logického usudzovania, že církev vyberajúc dobrovoľne dane veriacích, koná to právom, a jestli že si prisvojuje takto nadobudnutý majotok ako svoj, neporušiteľný a slúžiací svätému účelu, správa ktorého patrí výlučne církevnému predstavenstvu, činí to isté, ako štát, ktorý aj ozbrojenou silou a žalárom donucuje nepriateľov a poddaných rešpektovať neporušiteľnosť štátného imania. V takomto smysle hovoríme o vrodenom a legitimnom práve církvi a tiež aj štátu.

V dobe febronianistickej a jozefinistickej vyskytaly sa iné mienky, z pozostatkami ktorých se ešte i dnes stretáme. Tieto sú však zastaralé a preto nám nemôžu byť smerodajné. Smerodajné sú nám církvou vynesané zákony, počnúč od apoštolských kánonov cez celý stredovek až po vydanie nového církevného kodexu. Smerodajné sú nám v tomto ohľade decize, usnesenia synôd, ktoré jednomyseľne prizvukujú a zdôrazňujú, že nad církevným majotkom bez biskupa nik nesmie dišponovať a vládnuť.

Od XVIII. storočia partikulárné synody, biskupské konferencie svedčia o tom, že církev katolícka sa nikdy nezriekla svojich majetkov. Svedčia o tom v minulom storočí a i v najnovšom uzavreté konkordáty. Bavorský konkordát v VII. svojom článku na základe tridentskej synody zabezpečuje autoritu Sv. Stolice nad cirkevnými majetkami. XXVIII. článok rakúskeho konkordátu z r. 1855 nariaďuje, aby cirk. majetky boly spravované podľa kánonov cirkevných; X. článok bádenského konkordátu žiada, aby nad cirkevnými majetkami výlučne církev rozhodovala.

Tak by sme mohli ísť rad-radom a prišli by sme k tomu, že Sv. Stolica vždy bdela nad touto svojou výsadou. Rukolapným dôkazom toho je dohoda, ktorá sa najviac nás týka, je to modus vivendi, v II. článku ktorého stojí toto: "Správa cirkevných majetkov nemovitých a movitých v Československu, ktoré sú teraz zaistené nútenou správou, je dočasná, až do dohody týkajúcej se v predošlom článku a je sverená komisii pod predsedníctvom episkopátu príslušneho územia."

Československá Magna Charta - naša ústavná listina - v §e 121 hovorí: "Sloboda svedomia a vyznania je zaručená." Je naším právom, ba svätou povinnosťou, aby sme bdeli nad neporušiteľnosťou svojich práv, aby sme bránili práva tej spoločnosti, ktorej členmi sa byť vyznávame. A preto proti opatreniam inkamerácie vlády čo najrozhodnejšie protestujeme.

Zaujímavé sú opatrenia ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska č. 132/1919/6525 vydané dňa 11. augusta 1919. Vezmime rad-radom všetky 3 právne podklady, na ktoré sa odvolává. Vydalo ho na základe §u 4 zák. 64/1918 Sb. z. a n. Tento zákon sa odvoláva na bezpečnostné a konsolidačné záujmy štátu. Na základe tomto, keďže je u nás zabezpečená každá možná bezpečnosť a s konsolidáciou sa všade chlubíme, nemôžu byť cirkevné majetky nezákonitými orgánmi spravované, nesmú byť držané pod zátvorom.

Tento zákon ináč vzťahuje sa iba na mimoriadné a priechodné obdobie na Slovensku. Od toho času už uplynulo - ako sme to už pred tým konštatovali - 11 rokov. Naše zákonodarné sbory vyniesly toľko zákonov, že ich nestačíme mnohokráť ani revidovať. Od toho času bola do života uvedená naša ústavná listina, ktorá v čl. 121 zabezpečuje každému občanovi slobodu viery.

Dajme tomu, že toto opatrenie bolo v tom čase uznané za potrebné, keďže neboly biskupské stolce obsadené ľuďmi, ktorí so štátneho stanoviska by boli zodpovedali. Dnes však nik nemôže v tomto ohľade namietať, veď biskupské stolce sú obsadené takými cirkevnými hodnostármi, ktorí boli za maďarského režimu pre svoje slovenské presvedčenie proškribovaní.

Postup vlády nie je odôvodnený ohľadom cirkevných majetkov ani vtedy, keď sa odvoláva na svoj prestíž, totižto, že dotyční apoštolskí administrátori boli bez jej súhlasu a usrozumenia vymenovaní. Aj v tomto ohľade mohla siahnuť k zákonitému a cirkev katolickú neurážajúcemu prostriedku - mohla spravovanie cirkevných majetkov sveriť buďto na celý biskupský sbor, alebo na niektorého člena biskupského sboru, ktorý bol s jej súhlasom vymenovaný.

Nemôže sa odvolávať vláda ani na druhý podklad zátvoru: zákon LVII/1723. Zákon znie: "Keby niektorí cirkevní hodnostári, alebo iní cirkevní beneficiáti sa nestarali o kostoly, o beneficiá im sverené a budovy a investicie by nechali na vnivoč prisť a zrúcané by nevystavili: dôchodky týchto cirk. hodnostárov a iných beneficiátov je oprávnené Jeho Veličenstvo, ako hlavný patron Cirkvi pod zátvor dať a upotrebiť tieto dôchodky na opravenie kostola, budov" atď.

Tento zákon nie je žiadnym právnym podkladom na ich ospravedlnenie, lebo jasne hovorí, že pod zátvor mal právo dať: 1. apoštolský kráľ ako hlavný patron a na žiadon pád nie minister s plnou mocou alebo akákoľvek vláda, 2. dľa tohoto zákona hlavný patron bol oprávnený dať pod zátvor dôchodky a nie majetky - aj to len vtedy, keď beneficiát neplnil svoje povinnosti, spojené so svojím beneficiom, a konečne 3. zátvor mohol len dotiaľ trvať, kým neboly splnené zameškané povinnosti.

Čsl. vláda reklamovala a vindikovala si hlavnopatronátne práva. Dnes po dohode so Sv. Stolicou v t. zv. "modu videndi" je táto otázka bezpredmetná, lebo vo 4 §e tejže dohody sú presne precizované práva tak jedného, ako i druhého kontrahenta. Tento paragraf znie: "Sv. Stolica, skôr kým prikročí k menovaniu arcibiskupov, diecezánnych biskupov, koadjutorov cum jure successionis a armádneho ordinára, oznámi čsl. vláde meno kandidátov, aby sa zaistila, že vláda nemá dôvodov rázu politického proti tejto voľbe. Uvedení preláti musia byť čsl. štátni príslušníci".

Tu však musím slávnu snemovňu upozorniť na okolnosť, ktorá je tiež kameňom úrazu na Slovensku. Je to rozdiel, ktorý vláda praktizuje v t. zv. historických zemiach a na Slovensku. V historických zemiach menovanie biskupov ponecháva úplne Sv. Stolici a Sv. Stolicou vymenovaných biskupov uznáva za riadnvch ordinárov, kým na Slovensku ešte dosiaľ sú 3 biskupské stolice iba apoštolskými administrátormi obsadené.

Nemôže byť právnym podkladom ani tretí dôvod ministerstva s plnou mocou, totižto odvolanie sa na bod 11. nariad. uh. min. kultu z 29 sept. z r. 1867.

To nariadenie supponuje najsamprv hlavnopatronátne právo kráľa, ktorý poveril isté svoje podriadené úrady, aby v jeho mene vykonávaly isté úkony, ktoré riadny beh vecí vyžadoval. A toto mnohokráť aj učinili uhorskí králi. Niktoré úkony svojho hlavnopatronátneho práva sverili či už na ministerstvo kultu, alebo na miestodržiteľskú radu.

Odhliadnuc od toho, že toto nariadenie uhorského ministra kultu vzťahovalo sa iba na náboženskú a študijnú základinu a nie na arcibiskupské, biskupské, kapitulské a iné cirkevného rázu majetky. Toto nariadenie supponuje hlavnopatronátne právo, a keďže nieto tohoto predpokladu - nariadenie ministerstva nemôže byť podkladom pod zátvor dania cirk. majetkov. Slavná snemovňa, myslím, že tieto v blízkej budúcnosti budú v prospech Cirkvi riešené a preto si dovoľujem s tohoto miesta upozorniť patričné kruhy a činiteľov, aby sa pri vyjednávaní ohľadom cirk. majetkov riadili dvoma zásadmi: právom a spravedlnosťou.

Pán minister zahraničia dr. Beneš v zahraničnom výbore dňa 22. t. m. sa vyjadril: "Otázka cirkevných veľkostatkov je rezervovaná modu vivendi. Je stanovené, že bude o nejrozhodnuté v dohode s príslušnými činiteľmi. Náš štát háji stanovisko, že cirk. majetky sú štátnym majetkom a ich užívanie je len dané Cirkvi."

Tento argument, slavná snemovňa, vždy bol používaný, kedykoľvek sa nadhodila myšlienka sekularizácie. Ak by toto stanovisko si osvojila vláda - museli by sme to považovať za začiatok kultúrneho boja. A, slávna snemovňa, ak nikde, tak v prvom rade v Československej republike je táto sekularizácia a s ňou spojený kultúrny boj neoprávnená.

Niet v našej republike ani jednej politickej strany, ktorá by s programom kultúrneho boja bola išla do volieb. Keď páni prívrženci kultúrneho boja toto prevádzajú, robia to bez mandátu voličstva, na svoju vlastnú päsť. Sú iba v mizivej menšine oproti tým, ktorí patria do lona niektorej cirkvi. Tým menej sa to môže aplikovať na Slovensku, kde je iba 0.24% občanov bez vierovyznania.

My sa, slávna snemovňa, častokráť radi odvolávame na Anglicko, tam však vláda nikdy nesmie rokovať o dajakej zásadnej veci, keď tá nie je pojatá do programu.

Hlasatelia sekularizácie tvrdia, že by na cirkvi nebolo spáchané žiadne násilenstvo, žiadne bezprávie, lebo štát by vlastne svoje majetky vzal do vlastníctva, tie majetky, ktoré kráľovia kedysi dávali do užívania cirkvi, akýmsi dočasným právom vlastníckym, keď zakladali kostoly, kláštory a biskupstvá. Keď však dnes štát považuje za príhodné, aby majetky, ktoré kedysi boly štátnymi, prevzal zpäť, môže tak učiniť bez najmenšieho naštrbenia spravodlnosti.

Tento argument je veľmi vábivý pre tých, ktorí nehľadia na cirkev s kritickým porozumením a spravodlnosťou, akú si táto zasluhuje.

Tvrdiť čosi takého, predpokladá oprávnenosť dvoch téz: 1. že niekdajší uhorskí kráľovia cirkevné majetky darovali zo štátnych majetkov, a 2. že tieto udeľovali len na užívanie a nie do večného vlastníctva.

Keby toto tvrdenie zodpovedalo pravde, totižto že církevné majetky sú štátneho pôvodu, tedy počínanie našich činiteľov by bolo pri pojednávaní ohľadom církevných majetkov veľmi ľahké. V tom páde bez akejkoľvek náhrady Maďarsku všetky cirkevné majetky, nachádzajúce sa na Slovensku, pripadly by nášmu štátu. A tu dovolím si uctive upozorniť našich patričných činiteľov, aby k tomuto argumentu nesahali, lebo dosiaľ nenašiel sa historik, ktorý by bol dokázal, že cirkevné majetky v býv. Uhorsko boly darované zo štátnych majetkov. Najdú sa síce historikovia, ktorí pripúšťajú podobné tvrdenia, ale dejinnej opory pre ne nemajú.

V Uhorsku totižto po čas prvých panovníkov z domu Arpádovcov až po Ĺudevíta Veľkého, teda do 14. storočia, hovoriť o štátnom majetku je anachronizmus. Je pravda, že na západe už v tom čase boly vyvinuté sriadené štáty, ktoré maly takéto majetky. Celkom iná situácia bola v tom čase v Uhorsku. Národ žil život nomádsky, kočovný, o právnej vyvinutosti ktorého sa ani hovoriť nedá, následkom toho nemôže sa ani predpokladať, že by bol mal cit pre štátny majetok, slúžiaci verejným potrebám.

U najstarších historikov maďarských, počnúc od Anonymusa, Šimona Kézayho až po najnovších, ani stopy nenachádzame o t. zv. štáte, a tým menej o majetku, slúžiacom na vydržovanie štátu.

Sv. Štefan církevné inštitúcie vybudoval zo svojho majetku. Jeden z najlepších ústavoprávnych historikov L. Szalay (Magyarország története I. sv., 111. str.) tvrdí, že Sv. Štefan z koristi od nepriateľov nadobudnutej venoval istú časť na cirkevné ustanovizne. Mohli by sme sa odvolávať na Paulera, Porubského, Lányi-Knauza, Karácsonyiho, všetci títo potvrdzujú toto stanovisko.

Avšak nielen prvý kráľ uhorský, ale i jeho nástupcovia zo svojho vlastného majetku robili fundácie cirkevné a preto cirkevné majetky nikdy sa nenazývaly majetkami štátnymi. Svedčia o tom uhorské zákony, počnúc od prvého kodifikovania uhorského práva až po najnovšiu dobu.

V zákonoch uhorských cirkevné majetky sú pomenované majetkami vysokej hierarchie, biskupskými kapitulskými majetkami "bona Ecclesiae, bona Ecclesiastica, bona Praelatorum, episcoporum, capituli." Iba na ukázaku sa odvolávame na články 13/1536, 15/1539, 3/1542, 6/1543, 8/1548, 17 a 20/1550, 2/1613, 60/1715. Tieto zákony všetky činia rozdiel medzi cirkevnými a štátnymi majetkami. Avšak cirkevné majetky nevznikly len z donácií privátnych majetkov prvých uhorských kráľov. Tieto donácie činia iba malú nepatrnú časť cirkevných majetkov. V uhorskej sbierke zákonov, v dekrete z r. 1560 kráľ Ferdinand hovorí, že nielen uhorskí králi, ale aj iní dobrodinci obdarili církev svojimi majetkami. Propagátori zhabania cirkevných majetkov operujú s argumentom Francúza Mirabeau, ktorí sekularizáciu odôvodňoval takto: Národ je majiteľom církevných majetkov, lebo tieto majetky daroval kráľ a národ za tým účelom, aby sa cirkev starala o vykonávanie úcty k Bohu, pre ktorú okolnosť tieto statky kedykoľvek môžu byť obrátené na iné účele, len aby národ ináč sa postaral o vykonávanie úcty božej.

Toto stanovisko v našom prípade absolutne neobstojí. Uhorskí kráľi ako i jednotlivci nedarovali cirkvi z majetkov národa, ale ze svojho. Všetkých práv sa zriekli a to zase nie v prospech národa, ale cirkvi s tou intenciou, aby boly vždy obrátené na ten cieľ, na ktorý ich venovali. Nezodpovedá skutočnosti ani to, že by tieto donácie boly učinené preto, aby národ učinil zadosť svojej povinnosti, vzťahujúcej sa na zabezpečenie bohoslužieb, lebo veď často sa stávaly donácie v prospech ustanovizní mimo hraníc krajiny, na príklad rytierskych rádov.

Tento pojem o vlastníctve je veľmi čudný. Dľa tohoto v prirodzenom stave každý má rovnaké právo na všetky veci a len pozdejšie udeľuje spoločnosť jednotlivcom práv o, aby výlučne dišponovali s určitými vecami, že vlastník nie je ničím iným, ako společnosťou určený opatrovateľ a takto spoločnosť kedykoľvek môže odvolať svoje poverenie. Boly ešte radikálnejšie mienky, ktoré kryly pojem sekularizácie. Tieto svoje stanovisko odôvodňovali takto: Spoločnosti iba od štátu obsiahnu právo na dobudnutie majetku. Toto právo im môže štát kedykoľvek odňať a majetky ako majetky bez majiteľa môže zhabať. Odvolávali sa na zlé finanční pomery krajiny a na tú okolnosť, že keď tieto majetky budú vyňaté z mrtvej ruky, nepomerne väčší osoh a zisk prinesú štátu. Toto posledné stanovisko hlásali encyklopedisti a ministri Turgot a Malesherbes. Avšak toto stanovisko je úplne nesprávné s právneho stanoviska. Právo totižto prestane byť právom, keď mňa ho kedykoľvek môžu pozbaviť. Ako o fyzickej osobe nemôžeme tvrdiť, že má vlastnické právo, keď ju štát dľa ľubôvole môže pozbaviť práva, to samé sa vzťahuje aj na právo osoby právnej. Povinnosťou pozitivného zákonodarstva je chrániť nadobúdaciu schopnosť jednotlivcovu, čiže chrániť tie statky, ktoré si človek zadovážil vlastnou schopnosťou, lebo veď jednou z najhlavnejších povinností zákonodarstva je chrániť statky občana. Zpod tejto povinnosti smerujúcejk ochrane vlastníctva jedinou výnimkou je vyvlastnenie. Toto však ešte väčšmi potvrdzuje prizvukovanú mienku. Podstata vyvlastnenia totiž záleží v tom, že štát v určitých prípadoch zo stanoviska verejného blaha a záujmu oprávnený je odňať súkromé vlastnictvo podľa spôsobu zákonom presne ohraničeného.

Avšak práve to, že len v niektorých prípadoch, v záujme verejnom môže tak učiniť, len po vyplatení zákonom stanovenej rovnakej hodnoty, je to jasným uznaním toho, že ide tu o cudzí majetok. Právným podkladom ku zmene právneho subjektu tu nie je štátna omnipotencia, ale vôľa smluvných strán. Právnym titulom nie je výsostné práv o štátne, ale občianske právne jednanie, kúpnopredajná dohoda smluvných strán. Túto zásadu my smele a s otvoreným čelom môžeme aplikovať na cirkevné majetky. Cirkev katolícka vždy bola natoľko humánna, že sa všeobecnému dobru, verejnému záujmu nikdy neprotivila a v záujme týchto vecí priniesla, ako to dejiny ukazujú, najväčšie obeti. Preukázala to najeklatantnejším spôsobom pri prevádzaní pozemkovej reformy, veď nikto nepriniesol tak veľké obeti ako cirkev katolícka.

Z ostrihomského arcibiskupského majetku bolo parcelované dosiaľ 11.410 kat. jutár, z ostrihomskej kapitoly 6.277 kat. jutár, z ostrihomského seminára 1.876 kat. jutár, zirckému opatstvu 953 kat. jutár, nitrianskemu biskupstvu 16.000 a pri tom rozparcelovali biskupstvu bansko-bystrickému, spišskému a niečo košickému a rožňavskému. S čistým svedomím môžeme teda povedať: pri parcelácii práve týchto majetkov hľadelo sa na všeobecné dobro a verejný záujem, o čom by mohli dať skvelé vysvedčenie tí, ktorí sa uchádzali o pozemok na stavebné miesta.

Pozemková reforma však i tu bola čo najnesvedomitejšie zneužívaná. Nejdem sa obšírne tým zaujímať, verím, že patriční činitelia v budúcnosti budú brať zřeteľ na vznešené úkoly, ktoré majú inštitúcie, ktoré sú z týchto majetkov vydržiavané.

A tu nech mi je dovolené, slávna snemovňa, poukázať na ťarchy a bremená, ktorá musia snášať cirkevné majetky ostrihomského arcibiskupstva a tejže kapituly na Slovensku sa nachádzajúcich. Z majetkov ostrihomského arcibiskupstva a kapituly ležiacich tuná na Slovensku má sa utvoriť slovenské arcibiskupstvo. Majetky ostrihomského arcibiskupstva na Slovensku sú zaťažené so 48 patronátmi, ostrihomskej kapituly s 37.

Konštatujem ďalej, že titulom znášania vecných nákladov, patronátnych budov a titulom vydávania osobných patronátnych dávok dľa priemerného nákladu, uznaného pre vyrúbenie dávky z majetku ku dňu 1. marca 1919 bola uznána čiastka 279.703.98 Kč ročne, ako k tomuto dňu zostavený predválečný a válečný priemerný náklad 20 rokov na 54 miestach. Keďže r. 1919 správe cirkevných majetkov na Slovensku potrebné dáta nestály k dišpozícii, dodatečným šetrením bolo zistené, že úplný priemerný predválečný a válečný náklad patronátnych tiarch ostrihomskej primácie činil 298.039.55 Kč, čo dnes po v alorizácii znamená desaťráz toľko, teda ročne vyše 2 mil. patronátnych tiarch.

Ostrihomské arcibiskupstvo ako cirkevný zemepán je povinný vo smysle 1. čl. XIII. z r. 1909 prispievať do štátnej pokladnice na kongruálny fond. Táto čiastka není dosiaľ definitívne určená, ale dľa priblížneho rozvrhu, prevedeného likvidačnou komisiou na podklade predválečného zaťaženia a predválečného katastrálneho čistého výnosu všetkých arcibiskupských majetkov pre časť ležiacu na Slovensku činí ročne 49.056 Kč. Referát min. školstva a nár. osvety v Bratislave svojím prípisom zo dňa 16. júla 1924, č. j. 32478/III, žiada čiastku značne vyššiu. Není známe, ako bude riešená táto otázka v dôsledku zákona č. 122/1926, ale bude-li príspevok pri konečnejúprave valorizovaný, nutné je počítať asi so šestinásobným zvýšením, čo by kapitalizované činilo 7,358.400 Kč. Musím poznamenať, že táto ťarcha bola uznaná ako pasívum pri vyrúbení dávky z majetku a to na základe ročne zaťaženej v predválečnej cene 55.000 Kč.

3. Vydržovanie biskupského ordinariátu s aulou a so svojimi ustanovizňami, ktoré plnia i štátom za všeobecne prospešné uznané úkoly náboženské, mravné, kulturné, výchovné a administrativné. Na udržovanie biskupského ordinariátu ráta sa ročne 500.000 až 600.000. Musím však poznamenať, že biskupský ordinariát v Trnave je len predbežne apoštolskou administratívou a nie arcibiskupským úradom, ktorého agenda a potreby budú značne vyššie, keď sa arcibiskup bude musieť starať o dotovanie diecezánnej pokladnice pre potreby nemajetných kostolov a fár, o udržanie vikariátov, katedrálneho chrámu, o jeho zariadenie vonkajšie a vnútorné. A konečne musí prispievať k výchove kňazstva. Nakoľko dôchodky seminária nestačia, bude povinný celý seminár udržovať. Tak veľká diecéza, ako je trnavská so 400 farami, bude potrebovať prinajmenej 120 až 150 klerikov, čo znamená ročný náklad 1/2 2 miliona. Kapitalizujúc túto čiastku, potrebné krytie reprezentuje hodnotu 70 milionov.

Arcibiskupské majetky na základe penzijných stanov, schválených býv. uhorským apoštolským kráľom ako najvyšším patronom dňa 30. júla 1910, poť. z jeho poverenia býv. uhorského min. kultu a výučby dňa 23. augusta 1910, č. 84.357 z r. 1910, sú vo smysle svojho § 7 zaťažené ako reálnym bremenom penziami a milodarmi býv. aktivných zamestnancov, ktoré zaťaženie bolo i pre dávku z majetku uznané. V úvahu beriem, že milodary boly dodatočne upravené zákonom 130/1921 Sb. z. a n. a že touto úpravou niektoré milodary zvlášť u nižších kategorií boly zvýšené 10 až 14násobne a že rozsudkami najvyššieho súdu v Brne penzie po r. 1920 do penzie odišlých zamestnancov boly upravené 6 až 7násobnou výškou pôvodne.

V istých kruhoch nadhodila sa myšlienka kolonizácie na cirkevných majetkoch. Slávna snemovňa! Čo najdôraznejšie varujem siahať k tomuto prostriedku. Varujeme preto, lebo niet azda v Československej republike podobného podnikania a inštitúcie, ktorá by s takým smutným fiaskom tak na poli hospodárskom ako i národnom skončila ako kolonizácia na Slovensku. Slávna snemovňa, já som pochodil takmer všecky kolonie na Slovensku. Väčšina ich nachádza sa v mojom volebnom kraji a zistil som, že kolonizácia naskrz nevedla k úspechu. Ubohým kolonistom nevenuje sa ani najmenšej pozornosti. Hmotne zle stoja, sú zadlžení a nové pôžičky na regressovanie dostať nikde nemôžu, keďže slávny štátny pozemkový úrad sa postaral, aby na svoj majetok žiadnej pôžičky vyzdvihnúť nemohli. Národne to s nimi ešte horšie stojí. Na miesto toho, aby sa bola prevádzala kolonizácia na rečových hraniciach, naši Slováčkovia hodení boli do maďarského mora, kde skôr-neskôr očakáva ich zahynutie, národná smrť. Páni moji, okrem školy títo ľudia nič nemajú. Chodia do kostola, kde sa odbavujú služby božie po maďarsky, čo tiež nie v malej miere prispieva k urýchleniu ich zahynutia. V Šrobárovom si vystavali svôj kostol - chodili od Poncia k Pilátovi a dovedna dostali 6.000 Kč podpory. Hľa, tak sa stará vláda a zodpovední činitelia o kolonistov. Ja sa skutočne obávam, slávna snemovňa, že keby sa previedla parcelácia a kolonizácia na cirkevných majetkoch, tým by ubudlo niekoľko tisíc Slovákov a majetky skôr-neskôr by sa dostaly do rúk nám neprajných.

Slávna snemovňa! Dokázal som, že cirkevné majetky nie sú súkromným majetkom. Tieto majetky sú venované účeľom dieceze a sú úzko spojené s vykonávaním úkolu inštitucií diecezných a tým sú také úzko spojené s rozsahom samej dieceze a preto musí sledovať tento cirkevný majetok osud dieceze samej. Z toho treba dedukovať, že rozdelí-li sa dieceza a vzniknú-li tu dve sféry, bude treba sa starať o možnosť splnenia týchto úkolov a to najlogickejším spôsobom, rozdelením týchto majetkov.

Riešenie tejto otázky je ponechané Sv. Stolici. Pána ministra zahraničia si dovoľujeme upozorniť na nasledovné veci. Dľa mojej skromnej mienky nieto tu žiadneho dôvodu, aby bola daná z cirkevných majetkov tuná sa nachádzajúcích Maďarsku nejaká náhrada. Treba uvážiť, že na Slovensku sriadením Československej republiky nastalo toľko bremien patronátnych, toľko inštitucií a toľko ďalekosiahlych úkolov, že všetky cirkevné majetky ležiace na Slovensku na zaokrytie týchto bremien nie sú dostatočné. Z bývalej ostrihomskej dieceze najväčšia čiastka 400 fár pripadlo sem - v Maďarsku zostalo asi 80. Pripomenúť treba, že tam majú vzorne sriadenú diecezu, nádhernú baziliku, riadné semenišťá, fundácie, klenoty, kým tu u nás sriadenie týchto inštitucií očakáva na riadneho ordinára. Arcibiskupstvo ostrihomské má na území Maďarska 37.389 kat. jutár, z čoho 24.380 kat. jutár lesov a 13.000 kat. jutár pôdy. Ostrihomská kapitula má na území Maďarska 11.817 kat. jutár, z čoho 10.892 kat. jut. je les.

Ja uznám, že štát má veľký záujem ohľadom manipulovania cirk. majetkov. Toto štátu nik nepopiera. Sú to však iba verejnoprávné záujmy, ktoré sú dostatočne chránené tým, že štát má vždy možnosť nazrieť do manipulovania cirk. majetkov. A toto všetko je dostatočné, aby štát zabránil, zamedzil všetko, čo by štátu škodilo, alebo bolo mu na úkor. Toto všetko môže však učiniť bez toho, že by cirkevnými majetky on sám manipuloval.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP