Čtvrtek 17. června 1926

Místopředseda inž. Dostálek (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. Gregorovits. Uděluji mu slovo.

Posl. Gregorovits (maďarsky): Vážená snemovňa! Po dlhom mlčaní konečne bol snemovni predložený návrh, ktorý by bol povolaný položiť na pevné základy slušné živobytie pracujúcej strednej triedy. Vzhľadom na to, že vláda tak dlhú dobu váhala predložiť tento závažný návrh, boli sme presvedčení, že sa snaží upraviť pomery duševných pracovníkov štátu definitívne a podľa dnešných okolností, bez ohľadu na triedné, národnostné a náboženské rozdiele. Ak nazrieme však do návrhu, presvedčíme sa o opaku, lebo tie toľkokrát prízvukované humanitné a demokratické zásady už zase uviazly.

Kol. posl. Fedor už v mene našej strany prehovoril vo všeobecnosti k návrhu a vyložil stanovisko našej strany, ja dovolím si prehovoriť len o učiteľskom návrhu a pri tom priklincovať krivdy, zasadené učiteľom cirkevným čili neštátnym a zároveň požadovať rovnoprávnosť týchto učiteľov s učiteľmi štátnymi na každom poli. (Posl. dr Kubiš [maďarsky]: Bude!)

V prítomnom návrhu chceme v prvom rade škrtnúť odst. 2 §u 1 a nahradiť ho touto vetou: "Zákon tento vzťahuje sa tiež na obecných a cirkevných učiteľov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi v celom svojom rozsahu." V návrhu totiž ku najväčšej kultúrnej hanbe vynechali obecných a cirkevných učiteľov a tedy vláda nepostarala sa o živobytie práve tej triedy, ktorá je povolaná vychovávať budúcu generáciu. A tak je 75% učiteľstva Slovenska a Podkarpatskej Rusi vydané samovôli vlády, lebo veď vieme dobre, že vláda poskytuje výhody len jednotlivcom, ktorí sú prívrženci jej politickej strany.

Platy učiteľov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi ani dosiaľ ešte nie sú zákonite upravené. Ako riadny plat dostávajú platy stanovené podľa uhorských zákonov z r. 1907 a 1913, ročných 1000 až 3000 korún s válečnou podporou ročných 1200 korún. Kto dostáva miestny prídavok od vydržovateľa školy, tomu ho srážajú a do zákonitého minima započítavajú i zvláštné kantorské pôžitky. (Výkřiky posl. Füssyho.)

Tak zvaným paritným zákonom č. 274/1919 boly učiteľské platy vyrovnané platom ostatných rovnakých štátnych úradníkov. Zákon tento však nebol rozšírený na neštátnych, špeciálne cirkevných učiteľov. Aby sa táto nesrovnalosť medzi platmi štátnych a neštátnych učiteľov vyrovnala, poukazuje im vláda rozdiel občas podporou ako pravým darom z milosti.

Ministerstvo školstva a nár. osvety svojim nariadením z r. 1923, čís. 6049, zrušilo odo dňa 1. januára 1923 zpätne 50% slovenský prídavok, poukazovaný dosiaľ neštátnym učiteľom. Týmto svojim opatrením zkrátilo neštátnych učiteľov nielen proti ostatným úradníkom ale i proti ich kolegom, štátnym učiteľom. Nieto tedy pozitívneho zákona o pôžitkoch neštátnych učiteľov, prídavky možno vziať kedykoľvek proste na základe nepriaznivej zprávy štátnych škôldozorcov bez akéhokoľvek disciplinárneho pokračovania, ako sa to vo veľa prípadoch stalo. (Výkřiky posl. Füssyho.)

Požadujeme tedy, aby tak zvaný paritný zákon č. 274/1919, ktorý pozbavil cirkevných učiteľov slovenského prídavku, bol vo svojich článkoch I až VII ponechaný v platnosti a rozšírený bol i na cirkevných učiteľov od 1. januára 1923 zpätne. (Posl. dr Kubiš [maďarsky]: Bude!) To chceme.

Návrh zákona o platoch štátnych učiteľov nemožno považovať za uspokojujúci. Je pre štátnych učiteľov urážlivé, že ich pôžitky neupravujú sa vo všeobecnom úradníckom návrhu, ale vo zvláštnom návrhu. Tým ukázala vláda, že prácu učiteľov nepokladá za rovnocennú s prácou štátnych úradníkov rovnakého vzdelania. Podľa návrhu štátni zamestnanci s elementárnym školným vzdelaním, ako sú podúradníci, financi, četníci, čo do platu ďaleko prevyšujú učiteľov. Podľa návrhu je maximálny plat učiteľov po 30ročnej službe 27.000 korún, plat práve uvedených úradníkov môže však dosiahnuť výšky 40.000 korún. Tá stále prízvukovaná demokracia je zase len, pošramotená, lebo jedna úradnícka trieda povyšuje sa nespravodlive nad inú s vyšším vzdelaním.

Nespravodlivým je aj ustanovenie zákona, podľa ktorého ak nedosahujú nové pôžitky podľa zákona výšku starých požitkov dosiaľ fakticky braných, obdrží dotyčný zamestnanec rozdiel na úkor svojho povýšenia. Tu nastane potom, že osobný prídavok, pripadajúci na tento rozdiel, zahrnuje v sebe výšku 2 až 3 povýšení a tedy učiteľ bude museť 6 až 9 rokov čakať na zvýšenie svojho starého platu.

Ak prehovorím o učiteľoch penzionovaných, musím vylíčiť tie anomálie, ktoré nastaly voči tejto triede.

Zákon čís. 167/1924 vymeriava penzijne požitky cirkevných učiteľov na základe uhorských zákonov a stanoví ich v maximálnej výške ročných 3800 Kč, k čomu poskytuje ročných 2000 Kč podpory, vdovám dáva k penzii ročných 1540 Kč ročnú podporu 1400 Kč.

§ 7, odst. 6 zákona čís. 287/1924 povoľuje zvýšenie práve zmienených požitkov, a to do výšky rozdielu, ktorý sa ukazuje medzi penzijnými požitky dnešného štátneho učiteľa a cirkevného učiteľa, penzionovaného na základe uhorských penzijných zákonov.

Zákon hovorí tu docela jasne. Cirkevný učiteľ má v prípade penzionovania postavený byť na roveň štátnemu učiteľovi, to je, má dostávať tie isté požitky, ač pod iným titulom. Nešťastný výklad zákona však oklešťuje humanitné intencie Národného shromažďenia. Podľa vydaného prevádzacieho nariadenia vymeriavajú sa penzie podľa starých maďarských zákonov, ktoré sú už zastaralé. Cirkevný učiteľ, vystupujúci zo služby, nezaraďuje sa do triedy podľa svojich služobných rokov, ale podľa uhorského zákona z r. 1913, ktorý už i v Maďarsku pozbudol platnosti a táto trieda berie sa za podklad pri stanovení penzie. Týmto postupom dostane sa každý cirkevný učiteľ do nižšej platovej triedy a nedostane ani polovicu tých požitkov, ktoré sa poukazujú štátnemu učiteľovi po rovnako dlhej službe. (Posl. dr Kubiš [maďarsky]: Vy ste ten zákon vyniesli!) Ale už je zastaraný.

Aby som posvietil na skutkový stav, uvediem príklad: Mladý učiteľ, ktorý bol vo válke zmrzačený, musel dňa 31. augusta 1925 ísť do penzie. Dotyčný má 14 započítateľných služobných rokov bez válečných polrokov, ktoré sa štátnemu učiteľovi tiež započítavajú, a bol zaradený do hodn. triedy VIII/1. Jeho penzia bola však vypočítaná tak, ako keby bol býval v hodn. triede IX/3, ktorú dosiahne učiteľ už v 6. roku svojej činnosti. Tento učiteľ dostáva od 1. septembra 1925 do 31. decembra 1925 mesačných 120 Kč penzie a od 1. januára 1926 bola mu sľúbená penzia 497 Kč.

Tento spôsob výpočtu nie je v súlade so zákonom. Národné shromaždenie neusnieslo sa v tomto smysle. Poslanci a senátori chceli zažehnať krivdy a nie páchať nové.

V šťastnom a rozumnom riešení školskej otázky väzí budúcnosť národa a prosperita štátu.

Cirkevné učiteľstvo, ktoré činí 75% všetkých učiteľov, nesmie byť hmotnými starosťmi zaťažené a vystrčené predo dvere na pospas neistej budúcnosti. Škodilo by to i dobrému menu štátu na vonok, avšak ďalšie odkladanie riešenia tejto otázky nemôže byť záujmom republiky ani u nás doma.

Cirkevné školy epôch minulých už i tak od dávna nejestvujú. Orgány štátneho školstva dnes už práve tak dišponujú s učiteľstvom škôl cirkevných, ako štátnych. (Předsednictví převzal místopředseda Stivín.) A poneváč cirkevný učiteľ vykonáva mimo cirkevných úkolov tieže práce ako učiteľ štátny, nemôže mu štát dávať dar z milosti v podobe mimoriadnej podpory. Penzijný príspevok, ktorý platí vydržovateľ školy za každé učiteľské miesto, bol zvýšený na desaťnásobok, a penzijný príspevok platený učiteľmi na 25násobok. Tupotom nemožno tomu rozumieť, že penziu cirkevných učiteľov poukazujú ešte vždy podľa uhorského zákona z r. 1913, ač ani štátny učiteľ neplatí vyšších penzijných príspevkov.

Ak skúmame otázku i po tejto stránke, veru už je zralá ku riešeniu. Ďalší odklad vyvolal by len zbytočné rozhorčenie a zaiste by neposlúžil ani konsolidácii štátu.,

A preto žiadame:

a) staropenzisti cirkevných škôl nech dostávajú tie isté penzie, ako štátni učitelia, ktorí boli penzionovaní ešte pred prevratom a tedy ešte neslúžili štátu československému,

b) tí, čo složili sľub vernosti a nostrifikačnú zkúšku a slúžili už československému štátu, nech sú penzionovaní za tých istých modalít ako štátni učitelia, ktorí boli za rovnakých podmienok penzionovaní.

Tým by boly splnené všetky oprávnené priania a požiadavky cirkevného učiteľstva, a to: započítanie válečných polrokov do penzie, úplná penzia po 35ročnej službe, náležité zaopatrenie učiteľských vdov atď.

V spojení s tým prajeme si ešte riešenie otázky príslušnosti učiteľstva. Máme učiteľov, ktorí už viac než 20 rokov tuná bydlia, politicky sú bezvadní a svoju službu konajú k najväčšej spokojnosti, a podľa úradov predsa nemajú štátnej príslušnosti, následkom čoho nedostáva sa im vo veľa prípadoch ani štátnej podpory ani iných výhod, ba vôbec ani platu a vykonávajú tedy prácu vyučovania zdarma, bedačia na žobráckom chlebe títo nádenníci osvety štátu.

Požitky cirkevných učiteľov nie sú týmto návrhom upravené, otázka penzijná je ohromnou ranou cirkevného, rešp. neštátneho učiteľstva na Slovensku. Tieto dve otázky vyčerpávajú jeho sily a starosti o každodenný chlieb pozbavujú ich možnosti každého vyššieho vzletu. S týmito útrapami chodí denne učiteľ do školy a tieto ho trápia vo dne, v noci. To sú základné toniny mentality celého učiteľského stavu.

Je živou reelnosťou, že učiteľstvo malo by sa zabývať otázkami naprosto inými, čo má však robiť, keď sa tejto duševnej múry nemôže zprostiť? V našich shromaždeniach je neprestajne na dennom porade otázka požitková a penzijná. Učiteľstvo nemôže byť složkou produktívnou, keďže dnešná spoločnosť prejavuje voči výchove a vyučovaniu mládeže naprostú ľahostajnosť. Otázka školská nie je súkromnou otázkou určitej triedy, lež absolútnou životnou otázkou nášho ľudu bez rozdielu národnosti a vierovyznania. Do akej miery hrešíme pri výchove naších detí, do tej miery pášeme zločin na vlastnej našej krvi. Ak bolo by treba niektorú triedu zbaviť tiesnivých starostí, tedy by to bol v prvom rade stav učiteľský, ktorý by toho nutne potreboval, veď budúcnosť naších detí sverená je rukám učiteľov a oni sú to, od ktorých očakávame, aby naše deti viedli k ideálom, po ktorých teoreticky snažíme sa i my.

Nemôžeme požadovať od našich učiteľov, aby s našimi deťmi napredovali v slnečných lúčoch idealizmu, keď ich duša zahalená je v temné chmúry starosti a biedy. Ani ten mohútny orol by nebol v stave naučiť svoje mláďatá technike vzletu, keby mu schádzaly k tomu vzpružné sily.

V nádeji, že vláda uzná obrovskú a neoblomnú kultúrnu prácu učiteľov a že bude brať zreteľ na všetky tie naše pozmeňovacie návrhy, o ktorých sme sa pri pojednávaní tohoto návrhu zmienili, končím svoju reč a žiadam väčšinu parlamentu, aby sa neuzavrela bez rozdielu národnosti a náboženstva voči oprávneným prianiam triedy, povolanej k výchove budúcich generácií štátu, aby toto učiteľstvo, majúc zaistené bezstarostnú budúcnosť, vychovávalo celou svojou silou a celým svojim vedomím a láskou našu mládež a slúžilo osvete.

V nádeji, že naše oprávnené požiadavky budú splnené, s výhradou našich pozmeňovacích návrhov, prijímáme návrh zákona. (Potlesk.)

Místopředseda Stivín (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Hodina. Uděluji mu slovo.

Posl. Hodina (německy): Slavná sněmovno! Dovolte mi, abych z projednávaných návrhů vyňal jeden, totiž návrh o platech učitelů a z učitelů vyňal opět jistou skupinu, která se nyní pokládá za nejhůře placenou za svou práci. Jest to skupina venkovských učitelů a v této skupině opět venkovských učitelů na jednotřídních obecných školách. Předpokládám jako známou věc, že všeobecná úroveň lidového vzdělání venkovského obyvatelstva jest daleko za úrovní městského obyvatelstva. Níže organisovaná obecná škola na venkově přes nejlepší úsilí učitelů nemůže nikdy naučiti tomu, co může provésti městský učitel na výše organisované obecné a občanské škole. Nedosti na tom, ještě také během let ve stech a tisících případů musily nastati na venkovských školách často tak smutné učitelské poměry, že se tím nejen nedosáhlo učebného cíle, nýbrž že v mnoha případech opouštěl školák po šestileté až osmileté školní docházce svou venkovskou školu jen s nejnutnějšími vědomostmi. Avšak tomu, že se do školy dochází nedostatečně, poněvadž jsou žáci předčasně přidržováni k práci, lze přičítati jen velmi nepatrnou vinu, mnohem větší vinu na tom má nesprávná volba učitelů pro níže organisované obecné školy. Jak často byli na těchto jednotřídních obecných školách, v těchto mučírnách pro učitele a pro děti, právě vyšlí kandidáti učitelství jako správci škol. Co se stalo s učitelem, který nevyhovoval na výše nebo nejvýše organisované škole nebo se něčeho dopustil? Za trest byl přeložen jako správce na jednotřídní školu. A právě pro tato obtížná a samostatná učitelská místa měli se vybírati jen zkušení a spolehliví učitelé. Podle mého nerozhodujícího mínění mohou tito učitelé působiti jen pod dozorem řádného správce školy, nemají-li natropiti mezi dorůstající školní mládeží veliké zlo. Úspěch na těchto nejníže organisovaných školách jest zaručen jen tehdy a učebného cíle vytýčeného osmileté školní docházce lze jen tehdy dosíci, působí-li na těchto jednotlivých obecných školách zkušení, staří a nejlépe kvalifikovaní učitelé a budou-li náležitou péčí o učitele a uznáváním duševní těžké práce poutáni k těmto školám na léta. Není divu, že nejlépe kvalifikovaní učitelé hledí, aby se těmto školám vyhnuli. Tím spíše jest tedy povinností školní správy, aby na tato odpovědná učitelská místa vysílala nejlepší muže. Jen tito splní všechny požadavky, jež jsou kladeny na správce jednotřídní obecné školy. Všech osm školních tříd v téže době, v téže síni, větší počet hodin, větší počet oprav, vyučování ve 4 odděleních, většinou v přeplněných třídách, větší příprava na každou hodinu, při čemž se vždy musí vypracovati učebná osnova pro 4 oddělení, to jsou příjemnosti těchto učitelů. Avšak i jako člověk a živitel rodiny jest učitel na jednotřídní škole daleko za učitelem působícím ve městě. Možnost dalšího vzdělání jest omezena, k vlaku může se dostati teprve po dlouhém pochodu, lékaře lze dosíci jen těžko a pro velkou vzdálenost draho, výchova dětí, poněvadž musí docházeti do velmi vzdálených vyšších škol, jest velmi zdražena. A jest snad jeho živobytí lacinější? Ve většinou nejmenších místech nelze mnohdy nic dostati, všechno se musí teprve donášeti ze sousedního většího místa nebo z nejbližšího města, čímž se opět živobytí zdražuje. Vidíme tedy, že se od učitele na jednotřídní škole a venkovského učitele žádá mnoho, velmi mnoho duševní práce, avšak žádají se od něho také poměrně veliké hmotné oběti. To jsou jistě důvody, které ztěžují získání nejlépe kvalifikovaných učitelů, jestliže tomu vůbec nebrání. Za to, že učitel za tak těžkých poměrů má konati své povinnosti, trestá jej tento zákon zavedením 4. třídy místních přídavků. Navrhujeme tedy, aby místní třída přídavků D v §u 8 návrhu zákona tisk 101 pro učitele a učitelky ručních prací byla škrtnuta.

Jelikož jest naší povinností starati se o duševní vyzbrojení venkovského lidu, musíme žádati, aby na školy, jež lze nejtíže spravovati, byli vysíláni nejlépe kvalifikovaní učitelé, kteří však mohou za svou duševní větší práci, za svou duševní robotu konanou za nejtěžších poměrů, právem také žádati uznání. Abychom to umožnili a projevili uznání těmto statečným lidem za jejich větší práci, bylo mi uloženo, abych jménem svého klubu navrhl, aby se správcům jednotřídních obecných škol povolil mimořádný roční příspěvek a tím aby se vyjádřilo aspoň částečně uznání jejich větší práce. Kdyby však přes to tento návrh, který, jak doufám, bude přijat, byl zamítnut, podávám eventuální návrh, aby uznání těmto duševním, těžce pracujícím učitelům bylo projeveno tím, aby se tři léta, která ztrávili na této škole, pokud jde o plat, počítala za čtyři léta. V zájmu povznesení našeho všeobecného lidového vzdělání na venkově jest naší povinností, abychom se ujali těchto nejtěžších duševních pracovníků a vůdců na vesnici, postarali se o jejich budoucnost a pokud možno jim pomohli a hmotně jim umožnili vykonávati jejich povolání. (Potlesk.)

Místopředseda Stivín (zvoní): Dále má slovo pan posl. Major.

Posl. Major: Slávna snemovňa! Boly tu prednesené naše dôvody proti osnove pôžitkového zákona štátnych zamestnancov, ktorá bola vypracovaná bývalou vládou koaličnou a skoro v celom tom znení predostretá v parlamente i vládou úradníckou. Návrh, vypracovaný ústredným výborom dôverníkov, teda inštitúciou, v ktorej sú zastúpené všetky organizácie v Československu, slávna úradnícka vláda neberie do úvahy. Všetky naše návrhy, týkajúce sa osnovy tohoto zákona, boly v sociálne-politickom výbore zamietnuté.

Čo môžeme však očakávať od vlády, ktorá je výslovne protirevolučnou, ba čo viac, je výkvetom fašistickej drzosti a banditstva? Je isté, že jej celé účinkovanie bude smerovať, ba už aj smeruje proti tým, ktorí krvopotnou prácou chovajú a vydržiavajú pažravých darmožráčov. (Posl. dr Slávik: Komunistov?) Nie, vás.

Najkarakteristickejším dôkazom toho je i osnova predloženého zákona. Štátni zamestnanci nielen v Čechách a na Morave, ale i na Slovensku s najväčšou a docela oprávnenou rozhorčenosťou sledujú tento nesvedomitý a cynický plán vlády Černého, ktorým na niekoľko desaťročí chce ožobráčiť nižšie kategorie štátnych zamestnancov.

Že by táto vláda sa usilovala odstrániť tie nedostatky, ba priamo zločiny, ktoré sa dajú sledovať na Slovensku, na to teda nepočítame. Avšak je tých do neba volajúcich krívd v na Slovensku celá hŕba. Vezmime ktorékoľvek v odvetvie štátnych zamestnancov, všade nespokojnosť, rozčulenosť, neistota a zatínanie pästí, aby rozdrúzgaly tento vykorisťovací aparát, ktorý sa podporuje s naším kapitalistickým štátom.

Najväčšia časť štátnych zamestnancov sú železničiari. Že ako pôsobilo na nich prevádzanie reštrikčného zákona, o tom by bolo zbytočne hovoriť. Musím však podotknúť, že nikde sa tak neuplatňovalo a neuplatňuje ani podnes protekcionárstvo a protiproletárske chúťky, ako pri prevádzaní tohoto zákona. Nebol a nie je zreteľ braný na to, či je ten dotyčný bezmajetný, ženatý, či má jedno dieťa alebo sedem, stačí, keď sa jeho obličaj nepáči daktorému predtsavenému alebo nie je členom niektorej štátotvornej organizácie a je nemilosrdne vyhodený.

Že ako sa zneužíva tento zákon proti Slovákom, Maďarom, Nemcom a Rusínom, o tom stá a stá krikľavých prípadov hovorí. Aj na tomto poli sa uplatňuje tá národnostná nenávisť, ktorá tak nádherne karakterizuje národnostnú politiku v našej kapitalistickej republike. Zákon čís. 286 je namierený proti malým železničiarom, patriacim k národnostným menšinám. Ale najostrejšie sa zaobchodí s ľuďmi, ktorí nie sú ochotní podporovať protiproletárske machle degenerovaných zlodejov. Útočí sa na tých, ktorí sa opovážia byť členmi triednych organizácií, menovite sekcie železničiarov pri MVS, ktorí sú teda tou najuvedomelejšou časťou železničiarskeho proletariátu.

Dobrovoľný odchod zo služby deje sa veľakrát najošklivejšim spôsobom. Ku hladomoru odsúdený zamestnanec je zavolaný na príklad do kancelárie, kde sa mu povie, že v páde dobrovoľného odchodu dostane o 50% vyššie odškodné, len aby podpísal jemu predostretú žiadosť, že dobrovoľne opúšťa svoju službu. V protivnom páde bude vraj prepustený bez tejto výhody. Poplašený zamestnanec podpíše žiadosť a dostane miesto odškodného 14dennú výpoveď, a hoci bol dosiaľ definitívnym zamestnancom, stane sa teraz smluvným robotníkom, ktorý za 20korunovú dennú mzdu je nútený pracovať a vydržiavať svoju 5- až 6člennú rodinu. Je to podvod toho najhnusnejšieho rázu. (Posl. dr. Slávik: Kde sa to stalo?) Na to mám príklady, však uvidíte. Dvaja zamestnanci, Jozef Kováč, murár, a František Szalay, traťový robotník z Parkánu, dostali výpoveď len preto, že vraj neovládajú služobný jazyk. Kováč koná už službu od 4. augusta 1919 a má 8člennú rodinu, Szalay od 4. mája 1912 a vydržiava 5člennú rodinu. Obidvaja hovoria slovensky, a tak dôvod, na základe ktorého boli prepustení, pravde nezodpovedá. Chceli si podať žiadosť úradnou cestou na ministerstvo železníc, aby sa ich záležitosť ešte raz prejednávala, prednosta však ani žiadosť nechcel od nich prijať. Oba zamestnanci majú prvotriednu kvalifikáciu. Prečo boli títo prepustení, keď nie preto, že sú Maďari? Nehľadí sa teda na odbornú znalosť, na rodinný alebo majetkový stav, ale sú vrhnutí do víru zúfalstva a odsúdení ku hladomoru ľudia celkom nemajetní, trebárs sú zamestnancami 5 až 6, ba až 10 až 15 rokov, len preto, že nepatria ku t. zv. panujúcej národnosti. Avšak nielen zamestnanci maďarskej národnosti sú až do krajnosti prenasledovaní a orabovaní o svoj chlieb, ale na veľkú slávu národného oslobodenia i železničiari. slovenskí. Hľa, niekoľko príkladov. Antonín Koník, sprievodca, Bratislava - hlavné nádražie, slúži od 26. júla 1915. Vlani 23. júla utrpel úraz pri Pezinku, cestujúc rýchlovakom čís. 97.

A teraz dostane konečné rozhodnutie ministerstva železníc, podľa ktorého sa jeho prepustenie schvaľuje, kdežto ako v nemocenskom stave sa nachádzajúci železničný zamestnanec mal by nárok na 100% zárobok a na paušal. Raguel May, vrch. sprievodca, Bratislava - hlavné nádražie, jeden z najsvedomitejších zamestnancov, koná službu už od roku 1910, vydržiava 4člennú rodinu a je celkom nemajetný. Onemocnel práve preto, že svedomite konal svoju službu, a teraz je penzionovaný a takto odmenený s nepatrným hanobným grošom.

Ľudevít Lacko koná službu od r. 1912, bol už za bývalej maďarskej vlády menovaný, dlhé roky je členom penzijného fondu. Otec 5 maloletých detí. Majetku vôbec nemá. Je vyhodený na dlažbu.

Jozef Taláš, rušňovodič, Bratislava - Nové Mesto, slúži pri železnici asi 30 rokov. Bol poslaný do Rumunska ešte starou rakúskou vládou, práve tak ako dnešní železniční radcovia do Bosny. Kým však pánom vrchným radcom sa minulá doba započíta a boli prevzatí do služieb republiky bez všetkých ťažkostí, tohoto biedneho proletára nechcú prevziať a koná službu po 30ročnom zamestnaní za mizerných 900 Kč mesačne. Podotýkam, že má i nemalé zásluhy z prevratových dôb, lebo zachránil a z Rumunska priviezol do republiky veľa vagonov, čo chcelo Rumunsko, majetok to republiky Československej, pre seba zadržať. Za vlastenecké zásluhy je odmenený patentovanými vlastenci slávnej kapitalistickej republiky 900 Kč mesačným platom. (Slyšte!)

Zaoral, kanc. pomocník, Bratislava, Imrich Szabó, sprievodca, Bratislava, Ján Struhár, Ján Šuška, Michal Éder, Gustáv Najmár, Gašpar Kováč, Štefan Matúš a tisíce tuná nevzpomenutých, všetci starí a zkúsení odborníci, zamestnaní ešte u bývalého MÁVu, boli z práce povyhadzovaní.

Najjasnejším dôkazom celého reštrikčného švindlu je však nasledujúci prípad, ktorý bol zistený i posl. Šafrankom:

František Brečko, murár pri oddelení na udržovanie trati vo Zvolene, zamestnaný asi 8 rokov a považovaný za prvotriedneho odborníka, úsilovného pracovníka, otec 5 detí, nikdy trestaný, ačkoľvek správa ho nenavrhovala k reštrikcii, predsa dostal výpoveď. Proti výpovedi podal odvolanie, čo aj správa podporovala s tým, že menovaný je nepostrádateľný a keď bude prepustený, musí sa na jeho miesto prijať druhý. Riaditeľstvo však predsa trvá na jeho prepustení. Táto záležitosť ešte nie je definitívne riešená a sme zvedaví, aké stanovisko zaujme ku tomuto prípadu ministerstvo železníc.

Keď apelácia bude zamietnutá, tak čiste jasne budeme vidieť zlomyseľnosť voči malým zamestnancom, nielen so strany bratislavského riaditeľstva, ale i ministerstva železníc a bude nepopierateľným faktom, že tuná nejde o nejaké šetrenie, ale že sa uplatňuje akási nenávisť osobného rázu alebo pomsta daktorých politických galganov.

Tvrdenie, že sa neuplatňovaly pri reštrikcii kadejaké politické chúťky, je najväčším klamstvom. Vo Zvolene sa svojho času prepustilo asi 35 dielenských a traťových zamestnancov patriacich k rôznym organizáciam. Proti tomu podali všetci odvolanie. Apelácie boly priaznive vybavené prívržencom soc.-demokratickeja ľudovej strany, ale sa zamietly členom MVS.

Tak, pánovia, keď sa zakazuje zamestnancom, aby politizovali v práci, v úradných miestnostiach, ako sa opováži slávna byrokracia alebo reštrikčná komisia, alebo iná úradná inštancia akúkoľvek politiku prevádzať pri reštrikcii? Ako vidno, fašistický duch začal sa už uplatňovať ešte pred verejným vystúpením fašistických komendiantov, ale ručíme vám za to, že bude panovať len dotiaľ, kým proletárska časť štátnych zamestnancov spolu i s robotníctvom súkromných podnikov päsťami si rešpekt zadováži. (Potlesk komunistických poslanců.)

Čo je však najsmutnejšie pri tejto osnove, je to, že táto vôbec nezaručuje žiadnej výhody tým nešťastníkom, ktorí na základe zákona č. 286 boli penzionovaní. Už i toto by stačilo k tomu, aby sme za túto osnovu nehlasovali.

Ako sa krásne hospodári zvlášte na Slovensku, to vidno i z toho, že keď sa na pr. nezamestnaný robotník, príslušný do Užhorodu, chce dostať z Čiech alebo z Moravy do svojho domova, a hlási sa na policajnom riaditeľstve, môže cestovať cez celú Moravu na štátné trovy. Keď však prichádza do Čadce, musí sa tam hlásiť a odtiaľ po "slobodnom" Slovensku už nesmie slobodne cestovať, ale dostane za sprievodcu policajta, ktorý ho odprevadí po Žilinu, odtiaľ zase nového policajta, ktorý ide s ním po Ružomberok atď., kým sa nedostane domov. Policajti dostanú po 20 Kč diety a úbohý "delikvent" 50 halierov.

Ešte jeden charakteristický príklad: V bratislavskej väznici r., 1925 na základe reštrikčného zákona bolo penzionovaných 6 starých dozorcov. Boli penzionovaní ako zbytočné sily. Ale hneď na ich miesta bolo prijaté 6 nových dozorcov, práve s takým platom, aký požívali starí, ale okrem toho dostávajú aj diety.

Čo sa robí v týchto prípadoch v malom, to sa robí aj vo veľkom. Vyhadzujú sa peniaze tam, kde nie je to potreba, a šetrí sa tam, kde je to priamo hriechom.

Čo sa týka iných odborov a najmä učiteľov, tiež je treba konštatovať, že ten rozdiel, ktorý jestvoval medzi štátnymi a cirkevnými učiteľmi v bývalom Maďarsku, ani doteraz nie je a nebude odstránený, ani týmto zákonom. Našou zásadou je:

Zoštátniť všetky cirkevné školy, aby podľa jednotného plánu sa vo školách vyučovalo, aby nadpánstvo duchovných nad učiteľmi bolo už raz úplne zrušené, aby cirkevný učiteľ nebol považovaný za otroka sluhu božieho, aby nemusel požívať nižší plat za svoju namáhavú prácu ako ten štátný učiteľ. Táto dvojaká miera je len preto ponechaná, aby bola zavedená nenávisť do radov učiteľstva. Tie okupované cirkevné veľkostatky, na ktorých sa teraz tak nádherne hospodári v prospech jednotlivcov, maly by byť celkom konfiškovane a venované na stavanie škôl a zvýšenie platov učiteľstva. Toto stále odstrkovanie učiteľstva a to, že sa nezaradia do platového schema štátnych zamestnancov, je najkrikľavejšia nesprávnosť, proti čomu strana komunistická bude neústupne a čo najodhodlanejšie bojovať i po odhlasovaní tohoto zákona.

Malo by sa však starať aj o zamestnancov verejných podnikov. Sú podniky na Slovensku, ktorých zamestnanci sú vykorisťovaní so strany zamestnávateľov a vláda len vtedy sa zamieša do vnútorných záležitostí týchto podnikov, keď treba zakročiť proti zamestnancom, ale nikdy nezakročí proti zamestnávateľovi. Myslím tu na zamestnancov elektrických železníc, ktorí nemajú na Slovensku pragmatiku ani doteraz vypracovanú. Keď ministerstvo vie zasiahnuť do toho, aby títo zamestnanci pracovali i na 1. mája, prečo neprinúti riaditeľstvá k tomu, aby služobný pomer a platy zamestnancov boly už konečne usporiadané? A smelo by sa to prihodiť ako v poslednej dobe v Bratislave, že sa strhuje daň zamestnancom elektrických železníc v mesačných splátkach takým spôsobom, že jednako sa strhuje tým, čo si už tú daň zaplatili, a tým, čo ešte daň zaplatenú nemajú. Viac ako 100 zamestnancom srážalo riaditeľstvo daň, a to v plnej miere od r. 1921 až do 1923, teraz znovu majú tú daň zaplatiť? Z jednej líšky dve kože stiahnuť, to predsa nejde, pánovia.

Dôverníci zamestnancov zakročili na finančnom riaditeľstve ohľadom sníženia týchto srážok aspoň na 2% u tých zamestnancov, ktorí si už daň za minulé roky zaplatili. Finančné riaditeľstvo ale ani o tom počuť nechce. A od 1. júna t. r. tento nesprávny a nezákonitý útok proti zamestnancom je v plnej miere prevedený. Ba čo viac: Nie sú im srážané 4-5%, ale až 10%. Keby mali pragmatiku, riaditeľstvo by sa neopovážilo proti nim tak zaobchodiť.

Pomery staropenzistov sú priamo hrozné. Nehovorím tuná o starých zamestnancoch a učiteľoch, ktorí podľa ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska nemajú v poriadku štátnu príslušnosť. Títo sú už úplne ožobráčení a zmrzačení od biedy a hladu. Vzpomeniem tuná prípad slovenského vlastenca, býv. cirkevného učiteľa z Píly pri Tisovci. Pavel Francisci bol 44 roky učiteľom. Maďarská vláda nevymenovala ho, poneváč bol Slovákom a vyučoval v slovenskom duchu. (Počujte!) Učiteľom takéhoto rázu môžu ďakovať československí velikáši, že sa mohli stať hrdinami slovenskej buržoázie a že sa mohli dostať ku rôznym synekúram a naplňujú si teraz svoje kapsy. Tento ubohý starec dostáva mesačne 840 Kč penzie, vtedy, keď rakúski dôstojníci požívajú stotisíc korunové apanáže.

Vzpomenul som tuná niekoľko prípadov z toho pekla, ktoré sa nazýva "oslobodeným" Slovenskom. Bieda a hlad zúri po celej čiare. V desaťtisícových húfoch uteká robotný ľud z "oslobodenej " vlasti. Národnostné menšiny sú utlačované tak na poli hospodárskom, ako aj na politickom. Štátny a verejný zamestnanci slovenskej, maďarskej, nemeckej a rusínskej národnosti sú prenasledovaní, týraní a z práce povyhadzovaní.

A teraz sa má odhlasovať zákon, ktorý veľkým dodáva a malým berie, nechajúc im iba biedu a zúfalstvo. Snížte platy vysokým byrokratom, demobilizujte armádu, reštringujte počet policajných špiclov, nepchajte do kňažských mechov miliony, zkonfiškuje majetky vojnových zbohatlíkov, keťasov a iných pijavíc a získate s tým najmenej 10 miliardov, z čoho by ste mohli vyhovieť žiadostiam štátnych zamestnancov, (Výkřiky posl. Bolena.) a nemuseli by ste exekúčnou cestou vymáhať dane na robotníkoch, maloroľníkoch a remeselníkoch, nemuseli by ste zvýšiť železničné tarify a ožobračovať pracujúce vrstvy Slovenska, ba celej republiky.

Keď ste vedeli odhlasovať, pánovia, agrárné clá, aby český, nemecký, maďarský i slovenský veľkostatkári, títo vzteklí nepriatelia a vykorisťovatelia robotníctva, mohli si svoje státisícové zisky zvyšovať, majte toľko odvahy prijať tie pozmeňovacie návrhy, ktoré sme my podali, lebo osnova vládou predložená je vôbec neprijateľná, poneváč ani v tom najmenšom nesplní nádeje zamestnancov nižších kategorií. Hnusne vykorisťovaný a prenasledovaný proletariát zkolonizovaného Slovenska stojí v pohotovosti, aby spolu so štátnymi zamestnancami a proletariátom historických zemí povalil vládu Černého, aby čím skôr bola nastolená vláda robotníkov a roľníkov, ktorá by bola jedinou zárukou lepšej budúcnosti. (Výborně! Potlesk komunistických poslanců.)



Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP