Pondělí 5. října 1925

Monarchiu rozdelili v Paríži. Prípravy rozdelenia zahájené boly behom svetovej vojny. V zásade tieže rozdeľovacie plány robili i diplomati a kapitalistický imperializmus centrálnych veľmocí. Všetky tieto plány boly založené na víťazstve.

Dohoda zvíťazila a tedy i Česko dostalo sa medzi tých šťastných, ktorí sa delili. Severné slavianske časti Uhorska dostalo Česko; v zásade bolo to už vopred vyriešené, zbývaly len formality. Týmito formalitami boly mydlové bubliny 12 Wilsonových bodov a slavianske bratstvo.

Vedúci českých občianskych revolucionárov: Masaryk, Beneš a Kramář využili konjunktúry. Do konca októbra 1918 nemohli vyjednávať na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, vyjednávali tedy v Amerike, a to v Pittsbourghu a vo Philadelphii. Tomáš Masaryk a jeho druhovia boli zkúsenými reálnymi politiky, kdežto Žatkovič, americký advokát a jeho druhovia boli začiatočníkmi. Nie je mojim úkolom podrobne vykladať tu vyjednávania v Amerike, ja len pribijem, že tak zvaná rusínska národná rada v Amerike dostala hojných sľubov v Amerike. V Paríži a v Prahe dostalo sa im niekoľko bodov zo saintgermainskej smluvy; všetko to sa potom zcvrklo v §e 3 ústavnej listiny a v praxi ani z toho neuskotočnilo sa tak rečeno nič.

Podľa memoárov Žatkovičových prehlásil Masaryk dňa 25. októbra 1918 vo Philadelphii v hotelu Bellevue-Stradfort toto: "Rozhodnú-li sa Rusíni na pripojení k Československej republike, budú mať úplne autonomný štát; aj hranice budú tak stanovené, že Rusíni budú spokojní."

Podľa usnesenia v Scrantone zo dňa 12. novembra 1918: "Rusíni v Podkarpatskej Rusi pripoja sa k demokratickej republike Československej s najširšou samosprávou ako stát na základe federatívnom pod tou podmienkou, že k ich zemi musia patriť všetky pôvodné rusínske župy v Podkarpatskej Rusi: Šariš, Zemplín, Abauj, Gemer, Boršod, Užhorod, Ugoča, Bereg a Maramaroš."

Zápisnicu túto odoslal prezident Masaryk prostredníctvom kapitána Píseckého tiež ruskej národnej rade v Užhorode ako prijatú podmienku.

Potom bolo ešte mnoho porád a ciest. Tiež v starej vlasti ustavily sa tri národné rady, správnejšie rečeno pán Beskid utvoril si pre seba jednu spoločnosť v Prešove, v Huste vymenovali Braščajkovci svoju spoločnosť národnou radou, v Užhorode však páni kanovníci s niekoľkými rusínskymi inteligenty utvorili národnú radu. Tá v Prešove bola jediná, ktorá sa chcela pripojiť k Česku. V čijom mene rečnil, sľuboval a chodil ešte i do Paríža Beskid, ťažko lzä si predstaviť, skutkom je však, že prešovskí tak dôkladne hovorili v mene Podkarpatskej Rusi, že Prešov a okolie ani nebolo k nej pripojené; avšak skutkom je i to, že Beskid stal sa za svoje zásluhy guvernérom.

Spoločnosť v Huste chcela sa pripojiť k Ukrajine, spoločnosť v Užhorode však k Maďarsku. Všetky tieto nepatrné spoločnosti, tých niekoľko kňazov, advokátov a dedinských velikánov politizovalo na svoj vrub a keď už legionári obsadili Podkarpatskú Rus, páni rýchle obrátili kepienok a keď už ich bolo asi sto, doviezli na spoločné útraty toľko Rusínov do Užhorodu, že každé naše ľudové shromaždenie má viac poslucháčov, a dňa 8. mája 1919 vyslovili pripojenie v mene "Centrálnej ruskej národnej rady".

Všetko to má dohromady znamenať, že Podkarpatská Rus pripojila sa k Československej republike dobrovoľne. Od koho dostal kanovník Szabó, Braščajko alebo Beskid svoje poverenie? Oni odvolávajú sa na Rusínov, ktorí ich ani od tých čias nezvolili za nijakých svojich zástupcov.

My však, ktorí reprezentujeme vyše stotisíc voličov, a tedy bezpodmienečnú väčšinu tamojšieho ľudu a robotníkov, dnes slávnostne prehlašujeme, že ľud Podkarpatskej Rusi ani Žatkovič, ani tak zvané rady nikdy nezastupovali a od ľudu ku tomu nikdy zmocnenia nedostali; národy Podkarpatskej Rusi tedy svojho sebaurčovacieho práva nikdy neprevádzaly a sú oprávnení rozhodovať o svojom osude. Obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi nemohlo byť zastupované jednotlivými spolky amerického Rusínstva, ani niekoľkými tunajšími kňazi a pány, o to menej, lebo všetky tieto korporácie a mužovia boli neschopnými a nespôsobilými ku takémuto vážnemu úkolu a boli tedy jednateľmi bez poverenia. Následkom toho je, že česká diplomacia ich podľa doznania Žatkovičovho zaviedla, tak že do ústavnej listiny, v jejž utvorení nebral účasť ani jediný zástupca Podkarpatskej Rusi, nedostaly sa už ani body mierovej smluvy saintgermainskej; direktorium Žatkovičovo zbankrotovalo, na miesto autonomie bol uvedený v život generálny štatút a sklamaný Žatkovič odplával domov do Ameriky.

Zastupiteľstvo československého štátu svojho času šťastne uznalo rusínsku radu v Amerike, dnes však, keď americký kongres protestuje proti pošľapávaniu práv v Podkarpatskej Rusi, bagatelizujú vládné listy tento sbor a podozrievajú ho z maďarských a ruských peňazí. Zaujatie tohoto stanoviska znamená, že dnes už ani úradná československá vláda nepokladá americký rusínsky spolok, s ktorým sa svojho času o nás a bez nás dohodla, v žiadnom ohľade za oprávnený alebo vážny sbor rusínskeho ľudu, proste preto, lebo ho viac nepotrebuje.

My však dnešnému protestu amerických Rusínov prikladáme aspoň takú váhu, ako základným vyjednávaniam v roku 191 8. Väčšiu nie.

Občianska demokracia zabezpečila Podkarpatskej Rusi autonomiu a túto garantovaly spojenecké veľmoci. Občiansky pojem autonomie je obmedzený a vlastne znamená istú dohodu medzi buržoáziou panujúcej a utlačenej zeme na úkor proletariátu. Rezolúcia V. svetového kongresu, vynesená v otázke ukrajinskej, formuluje to takto: "Kongres konštatuje, že heslo autonomie znamená pre Podkarpatskú Rus v Československu, pre západnú Ukrajinu v Poľsku alebo pre Besarábiu a Bukovinu v Rumunsku koalíciu ukrajinských dobre situovaných statkárov s panujúcimi triedami Československa, Poľska a Rumunska, znamená upevnenie hospodárskeho a národnostného útisku zemedelského obyvateľstva v týchto územiach a preto nutno toto heslo zavrhnúť."

Všetko to je nekonečne pravdivé a preto je srozumiteľné, že zástupci buržoáznych opozičných strán, a to Kurťak v mene ruskej inteligencie a duchovenstva, Korláth a Egry v mene maďarských veľkostatkárov, obchodníkov a džentríkov prevádzajú podomný obchod s heslom autonomie.

Slova autonomia používali sme my vždy v praxi vedome ako autonomiu delného ľudu a vždy sme zdôrazňovali, že nebojujeme pre autonomiu občiansku, ale za diktatúru proletariátu.

My dobre vieme, že i autonomia občianska je len ilúziou v dnešnej epoche imperializmu a že český centralizmus práve tak nevyhovie tohoto času dobrovoľne požiadavkom autonomie, ako aj spoločnosť národov. Agitujú-li však naši protivníci tým, že my sme nepriateľmi autonomie, kdežto bojujeme-li za vec väčšiu a účelnejšiu, tedy neprehlašujeme, že sme proti plneniu požiadavkov autonomie v zákone obsažených, ako sú na pr. sojm, domorodý úradníci, samostatná miestna správa atď., a že proti týmto požadavkám bojujeme, my prehlašujeme len, že: 1. autonomia nie je cieľom robotníckeho hnutia, ba nepovedie ani k národnému oslobodeniu, avšak požiadavky obsažené v autonomii môžu byť predmetmi detailných bojov, za ktoré boj zahajujeme; 2. autonomia, i keď je pojatá do zákonov, je len ilúziou dotiaľ, dokiaľ ľud a jednotlivé strany dôverujú v písaných zákonoch a spoločnosti národov.

Z tejto viery a ilúzie musíme ľud Podkarpatskej Rusi vyviesť. Cestou k tomu mala byť naša interpelácia, podaná vo veci autonomie, ktorá sa pridržiavala štriktne pozitívneho práva a zákona a ktorú si preto i strany občianske ochotne osvojily. Čo znamenala táto interpelácia? To, aby tunajšie národy a strany videly, že darmo máme písané zákony a medzinárodné garancie, od buržoáznej vlády nespadne nám do klina ani taká, obmedzená, chudičká autonomia, ktorá neohrožuje priamo moc buržoázie.

V tejto interpelácii prejavili sme naše stanovisko, že ač naše ciele sú ďalekosiahlejšie, nesprosťuje to ešte vládu československej buržoázie povinnosti, aby plnila aspoň toľko, k čomu sa v medzinárodnom akte a ústavnej listine zaviazala.

Nášho cieľa sme aj dosiahli. Našej interpelácii nebolo možno vytýkať, že by až do tých najnepatrnejších vzťahov nebola zákonnou, a predsa vláda ju mlčaním pomíjala. Ľud ztratil tým svoju vieru vo vláde, avšak jednotlivé strany ešte vždy dôverovaly imperialistickým organizáciam a predniesly vec spoločnosti národov. Spoločnosť národov ich zamietla a tým bolo definitívne stržené belmo s očí všetkých a delný ľud Podkarpatskej Rusi mohol si domyslieť, že jedine na vlastnú silu a na solidaritu proletariátu môže spoliehať.

My tedy, keď bojujeme nie za občiansky pojem autonomie, ale za právo sebaurčovacie, nezavrhujeme ako detailný boj požiadavky obsažené v autonomii, ichž plnenie prevzala na seba vláda buržoázie so záväznosťou medzinárodnou.

Ktoré sú tieto požiadavky?

Podľa hlavy 10. mierovej smluvy saintgermainskej, nastúpivšej platnosť 10. septembra 1919, "Československý štát sa zaväzuje, že ľudu Podkarpatskej Rusi dá najširšiu autonomiu, ktorú lzä srovnať s jednotnosťou štátu".

Poneváč jednotnosť štátu nebude ohrožená pozemkovým zákonom, zákonom prídelovým, zákonom lesným a pasienkovým, zákonom berným, ktoré vyhovujú pomerom Podkarpatskej Rusi a budú vynesené doma, ani nadaním mestských a obecných rád výkonnou mocou, môže za tieto požiadavky ľud Podkarpatskej Rusi bojovať aj podľa platných zákonov.

Podľa mierovej smluvy santgermainskej bude otázka hraníc riešená pozdejšie. Sojmu Podkarpatskej Rusi náleží zákonodarná moc vo veciach jazykových, školských a vyučovacích, náboženských a miestnej správy, ako i v iných takých veciach, ktoré budú naň československým Národným shromaždením prenesené. Ďalej je reč o obore pôsobnosti guvernéra, o zastupovaní na národnom shromaždení československom a smluva stanoví, že máme právo v prvom rade na miestné úradníctvo.

Nie je treba aby som punktácie smluvy saintgermainskej tuná presne vykladal, podstatným je to, čo sme v interpelácii vyjadrili doslovne takto: "Smluva saintgermainská ani na minutu neoprávnila Československo ku správe vecí autonomných, a tedy všetky zákony, nariadenia a úradné opatrenia v týchto veciach vynesené sú bezzákonné a neplatné."

Vychádzajúc z toho, môže vedený byť taký detailný boj proti dnešným pomerom, ktoré môžu mať rozhodujúcu významnosť pre uplatňovanie práva sebaurčovacieho; tým stanú sa požiadavky autonomistické požiadavkami rázu revolučného.

Súhrnom tedy: občianska demokracia a imperializmus použily sebaurčovacieho práva národov len ako rúška, keď Podkarpatskú Rus pripojily k Československu. Sebaurčovacie právo vyznelo tedy v sľube úzkoprsej autonomie, ktorú vyjednala buržoázia, avšak nie je v stave ju uskutočniť. Tí, ktorí v mene Podkarpatskej Rusi v dobe uzavretia mierových smlúv vyjednávali, neboli k tomu povolaní, a nemali k tomu mandát od ľudu. Národy Podkarpatskej Rusi sú tedy oprávnení rozhodovať o svojom štátnom pripojení a o svojej ústave.

Konečne nutno zistiť, 1. že buržoázia Podkarpatskej Rusi, ktorá znamená sotva 20%nú menšinu obyvateľstva, bola od prvopočiatku neschopná hájiť záujmy Podkarpatskej Rusi, 2. že proletariát Podkarpatskej Rusi vo spojenectve s proletariátom československým a medzinárodným je jedine schopný dobojovať boj za oslobodenie národov Podkarpatskej Rusi a za uplatnenie ich práva sebaurčovacieho.

A preto musíme delnému ľudu úprimne povedať, že ľud Podkarpatskej Rusi bol stržený do svetovej vojny proti svojej vôli. Podkarpatská Rus bola dejišťom bojov, kde mnoho krvi vytieklo, mnoho domov bolo vypálené a kde veľa tisíc rodinám celé imanie bolo válkou zpustošené.

Mierovou smluvou saintgermainskou zo dňa 10. septembra 1919 bolo územie Podkarpatskej Rusi pripojené k Československu, nie pod imperialistickým právnym titulom víťazstva, ale prízvukovaním dobrovoľného pripojenia a s právami autonomnými. Ľudu Podkarpatskej Rusi sa pri tejto príležitosti neopýtali, nenechali ho hlasovať, nezodpovední činitelia vyjednávali v mene Podkarpatskej Rusi bez poverenia naších národov. Sebaurčovacieho práva tak veľa prizvukovaného tedy národy Podkarpatskej Rusi nepoužili.

Vláda československého štátu od tých čias stále prízvukuje, že oslobodila národy Podkarpatskej Rusi. To nie je pravda, my sme nevoľníci, koloniou východnou imperializmu českého.

Národ rusínsky, jehož väčšia časť je za Karpatmi v Poľsku, Bukovine a Be arábii, je roztržený teraz na štyri časti. Jedna jeho časť dostala sa v sovietskej Ukrajine k úplnej národnej slobode, tri jeho časti však staly sa obeťou imperializmu poľského, rumunského a československého.

I keď Rusínsko v Podkarpatskej Rusi neprežíva také ukrutné osudy, ako jeho bratia v Poľsku a Rumunsku, avšak nežije ani slobodne, lebo spravuje ho a panuje nad ním česká buržoázia. Pražská vláda ani jedinú časť sľúbených, veľmocami garantovaných a v ústavnú listinu pojatých práv nesplnila.

Každý úrad je zaplnený Čechami, Čech je četníkom, financom, policajtom, notárom, väčšinou slúžnym, županom a každým vyšším úradníkom guvernátu. Pred vojnou nebolo tu ani sto Čechov, dnes už 25.000 Čechov má tu vedúce miesto a chlebodarné zamestnanie, Rusíni však stonajú pod vládou pražskej vlády a jej úradníkov. V Rusínsku sa rusínsky ľud neuplatňuje, ešte i jeho štátné občianstvo a domovské právo je sporné, oproti tomu Česi a uprchlí kontrarevolucionárski emigranti požívajú úplného občianskeho práva a sú v úradoch.

Zákony pre Rusínov vynášajú sa v Prahe, lesy Rusínov spravuje erár český, pasienky Rusínov zalesňujú, Rusínom nedajú zbrojného pasu, chudobný Rusín nedostane sa k pôde; rozhodovanie o pôde Rusínov je taktiež v rukách českých, pozemkovej reformy používajú vládné strany k účelom volebnej agitácie, továrne odbúravajú, vyrubujú ukrutné dane a vymáhajú ich bez milosrdenstva.

Pred válkou boli tu panujúcim národom Maďari, dnes Česi. Rusínsko dostalo sa s dažďa pod odkvap.

Tunajších 120.000 Maďarov stalo sa národom menšinovým, obmedzujú ich v používaní svojho jazyka, ich školy ztenčili. Maďarom nerozumejú v úradoch, za úradníkov ich neberú, lebo nerozumejú štátnemu jazyku, chudobní Maďari nedostanú sa k pôde, oproti tomu na maďarských územiach nakolonizovali legionárov.

Obyvateľstvo rumunské a nemecké nemá vôbec žiadnych národných práv a národné práva židov sa nerešpektujú. Tamojšie obyvateľstvo trpí, nemá pracovnej príležitosti, priemysel a obchod odvekých obyvateľov zomiera, tamojší podnikateľ nedostane štátnej práce, ba ešte i tamojších robotníkov vytlačujú robotníci importovaní.

Každý národ má nárok na právo sebaurčovacie až do odtrženia, máme tedy právo rozhodovať o tom, kam sa máme pripojiť. Tohoto práva prajeme si použiť v dobe vhodnej.

My na štyri časti roztržení Rusíni chceme sa spojiť s našimi ukrajinskými bratmi vo spojenectve sovietských republík.

My, Maďari, ktorí bydlíme na hraniciach, tiež chceme uplatňovať naši právo sebaurčovacie.

My národy Podkarpatskej Rusi nechceme sa takýmto spôsobom odtrhnúť od národa slovenského, českého a nemeckého, s ktorými žijeme dnes v jednom sväzku štátnom. Spoliehame v tom, že čoskoro dôjde ku neodvislej a dobrovoľnej štátnej federácii delného ľudu národov.

Dotiaľ však, kým našou akciou a zahranične-politickými pomery neuzraje uplatnenie sebaurčovacieho práva všetkých naších národov, vyžadujeme si aspoň práva tie, ktoré nám boly českou vládou a veľmocami smluvu podpisujúcimi v saintgermainskej mierovej smluve garantované. Práva tieto patria nám už od 6 rokov a povinnosťou československej vlády by bolo bývalo splniť tieto naše práva už v roku 1920.

Československá vláda však ešte i dnes ziachádza s Podkarpatskou Rusou ako dobytou državou, a nezahájime-li boj za tieto práva, naše položenie v dohľadnej dobe sa nezlepší, ale ešte zhorší.

Národy Podkarpatskej Rusi! Strana komunistická vyzýva vás bez rozdielu národností a strán, aby ste zahájili boj proti vláde, ktorá olupuje o práva. Zemedelci, maloroľníci, robotníci, pracovníci každého národa! 1. Požadujte bezodkladné uskutočnenie nám patriacich punktácií mierovej smluvy saintgermainskej. 2. Požadujte, aby územia Slovenska Rusínami obydlené, rusínske časti žúp Užhorodskej, Zemplínskej, Šarišskej, Gemerskej a Spišskej pripojené boly k Podkarpatskej Rusi. 3. Rusíni Slovenska, bojujte za to, aby ste sa dostali k jednotnému národu rusínskoukrajinskému! 4. § 3 ústavnej listiny z r. 1920, čís. 121, ktorý je falzifikáciou smluvy saintgermainskej, buď vymazaný, poťažne nahradený. 5. V naších veciach vnútorných, jazykových, školských, náboženských a iných náleží nám zákonodarná moc i podľa mierovej smluvy. Požadujme, aby voľby do sojmu ihneď boly vypísané. Odopierala-li by to vláda i naďalej, zvoľme všade ľudové rady a vyšleme zemskú radu, ktorá bude nahradzovať sojm až do volieb. 6. Preč s centralizmom a jeho bezzákonnými orgány. Ústredné české úrady bezprávom vládnu a vedú administráciu, a tedy buďte zrušené. 7. Máme právo na to, aby synovia a dcéry naších národov dostaly úrady a postavenia. Von s cudzími úradníkmi, zamestnancami, četníkmi, policajtami, financami českej buržoázie. 8. Ústredné orgány pozemkových a lesných úradov buďte rozpustené; ku riešeniu vecí pozemkových, lesných a pasienkových sú oprávnené len národy Podkarpatskej Rusi. Veľká časť štátnych lesov a pozemky štátom zabrané buďte ihneď rozdelené prostredníctvom miestnych dedinských rád. Malé pachty a nárokované pozemky buďte dané do vlastníctva pachtierov. 9. Jazyk český je v Podkarpatskej Rusi len jazykom českého obyvateľstva a nie jazykom štátnym. Na miesto toho je na každom národnostnom území štátnym jazykom ten, ktorým ľud na tomto území hovorí. 10. Vo veciach školských nemá pražská vláda slova. Každý náš národ má právo na toľko škôl, koľko odpovedá počtu tých, ktorí sa prihlašujú. Naší účitelia musia všetci dostať definitívu a podrobení byť školským radám ľudu. Požadujeme nový system školský s príslušnými školami zemedelskými a odbornými. 11. Vyrubenie daní bolo nespravodlivé, a preto vymáhanie daní buď odložené. Požadujeme nové daň vyrubujúce komisie složené vo svojej väčšine z proletárov, ktoré by zmiernily dane chudobných a pracovníkov a preniesly ich na nepracujúcich boháčov. 12. Štátné monopoly - licencie - buďte odvolané a rozdelené medzi invalidov, válečnými vdovami a sirotami. 13. Legionári, ktorí nie sú z Podkarpatskej Rusi, nemôžu byť v úradoch umiestení a nemôžu tu dostať pôdu. 14. Preč z dedinskými a mestskými vládnymi komisármi, nech žijú zvolené mestské a dedinské rady a zastupiteľské sbory. 15. Závodné, pozemkové, lesné a pasienkové rady buďte nadané výkonnou mocou. 16. Urbár buď zrušený a pretvorený v obecné vlastníctvo. 17. Hranice buďte otvorené a clá z potravín a obilnín zrušené. 18. Máme právo na početnejšie zastúpenie v národnom shromaždení v Prahe. 19. Všetky zákony a nariadenia, ktoré sa protivia smluve saintgermainskej, sú bezúčinné a neplatné.

Národy Podkarpatskej Rusi! Všetky tieto požiadavky vyplývajúce z umierovej smluvy ešte neznamenajú vykonávanie práva sebaurčenia; k vyplneniu týchto požiadavkov máte už od rokov právo, avšak pražská vláda nesplnila ešte tejto svojej povinnosti a nepostavíte-li sa za nás, ani naďalej ju nesplní.

Vy a my sami nemáme dosť sily ku vybojovaniu týchto požiadavkov, neopreme-li sa na aktívnu pomoc delného ľudu Československa a celého sveta.

Zástupci strán občianskych a národných len ústami hlásali autonomiu, avšak za vaše práva nikdy nebojovali a ich osamotený boj bol by i beztoho bojom mrtve narodeným. Delný ľud nepotrebuje autonomie kňazskej alebo džentríckej, ale delný ľud Podkarpatskej Rusi chce zvrhnúť každé jarmo; chce sa dostať ku chlebu, pôde, práci, živobytiu, pokoju a úplnej národnej voľnosti.

Pracujúce národy Slovenska! I váš osud je podobný, i vy musíte bojovať za vašu slobodu a za vaše práva. Podporujte nás a my budeme podporovať vás. Neočakávajte víťazstvo od kňazov, lež od svojej vlastnej sily a solidarity proletariátu. Podporujte oslobodzovací boj na Slovensku a nenechajte sa zaviesť zvučnými vlasteneckými heslami. Nie je vaším záujmom, aby ste hrali zástoj panujúceho národa nad Rusínami, lebo máte spoločných utlačovateľov s Rusínmi.

Pracovníci Česka a Moravy! Vy ste sa mohli pod rakúskym jarmom naučiť, čo je národný útisk. Vy nemôžete chcieť byť našími Rakušanmi. Tí, ktorí nás vo vašom mene udržujú v osude koloniálnom, sú vašimi kapitalistmi a utlačovateľmi. Koloniálny systém napomáha im, aby vás mohli snadnejšie vykorisťovať. My nechováme nenávisť proti vám, ako vám to chcú nahovoriť triedy panujúce, vy ste našimi bratmi. My nechceme sa odtrhnúť od vás, my sme odhodlaní i k tomu, aby sme s vami zostali v dobrovoľnom štátnom spojenectve s dôverou a prítulnosťou rovnoprávnych. Útisk, ako ste sa tomu mohli naučiť z príkladu monarchie, nezabezpečí existenciu štátu a jednotnosť štátu môže násilím udržovaná byť len dočasne. Hovoríme-li my proti Čechom, rozumieme nimi len vaše panujúce triedy a ich lokajov, ktoré spolu s vami i nás vykorisťujú.

My nie sme iredentisti a s iredentizmom nemáme nič spoločného. My sme odhodlaní tiež k obrane vašej slobody a neodvislosti. Naše dobrovoľné štátné spojenectvo - naša federácia - poskytne vám bezpečnosť a neodvislosť pevnejšiu dnešnej, oslobodí vás z vazalstva veľmocí a postaví k vám súvislú štátnu federáciu voľných národov.

Nie my, ale dnešná vaša vláda a vaša panujúca trieda ohrožujú vašu národnú samostatnosť.

Pracovníci Česka a Moravy! Spojte sa s pracovníkmi rusínskymi, slovenskými, poľskými a maďarskými! Podporujte vo vašom záujme boj o slobodu národov vo vašom mene ujarmených a nespokojných.

My zahajujeme boj za našu spravodlivú vec. Vieme, že česká panujúca trieda a jej vláda napne všetky svoje sily a postaví sa proti naším požiadavkom. Vieme, že naším údelom bude ukrutné prenasledovanie. Avšak vieme i to, že pravda zvíťazí, a spoja-li sa naše národy, precítia-li svetovú politiku III. internacionály v záujme oslobodenia kolonií a utlačených národov, nespoľahnú-li sa po toľkých porážkach na spoločnosť národov a vládu, lež na svoju vlastnú silu a proletársku solidaritu, vtedy bude oslobodená aj Podkarpatská Rus.

Chceme žiť, chceme sa vyživiť na svojej vlastnej pôde, chceme sa vymaniť z každého útisku.

Pánovia a dámy! Problém Podkarpatskej Rusi nemôže byť riešený príštipkovaním, menovaním nového guvernéra, korumpovaním ľudu, rozdávaním almužny, terorom, pomstou, mocou četníkov. Proti koloniálnemu boju môže jedine pomocť boj za právo sebaurčovacie.

Vládné koaličné strany československej kolonizačnej buržoázie, strana agrárna, sociálne-domokratická, československých socialistov a lidová chcú tu peniazmi, pálenkou, pozemkovou reformou a úradným nátlakom donútiť vykorisťované, bezzemné, nezamestnané a daniami stíhané obyvateľstvo, aby ono, z tisíc rán krvácajúc, vychvaľovalo a návidelo svojich tyranov a útlak svojich nepriateľov sankcionovalo svojim hlasom.

To sa však nemôže zdariť, dnešný vládny režím nikdy nemôže získať pôdy v Podkarpatskej Rusi, lebo sa stal cudzím; ľud Podkarpatskej Rusi vo svojej odvekej zemi, ľud rusínsky je pre československý imperializmus práve tak nespoľahlivý, ako ostatné národné menšiny, lebo imperializmus môže provodzovať koloniálnu politiku len za národnostného útisku.

Záujmom kolonizačnej československej buržoázie je reakčná svetová politika imperializmu, válka proti sovietskému Rusku, konsolidácia kapitalizmu a s týmito vo spojení útisk národov Podkarpatskej Rusi.

Záujmom národov Podkarpatskej Rusi je však preorientovať sa smerom k sovietskému Rusku, vlasti ruského národa a kultúry, ich záujmom je úplné politické a hospodárske spojenectvo so sovietskym Ruskom, zdolanie kapitalizmu a vláda delného ľudu, ktorý vo spojeneckom systéme sovietskych republík dostane sa k právam, k pôde a chlebu.

Tento program musí uskutočniť a viesť k víťazstvu proletariát Podkarpatskej Rusi. (Potlesk komunistických poslanců.)

Místopředseda Buříval (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníku, panu posl. dr. Samkovi.

Posl. dr. Samek: Slavná sněmovno! Ke skupině hospodářské rozpočtu, o které právě jednáme, budiž mi dovoleno říci několik poznámek všeobecných.

Stále slyšíme: Stát náš je stát buržoasní, kapitalistický, při čemž do slova "buržoasní" vkládá se co možná největší příhana zpátečnictví, reakce a pod.; rovněž tak vkládá se tato příhana do slova "kapitalistický". Zaráží, že takto mluví u nás i ti, kteréž i odpůrce musí rovněž považovati za inteligenty. Mám za to, že inteligence má povinnost, ať je v té či oné straně - a není to žádným neštěstím, že inteligence je ve všech stranách - opakuji, že inteligence má povinnost poučovati, vésti a vždycky pomáhati pravdě k vítězství. Bylo by štěstím, kdyby inteligence v tom smyslu se uplatňovala ve všech stranách a méně stranictví u inteligence bylo by jistě nesporným ziskem celku. (Souhlas.)

Nemáme naprosto příčiny se styděti nebo rdíti se nad tím, řekne-li se, že stát náš je stát kapitalistický nebo buržoasní. Z toho naprosto ještě neplyne, že stát náš je stát špatný.

Potřeby člověka kulturního jsou, hledíme-li k účelnosti jejich ukojování, rázu dvojího: jsou individuální (osobní) a jsou kolektivní. I kdyby některý stát chtěl všecky potřeby člověka opatřiti sám, přece to prostě nejde. Zamysleme se jen nad tím, zdali je možné, aby stát všechny potřeby člověka sám a jen sám ukojoval. Nejde to, pravím. Jsou četné potřeby, které si musí jednotlivec sám ukojovati, už také proto, poněvadž on si je dovede ukojovati nejlépe. Není proto radno a ani rozumno potlačovati individuum, jeho hospodářskou svobodu a proměňovati individuum v pouhé mechanické kolečko v nějakém kolektivistickém hospodářském stroji, v němž vládne nikoliv ten, koho si vyvolí národ, nýbrž ten, kdo k vládě se dostane prostředky za časté daleko horšími, než kterými u nás se určují oni, kdož správu státu vedou.

Po despotickém státě, po diktatuře jistě náš lid netouží. Kdo po tom touží, jsou jednotlivci, a my vidíme, k jakým cílům. (Výborně!) I v Rusku, poučeni zkušenostmi, individuální podnikání v jistém rozsahu opět připouštějí; připouštějí soukromé vlastnictví u malorolníků, maloživnostníků. Ba i u nás, když komunisté svého času maloživnostníky a malorolníky do svých řad lákali, nebyli ihned pro to, aby soukromě vlastnictví a soukromé podnikání jejich bylo rušeno, nýbrž naopak byli pro to, aby prozatím bylo zachováno. Jenže hospodářský systém, při němž by pro jednoho soukromé vlastnictví platilo a pro druhého neplatilo, nedovedu si představiti, neboť ten by měl jinou, naprosto smrtelnou ránu: nebyl by spravedlivý a proto také by nebyl udržitelný.

Spor, je-li náš stát liberalistický či ne, je podle mého soudu dnes už bezúčelný. Jsme přece o mnoho dále. Vždyť náš stát nebyl, není a nebude státem čistě liberalistickým, nebude státem, který by svou funkci omezoval jen na poskytování ochrany individua a jen na zaručování právního řádu. Chceme-li viděti, tedy vidíme, že stát náš od samého počátku svého v širokém rozsahu byl a je také státem kulturním, neboť vzal na sebe péči o naše školství, nejen obecné, střední a vysoké, nýbrž o školství téměř všechno, zejména také odborné.

Stát náš však šel ještě dále, mnohem dále: Od samého počátku náš stát plní velmi obsáhlé úkoly sociální a národohospodářské. Jestliže tedy toto všechno vím, pak táži se: Je možno tvrditi, že ten náš stát je čistě liberalistický, čistě kapitalistický, čistě buržoustský? Musím odpověděti: Nikoli, stát náš není liberalistický, není ovšem také kolektivistický, my, po pravdě řečeno, máme systém smíšený. Pravidlem jest ovšem u nás svoboda, omezování výjimkou a soudím, že přece jen je tento systém daleko lepší, nežli by byl systém obrácený, aby totiž pravidlem byla reglementace, komando, a svoboda jenom výjimkou. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)

Po převratu ovšem byly poměry tak zlé, že bylo nutno kolektivně opatřovati mnoho potřeb hospodářských, a stát musil tu prováděti kolektivism velmi do široka. Mnozí dodnes na to žehrají a zejména žehrají na dluhy, které jsme tenkráte nadělali, poněvadž ovšem dnes už musíme také ty dluhy platiti a zejména zúročiti. Tenkráte však mnozí z těch, kteří dnes kritisují tehdejší hospodářství, byli jiného názoru a mnozí z dnešních oposičníků tenkráte dělali tu politiku s sebou, ba dokonce byli v popředí stran, které kolektivism zásobovací požadovaly v rozsahu co nejširším. Mnozí snad viděli tenkráte v tom již pokusy o nějaké zavedení komunismu nebo o provádění nějakého bolševismu. Myslím však, že to nebyl názor správný, že i v dobách nejpohnutějších komunism nebyl ideálem našeho člověka, který vždycky tíhnul ke svobodě, nejen ke svobodě politické, nýbrž také ke svobodě hospodářské, a který naučil se v trpkých dobách také ceniti si i sebe menší svobodu hospodářskou.

Ovšem je pravda, že masy chudého lidu městského i venkovského v době válečné příliš dlouhou dobu strádaly a příliš mnoho trpkostí musily zakoušeti, a byla zde tudíž snaha všechno to do budoucnosti nějak zameziti. A právě z toho přesvědčení vyrostlo odhodlání k četným dalekosáhlým opatřením kolektivistickým. Poměry však ukázaly, že na této cestě nelze pokračovati do nekonečna. Pokračovati na této cestě znamenalo finanční katastrofu a finanční katastrofa jistě by v zápětí musila míti také nedozírné důsledky pro politickou samostatnost. Obrátili jsme, když jsme udělali tento experiment, který budeme také platiti; ale můžeme míti aspoň vědomí, že škodou, třeba hodně pozdě, přece jenom trochu jsme zmoudřeli. Je-li však mezi námi někdo, kdo ani touto škodou nechce býti moudřejší, pak ovšem rozumové důvody zde už ničeho nespraví.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP