Čtvrtek 29. listopadu 1923

Místopředseda dr. Hruban (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. Sopko. Dávám mu slovo.

Posl. Sopko: Slávna snemovňa! Zaiste každý občan republiky priaznive víta to, že prichodíme k rovnováhe štátneho rozpočtu, ale keď sledujeme štátny rozpočet, vidíme tam, že položka pre ministerstvo zemedelstva je najnižšia. Vidíme, že je preliminované 655 mil. Kč, čo urobí z celého rozpočtu 3·8%, ale z toho dve tretiny pripadajú na provoz štátnych statkov, ktorá časť sa celá vráti štátnej pokladnici, ba ešte viac, lebo prinesie prez 70 milionov čistého príjmu. A tedy nezostane ministerstvu zemedelstva 221 milionov korún, čo všetko činí zo štátnych vydajov len 1·3%, pri čom poznamenám, že by sme potrebovali len na zemedelské školstvo, ktoré nám je veľmi potrebné pre rozširovanie odborného vzdelania. Ale môžem smele tvrdiť, že najväčšia časť poplatníctva sú zemedelci, ale nielen že z poplatkov nevyužijú toho, čo podľa pravdy a oprávnenej potreby im patrí, ale úbohá roľnič je obraná o to sväté právo, ktoré jej tak patrí ako aj priemyselníkom, a to je clo na našu výrobu. Vieme určite, že sa pracuje za to, aby bol povolený dovoz potravných článkov z cudzozemska, vzdor tomu, že dodnes nemáme cla na poľnohospodárske výrobky. A už aj tak sa dováža veľké kvantum maďarskej múky a iných potravných článkov, ktorých doma máme prebytok. Ale keď v historických zemiach je priemysel rozvinutý, z čoho má z čiastky aj tunajší roľník nejaký osoh, ba aj roľnícky priemysel je tuná, ktorého u nás niet, predsa ten dovoz nie je tak citlivý, ako na čiste agrárnom Slovensku. Nadáva sa síce na nás ešte aj dnes, že draho predávame našu výrobu, ale takýto človek nech vezme tužku a počíta režie, tu som presvedčený, že skorej by utiekol od toho. Treba sa presvedčiť, že kde sa zdražujú potravné články. Keď pred vojnou 1 kg pšenice sa platil 20 hal. a 1 kg chleba sa platil 30 hal., tedy chlieb bol drahší o 50% ako pšenica, teraz ale je drahší chlieb podľa ceny pšenice o 150%. A to neschová do kapsy roľník, ale soberú to dane, doprava a obchod. Pri ovocí, víne, slovom pri všetkej našej výrobe je to isté. My nie sme na tom lepšie ani s dobytkom, lebo sa dováža z cudzozemska podnes. Viem iste, že pred pár týždňami sa doviezlo k nám 1200 teplokrevných koní z Maďárie vzdor tomu, že u nás na Slovensku je koní dosť a rôzneho druhu, ktoré naší sedliaci nemajú kam dať. Avšak keď by už nebolo úplne zadosť teplokrevných koní u nás, nehovoril by som nič, keď by sa len toľko doviezlo, koľko nám pre našu potrebu schádza. Lenže vec sa má bohužiaľ celkom ináč. Sám bol som prítomný pri predvedení koní pred vojenskú výkupnú komisiu v Sečovciach a poznamenám, že len tie kone boly predvedené, ktoré boly pred časom vojenskou remontnou komisiou za schopné uznané. Bolo ich tam 712 kusov, a viete koľko ich bolo odvedené? 1 kus. Ale židia priekupníci vedeli, že ktorý kôn zodpovedá pre vojsko, kúpili ho a po uplynutí pár týždňov od židov priekupníkov už boly dobré tie kone pre vojsko. Pri takomto a podobnom zaobchádzaní s chovateľmi dobytka nenadobudneme dôvery pre dochovávanie dobrého, prvotriedneho dobytka nikdy. A tak sa zaobchádza na celej čiare s našim roľníkom, kde sa jedná o zpeňaženie jeho výroby.

Jestli tvrdí ministerstvo nár. obrany, že tunajšie kone nevyhovujú úplne jeho účelu, tedy je to v záujme štátnom, aby postaralo sa o povznesenie tunajšieho chovu dľa svojich potrieb, aby dovoz z cudzozemska odpadol. Dokiaľ ale tento dovoz dľa jeho názoru bude nutný, je nezbytné, aby počínanie príslušného oddelenia ministerstva nár. obrany bolo prispôsobené záujmom štátnym a pánu generálovi Chaulemu uložená prísna zodpovednosť za to, jestli by prípady svrchu zmienené sa znova opakovaly.

A pri takýchto hospodárskych pomeroch má sa platiť daň z majetku a prírastku na majetku, o ktorom som už v 20. roku s tohoto miesta hovoril, že nie je prevediteľná.

Ba ešte aj teraz môžem tvrdiť smele, že dľa doterajšieho ujednania sa nedá previesť. Nedá sa previesť preto, lebo naša výroba od 1920. roku, keď tá daň bola ustálená, klesla natoľko, že náš drobný človek by musel predať nielen ten dobytok, ktorý má a ktorý ku jeho každodennej výžive je potrebný, ale i posledný kúsok zeme. Ale ja mám tú česť hovoriť za kraj, ktorý nielen svetovou vojnou bol zničený, ale k tomu ešte boľševíckou inváziou, a títo ubožiaci dnes tiež majú predpísanú daň z majetku a prírastku na majetku, ktorí podnes ešte nemajú opravené a pokryté chalupy.

Zároveň musíme dbať aj na to, že na Slovensku preháňal výšku tej dane aj nesprávny kataster, a finančná komisia, ktorá pozostávala z pár ľudí, nemohla vidieť do každej obce a tým menej každému preskúmať jeho majetok.

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení zákon z 8. apríla 1920 o dávke z majetku a prírastku na majetku, by mal mať aspoň toľko sociálneho záujmu, aby 50%ná sľava bola. ustálená do 100.000 Kč. Ale § 3 citovaného vládneho návrhu znie nasledovne: "Slevy uvedené v § 2 nejsou přípustny, činí-li dávkou povinný přírůstek na majetku více než 200% počátečního jmění", a to znamená, že sľava odpadá, jestli konečný majetok je väčší ako 200% počiatočného majetku, pokiaľ konečný majetok presahuje 100.000 Kč.

Slávna snemovňa! Keď my chceme najchudobnejším súkromníkom vyjsť v ústrety, tedy hľaďme tú najpáľčivejšiu otázku, ktorá je práve v rozpočtovom výbore, tak riešiť, aby jej následky nemaly smutný koniec. A ja, poznajúc neblahý život drobného roľníctva, dôrazne žiadam, aby do 100.000 Kč ocenený majetok dostal 50% sľavy.

Lebo my nemáme len tú jednu daň, ktorá, poznamenám, je ohromne ťažká, ale máme mnoho iných daní, ktorých v historických zemiach niet, a preto si žiadame čím skoršie unifikovanie daní. U nás je treba mnoho nápravy, aby sme ukľudnili náš ľud, aby nemal príčiny toľko nadávať.

V krátkosti by som si dovolil spomenúť aspoň z čiastky niektoré chyby, ktoré sa páchajú na Slovensku a robia zlú krv, lebo každodenne počujeme na ne nadávať. Na pr. diety. Viem o úradníkoch v Košiciach, ktorým boly byty nabídnuté a nechceli ich prijať výlučne len preto, aby neodpadli od diet, ale keď je jeden štát, nemá, nesmie byť výnimka, kto kde úraduje. Staly sa aj prípady v Pešti na našom konzuláte, ako som informovaný, že nechcú dávať pasy do kúpeľov na Slovensko, len do českých kúpeľov. Aj pri tom bojkotuje sa naša existencia.

Do Ameriky pasy, dľa usnesenia americkej vlády na istý kvantum pre europské štáty, nám patriaci kontingent tiež nemáme toľko povolené, koľko by nám z predválečnej doby, hľadiac na počet vysťahovalcov, patrilo. Ja nie som síce za vyvážanie živého materiálu, ale keď je to so sociálneho stanoviska tak nutné, že sa ľudia nemôžu obohnať v ich oprávnených požiadavkoch, tedy aspoň to nech bude výhodné pre nás Slovákov.

Na dôchodkovú kontrolu sa tiež s niektorého stanoviska oprávnene nadáva, lebo sú pokuty, ktorých až 5/6 soberie financ. Štát z toho má málo osohu, ale keď náš človek skrz to nadáva, to už nadáva na Čechov, lebo väčšia čast u dôchodkovej kontrole sú Česi.

A takýto znepokojujúci prostriedok je aj nemocenská poisťovna na Slovensku. U nás nie je priemysel, aby bola prevážna väčšina poistencov priemyselného robotníctva, u nás je poľnohospodárskych robotníkov viac. A predsa nedaj boh sa dočkať poľnohospodárskej nemocenskej poisťovne, ako je to na mnoho miestach v historických zemiach.

A tak je to na mnoho miestach na Slovensku, že to, čo v Čechách sa využije, u nás k tomu ani nedôjde. Na pr. podpora o stavebnom ruchu. U nás dodnes sa nemôžeme dovolať vyvlastňovania pozemkov a dodnes nemáme jediného ústavu, ktorý by sa zabýval dlhodobým úverom. Zákon o stavebnom ruchu na Slovensku musí byť predĺžený, lebo by sme toho zákona nevyužili z výš udaných príčin. Pri novelizácii tohoto zákona je potrebné, aby bol braný zreteľ na drobných ľudí, lebo doteraz tohoto zákona využily len mohutné družstvá, banky a milionári. A pri takýchto pomeroch u nás nie je divu, že sa nadáva a prejavuje nespokojnosť.

Slávna snemovňa! V pozemkovej reforme dôležitou vecou je, aby sa parcelácie z voľnej ruky nepovoľovaly, lebo u takýchto parcelácií sa predáva zem na mnohých miestach za vysokú cenu a zároveň nejde to nášmu ľudu so sociálneho stanoviska v ústrety. Ale poznamenávam, že z voľnej ruky sa povolilo na Slovensku 150.000 kat. jutár, ba rozparcelované a prevedené je 75.000 kat. jutár. Štát zabral na Slovensku zemedelskej pôdy 300.733 kat. jutár a 2,455.154 kat. jutár vôbec. Z tohoto bolo odovzdané prídelcom 94.900 kat. jutár a podľa § 7 120.000 kat. jutár, na stavebnú plochu 10.000 kat. jutár. Okrem toho bolo pridelené 19 zbytkových statkov vo výmere 5.052 kat. jutár. Tedy zostáva pre rozparcelovanie ešte 2,206.052 kat. jutár, teda z celej štátom zabranej pôdy je behom 5 rokov rozparcelované 9% a takto vzniká mienka, že nie ako sa hovorí, do roku 1926 bude rozparcelované všetko, lež že aspoň 20 rokov ešte bude potreba tej veľmi čakanej a žiadúcnej práce v jej tiahlom chode postupovať.

I keď pripustím, že prípravné práce v pozemkovej reforme zabraly značne času, predsa len považujem za nezbytné, aby pozemková reforma u nás na Slovensku pokračovala ďaleko rýchlejším tempom, ako dosiaľ, jestli má v ustanovenej lehote, t. j. do roku 1926 byť prevedená.

Som presvedčený, že na Slovensku sa značne pokročilo s pozemkovou reformou, ale je veľmi žiadúcne, už pre výš spomenutý citát, rýchlejšieho postupu, lebo my sme sociálne veľmi slabí. (Předsednictví převzal místopředseda dr. inž. Botto.)

Ale pri tom všetkom nesmieme zabudnúť na jedno, čo je veľmi dôležité. Revolučné Národne Shromaždenie prijalo jednomyseľne dnešný zákon o pozemkovej reforme a stanovilo náhradovú cenu za pôdu veľkostatkársku, a to dľa priemernej ceny z roku 1913, 1914 a 1915. Ale ceny tieto boly za úradníckej vlády zvýšené výdajom nariadenia prevádzacieho, ktoré vzalo neprávom za základ t. zv. Brdlíkove tabulky, s ktorými bola pôda nezákonite zvýšená, a to o dobrých 50%. Roku 1921, keď to bolo ustálené pri vtedajších značne vysokých cenách, bolo to ešte snesiteľné. Ale dnes, keď ceny zemedelských plodín poklesly len pri obilí so 4-500 Kč na 100 až 160 Kč pri jednom metráku obilia, je tedy nariadenie náhradové za pôdu naprosto neudržateľné.

Pôda pre uchádzačov sa tak zvyšuje na cenu mnohoráz nedostupnú, čím sa stáva v niektorých krajoch práve pre potrebných pracujúcich zemedelcov pozemková reforma bezcennou.

Žiadame preto, aby nariadenie, ktoré použilo t. zv. Brdlíkových tabuliek, a ktoré u našich zemedelcov pri vymeriavaní dávky z majetku a prírastku na majetku smutne bolo známe, aby bolo zrušené a aby bolo používané na miesto nich ceny stanovenej Revolučným Národným Shromaždením. A to je cena z r. 1913-14-15, podľa zákona náhradového.

Použitie zákona náhradového odstráni hlavnú sťažnosť ľudu zemedelského skrz vysoké ceny za pridelenú pôdu veľkostatkársku. I náhrady za investíciu zvyšujú značne cenu prejímaciu a vyžadujú revízie.

Aj cena prídelová je zvyšovaná hradením režie pozemkového úradu o 15% prirážky na zamestnancov veľkostatkov. Toto stanovisko štátu, aby štát nestálo prevádzanie pozemkovej reformy ani haliera, ba aby sa javily prebytky pre štát, je už dnes pri trvajúcej zemedelskej krízi neudržateľné.

Pri tvorení zbytkových statkov sa musí hľadieť na to, aby sa splnily hlavné úkoly pozemkovej reformy, t. j. urobiť stredný stav roľnícky, hľadieť na sociálne a národne stanovisko. Ale nie ako teraz, že na Slovensku dľa prenájomného zákona sa zmocnia židia zbytkových statkov a nie Slováci.

Keď ale má pozemková reforma splniť úkol sociálny, t. j. pomôcť najchudobnejším vrstvám v štáte, maloroľníkom a zamestnancom, tedy sa nesmie dať na námluvy reakcie cudzozemskej, ktorá hamuje postup pozemkovej reformy u nás.

Štát musí prispieť hlavne peňažne najslabším vrstvám národa, drobným zemedelcom a zemedelským zamestnancom, aby im umožnil existenciu, a tu je potrebné už dávno spomínanej Hypotečnej banky, ktorá mala byť sriadená u Pozemkového úradu, ale, bohužiaľ, do týchto čias jej niet.

Zamestnanci pôdy si zaslúžia plným právom, aby im štát venoval značnú finančnú podporu, však oni sú tí, ktorí nepoužívajú ani výhod zákona o podporách v nezamestnanosti, ani nemajú úžitku z miliardových poplatkov na drahú múku nám z cudzozemska dovezenú.

Slávna snemovňa! Ja som presvedčený, keď my pôjdeme takýmto oprávneným požiadavkom v ústrety, že s tým zdokonalíme republikánskeho ducha v našom ľude tak, že naša mladá a milá republika musí prekvetať. (Potlesk.)

Místopředseda dr. inž. Botto (zvoní): Než udelím slovo ďalšiemu rečníkovi, sdeľujem, že včera za môjho předsedovania, počas reči pána posl. Šamalíka, staly sa neprístojné výkriky, ktoré som na prezidentskej tribúne nemohol počuť, ale zistil som ich zo stenografického protokolu. Je to výkřik neznámoho poslanca: "Šiman patrí do kriminálu!" Volám tohoto neznámeho pána poslanca k poriadku.

Pán poslanec Myslivec volal: "To je státní zlodějna!" Volám za tento výkrik pána posl. Myslivca k poriadku. Pán poslanec Roudnický volal: "To jsou korupčníci!" a podruhé "To jsou moderní loupežníci". Za oba tieto výkriky volám pána posl. Roudnického dodatečne k poriadku.

Slovo má ďalej pán posl. Borovszky.

Posl. Borovszky (maďarsky): Ctené Národné shromaždenie! Dámy a pánovia! Demokratický charakter štátu nezisťuje sa z toho, že se on sám demokratickým zove, ale z toho, či je jeho vnútorná sústava demokratická. My socialisti pokladáme štát za demokratický, ktorý poskytuje obyvateľstvu tlačovú a shromažďovaciu slobodu v najširšom rozsahu a svoje zákony vynáša v záujme úhrnu obyvateľstva a nie podľa chúťok kapitalistickej triedy spoločenskej. Takýto štát nečiní rozdiely medzi občianstvom prvej a druhej triedy, ale každého činí účastným výhod štátom poskytovaných a každého rovnako zaväzuje, aby progresívne, v pomere svojich hmotných prostriedkov prispieval k štátnym bremenám. A len ten štát rozkvetá, ktorý z úhrnného dôchodku, úhrnom obyvateľstva odvedeného, podporuje všeobecné sociálne záujmy celého obyvateľstva, ako je sociálna pečlivosť, verejné zdravotníctvo, verejná osveta a verejný blahobyt. 

Podívajme sa tedy do rozpočtu toho demokratickým nazvaného štátu a hneď uvidíme, že demokracia je tu len fikciou, bo štát tento vydává na verejné zdravotníctvo, sociálnu pečlivosť a verejné zásobovanie celého obyvateľstva úhrnom 1108 milionov, tedy len jednu tretinu toho, čo vydáva na utláčanie demokracie, na vydržiavanie policie, četníctva, vojska a žalárov.

Místopředseda dr. inž. Botto (zvoní): Volám pána rečníka k poriadku za výrok (maďarsky): "na utláčanie demokracie".

Posl. Borovszky (pokračuje): Udržovanie týchto inštitúcií stojí 3 1/4 miliardy korún. Keď uvážime, že v Československej republike je 14 milionov obyvateľov, vysvitne z toho, že jeden každý obyvateľ - ešte i to novorodzené nemluvniatko - platí 241 korún na inštitúcie k utlačovaniu demokracie a len 79 korún na inštitúcie sociálnej pečlivosti, zdravotníctva a verejného zásobovania.

Avšak v tomto štáte stretáme sa aj s inou formou demokracie. Medzi vojenskými výdajmi nachádzame, že na 150.000 mužov vynakladá sa 69 milionov korún, kdežto niekoľko tisíc dôstojníkov stojí 380 milionov. Tak, ako protidemokraticky počína si štát na tomto poli, práve taký protidemokratický smer uplatňuje sa v celom rozpočte. Čo sa vlády týka, táto pokusí sa o všetko, aby zachránila priemysel zemí historických, ba poskytuje mu možnosť, aby uprostred dnešnej ťažkej hospodárskej kríze mohol prosperovať, oproti tomu však priemysel slovenský systematicky a cieľuvedome ničí, že mu zo štátnych objednávok nič alebo len pramálo prideľuje, ale ani tieto pramalé objednávky nedostane priemysel slovenský, lež dostanú ich podnikatelia, prisťahovavší sa na Slovensko z územia českého. A na vrch toho snaží sa nevýhodnými železničnými tarify a ukrutnými daniami urobiť slovenský priemysel súťaženeschopným. Slovenským mrtvým podnikom vyrúbujú síce dane, avšak neposkytujú im príležitosti k zárobku, aby dane mohly byť z čoho platené. Vytýkame to preto, bo sme spozorovali, že koľko českých podnikov na Slovensku prácu dostalo, všetky si doviezly robotníkov z Čiech až do toho posledného nádenníka, prirodzene na ujmu robotníctva na Slovensku. (Výkřiky.)

Následky tejto katastrofálnej politiky sa už aj začínajú ukazovať. Vychladlé huti, zatvorené továreňské brány a polosborené bane na Slovensku pozbavily chleba státisíce prácechtivých robotníkov a vtiskly im do ruky vandrovnícku palicu. Výsledky tejto politiky spatrujeme najmä pred americkými konzuláty v Prahe, kde postávajú denne stá obyvateľov oslobodeného Slovenska, aby si opatrili vízum k vysťahovaniu do Ameriky. Nie je div, že vysťahovalectvo nadobudlo takýchto rozmerov, bo veď chlieb chudobného človeka umele sa zdražuje vyberaním dane z obratu. Pred 30-35 rokmi zamýšľala talianska vláda zvýšiť daň z chlebovín o 50 centimov na metr. cente; v tej istej dobe chceli aj v Rakúsku zvýšiť daň zo soli o 50 hal. na metr. cente, a toto nepatrné zvýšenie dane vyvolalo v oboch ríšach v chudobných triedach taký obrovský protest, pod jehož tlakom boly vlády nútené svoje návrhy odvolať. U nás však sa zdá, že vláda o biedu a záujmy robotníkov sa nestará a že miliony, ktoré potrebuje na ozbrojovanie, chce stoj čo stoj usporiť na chlebe chudobného ľudu. Jestli zaplatí sa dnešná 1% daň z obratu len jedonkrát, znamená to už dnes pri dnešných 150korunových priemerných obilných cenách 1·5 Kč zvýšenie ceny. Keď uvážime však, že táto daň pri každom ďalšom prevode vyberá sa znova, znamená to, kým sa dostane múka k pekárovi, šesť až sedemnásobné zdanenie, čo v konečnom výsledku privodí zdraženie o 10 korún. Toto zdraženie zaplatí v poslednom stupni konzument, na ktorého sa prenáša každá daň. Z toho vysvitá, že najväčší chlebový úžerník je sám štát, ktorý touto nespravedlivou a naprosto neodôvodnenou daňou ukladá o živobytie najchudobnejších tried. Teraz však počujeme, že štát zamýšľa túto 1% daň z obratu zvýšiť na 2%, proti čomu už teraz čo najostrejšie protestujeme a požadujeme, aby - keď bolo možné daň z obratu cukru paušálovať, ktorá sa vybera u výrobcu - bolo tak učinené i s daňou z chlebovín. Vyrubovaním a vydobývaním dane je zamestnaný tak obrovský personál, že sám tento personál pohltí 50% vybranej dane. (Výkřiky.)

Pri vyplácaní podpory v nezamestnanosti dejú sa tie najväčšie nespravedlnosti. Každá platebňa sama určí, komu dá alebo nedá podpory. Nie zákon, ale vrtochy úradu sú smerodatné pri vyplácaní alebo nevyplácaní podpory. Tak sa len môže stať, že sú robootníci, ktorí sú už od roka bez práce a podpory predsa nedostanú. (Výkřiky.)

Práve tak škandalózne je verejné zdravotníctvo na Slovensku. Nemocníc je málo a aj tieto sú tak nedostatočne zariadené, že musia dva-tri nemocní v jednej posteli ležať, čo samozrejme nie je v prospech nemocného. Poneváč je všeobecne známe, že v nemocniciach ošetrujú sa len chudobní, lebo boháči dajú sa ošetrovať doma profesormi alebo v sanatóriume, konštatujeme, že tu sa deje všetko len v záujme boháčov, kapitalistov; o záujmy chudobného pracujúceho ľudu sa vláda nestará. (Hluk. Výkřiky. - Místopředseda dr. inž. Botto zvoní.)

Na Slovensku sú dve štátne detské opatrovne, jedna v Košiciach a druhá v Baňskej Bystrici, kde sa tak zvané illegitímne alebo opustené deti umiesťujú. A preto je to, že na Slovensku ročne na stá takýchto detí zahynie, ktoré nie sú umiestené a ošetrované. Na Slovensku nielen že sa nerozmnožujú zdravotnícke inštitucie, ale ešte i tie, ktoré tu sú, sa zrušujú; tak to urobili s ústavom hluchonemých v Bratislave, v ktorom je umiestený školský referát. A nehľadiac na Šrobárovo detské sanatórium v Tatrách, nenajdeme na Slovensku ani jediný štátny ústav alebo sanatórium pre pľúcne choroby, ktorý by slúžil uzdravovaniu chudobného robotníckeho ľudu.

Jediná zákonite pracujúca sociálna inštitúcia na Slovensku bola by robotnícka nemocenská pokladňa, keby Zemský úrad, jej v čele postavený, neochromoval jej činnosť svojimi nerozumnými a protisociálnymi nariadeniami, Starý feudálny maďarský režím vydal zákon, je to zák. článok XIX. z r. 1907, ktorý hoci tu a tam nezodpovedal požiadavkom, riaditeľstvo krajinskej pokladne nahraďovalo tieto nedostatky svojimi nariadeniami sociálnym citom vydanými. Nie tak však náš Zemský úrad. Tento úrad s tou najväčšou brutalitou odiera robotníctvo o jeho práva. Tak na pr. zakázal, aby pokladne mohly svoje členstvo, ktoré by toho bolo potrebné, vo vlastnej pôsobnosti posielať do sanatórií. Na miesto toho nariadil, že každý takýto nemocný musí sa dostaviť do Bratislavy k supravizite. Keď nehľadíme na to, že v sídlach pokladieň zasielajú sa nemocní do sanatórií len na základe návrhu stálej lekárskej rady, a ani na to, že nemocní musia cestovať do Bratislavi často s 39° horúčkou, a uvážime len to, že táto supravizita stojí pokladňu 30 Kč za každú osobu, nevdojak nahodí sa otázka, či sa to nerobí len preto, aby polepšili lekárovi, ktorý supravizitu vykonáva. Podľa výš uvedeného uhorského zákona úkolom zemského úradu by bolo, aby pre svoje členstvo zariaďoval liečebné ústavy. V tomto smere však nestalo sa dosiaľ nič, a to čo sa stalo, nestojí za nič.

Zemský úrad zakúpil v kúpeľnom mieste Lučivnej za 500.000 Kč jednu ošarpanú vilu; keď ju znalci pokladne preskúmali, vyšlo na javo, že táto búda vôbec sa nehodí k tomu účelu, ku ktorému bola pôvodne zakúpená. Keď zodpovední činitelia zemského úradu boli za to pohnaní k zodpovednosti, senátor Cholek, vrchný riaditeľ zemského úradu, vyjadril sa pod podmienkou povinného mlčania pred prítomnými, že jestliže by chceli vilu uviesť do takého stavu, aby mohla byť používaná, museli by do nej najmenej jeden milion korún investovať. Zase sa vnucuje otázka, že kto získal alebo chcel získať kúpou tejto vily a či vie pán minister sociálnej pečlivosti o tom, ako gazduje zemský úrad na Slovensku s halierami chudobných robotníkov? Zemský úrad, ktorý tak nesvedomite vyhadzuje peniaze proletárov, olupuje členov o ich zákonité práva, bo podobne nezákonite zakázal pokladničným samosprávam, aby členom svojim poskytovaly bezplatné liečenie, ako to zákon predpisuje, a vydal toto nariadenie: "Príbuzným pokladničných členov nebudú vsadzované náhradné zuby; aj členom len za týchto podmienok: osoby s 3ročným členstvom musia platiť 75 %, osoby so 6ročným členstvom 50 % nákladov a len osoby s 12ročným členstvom majú nároky na vsadenie náhradných zubov, i to len vtedy, keď im 6 zubov bezprostredne vedľa seba schádza."

S pozemkovou reformou deje sa na Slovensku obyčajný podvod a čachrovanie. Prídel pôdy využíva sa k národnému kolonizovaniu. Myslím, že bude zbytočné dokazovať, že je hromada prípadov, kde zabranú pôdu nerozdelili medzi robotníkov, ktorí na nej pracovali, ale medzi kolonistov importovaných z Čiech a Moravy na Slovensko. Následkom toho zostali zemedelskí robotníci, ktorí prv na statku pracovali, bez chleba a stali sa bežencami. Najnovšie používa sa pozemkovej reformy k utváraniu a zveľaďovaniu politických strán. Možno to obzvlášte pozorovať na východnom Slovensku, kde sa dostanú k pôde len tí, ktorí sú členmi agrárnej strany Hodžovej alebo ktorí na ňu pri voľbách aspoň hlasovali. Pán minister zemedelstva tedy sriadi si stranu zo štátnych prostriedkov, kdežto iný, kto určitý smer sleduje a chce mu nodobudnúť prívržencov, nesie materielné obeti zo svojho. Pán minister zemedelstva však robí to ináč. On vydržuje list, "gründuje" stranu, aj keď on sám ani vačku neotvorí, ani nechodí agitovať; miesto neho agitujú iní, miesto neho otvárajú vačky iní a obávam sa, že agitáciu nechá si zaplatiť štátom. (Hluk. Výkřiky.)

Listy a strana, vydržované tajným fondom, lákajú maďarských zemedelských robotníkov do strany Csánki-Hodžovskej, do tak zvanej "Republikánskej jednoty zemedelcov" Týmto lákaním chcejú vymaniť zemedelcov na Slovensku zpod vlivu Szentiványovcov a dr. Lelleyovcov a chcú ich dostať do agrárnej strany, v jejž čele stojí pán minister Hodža. Lepšie by učinili dotyční, keby dali pôdu maďarským chudobným zemedelcom a rozparcelovali medzi nich pôdu maďarských džentríkov na Slovensku. Vtedy by títo zemedelci i bez "Népujságu" a bez strany Csánkiho boli dobrí republikáni a pracovali by na rozkvete republiky. Dotiaľ však všetky peniaze na agitáciu k podpore vlády sú iba vyhádzané, bo zemedelci nedajú sa ošudiť vigécami, medzi nich vyslanými. Zemedelský robotníci už dnes vedia, že len organizovanou silou sú v stave donútiť terajších majiteľov pôdy, aby pôdu vydali tým, ktorí ju vzdelávajú.

Čo sme z pozemkovej reformy na východnom Slovensku videli, je toto: V území župy košickej je obec Zamatoron. V tejto obci bol 16.000jutrový veľkostatok, s príslušným lesným hospodárstvom, pílou, pálenicou a s dobre zariadeným kaštieľom, v ktorom je 42 izieb. V dobe revolúcie r. 1918 majiteľ veľkostatku utiekol pred hnevom ľudu a veľkostatok dostal sa do správy pozemkového úradu. Pozemkový úrad priviedol tento statok tam, že statok, ktorý bol vtedy bez dlhu, je naskrze zadĺžený, je v stave úplne nepoužiteľnom, a tých 42 zariadených izieb kaštieľa je úplne vydrancované; s nábytkom zariadili si úradníci svoje a vlastné byty. To sa zove u nás pozemkovou reformou; my Maďari menujeme to ináč: je to rabovanie.

Místopředseda dr. inž. Botto (zvoní): Volám pána rečníka za tento výraz k poriadku a upozorňujem ho, že prešla jeho rečnícka lehota.

Posl. Borovszky (pokračuje): Ctené Národné shromaždenie! Jestli odkryjeme my krivdy. páchané na Slovensku, nechceme tým už i tak dosť rozčulenú verejnosť ešte viac poburovať. My týmto odkrytím chceme upozorniť vládu na to, aby prestala s tou nemúdrou politikou, ktorou utlačuje národy, nepatriace k panujúcej národnosti; nech sa miesto toho snaží tieto krivdy napraviť, nech sa snaží uspokojiť hospodárske a kultúrne požiadavky národností, vtedy nebude potrebovať toľko utlačovacích orgánov a bude môcť viac obetovať na inštitúcie, ktoré slúžia blahu pracujúceho ľudu, celého obyvateľstva. A vtedy každý národ v tejto republike bude sa pokladať za rovného a voľného občana bez rozdielu národnosti.

My sme ochotní podporovať každú snahu, ktorá by bola v prospech blahobytu a dobrobytu tých najširších vrstiev pracujúceho ľudu, avšak bojovať budeme proti každému utlačovaniu.

Poneváč v tejto vláde dôvery nemáme a poneváč tento rozpočet považujeme za atentát na pracujúcom ľude, neodhlasujeme ho. (Potlesk na levici.)

Místopředseda dr. inž. Botto (zvoní): Slovo má ďalej pán posl. Pěnkava.

Posl. Pěnkava: Slavná sněmovno! V řadě rozpočtů jednotlivých ministerstev věnuje se ministerstvu zemědělství dosti značná pozornost, ale přece ne taková, jak by si toho tak důležité výrobní odvětví zasluhovalo. Na rozpočet tohoto ministerstva mnozí lidé dívají se závistivě, nevraživě. Docela padla zde slova, jakoby obnos 655,366.342 Kč byl dar státu věnovaný rolnictvu. Odmítám tento výrok kol. Najmana.

Dívejme se na rozpočet ministerstva zemědělství se stanoviska zemědělské výroby. Obnos, který pro své účely ministerstvo zemědělství potřebuje, není darem státu pro zemědělce, nýbrž jest věnován zájmům a potřebám státním. Stát neudržuje se jenom průmyslem a obchodem. Zájem státu a i všech jeho občanů vyžaduje, aby zemědělství bylo silné, zdravé a kvetoucí. Jako jest povinností státu starati se o rozkvět všech různých odvětví výrobních činností, tak také jest jeho povinností, starati se o zmohutnění a udržení nejdůležitější prvovýroby životních potřeb, t. j. našeho zemědělství. Když státní správa věnuje nějaký obnos, o němž nelze říci, že by byl přiměřený k vykonání této povinnosti, nekoná jenom svou povinnost vůči zemědělcům, ale koná ji také vůči všem občanům státním, poněvadž všichni také do určité míry od úspěchu našeho zemědělství jsou závislí. Já právě bych chtěl zdůrazniti, že náš stát nekoná plně svoji povinnost. Naopak, jest do určité míry liknavým v plnění této své povinnosti k našemu zemědělství a není si úplně vědom, že nestačí jenom plniti staré a zřejmě nutné závazky, ale že musí míti i otevřené oči a viděti nové úkoly, které našemu zemědělství v našem státě v nedaleké budoucnosti vyrůstají. (Předsednictví převzal místopředseda dr. Hruban.)

Význam našeho zemědělství, jako výrobního činitele v našem státě, bude se stále stupňovati. Tomu nasvědčují všechny znaky, kterých si musíme velmi bedlivě všímati. Vezměme si jenom statistiku do ruky a uvidíme, že převážná část průmyslových závodů bývalé říše rakouské umístěna byla v našich zemích. Továrny pracovaly nejen pro celé území býv. Rakouské říše, nýbrž i pro trhy cizí. Nyní jsou tyto dřívější trhy domácí pro nás cizími a dosti těžko se na nich uchycujeme. Okolní státy namáhají se úsilovně, aby co nejdříve utvořily si svůj vlastní průmysl, aby nemusily od nás naše průmyslové výrobky dovážeti a za ně nám platiti. Budují své vlastní továrny a tak náš průmysl ztrácí své odbytiště. Když vezmeme pak v úvahu valutární poměry našich okolních států, malou zaměstnanost a malou výrobu jejich závodů, a když pozorujeme nezaměstnanost dělnictva, pochopíme pak snadno, proč tak rychle stoupá číslice našich vystěhovalců do Ameriky. Jsem u smutné pravdy, kterou si tajiti nemůžeme, že místo zboží vyvážíme inteligentní, zručné a přičinlivé dělníky, že odchází od nás tisíce lidí v plném rozkvětu sil, kteří jdou své schopnosti dáti cizím zemím, jdou pracovati pro hospodářské zmohutnění zemí jiných, když ve vlastní zemi nemohou obživy nalézti. Proč nemohou ty tisíce vystěhovalců nalézti obživy ve své vlasti? Mluvívá se i dokazuje, že náš stát není soběstačný po stránce produkce zemědělské a proto musí k nám býti dováženy zemědělské výrobky, nebo musí lid do ciziny, aby svoji existenci uhájil.


Souvisejici odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP