Středa 23. listopadu 1921

Předseda: Prosím pana řečníka, aby se trochu mírnil!

Posl. Roudnický (pokračuje). A v této těžké době katolíci se slzami v očích nad spáchanými příkořími přece upřímně, otevřeně, hrdě a s láskou ku své osvobozené vlasti, ku své republice se hlásí a této lásky již nesčetné podali důkazy.

Mám dále vypravovati, co dálo se proti duchovenstvu z duchovní správy? Šlo o reformu půdy, a z duchovenských řad postiženi byli žebráci. Jednalo se o dlouholeté pachty. Nejsem proti tomu, aby dostalo se domkářům přídělu z církevních velkostatků. Farář, žebrák, který měl 5-10 korců půdy u fary, jemuž život tak byl usnadněn, byl připraven dlouholetými pachty o poslední kousek půdy. A jakým způsobem se zde pokračovalo? Jenom kratince připomenu, že těm, kteří půdu pronajali velkostatku, byla ponechána, ale ti, kteří z lásky k chudině ji pronajali domkářům za výhodných podmínek, byli za toto dobrodiní ještě potrestáni tím, že jim veškerá půda byla odňata. Tento zákon nedbal, komu se těch pozemků dostává, a jsou případy, že farní pozemky dostali lidé velice zámožní, a že dnes již jsou zase prodány. Děkanský pozemek v Chýnově dostal bohatý řezník Korenda. V Dolním Jelení nadlesní, v Kozolupech u Plzně tovární dělníci ze Škodovky, kteří mají daleko větší plat týdně, než má farář měsíčně. Na mnoha místech dostalo se farních pozemků i škole. Řediteli kůru, který měl místo platu za řízení choru půdu, byla půda přiřknuta a tak kostel ožebračen. Kdo dnes bude hraditi náklady na bohoslužbu, na vydržování kostela a na vydržování kněze? Snadno se řekne: Máte si vydržovati bohoslužby a kněze, ale jak to je lidsky možno, když se stále zabírá, co věřící na kněze a bohoslužbu věnovali. O pozemkové reformě a její chybách a křivdách na duchovenstvu, ač bych tak rád, dále mluviti nemohu, ježto určená mi doba minula.

Přihlédneme-li k těm neblahým poměrům, které jsou dnes ve škole a ve veřejném životě, co utrpení bylo zakusiti duchovenstvu, prohlašuji, že v zájmu klidného vývoje školství, v zájmu klidu, pokoje a míru, v zájmu naší republiky jest, aby tyto poměry co nejdříve byly urovnány tak, aby katolickým rodičům byla zaručena jich svatá a nezadatelná práva. Jako státotvorná strana hlasujeme pro rozpočet, ale prosíme, aby bylo s katolíky tak nakládáno, aby se v republice cítili stejně oprávněnými občany. To bude sloužiti společnému rozkvětu, míru a pokoji naší celé republiky. (Výborně! Potlesk.)

Předseda (zvoní): Slovo má dále pan posl. Oríšek.

Posl. Oríšek: Slávna snemovňa! Rozhodné a energické zakročenie našej vlády proti restaurovaniu habsburskej dynastie na maďarský trón schvažujeme úplne aj my legionári Slováci. K tomu však ihneď dokladáme, že detronisovaním Habsburkov ďaleko ešte nie je zažehnané tak zvané maďarské nebezpečie. Poukázal na to vežmi jasne a vecne vo svojej reči s tohoto miesta prednesenej pán posl. dr. Hodža, keď prizvukoval, že zaručený pokoj od Maďarska budeme mať jedine odzbrojením maďarskej armády na počet predpísaný trianonskou mierovou smluvou. Maďarské nebezpečie skrýva sa tiež - ak na to poukázal zase pán posl. Onderčo vo svojej predvčerajšej reči - i v nezmenenom texte maďarskej krážovskej prísahy. Obávam sa, že starý text maďarskej krážovskej prísahy, ak nebude zmenený, tak jestliže nám aj nie, tak budúcim generáciam nášho národa môže spôsobiť hodne nepríjemností. Nebudem sa o tomto temate rozširovať. Dovolím si iba doplniť, že okrem odzbrojenia maďarskej armády na predpísaný stav mierovou smluvou a okrem opravy textu maďarskej krážovskej prísahy zažehnanie maďarského nebezpečia podmieňuje si ešte jedno - dža mojej mienky je to to najdôležitejšie - totiž prebudiť Slovákov k národnému uvedomeniu a povzniesť celé Slovensko na takú výšku kultúry a osvety, na akej sú dnes bratské zeme české.

Slávna snemovňa! Základom národnej osvety, ba čo viac, celého pokroku, je žudová škola. Ak chceme tedy povzniesť Slovensko na vyšší stupeň všeobecnej vzdelanosti, musíme venovať svoju pozornosť zdokonaleniu žudového školstva na Slovensku. Pomery žudového školstva na Slovensku ďaleko nie sú tak uspokojivé, ako by sa na základe úradných zpráv mohlo uzatvárať. Je síce pravda, že na poli slovenského žudového školstva za trojročného trvania republiky vykonalo sa nepomerne mnoho. Pri tom všetkom však naša žudová výchova a výučba má ešte obrovské nedostatky, na ktoré si aspoň v hrubých rysoch dovolím poukázať.

Predovšetkým je to vežký nedostatok učitežských síl. Z úradných zpráv sa dozvedáme, že na Slovensku chýba asi 500 učitežov a kojíme sa nádejou, že i tento nedostatok behom 4-5 rokov bude odstránený. Avšak zabúdame pri tom, že u nás na Slovensku je len šesťročná školná povinnosť, kdežto v českých zemiach už od dávnych čias je zavedená 8ročná. Slávna snemovňa, mám za to, že kým nerozluštíme otázku osemročnej školskej povinnosti na Slovensku, do tých čias budeme iba kužhať za bratmi Čechmi. Táto otázka je ďaleko vážnejšia, ďaleko dôležitejšia než ktorákožvek otázka na poli našej národnej osvety. S hžadiska osemročnej školopovinnosti pomery žudového školstva na Slovensku sú dosť neutešené. Zavedením osemročnej školopovinnosti bolo by na Slovensku 450 tisíc školopovinných dietok 6-14 ročných. Tento počet je nie, pravda, presný. Odhadujem ho na základe Stodolovej štatistiky z r. 1912, ktorá podáva výsledok popisu žudu z r. 1910 vo slovenských župách. Podotýkam, že vo Stodolovej štatistike nie sú zahrnuté župy: Gemerská, Abaujská, Komárenská a Zemplinská. Bez týchto štyroch žúp vykazuje Stodolova štatistika 415.589 školopovinných dietok 6-14 ročných. Keď teda zahrnieme i tieto 4 župy, myslím, že nebudeme ďaleko od skutočnosti, jestliže počet žiakov 6-14 ročných odhadujem na 450 tisíc.

Po zavedenie osemročnej školopovinnosti na Slovensku ďalším krokom, smerujúcim ku zdokonaleniu žudovej výchovy, je zredukovanie počtu žiactva na 1 učiteža. Ak vezmeme maximálny počet žiactva na učiteža 50 dietok, tak Slovensko potrebuje 9000 učitežov. Dnes však účinkuje na Slovensku 6437 učitežov. Zavedením osemročnej vyúčby a zredukovaním žiactva na 50 pre jednu triedu, vykazuje Slovensko nedostatok učitežov v cifre 2563, tedy poltreťa tisíca a nie 500 (päťsto). Keď povážime, že úradné vykazovaných chýbajúcich 500 učitežov vychovajú nám učitežské ústavy za 5 rokov, tak skutočný nedostatok bude odstránený za 25 rokov.

Nesmieme zabúdať, že máme v službe niekožko starých učitežov, ktorí si už dávno zaslúžili odpočinku, ktorí však vidiac, že ich nemá kto nahradiť, s ochotou konajú ťažkú prácu ďalej. Týchto bude treba čím skôr nahradiť novými sílami. Konečne máme učitežov na slovenských školách, ktorí nijako sa nemôžu preorientovať, nijako sa nemôžu vžiť do nových pomerov, nijako si neuvedomujú, že sú v slovenskej obci, na slovenskej škole, a ktorí teda nie že by šírili osvetu a napomáhali kultúru a pokrok, konali prácu národne buditežskú, ale naopak, sú v tomto ohžade pre celú obec iba brzdou. Títo a podobní im učitelia musia býť tiež nahradení inými, požiadavkám nových pomerov odpovedajúcimi učitežmi.

Avšak k povzneseniu všeobecnej vzdelanosti nestačí mať len dostatočný počet škôl a učitežov, ale je treba, aby školy tieto boly dobrými školami. (Přesednictví převzal místopředseda inž. Botto.)

Slávna snemovňa! Každému z vás bude známe porekadlo, že aký učitež, taká škola. Aby naše žudové školy stály na výške doby a mohly vyhoveť naším požiadavkom a potrebám, toho docielíme iba vtedy, ak postavíme do nich náležite pripravených a vzdelaných učitežov. A tu sa nám vynoruje otázka, o ktorej sa tak mnoho píše a uvažuje, totiž otázka vysokoškolského vzdelania učitežského dorostu.

O tejto otázke sa uvažovalo dosiaž vežmi mnoho i v samom ministerstve školstva, avšak o výsledku týchto uvažovaní podáva nám 4. číslo III. ročníku úradného Vestníku ministerstva školstva zprávu, že v našom ministerstve školstva a národnej osvety konajú sa práve také sústavné porady o úprave učitežského vzdelania universitného; definitivne rozhodnuté nebolo dosiaž nič.

A posledne o tejto otázke uvažovalo sa na ankete, svolanej ministerstvom školstva a národnej osvety dňa 21. února 1921. Mám po ruke zápisnicu o tejto porade, o ktorej sám predsedajúci, býv. pán min. dr. Šusta, povedal toto: "Debata přinesla řadu pozoruhodných momentů, kterých bude užito. Debata je toho rázu, že není možno zakončiti všeobecným resumém."

Slávna snemovňa! Ja mám ten dojem, že význam ankety vyčerpal sa v tom, že poslúžila za ventil pre odstránenie tej nespokojnosti, ktorá sa pre liknavé riešenie otázky vysokoškolského vzdelania učitežského dorostu behom času v kruhoch učitežských nahromadila a po druhé, že bola prejavom ambície učitežstva po vyššom vzdelaní.

Poznamenávam, že na Slovensku asi pred 200 rokmi za doby Daniela Krmana, v XVII.-XVIII. století, keď ešte ev. nitrianska superintendencia skladala sa zo 7 seniorátov, vo vežmi mnohých obciach účinkovali učitelia s akademickým vzdelaním, jak nám o tom píše Pauliny a Mocko. Vtedy totiž takmer každý evanjelický teolog bol niekožko rokov učitežom, mnohí z nich učitežovali doživotne. Blahodárne výsledky tejto praxe boly viditežné a možno, že by sme našli jej stopy i na dnešných generáciach.

Vzpomínaním tejto doby nemienim nič iného, ako poukázať na to, že my Slováci chápeme plne význam vysokoškolského vzdelania a priali by sme si, aby naše obce, čím skôr maly učitežov s tak vysokým vzdelaním, ako ich maly mnohí už pred 200 rokmi.

Nám však neni dnes do teorisovania. My potrebujeme vzdelanejších učitežov za každú cenu, a to čím skôr, a preto každý, komu záleží uprímne na povznesení osvety Slovenska, spolu so mňou bude žiadať na vláde, aby sa postarala:

1. rozšíriť školopovinnosť zo 6 na 8 rokov, a to postupne tak, že učebný rok 1922/23 rozšíri na 7ročnú a 1923/24 na 8ročnú návštevu školskú;

2. nech otvorí behom školského roku 1922/23 ešte jedon učitežský ústav.

3. na učitežských ústavoch nech vyučujú profesori s vysokoškolským vzdelaním;

4. rozšíriť terajšie učitežské ústavy ešte o jeden ročník. V tomto piatom ročníku nech sa venuje hlavná pozornosť prakticko-metodickej stránke, histórii vývinu jazyka slovenského a českého, školskej administratíve, sociologii a historii pedagogie. Po skončení tohoto piateho ročníka, nech sú žiaci ihneď pripustení ku zkúške uspôsobilosti, nech sú im vydané diplomy a nech sú ihneď definitívne menovaní.

Tento piaty ročník by bol ďaleko osožnejším, ako terajša dvojročná prax, ktorá môže byť síce prospešná mladým učitežom v Čechách, kde sú zhusta školy viactriedne, na Slovensku však, kde sa mladý učitež octne obyčajne sám na škole, dva roky praxe sú mu len na škodu, lebo na chyby, menovite metodické, nemá ho kto upozorniť, stanú sa mu zvykom, ktorých ho nesprostia žiadne letné, ani zimné, ani obdobné kursy.

Ďažší krok ku zdokonaleniu žudového školstva vidím v riadne organisovanom dozore a prizvukujem, že zvlášte na Slovensku je vežmi potrebný náležitý dozor. Tu s uspokojením dovožujem si konštatovať, že dozoru na žudové školstvo na Slovensku aj sama vláda pripisuje náležitý význam, čoho dôkazom je 4. položka mimoriadnych výdajov dozoru na školy, jako paušálna potreba na zriadenie 10 školských inšpektorátov na Slovensku. V loni boly sriadené len dva nové školské inšpektoráty. Oproti loňsku je to tedy vežký plus pre školstvo. Avšak pozastavujem sa nad tým, že pre túto rubriku preliminuje sa iba 160.000 K. Desať inšpektorov, ak počitáme na jednoho mesačne len 2000 K, bude stáť 240.000 K. Schodok je tedy 80.000 K. Tento schodok si vysvetlujem tým, že ministerstvo mieni zaplniť týchto nových 10 školských inšpektorátov učitežmi aktívnymi tak, že im dá platenú dovolenú a bude ich honorovať 40 K denným platom, čo bude štáť iba 146.000 K. Ako vidieť, vláda takto ušetrí na 14.000 K na jednej strane, avšak neslobodno zabúdať, že takýmto zaplnením školských inšpektorátov zostane bez učitežov 10 škôl, resp. tried, čo znamená, že asi 600-700 dietkam slovenským nedostane se riadnej vyúčby.

Tu treba len podotknúť, že takýmto spôsobom na Slovensku je zaplnených 45 inšpektorátov už tohoto roku, čo znamená, že 2250 slovenských dietok je bez riadnej výučby. Vážení pánovia, nemýlme sa, ak aj títo inšpektori by mali svojich zástupcov, isté je, že títo zástupci chybajú na iných miestach.

Avšak takto organisovaný dozor na žudové školstvo má ešte inú nedobrú stránku. Známa bude našej vláde práca, akú vykonal inšpektorský sbor na Slovensku pri organisovaní slovenského školstva v prvých dňoch našej republiky; známa bude vláde, zvlášte ale terajšímu pánu ministru školstva dr. Šrobárovi, naprostá spožahlivosť tohoto inšpektorského sboru jak po stránke administratívnej tak po stránke súcnosti a vzdelanosti. Ovšem nemyslím papierovú vzdelanosť. A títo mužovia, ktorým ich vežké zásluhy pri budovaní slovenského školstva zaiste nikto neupre, dodnes visia v povetrí. Či taký dozorca, ktorý nevie, čo bude s ním zajtra, môže sa uplne venovať tak vežadôležitej práci ako je dozor na žudové školstvo na Slovensku? A predsa dozor na školy - zvlášte u nás, potrebuje celého človeka.

Ako vyzerá dozor na niektorých miestach, uvediem len jeden príklad. Istý učitež poverený je inšpektorstvom; svoju cirkevnú stanicu si však podržal. Po dvoch rokoch podala cirkev učitežovi na výber, alebo nech zaďakuje, alebo nech im ide dietky vyučovať. Učitež resp. inšpektor, aby nezratil isté pre neisté, vyžiadal si jednoročnú dovolenú, ponechal inšpektorát svojmu posadcovi a šiel vyučovať a vyučuje.

V záujme dobrého dozoru školstva žiadam od vlády, aby všetkých tých inšpektorov škôl, ktorí sa dokázali, čím skôr menovala definitivne. Všetky títo mužovia si toho nielen plnou mierou zaslúžili, ale vo smysle ríšskeho zákona zo dňa 14. mája 1869 § 38 majú na to i právo.

Definitívnym menovaním školských inšpektorov zabezpečíme spožahlivý dozor žudovému školstvu a zároveň prispejeme valne i ku konsolidovaniu pomerov na Slovensku.

V zoštátnení žudových a mešťanských škôl vidím tiež krok ku zlepšeniu, som principielne za čím skoršie jeho prevedenie, tým skôr, že ešte za maďarskej vlády dal som výraz (ovšem len na stranách slovenského učitežského časopisu "Domácnosť a škola") tomu môjmu presvedčeniu, že nám Slovákom nepomôže iné, ako štátom vydržiavaná slovenská žudová škola. A toto z vežmi mnohých príčin vidím ešte aj dnes aktuelným.

Slávna snemovňo! Nemôžem zakončiť svoje skromné poznámky o potrebách Slovenska na poli školstva beztoho, abych som neupozornil vládu, zvlášte ale pána ministra školstva a národnej osvety na jednu vežmi božavú záležitosť. Máme na Slovensku tak zvané staropenzistov-učitežov. Všetkým vám budú známe tie pomery, aké panovaly na Slovensku za bývalého Uhorska. Vy zaiste viete, že maďarská vláda svojimi maďarizačnými zákonami šla nás nielen sociálne vykorisťovať, ale siahala nám i na náš jazyk, na našu česť. Počnúc zákonom z roku 1879 a končiac zákonom apponyiovským z roku 1907, všetky smerovaly ta, "vyhubiť Slovákov". Túto azijsko-barbarskú prácu prevádzala maďarská vláda v bývalom Uhorsku najmä pomocou štátnych žudových škôl, ktoré natískala i ta, kde ich vôbec nebolo treba. K vôli illustrácii dovolím si vám pripomenúť, že v r. 1910 v Huňadskej župe - teda čisto maďarskej - bolo 54% obcí bez školy, následkom toho nechodí do školy 24.000 školou povinných riadných žiakov a 17.000 žiakov opakovácej školy, spolu tedy 41.000 školou povinných žiakov. Oproti tomu však na Slovensku stavala štátne školy i tam, kde boly v dostatočnom počte cirkevné školy. My - chtiace predca len niečom dietky svoje naučiť, bránili sa cirkevné školy napätím posledných sil. Na týchto cirkevných školách na mnohých vyučovali naší učitelia slovenčine, a tak zachránili mnoho pre slovenský národ. Písali učebné knihy slovenské, dopisovali do slovenských v národnom duchu písaných novín a takým spôsobom i v tých najkrutejších časoch konali prácu buditežskú. Spomeniem len niektorých: Uram, Podtatranský, Zikmundík, Zgúth, Bielek, Kubány, Kostelný, Burijan, Timko, Šimonovič, Lačný, Bežo atď. atď. Mnohí z nich boli preháňaní, ako: Kopa, Chorvát, Lajda atď. Ba jest to na Slovensku starec-učitež, ktorého vláda maďarská pre jeho národné presvedčenie poslala do penzie bez penzie. Že aké kruté boly časy, najlepšie snáď illustruje historka, že učitežka, Slovenka, v slovenskej dedine učinkujúc a za to, že si kupovala Jančekove zápalky - dostala disciplinárne vyšetrovanie.

Zásluhou týchto cirkevných učitežov je nielen to, že po prevrate sa našly na Slovensku slovenské slabikáre, čítanky a učebnice. Literatúra pre mládež, hoci skromná, ale že dali revolučnej našej vláde takých mužov, ktorým s celou bezpečnosťou mohla sveriť organisáciu slovenského školstva a dozor nad ním. Na týchto zaslúžilých mužov naša vláda úplne zabudla. Mám po ruke štatistiku staropensistov. Tá ukazuje položky, jak sa naši starci učitelia majú. Dovožujem si poukázať len na niektorých.

Matej Fric, Nová Baňa, 88ročný, ženatý, má jednu dcéru a bere 50 K mesiačnej pensie. Chodí roztrhaný a ožobraný. Ludvík, 88ročný vdovec, má jednu dcéru, bere 96.56 K mesiačnej pensie. Martin Kostelný, Brezová, Nitrianska župa, starec 61ročný bere 113 K mesiačnej pensie a pri tom píše na obecnom dome a tak si vydeláva, aby mal z čoho žiť. Elena Sušak, Luština, Vyšší Kubín, vdova 70tiletá, bere 56 K 16 h. Je slabá a nemocná.

Tu nám píše nejaký učitež Rudolf Klausal, 76tiletý, ženatý, ktorý sám bere 68 K 30 h mesiačnej pensie, že je viac vdov, ktoré majú 14 K 20 h pensie mesiačne.

Myslím, že ďalej netreba pokračovať. Smutný tento stav staropensistov bude dostatočne jasný, menovite, keď si prečítame kraťučký dopis jednoho učiteža staropensistu, ktorý sa dozvedá od svojho kolegu, úradujúceho v ministerstvu bratislavskom, čo je vlastne so zaradením staropensistov. Píše medzi iným: Veď je to k zúfaniu a už som povedal, kebych sa mohol dostať pred pána presidenta, tak bych spáchal sebevraždu pred jeho očima. Už som dlžen po uši, a žiadnej pomoci nedostávam.

Slávna snemovňo! Nehladiac na to, akej národnosti sú títo učitelia, keď to vezmeme len čiste z humanného stanoviska, je potrebné a žiaduce, aby oni dostali to, čo každý pracovník na poli kultúry si zaslúži. Dať im to, čo im patrí. Je nemožno čakať, až ministerstvo školstva predloží návrh zákona, poneváč mnohí z nich sú nedoživí, mnohí ležia na posteli nemocní, takže by sa mohlo stať, že než prijde nejaká pomoc, nezastane ich v radoch živých. Preto myslím, že bude plne odôvodnené, jestliže predložím tú moju žiadosť, ktorú tlumočím vo menu celého klubu republikánských poslancov. Tá žiadosť je, aby týmto staropensistom bolo poukázané po 10 tisíc K ako preddavok a síce ešte tento mesiac.

Slávna snemovňo! Dovolím si riecť všeobecne niekožko slov o poslovenčovaní škôl. Slovenského ducha do školy môže vniesť jedine učitež Slovák, nikdy nie Slovák renegát. Učebné knihy hrajú tu malú rollu, to ja viem zo svojej vlastnej zkušenosti, je treba postaviť do školy dobrého Slováka, ktorý sa chytá aj mimoškolskej práce - hoc aj nemá tak zvanej papierovej kvalifikácie, ako kvalifikovaného, ale pri tom s čiernou hriešnou minulosťou, alebo nechať miesto nezaplnené.

Jak to vypadá v praxi, dovolím si poukázať na jeden prípad: Kolega Lajtman, ruský legionárský poručík, ktorý ešte vojnou skončil učitežský ústav a mal vypočúvané 4 semestre budapeštianskeho pedagogia, účinkoval ako učitež slovenčiny v roku 1920 až 1921, a to - jak sa predo mnou zmienil správca Kraus - vežmi pochvalne, na gymnasiu v Nov. Meste nad Váh. Ale poneváč z platu, ktorého mal asi 800 K mesiačne, nemôhol vyžiť, žiadal byť smluvným profesorom so sžubom, že si zadováži zkúšky pre stredné školy. Túto jeho žiadosť - neviem či ministerstvo či školský referát v Bratislave - odmietlo, náslodkom čoho kol. Lajtman opustil našu republiku, vysťahoval sa do svoj ej rodnej Juhoslávie a dnes slovenské gymnásium v Nov. Meste nad Váhom, ako mi sdelil správca Kraus - je bez učiteža slovenčiny. Toto sú výsledky starého rakúskeho byrokratismu, proti čomu treba sa nielen ohlásiť, ale menovite nám legionárom zrovna protestovať, lebo takto nielen že sa škodí slovenčine, ale sa znevažuje a zžahčuje i celé legionárstvo. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)

A to zžahčovanie je nielen na poli školstva, ale aj v armáde. Je pekný počet Slovákov, inteligentov, ktorí končili jednoročný doborovolnicky kurs v bývalej rakúsko-uhorskej armáde, žiadajú si, aby boli menovaní záložnými dôstojníkmi. Podža rakúskeho byrokratismu museli narukovať počas poslednej mobilizácie ako jednoduchý vojaci a boli pod komandom žudí, ktorí nielen, že ničoho nevykonali za túto republiku, nie len že im neleží na srdci majetok vlasti, resp. armády, ale kde môžu ešte jej škodia. Nedivte sa potom, keď sa udávajú sem tam incidenty medzi takýmto mužstvom a dôstojnictvom. V záujme ozdravenia našej armády a v záujme konsolidovania pomerov na Slovensku žiadam od p. ministra nár. obrany, aby všetkých legionárov, menovite Slovákov, ktorý majú dostatočnú inteligenciu a vzdelanosť jak civilnú, tak vojenskú, menoval čím skôr záložnými dôstojníkmi, aby sa pri akejkožvek mobilizácii naši slovenskí legionári zase neocitli v takom pre nás legionárov vôbec urážlivom pomere k vežkej čiastke terajšieho záložného dôstojnictva.

A keď som už pri legionárov, dovolím si zpomenúť, že leg. zákon, ktorý mienil odmeniť legionárov z jednej strany tým, že im prepočítava službu v legiach strávenú do služby štátnej trojnásobne, potažmo im dáva výhody pri udelovaní kioskov, trafik a výčapov, z druhej strany však ešte do dnes len sžubuje, že rolníkov-legionárov odmení prídelom zeme. Táto odmena má sa udelovať legionárom-rolníkom prevádzaním pozemkovej reformy. A, vážení pánovia, bojím sa, že kým prijde rad na legionárov-rolníkov pri takom tempe, ako sa pozemková reforma prevádza, bojím sa, že nás tu už nebude. Uznáte všetcia, že jestli už odmeniť legionárov, treba odmeniť všetkých, lebo nemôžte neuznať, že sme nebojovali za vlasť vysiacu v povetrí, prístupnú prípadne len básnickému geniu, ale za vlasť makatežnú, za vlasť reálnu. Bojovali sme síce z idealismu, avšak spolu s naším vôdcom Masarykom neuznáváme idealismu, ktorý zabúda na chlieb.

Žiadam preto od vlády, aby legionárom-rolníkom prídelom zeme do ich vlastníctva konečne splnila to, čo druhá časť legionárov už dávno má, to jest, aby im dala sžúbenú a zákonom zaručenú odmenu. (Výborně! Potlesk.)

Předseda (zvoní): Slovo dále má pan posl. dr. Labay.

Posl. dr. Labay: Vážená snemovňo! Som posledným rečníkom v tejto skupine a preto na kožko čas už ubehnúl, len nakrátko. Deň po dni hlásame, že musíme šetriť vo štátnej správe, lebo len takto bude nám možno z tých finančných ťažkostí vyváznuť. Predsa sme od toho hlásania ďalej neprišli a ku skutkom vôbec nepristúpili a všetko ide po starom. Máme tu rozpočet, z ktorého vôbec nevysvitá, že bysme vážne mysleli na šetrenie. Poslanci slovenskej žudovej strany už viackrát zdôraznili, že máme na Slovensku veža zbytočných úradníkov, ktorých by bolo treba zredukovať, že, kde pred tým pracoval jeden úradník, tam pracujú dnes traja.

Vláda usilovala to vyvrátiť tým, že to neodpovedá pravde, že je dnes tožko úradníkov zamestnané, ako bolo pred prevratom. Abych to vyvrátenie ja zase vyvrátil, poukazujem v našem rozpočte na toto: Pred prevratom na Slovensku sme mali všeho všade 8 škôldozorcov; dnes keď prejdeme rozpočet, najdeme ich 46. Ako ja viem, nových žudových škôl nepribudlo aspoň v takom počte, že by bolo potreba tožko nových škôldozorcov postaviť. Čo sa toho týče, na týchto škôldozorcov, ktorých je o 37 viac, platíme 1,200.000 K. Prečo je to? Zlé jazyky mluvia o tom, že vláda sa nemohla tomu vyhnúť, aby nemenovala pár Slovákov za škôldozorcov, ale týchto samostatne nemohla ponechať a postavila ku každému jednomu slovenskému škôldozorcovi na kontrolu jedného českého školného inšpektora. Toto, prosím, je urážka pre slovenských škôldozorcov, a to preto, že skutočne len spožahliví Slováci boli vyberaní. Títo slovenskí škôldozorcovia - ubezpečujeme vás, pánovia - sú o veža lepší Slováci a o veža lepší republikáni než tí českí škôldozorci, ktorí pred tým niekde v Bosnii, v Haliči a Austrii germanisovali. Ale poďme ďalej. Ja som poznal pomery v Maďarsku, pomery na budapeštskej universite i na klužskej universite. Tieto dve university sú aspoň tak vežké, majú aspoň len tožko fakúlt, ak nie viac, kožko pražské university, a vzdor tomu majú tam o 2/3 menej profesorov, ako na pražskej universite, kde máme len 209 profesorov.

Tážeme sa smerodatných kruhov, což sú tak vežkými pánmi tí páni universitní profesori, že by nemohli denne najmenej aspoň 2 až 3 hodiny prednášať? Keď 2 hodiny prednášajú, to činí potom 418 hodín. Ja myslím, že ani hodiny ani budovy universitné by nestačily na to.

Ďalej máme hudebné konservatórium v Prahe, v ktorom je najmenej aspoň 57 profesorov. Odborníci sa shodli na tom, že celé to konservatórium by sa dalo zariadiť 30 žudmi. Nač tam je treba tých 27 iných. 57 je ich profesorov. A ja hádam, že nie som od pravdy velice ďaleko, keď tvrdím, že je ešte poslucháčov menej nežli profesorov. Snáď mne niekto riekne, že to je človek, ktorý je proti rozširovaniu kultúry. Nie, pánovia, ja akceptujem, že čím viac profesorov, tým je národ kulturnejší a vzdelanejší, ale moje mienenie je, že štát musí každú silu dobre využiť a tiež má ju využiť, obzvlášte profesorských sil, takže by bolo o veža prospešnejšie, keby ten groš, ktorý obrátili na tožko zbytočných profesorov, bol využitý k tomu, aby postavili učitežov do žudových škôl. Žiažbohu máme na Slovensku mnoho dedín, kde máme nedostatok tried a máme dediny, kde vôbec nemáme žiadnej školy.

Ku šetrnosti a sporivosti by patrilo riešenie dietovej otázky. Táto otázka je každému známa. Čo táto otázka narobila zlej krve a nenávisti u slovenských učitežov proti českým kollegom a jak náš rozpočet velice obtížila! Platenie diét naša vláda odôvodňuje tým, že by nenašla dosť odpovedných žudí na zastúpenie všetkých úradníckych miest. Každý úradník je úradníkom Československej republiky, on je štátom platený a je povinen, ísť tam, kam ho štát pošle. Proti tomu sa môže namietať, že je bytová krísa na Slovensku, že nedostane úradník byt a nemôže si priviesť svoju domácnosť, že on je na Slovensku a jeho rodina v Čechách. Ja bych doporučoval túto otázku tak riešiť, aby sa tým, ktorí sú ženatí, mohly diety vyplácať, dokiaž nenajdú byt a privezú svoje rodiny a potom stiahly a tým, ktorí sú mladí, neženatí, ktorí v jednej izbe bydlia, vôbec nepatria žiadne diety. Tožko o tom.

Keď sa jedná o školstvo, nemôžeme nechať bez poznámky niečo. Stále sa nám rieka, že my Slováci nemáme dosť inteligencie. Ani učitežov nemáme dosť. Teraz, keď sa plnily miesta, brali sa do učitežských ústavov, ustanovilo sa 12 Čechov na úkor Slovákov. Ačkožvek sa hlásilo dostatočný počet Slovákov, predsa ich nevzali preto, poneváč údajne neodpovedali pri prijímacej zkúške. Ja som toho mienenia, že jestli duševne neodpovedal ten Slovák, že sa malo respektovať, že je Slovák a že jemu prvému patrí to miesto; keď si svých vedomostí ešte neopatril, tak si ich opatrí pozdejšie.

Čo sa týče výchovy učitežstva, budiž mi dovoleno poznamenať tožko, že učitežom často, ktorí prišli na Slovensko so stálou maršrutou, malo by sa uložiť, že sa majú na Slovensku ku špecielným pomerom prispôsobiť, osvojiť si slovenský jazyk, ale pokiaž je možno, nevmiešovať sa do náboženských vecí. Keď príde český učitež na Slovensko, pokladá za prvú povinnosť, do žudu vštepovať nenávisť proti viere a proti kňazom. Ja, slavná snemovňo, nie som bigotný človek, moji klubovní kollegovia riekajú, že som pokrokový žuďák, ale vzdor tomu s mravnou výchovou českého učitežstva na Slovensku ani ja nemôžem súhlasiť. Abysme z týchto smutných zjavov jeden predniesli: Zakladajú sa sokolské jednoty, a to konečne neni nič zlého. Ja sa teším, keď táto sokolská jednota skutočne cvičí telesne, a duševne vychováva mládež, ale s tým nemôžem súhlasiť, aby sa táto výchova tak prevodzovala, jak sa na Slovensku deje v mnohých miestach, ako na pr. ve Zvoleni nebo v Liptove, že jednoduše mládenci a dievky sa vysvlieknú a nechajú sa spolucvičiť a kúpať. Ja v tomto nevidím žiadnu mravnosť a takáto výchova štátu slúžiť nemôže.

Keď som už pri týchto náboženských otázkach, môhol bych ešte jednu vážnu otázku s tohoto miesta odsúdiť a vlastne to je ten hlavný bod, pre ktorý som sa k dnešnému programu hlásil. Ja bych vládnym kruhom a menovite českým vedúcim pokrokovým kruhom na srdce kladol menovite to, čo sa týče katolíckeho kňažstva na Slovensku.

Isté vedúce kruhy české, ba i jeden pán bývalý a terajší minister, a z tohoto miesta osvedčil celkom otvorene, že všetci katolícki kňazi na Slovensku sú Maďaroni, že sú vlastizrádci a nezaslúžia od štátu ani haliera, že by ich mali zo Slovenska vyšupovať. Vážení pánovia, proti tomuto podozrievaniu ja ako civil, ktorý nie som v týchto veciach zainteresovný, musím sa s celou silou ohradiť. Menovite musím sa ohradiť proti tomu generalisovaniu. Áno, sú niektorí kňazi takí, ale pomerne k vežkému počtu prebudilých slovenských kňazov je ich málo, o ktorých môžeme riecť, že sú Maďaróni, alebo lepšie povedano, ani nie tak Maďaróni, ako nenávisťou naplnení proti Čechom, že nie sú pre republiku tak nadšení, ako by mali byť.

Títo žudia vlastne nie preto sú takého smýšlania, ako by radšiej mali Maďarov než Slovákov, ale proti tomu sú, že vidia, že z Čiech ide protináboženský smer a oni sa proti tomu stavia. Veď i kdekožvek sa ten Čech na Slovensku zjaví, všade v prvom rade šince na Slovákov, šince na tých kňazov. Ak môžete žiadať od kňaza, aby s takým protináboženským smerom súhlasil? Nedávno sa stal ten tak zv. jurigovský pád v Bratislave, že si pán kol. Juriga a jeho spoločníci objednali miesta na vlaku, z Bratislavi do Prahy a že im železniční úradníci, ktorí patria z vežkej časti ku strane národných socialistov, - neviem, či úmyslom alebo z nedbalosti - neobstarali miesta, že ich trochu ostrejšie napadol a oni už svolali protestnú schôdzu, kde vyniesli uzavrenie, že budú celé katolícke kňažstvo spoločensky bojkotovať. To by ešte nebola také vežká chyba, veď tí katolícki kňazi nereflektujú na ich spoločnosť, ale je tam jedna vážna vada, že sa oni osvedčujú, že všetcia a každým spôsobom pracovať budú proti katolíckym kňazom, každý dža svojej možnosti. To je vežmi nebezpečná výpoveď, ja pod ňú rozumiem asi to, že sa prípadne proti týmto kňazom i s násilnosťmi obráti.

Upozorňujem, vážená snemovňo, týchto pánov, aby si s ohňom nezahrávali, lebo vežmi žahko môžu sami títo páni vyhorieť. Nech si dobre rozvážia tú vec, čo by následovalo, keby sa tí katolícki kňazi sobrali a keby z tej trpelivosti vyšli a začali oni medzi tým žudom protestné schôdze robiť proti českým úradníkom, aké by to malo následky? Ja uprímne poviem, že sa sám bojím, že by následovalo to, že by všetcia museli zo Slovenska vyrukovať. (Posl. Oktavec: Ešte sme i my tu, nemáte právo menom celého slovenského národa hovoriť! To je nedôstojné proti českému národu tak vystupovať! Posl. dr. Juriga: Nepotrebujeme vašej pomoci!)

Ja, ako som bol vzpomenúl, vážená snemovňo, som nebigotný človek. Odsudzujem náboženský bigotismus a fanatismus, ale súčasne odsudzujem i to, aby sa v slovenskom národe to náboženstvo, tá viera podkopávala. Jedno je tak zlé, ako druhé. Náboženský fanatismus škodí, ten človek nie je vožný, je otrokom, ale zase, jestli podkopeme v tom žudu tú vieru, tak ten žud, menovite ten pospolitý, nevzdelaný žud nebude sa vedieť vžiť do spoločenského života, nebude sa bez tej viery vedieť vžiť do štátného života. Preto ja bych ako Slovák, republikán s tou prosbou sa obrátil k týmto vedúcím pokrokovým českým kruhom, aby v záujme tej republiky a v záujme upevnenia tej československej vzájemnosti skutočne už raz zmenili politiku a taktiku namierenú proti katolíckemu kňažstvu. Dúfam, že keď sa táto politika zmení a keď ten štát bude to kňažstvo a náboženstvo podporovať, i nastane pokoj a my tých maďarónskych kňazov, ktorých máme, získame a toto len poslúži československej republike. Na druhej strane však odporučujem vláde do pozornosti, že keby tí maďarónski kňazia vzdor tomu, že sa táto náboženská politika zmenila, že sa nič proti náboženstvu a kňažstvu neštve, že sa mu prikazujú podpory hmotné - keby vzdor tomu sa nepremenili a svoju vernosť nedokázali tejto republike, aby proti tomu kňažstvu čo najenergičnejšie vystúpila, odobrala im kongruu a každú štátnu podporu, aby s nimi nakladala ako s nepriatežmi republiky. Dúfajúc, pánovia moji, že táto chyba, ktorú sme vytkli, sa v budúcnosti napraví, v tejto nádeji rozpočet prijímame. (Výborně! Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP